„Dante?“ ozve sa vo dverách tichý veterinárov hlas.

Vzdorovito zostávam hľadieť do steny a snažím sa potlačiť tie zahanbujúce slzy, ktoré mi neprestávajú tiecť po tvári.

„No tak, hovor so mnou...“ jeho teplá ruka zviera moje rameno.

„Choď preč.“ viem, nezaslúžim si aby sa o mňa niekto staral.

„Ale, Dante, som tvoj brat. Nenechám ťa samého.“ je neodbytný.

Pritiahne si ma do objatia a bradu oprie o moje stále vlhké vlasy. Ramená sa mi roztrasú hlasitými vzlykmi.

„Ja som nechcel. Ja... ja...“ snažím sa vypovedať svoje zúfalstvo.

„Ššš. Vyplač sa, bude ti lepšie.“ šepká mi do ucha.

Jemne ma otočí tvárou k sebe a zovrie v pevnom objatí. Už sa tomu nebránim a nechám slzy zmáčať Ianovu košeľu. Hladí ma po chrbte a trpezlivo čaká kým vyschnú moje slzy. Upokojujem sa. Vyplakaný zelený pohľad zdvihnem k Ianovi.

„Ja som naozaj nechcel. Ublížil som mu? Ach, vážne mali by ma niekam zavrieť. Prečo? Čo som to urobil? Už ma nebude chcieť ani vidieť. Ja... ja som nechcel...“ spustím zmätený príval slov.

„Dante.“ jemne ma osloví. Ja však pokračujem v sebaobviňovaní.

„Dante,“ zvýši hlas, „prestaň a počúvaj ma.“

Chvíľu čaká ale vidí len moje pevne zomknuté pery a zahanbene sklopené oči, pohľad uprený k našim kolenám.

„Si vlk a si zamilovaný.“ po týchto slovách cítim ako mi horúčosť a červeň stúpajú do tváre.

„Ale ja mu nechcem ubližovať, tak prečo?“ pýtam sa trošku zmätene.

„Je to preto, že si vlk. Ako malý si nedostal zodpovedajúcu výchovu a výcvik a navyše tvoja vlčia podstata bola spútaná. Takže teraz ťa ľahko ovládnu tvoje prirodzené inštinkty. Počkaj neprerušuj ma.“ umlčí ma keď vidí, že mám námietky a otázky.

„Nick je plne vycvičený lovec. Naozaj si myslíš, že ho odrovnáš tak jednoducho? Povedal mi, že na akadémií sa venoval tvojmu výcviku. Tak ho nechaj nech ťa naučí čo potrebuješ vedieť. Napriek všetkému ty si lovec a viem, že to všetkým dokážeš. Vyrastali sme predsa spolu, vychoval nás môj otec a ty si sa nikdy nevzdával. Tak hlavu hore, Mesiačik.“ ohromene na neho zízam počas jeho trpezlivého vysvetľovania a jemný, nostalgický úsmev sa mi rozleje po tvári, keď použije nežné oslovenie, ktorým ma volal jeho otec.

„Praeses je démon, určite ti pomôže s kontrolou tvojho chlpatého ja. A Dante, vieš, že vždy môžeš prísť ku mne. Ja ani Kate ťa nikdy neprestaneme mať radi. A už o nedlho ten poklad čo nosí Kate pod srdcom bude potrebovať svojho strýčka.“ usmieva sa na mňa Ian a veselo mi dá frčku do nosa.

Môj smútok strieda odhodlaný pohľad a napriamenie  vlčích uší. Zovriem Iana v pevnom objatí, úľavou vydýchnem a zašepkám: „Ďakujem.“

Jeho potľapkanie po chrbte je pre mňa dostatočnou odpoveďou.

„Tak poď,“ ťahá ma na nohy, „máme návštevu a nie je slušné nechať ich samých.“

„Ian, kde sú Riky a Seth?“ pýtam sa s obavou v hlase.

„Neboj sa sú s Praesom.“ hneď ma upokojuje.

Teraz už pokojný a odhodlaný nasledujem Iana do domu. Vedie ma do jeho spálne. Zo šatníka sa snaží vytiahnuť niečo, čo by mi mohlo sadnúť. Tričko s krátkym rukávom a šortky. Zmocňuje sa ma zúfalstvo, keď si uvedomujem, že len ťažko znesiem na sebe oblečenie.

„Ian, ja asi radšej zostanem takto tu.“ neisto sa ho snažím presvedčiť, že to bude najrozumnejšie riešenie.

„O čo ide?“ pýta sa nekompromisne.

„Vieš, ja.. no... nemám príliš v láske tieto nepohodlné veci. Všetky hrozne škriabu.“ zúfalo na neho hľadím a do očí sa mi znovu tisnú slzy, keď si uvedomujem, že naozaj nie som normálny.

„Dante, aspoň to skús. Hlavne sa upokoj.“ jeho rozhodný hlas ma nakoniec prinúti obliecť sa a tváriť sa najodhodlanejšie ako dokážem.

„Teraz ešte skry vlka a môžeme ísť.“ povzbudzujúco sa na mňa usmeje.

