Klop, klop. Počujem klopanie na moje dvere. Riky sa rozšteká na tých za dverami. Nie príliš nadšene idem otvoriť. Zasa budú problémy. Ach, ako mi tu chýba Ian. Otvorím dvere. Ale naozaj nečakám to, čo za nimi uvidím. Nádherné modré oči pretkané striebornými nitkami. Vyzerajú ako vzácne drahokamy. Uchvátene do nich hľadím. Pokým...

„Mladší študent Dante Moon predstavujem Vám agenta Nicka Holdena.“ Prekazí moju chvíľku riaditeľ. „Agent Holden toto je nováčik Dante Moon, on je Vaša nová misia. Príďte si po zložku do mojej kancelárie. Budete sa starať o jeho výcvik a vzdelanie na akadémií lovcov. Vzhľadom na jeho vek, povahu a okolnosti jeho pôvodu nezapadá do kolektívu mladších ani starších študentov našej akadémie.“

„To je on.“ Povie Nick cez zaťaté zuby a jeho zamračený výzor hovorí o tom, že by mi milerád jednu vrazil.

Zasa som mimo. Čakal som nadávky, vyhrážky, krik a oni mi tu prideľujú agenta na vyučovanie? On? Aký on? Poriadne si prezerám agenta. V tom mi scvakne.

„Ty si ten zo skladu.“ Vyhŕknem na neho a mračím sa už aj ja.

Z očí nám lietajú blesky. Zrazu však zbadám pohyb na jeho ramene. Jeho čierne vlasy, ktoré mu siahajú po ramená mi zakrývajú výhľad na to niečo. Spod končekov vlasov mu vykukne hlavička smaragdovozeleného stvorenia.

„Jeeeeeej.“ Bez rozmýšľania k tomu tvorovi natiahnem ruku. Zelené oko sa na ňu zahľadí. Jej ňufáčik sa zvedavo natiahne. Očuchá si ma. Oprie si hlavičku o moju ruku. Potom roztiahne krídelká, vyskočí a pristane mi na dlani. Pritiahnem si ju k sebe.

„Ahoj maličká. Ty si krásna.“ Prihováram sa smaragdovej dračici.

Poškrabkám ju medzi krídelkami. Spokojne zavrní. Pozriem sa na jej majiteľa. Tuším sa mu nepáči pozornosť, ktorú venujem jeho spoločníčke. Naposledy ju pohladím po hlavičke.

„Tak bež k svojmu majiteľovi.“ Poviem malej. Nespokojne ma štuchne ňufáčikom do ruky. Odletí a uvelebí sa Nickovi na hlave. Usmejem sa. Riaditeľ sa usmieva popod fúzy (keby nejaké mal). Čakám čo sa bude diať ďalej.

„Vidím, že sa poznáte. Nick vypracujete pre Danteho nový harmonogram. Chodiť musí iba na vyučovanie boja. Rovnako tak musí zložiť skúšky. Inak pri jeho výcviku máte voľné pole pôsobnosti. Večer si príďte po zložky do mojej kancelárie.“ Modrovlasý riaditeľ vydáva pokyny svojmu agentovi. Nick len prikývne. Na mňa sa už ani jeden nepozrie. Vec majú za uzavretú. Takže takto to tu chodí? Len sa poslúchajú rozkazy? Nepáči sa mi to. Pri rozmýšľaní sa zamračím ešte viac.

„Ja nechcem jeho.“ Prstom ukážem na agenta. „A nechcem ani Váš nový harmonogram.“ Energicky pri tom krútim hlavou, aby bolo každému jasné, že to odmietam.

„Buď ticho, akým právom niečo odmietaš?“ Oborí sa na mňa čiernovlások. „Mal by si byť vďačný, že ťa sem prijali. Si ako obyčajné zatúlané šteňa. Tak akým právom odporuješ?“

Z mojich zelených očí vyšľahne blesk. Hnevlivo mu hľadím do očí. Sme rovnako vysokí tak mi to nerobí problém. „Akým právom? Som mysliaca bytosť, mám právo na svoj vlastný názor. A ak ma tu, ako hovoríš, prijali len ako zatúlané šteňa. Ja pokojne môžem ísť ďalej, žiadnu akadémiu, žiadnych lovcov nepotrebujem.“ Prešiel som na tykanie.

Pozriem na psa, tým pohľadom pochopí, že ideme. Nasupene vyrazím z dverí. Vrazím do agenta a nevšímavo pokračujem ďalej. Ani som si neuvedomil, kedy riaditeľ odišiel.

„Stoj!“ Kričí za mnou ten agent s krásnymi očami. Nevšímam si ho a idem ďalej. Chytí ma za ruku a otočí ma k sebe. „Stoj, keď s tebou hovorím budeš sa mi pozerať do očí.“

„Nebudem pozerať do očí niekomu, s kým sa ja nerozprávam.“ Odseknem mu, vytrhnem ruku z jeho zovretia, ktorým sa mi snaží rozdrviť kosti.

