Caroline priniesla röntgenové snímky a to malé šteňa. Ian malej spravil sadru.

„Počkaj, o chvíľu tu končím a zaveziem ťa domov.“ Prehovorí smerom ku mne, zatiaľ čo ešte kontroluje fenku.

„To nie je nutné, zájdem domov aj pešo.“ Oponujem mu.

„Dante, nenechám ťa ísť v tomto daždi, zaveziem ťa.“ Presviedča ma.

Iba prikývnem. Zamyslene hladkám srsť šteniatka a začnem spomínať na minulosť. O mojich rodičoch nikto nič nevedel. Ian s jeho otcom ma našli pred dverami detského domova. Pán Ayato tam pracoval. Bol som len niekoľkodňové bábätko. Čím som bol starší tým horšie to so mnou bolo. Bojoval som proti všetkým. Nemal som priateľov. Moje nezvyčajné vlasy to nedovolili. A nikdy som sa nevzdával. Aj keď som si z potýčiek odnášal viac modrín a rán ako moji súperi. Z týchto bitiek som nikdy neutekal. A Ian vždy keď mohol robil mi živý štít a nechcel dovoliť nikomu aby mi ďalej ubližoval. Zväčša to zabralo, len málokto si dovolil udrieť vychovávateľovho syna. Jediné pekné spomienky mám na čas, ktorý som trávil s Ianom. Chodieval za svojim otcom zo školy, nechcel byť doma sám. Pán Ayato svojho syna nechával hrať sa s deťmi v domove. Jedine s ním som sa smial. Pri hre na indiánov, banditov, na skrývačku, naháňačku. Viac sme nepotrebovali.

Zrazu mi niekto položí ruku na rameno. Mykne mnou.

Ian s úsmevom prehovorí: „Zem volá Danteho. Poď zaveziem ťa domov. Vezmi šteňa aj tú deku a tu ti Kate zabalila nejaké jedlo. Určite zasa poriadne neješ.“

„Rozkaz, šéfe.“ Zaškerím sa na Iana a s vďačnosťou mu pozriem do očí: „Ďakujem.“

Som dojatý, že sa o mňa starajú aj keď vedia aký som.

Doma mi ešte podá inštrukcie ako sa starať o zranené béžové šteňa. Potom sa so mnou rozlúči. Zanesiem fenku do bytu a zložím ju na deku od Iana. Riky ma už radostne víta. Nakŕmim obe zvieratá a dám im čerstvú vodu. Potom zoberiem Rikyho a Calku – to hnedé šteniatko na kratučkú prechádzku.

Večer sa len nepokojne prehadzujem v posteli a spánok nie a nie prísť. Ten môj veľký čierny pes príde ku mne a upokojujúco mi oblizne ruku. No áno je tak trochu romantik. Usmejem sa a začnem ho hladiť. Vďačne mu šepkám akési nezmysli a počas toho zaspím.

Niekoľko týždňov sa nesie v rutinnom duchu, starostlivosť o psy a hľadanie práce. O predchádzajúcu som prišiel, kvôli konfliktom so spolupracovníkmi a novú prácu som si hľadal len veľmi ťažko. Už som sa stával zúfalým. Čo som mal ušetrené sa rýchlo míňalo a žiadať Iana som nechcel. Moja hrdosť mi to nedovoľovala. Občas sa Ian prišiel pozrieť na Calku, noha sa jej hojila dobre, o týždeň už nebude potrebovať sadru. A budeme musieť nohu postupne viac zaťažovať, cvičiť s ňou.

Dnes bol dobrý deň. Konečne, mám prácu. Síce je to práca v tmavom sklade ale v mojej situácií si nemôžem vyberať. Navyše teraz mám dva psy, musím platiť nájom a aj jesť. Už by sa mi zišli aj nejaké nové handry ale to teraz počká.

O niekoľko dní

Znova sa ukazuje  krásny slnečný deň. Vezmem psy na prechádzku. Odrazu sa na mňa vyrúti akési chlapčisko a uštedrí mi kopanec do nohy. Zaskučím bolesťou, trafil rovno píšťalu.

„Ty malý....“ Nedopoviem. Všimnem si Rikyho reakciu. „Riky nie, ľahni!“ Vydám okamžite povel, aby tomu malému zmetkovi neublížil.

Je  to len asi osemročný  chlapec. Vyčítavo na mňa upiera svoje orieškové oči.

„Ty, prečo máš Minku?“ Pokračuje v zazeraní na mňa.

Zmätok, ktorý sa odráža v mojom pohľade dokonale vypovedá o tom ako nechápem túto situáciu: „Minku? Kto je Minka?“

Calka, keď sa upokojila po tom mojom výstupe a náraste adrenalínu, po kopanci toho decka, pribehla k chlapcovi a začala na neho veselo vyskakovať a nechala sa ním hladkať. Aha takže moja Calka je jeho Minka. Už chápem. Pribieha k nám akýsi muž.