Asi to už so mnou vzdal. Konečne ma necháva ísť kam chcem. Odchádzam odtiaľto. Chcem sa vrátiť späť k svojmu životu, k Ianovi a Kate. Neskutočne mi chýbajú. Cítim sa tu tak osamelo. Do sveta lovcov nezapadám rovnako ako do sveta ľudí.  V jednom nechcený a v druhom nenávidený. Kto vlastne som?

Bežím cez trávnik pri hrade. Ťahá ma to za bránu a do tých lesov čo sú okolo. Možno práve tam je moje miesto. Ďaleko od všetkých. Už žiadne rozkazy. Žiadne milovanie niekoho, kto vám to nie je schopný oplatiť. Žiadny otravní lovci. Možno tam je niečo, čo ma zožerie a bude pokoj. Už ma nič nebude bolieť. Nebudem cítiť túžbu po nedosiahnuteľnom. Už viac nebudem prahnúť po jedinom pohľade, náhodnom dotyku milovanej osoby. Nebudem sa pozerať ako patrí niekomu inému. Prosím príšera buď tam.

„Dante, počkaj. Stalo sa niečo?“ Pri bráne ma zastaví nejaký hlas.

Obzriem sa, vidím, že za mnou beží blonďatý Sebastián. Nechcem na neho čakať. Nechcem nikoho. Rozbehnem sa ešte rýchlejšie ale mám to márne. Sebastián ma dobieha.

„Dante!“ Snaží sa lapiť dych. „No tak počkaj.“ Chytí ma za rameno.

Riky zúrivo zavrčí a chce po ňom skočiť. Zastavím.

„Riky, nie! Ku mne! Sadni!“ Vydám povely. Pes si sadne a čaká čo bude nasledovať.

Pozerám na Sebastiána.

„Tak, čo sa stalo?“ Pýta sa ma starostlivo.

„Nič, končím.“ Odvrknem a chcem ísť ďalej.

„Poď so mnou.“ Vyzve ma a vykročí. „Určite si zmätený. Tak poď. Ja mám odpovede, poď.“

Vedie ma k jeho domčeku. Otvorí dvere. Je to tu také útulné. Zavedie ma do jednej miestnosti. Je tu krb, pred krbom kožušina. Oproti krbu pohodlná sedačka a malý stolík.

„Prosím, posaď sa.“ Ukáže  na tú pohovku.

Vyčerpane si na ňu sadnem. Je naozaj pohodlná. Objaví sa Sebastián a podáva mi hrnček horúcej čokolády. Začudovane na neho pozriem.

„No tak vezmi si, je dobrá. Ešte chvíľku počkaj prinesiem aj niečo na jedenie, vidím, že si ešte stále nič nejedol.“ Povzbudí ma.

„Ďakujem.“ Vezmem si hrnček z jeho rúk a odpijem z čokolády. Fantastická.

„Už mi povieš čo sa stalo? A nevrav, že nič. Inak by si tak bezhlavo nebežal. A už mi aj Frenkie niečo naznačil.“ Skúša zo mňa vytiahnuť čo sa dnes stalo.

„Frenkie?“ čudujem sa.

„Áno, vieš spoločníci dokážu komunikovať navzájom. No Riky mu to vysvetlil asi tak, že si chcel patriť do svorky čudne páchnuceho ale dobrého chlapíka, ktorý ťa neprijal tak si sa stal vlkom samotárom, ktorý zo žiaľu a samoty vyje na mesiac.“ hovorí Sebastián. „Až po Frenkieho upozornení som si uvedomil, že musíš byť zmätený, ty o lovcoch nič nevieš. Šiel som za tebou aby som ti aspoň niečo ozrejmil. A videl som ťa bežať do lesa.“

„Takže dnes, keď sa mi Frenkie zvinul na nohe sa vážne rozprával s Rikym?“ čudujem sa.

„Dá sa to tak povedať. Už mi povieš čo sa stalo, že si bežal a nevedel kam?“ Ďalej sa snaží Sebastian o to aby som nezmenil tému rozhovoru.

Ja by som rád, ale ako mu mám veriť, keď som ho stretol len dnes, tá jeho čokoláda je výborná. Ale celý život som veril iba Ianovi. A zrazu mám rozprávať niečo úplne cudziemu chlapovi? Tak na jeho vyzvanie len sklopím pohľad a so zaujatím sledujem vzor na jeho koberci. Pery stisnuté do tenkej čiarky. Celé napätie môjho tela dáva jasne najavo, že som pripravený brániť sa. Vďaka tomuto môjmu napätiu zostražitie aj pes. Zrazu niekto zaklope. Stuhnem ešte viac. Hrnček s čokoládou položím na stolík aby som ju nerozlial. Sebastián otvára dvere.

„Ahoj, Nick.“ Pozdraví prichádzajúceho agenta. „Čo potrebuješ?“

Už takmer vrčím. Čo tu chce keď ma má len za túlavého psa?

„Chcel by som sa s tebou porozprávať o mojej novej misií.“ Vysvetlí svoju prítomnosť.

Vstúpi do miestnosti. Pozerá sa priamo na mňa. Vstanem a chcem odísť. Riky je tiež celý naježený.

„Dante,“ preruší môj odchod Sebastiánov hlas. „Neodchádzaj.“

„Prepáč, tuto pánovi agentovi som len na obtiaž.“ Poviem a jednoducho odídem.

„Príď za mnou zajtra, dokončme náš rozhovor.“ Kričí za mnou Sebastián.

Iba prikývnem a pokračujem v chôdzi. Som unavený tak zamierim k ubytovni.

U Sebastiána

„Tak o čo ide?“ Pýta sa blonďák Nicka.

„No, práve to odtiaľto odišlo.“ Povie zamyslene Nick.

„Počkaj, ako súvisí tvoja misia s Dantem?“ Je zvedavý Sebastián.

„Riaditeľ mi ho dal na starosť, mám ho učiť, viesť jeho výcvik a na vyučovaní sa má povinne zúčastňovať iba na tvojich hodinách.“ Vysvetlí situáciu Nick.

„Ha ha ha... to vážne? Riaditeľ má teda zmysel pre humor.“ Smeje sa Sebastián.

„Tak dík, keď sa mi chceš smiať to som ani nemusel chodiť.“ Hundre Nick.

„Prepáč ale ty a on? No je to trochu... zvláštne.“ Ospravedlní sa Seb.

„Mám tu jeho zložku ale čo som sa z nej dozvedel mi veľmi nepomáha.“ Pokračuje Nick. „Píše sa tu, že je z detského domova, doteraz žil medzi ľuďmi a to je tak všetko.“

„Je to všetko pretože viac o ňom nevieme. Podľa mňa by si mal zájsť za Ianom Ayatom. Priviezol Danteho na akadémiu a vyzerali si byť blízky. Mohol by ti o ňom povedať viac. A čo som zistil ja alebo teda skôr Frenkie tak je zmätený a osamelý. Vieš celý život žil medzi ľuďmi. O lovcoch nepočul nič až do dňa kedy stretol Isana. Teda najskôr Isanovho psa, potom Noriho a nakoniec samého Isana, ktorý mu povedal, že je lovec. Dante tomu neveril a do akadémie by ani neprišiel keby nebolo Iana. Tak mi povedal Isano. Jeho pôvod je nejasný. Ako sa mohlo dieťa lovcov dostať do detského domova pre ľudské deti? Neviem si ani predstaviť ako mu musí byť. A je obdivuhodné, že dokázal prežiť medzi ľuďmi.“ Podelí sa so svojimi zisteniami Sebastián.

„A kruci.“ Zahreší Nick. „To som si to s ním posral skôr ako sme vôbec niečo začali."

„Čo sa stalo? Dante mi nič nepovedal, aj keď som sa to z neho snažil dostať. Pravdepodobne mi neverí.“ Chce vedieť Seb.

Agent rozpovedal dnešnú príhodu o tom ako sa stretol s Dantem, že v ňom spoznal toho, kvôli komu nesplnil misiu, že ho nazval zatúlaným šteňaťom a nakoniec ho nechal odísť.

„ Dostal som sa k zložkám a vôbec ničomu nerozumiem. Nebolo lepšie nechať ho žiť medzi ľuďmi?“ zakončí svoje rozprávanie Nick.

„Myslím, že mi môžeš ďakovať, že ešte vôbec nejakú misiu máš. Už mi to dáva zmysel.“ Zareaguje Seb.

„Ako to myslíš? Čo ti dáva zmysel?“ nechápe agent.

„Bežal k lesom okolo akadémie. Myslím, že má lovcov tak akurát dosť. Na mojej hodine sa pobil s Keigom Koguom. Potom si mu ty povedal, že je ako zatúlané šteňa, ktoré sem prijali z milosti, pričom on sem pravdepodobne vôbec nechcel ísť.“ Vysvetľuje blonďák.

„No a to nie je všetko. Podarilo sa mu tak vytočiť Okinawu, že ho museli odniesť na ošetrovňu.“ Agent a učiteľ sa rozosmejú.

„Je to tuším riadne číslo.“ Konštatuje Seb.

„Zajtra pôjdem za tým Ayatom. Potrebujem sa o Dantem dozvedieť viac. Inak neviem ako ho učiť.“ Vzdychne Nick.

„Pôjdem s tebou a vezmeme aj Danteho, bude rád, že vidí niekoho známeho.“ Navrhne Seb.

„Ďakujem, Seb, tak ráno vyrážame.“ Povie Nick a vzápätí sa rozlúčia.