„Prepáčte,“ ospravedlňuje sa „dúfam, že Vás Nori neobťažuje.“

Ja nechápavo pozerám na to decko a potom na jeho staršiu verziu. Neobťažuje? Najskôr ma kopne, potom tu na mňa jačí, teraz šahá na môjho psa. No dobre, očividne je to vlastne jeho pes. Toto musím najskôr rozdýchať.

Muž ku mne zdvihne pohľad a nasleduje tá typická reakcia. Vytreští oči. Ustúpi dozadu, stiahne so sebou aj chlapca.

„Ty, ty si lovec.“ Vykokce. Tak toto už tak typické nie je. „Ďakujem, že ste nám našli Minku. Som Vašim dlžníkom.“

Stále nechápavo hľadím na toho týpka v obleku. To mu preskočilo či čo? Ja? Lovec? Nikdy som nedržal v rukách zbraň. Nie to ešte niečo loviť.

„Ehm, očividne si ma s niekým pletiete.“ Poviem chladným hlasom. „Ja nie som žiaden lovec. A ak je tamto váš pes. Tak si ju vezmite.“ A podávam mu Calkinu, teda Minkinu vôdzku.

„Vy o tom neviete? Ste lovec, dokazujú to vaše vlasy.“ Presviedča ma ten cvok.

„Moje vlasy dokazujú hovno.“ Oznámim sucho a urobím čelom vzad. A ešte dodám: „ S Minkou treba ísť zajtra k veterinárovi. Strantovská cesta 5.“ „Riky, ideme.“ Velím psovi a vykročím.

Chcem byť čo najďalej od toho blbca. Hnedoočko sa ma snaží dobehnúť a chytiť ma za ruku. Ale Rikyho ostré zavrčanie ho prinúti tú ruku stianuť ak chce zostať v jednom kuse.

Som unavený, tak si ešte pred tým než pôjde do práce na chvíľu ľahnem. Je to celkom náročné chodiť do práci v noci. Zazvoní mi budík, vstanem, osprchujem sa, vyčistím si zuby, oblečiem čierne rifle a zelené tričko. Vezmem si čiernu koženú bundu obujem tenisky a vyrazím.

Pracujem, prenášam ťažkú debnu, keď začujem hlasnú hádku. Presviedčam sa, že ma do toho nič nie je. Ale zbystrím sluch. Zachytím cvaknutie kohútika. Niekto sa chystá niekoho zastreliť? Po sluchu sa vydám na miesto konfliktu. Našľapujem potichu ako mačka. Vidím nejakého chlapa mieriť zbraňou na môjho šéfa. Ja predsa nemôžem prísť o túto prácu. Prikradnem sa ešte bližšie. Útočníkovi nevidím do tváre. Započúvam sa do ich rozhovoru.

„...ukryl.“ Zachytím ešte od muža so zbraňou.

„Ja, ja to, to, to ja nie.“  Kokce šéf a hlas sa mu pri tom trasie úzkosťou o život.

„Ak nie ty, tak určite vieš kto, vyklop to.“ Oznámi chladný hlas neznámeho a udrie šéfa.

Ten len zaskučí. Zatiaľ si ma nikto nevšimol. Dostávam sa do výhodnej pozície. Vyleziem na niekoľko drevených debien.

„Tak bude to?“ pýta sa a zároveň namieri zbraň na šéfovu hlavu.

Vtedy skočím. Útočníka tým prekvapím a strhnem ho k zemi.

„Zmiznite.“ Zavrčím na šéfa, ktorý sa dvíha na nohy a kríva čo najrýchlejšie preč. Adrenalín mu dodal silu.

Boj medzi mnou a tým druhým stále pokračuje. Zbraň mu vypadla z rúk keď som po ňom skočil. Takže teraz sa z toho stal boj holými rukami. Au, trafil ma rovno do oka. Tak to mu nedarujem a uštedrím mu kopanec do kolena. Je silný to poprieť nemôžem. Ale ja som rýchlejší. Náš súboj rozhodne nechce predlžovať ani jeden z nás. Zlomím mu nos. Za čo mi on uštedrí úder do žalúdka. Z hrdla sa mi vyderie bolestný ston, z očí mi vyhŕknu slzy a zveziem sa na zem. Čakám čo urobí. On vezme zbraň. Schúlim sa do klbka.

„Tak toto bude môj koniec. Že som sa ja somár do toho miešal.“ Moje myšlienky pretkané bolesťou sa uberajú týmto smerom. Ale nepoviem ani slovo. Len čakám a snažím sa zabojovať o svoj život. Predsa ho nedám tak lacno. On však len vezme zbraň a zasunie ju do puzdra. Ešte sa na mňa pozrie, má zamyslený výraz, možno sa mi to však len zdá. Jeho tvár si môžem pozrieť len v svetle mesiaca, ktoré preniká cez pootvorené dvere. A odchádza.

Zviecham sa zo zeme, z úst sa mi sypú nadávky. Bolí to.

„Ďakujem mladý muž, dnes ste mi zachránil život. Choďte domov a odpočiňte si. Máte voľno aj nasledujúce dva dni.“ Ďakuje mi šéf a ja len prikývnem. Prezlečiem sa z pracovného a dám sa na cestu domov.

„Ahoj Riky.“ Privítam sa so psom, vezmem si lieky proti bolesti, zaleziem do sprchy. Ležím v posteli a poriadne sa zabalím do deky. O pár minút už spím.

Najradšej by som sa nezobudil. Celé telo ma bolí. Je okolo obeda. S bolestnou grimasou nasadím Rikymu obojok. A vydám sa na cestu k Ianovi. Nech sa na mňa pozrie, či nemám niečo zlomené. K normálnemu doktorovi by som nikdy nešiel. Ešte si ma tam nechá ako laboratórnu krysu.

Dorazím k Ianovi, teraz tam nikoho nemá. Úľavne si vydýchnem znášať teraz tie pohľady ľudí na to vážne nemám náladu. Cez hlavu mám natiahnutú kapucňu aby mi nebolo vidieť do tváre. To oko riadne opuchlo. Vyzerám teraz ako nejaký jednooký kiklop či čo. Zisťujem, že v ordinácií nie je. Teda vyjdem po schodoch a namierim si to ku vchodu do domu. Zazvoním a čakám kým mi niekto otvorí. Otvorila mi Kate.

„Dante, ty vyzeráš. Čo sa stalo?“ Pýta sa starostlivo a púšťa ma dnu.

„Dostal som nakladačku.“ Oznámim jej s bolesťou v hlase.

„Poď zavediem ťa za Ianom.“ Vyzve ma a ja len prikývnem.

Spolu s Rikym ju nasledujeme. Každý krok mi spôsobuje bolesť tak som zmlátený. Dúfam len, že ten druhý si dnešný deň užíva rovnako.

„Tu počkaj hneď privediem Iana, sú tu moji rodičia.“ Oznámi mi ešte Kate.

„Prepáč, nechcel som rušiť.“ Poviem s ľútosťou v hlase.

Usmeje sa, otočí a odíde. O chvíľu predo mnou stojí Ian.

„Sakra, čo sa ti stalo?“ Povie miesto pozdravu.

„Sľúb mi, že sa nebudeš hnevať.“ Poviem svoju požiadavku a urobím nevinný kukuč. S mojim momentálnym kiklopským výzorom to vyzerá komicky.

Ian na mňa podozrievavo pozerá, nakoniec len prikývne: „Sľubujem.“

V skratke mu popíšem včerajšie udalosti. Vidím, že je naštvaný ale už to sľúbil. Nemôže na mňa kričať. Len zavrie oči, zhlboka dýcha a asi počíta do dvadsať alebo niečo také nevidím mu do hlavy.

„Tak sa vyzleč.“ Povie napokon hlasom profesionála.

Vyzlečiem si bundu a tričko. Ian pozerá na modriny v oblasti žalúdka, rebier. Podliatiny na tvári a rukách. Začne sa jemne dotýkať bolestivých miest. Prehmatáva rebrá, či nie sú zlomené. Jeho teplé a nežné ruky. Áno on to vníma ako starší brat ale ja... Mne sa skracuje dych. Srdce naberá divoké tempo. A ten v nohaviciach sa stavia do pozoru.

„Pff,“ odfrknem si v duchu. „Ešte zasalutuj. A vyhlás vždy pripravený.“ A upriem naň nespokojný pohľad.

Bolestivo sa myknem keď Ian pritlačí.

„Prepáč.“ Ospravedlní sa mi.

„To nič.“ Zamrmlem.

Zrazu sem vtrhne to malé béžové klbko. Spoznala ma a snaží sa vyskočiť na pohovku, na ktorej sedím.

Ian sa na ňu usmeje: „Ahoj, Calka.“

„Je to Minka.“ Ozve sa od dverí.

Až teraz si všimnem, že tu už nie sme sami. Okamžite sa naťahujem po svoje veci. Bolestne pri tom zasyčím.

Ian sa ma snaží zastaviť: „Musím ti to ošetriť.“

Ja na seba tvrdohlavo obliekam mikinu. To tu už vážne každému preskakuje? Sa nenechám očumovať tým bláznom  v obleku a jeho malým klonom. Doteraz ma nemohol vidieť, pretože ma zakrývala Ianova postava. Ian sa obráti a na tvári mu hrá charizmatický úsmev.

„Tohto mrzúta si nevšímajte. Ako Vám môžem pomôcť? Som Ian Ayato.“ Pýta sa toho idiota a podáva mu ruku.

Urazene nafúknem líca. To myslí vážne? Sa mi tu vysmieva.