***

Ian ma zoznamuje s ich spoločnými priateľmi. Manželský pár Sonya a Stan a ich malá dcérka Karen. Ďalej pekná žena Madelaine a jej syn Kyou. Očividne má zálusk na Nicka. A on úplne prirodzene a uvoľnene opláca jej flirtovanie. Nenávistne na ňu zazerám. Ako si to dovoľuje? A čo to má znamenať? Určite sa mu páči. Dlhonohá, plavovláska s nebesky modrými očami. Obraz dokonalosti. Je krásna to musím uznať i ja aj keď mi ženské krivky nič nehovoria. Jej syn Kyou vyzerá ako anjelik. Kučeravé vlásky okolo detskej tváričky. „Takže u Nicka nemám šancu.“ pomyslím si sklamane. Obrátim pozornosť na dvoch mužov, tí sa mi vôbec nepáčia. Lukas a Percy cítim z nich niečo, z čoho mám strach. Je to pre mňa neznáme. Napriek tomu sa vrátim k zazeraniu na situáciu medzi Nickom a Madelaine. Zmätene zažmurkám, keď sa niekto dožaduje mojej pozornosti. Je to Kyou a malá Karen.

„Poď sa s nami huať.“ nádej im svieti v očkách. Predsa som najmladší z tých dospelákov, ktorí nerozumejú tomu, čo je to zábava.

„A ako sa chcete hrať?“ dieťa vo mne ožije. So mnou sa nikdy nikto nechcel hať. Vidím, zvyšných dospelých zabratých do rozhovorov a mne a deťom nevenujú pozornosť.

„Počkajte chvíľku.“ žmurknem na deti a rýchlosťou blesku bežím na povalu.

„Niekde to tu predsa musí byť.“ mrmlem a prehrabávam sa v haraburdách. Až nájdem moju obľúbenú stavebnicu a figúrky. Usmejem sa pri spomienke na hodiny, ktoré som s tou stavebnicou a mojimi rytiermi strávil.

Víťazoslávne vstúpim do obývačky a deti sa ku mne zvedavo nahrnú. Vidím ich mierne nedôverčivé pohľady, keď skúmajú stavebnicu v mojich rukách. Tie sa však menia, keď spoločne staviame hrad pre princeznú. A s rytierom Kyouom sa vydávame na záchranu nádhernej lady Karen. Deti a ja sme úplne pohltení príbehom. Prekvapene sa obzerám okolo seba, keď spozorujem úplné ticho, ktoré padlo na miestnosť. Uvedomujem si pohľady sústredené na nás. Nie je mi veľmi príjemná pozornosť dospelých. Trochu sa hanbím, že ma Nick vidí v takejto situácií, ako si užívam prítomnosť detí a hru na rytierov a princeznú.

„Oci, môžeme ísť s Dantem von? Pvosím, pvosím.“ prosí Karen.

Hneď sa k nej pridáva Kyou: „Mami, prosím, však môžeme?

Detská energia nemá hraníc. Ale rovnako tak ani moja.

„Ak to nebude Dantemu vadiť.“ pozrie na mňa s otázkou v očiach Madelaine.

„Nie nebude.“ môj hlas znie až príliš nadšene. Už sa neviem dočkať a netrpezlivo poposedávam na koberci.

„Tak dobre, ale poslúchajte.“ upozorní deti Sonya.

„Jupí.“ vrhnú sa na mňa dve vreštiace stvorenia. Každé ma chytí za jednu ruku a ťahajú ma von.

„Počkajte, musíte sa obliecť.“ upozorním ich.

„Lady Karen dovolíte?“ spýtam sa galantne malej princeznej a skloním sa aby som mohol pomôcť s neposlušnými šnúrkami na topánočkách.

Konečne vonku. Mením sa na verného tátoša, ktorý na svojom chrbte nesie princa a princeznú z jedného dobrodružstva do druhého. Prídeme až k parku. Ako malý som to tu mal rád. Vezmem deti k hojdačkám. Sú nadšené. Šťastne sa smejú a ich smiech rozohrieva aj moje srdce. Vo vnútri napriek tomu, že som vlk cítim niečo rozprávkové. Ešte ich vezmem k jazierku. Sú unesené z krásnych labutí a ja im rozprávam rozprávku o princeznej, ktorá sa stala labuťou a vyslobodila ju len pravá láska princa. Po ceste domov sú deti tak unavené, že ich beriem na ruky. Cítim ako sa ich hlavičky opierajú o moje ramená a na krku cítim ich pokojný dych. Zaspali. Opatrne ich prinesiem až do Ianovej obývačky k ich rodičom.

„Ako si to dokázal?“ pýta sa ma neveriaco Sonya. „Nikdy ju neviem dostať do postele.“

„To ani ja Kyoua. Je vždy tak plný energie.“ pridáva sa krásna Madelaine.

Opatrne zložím deti do náručia ich matiek. Všímam si že v obývačke zostala len ženská časť dnešných obyvateľov domu.

„Chlapi zašli na pivo, môžeš sa k nim pridať ak chceš.“ vysvetľuje mi Kate, túto situáciu.

„Pôjdem vyvenčiť Rikyho.“ poviem po chvíľkovom zamyslení.

„Tak bež.“ usmeje sa na mňa.

***

Zabudol som, že okrem Rikyho a Setha na mňa čaká Praeses a Zara. Zvieratá ma nadšene vítajú. Praeses ma skúma zamysleným pohľadom.

„Tak poďte ideme von.“ vyzvem zvieratá.

„Ja radšej zostanem tu v teple a pohodlí.“ pozriem na Praesa, ktorý si hovie v mojej starej posteli.

„Ako chceš.“ myknem plecom a vyrazím z dvier nasledovaný psom, renrakom a malou dračicou.

Vonku Seth a Zara nadšene vzlietnu a pred zrakmi ľudí skrytí v oblakoch sa oddávajú radostnému letu. Riky sa rozbehne po mojom boku. Bežím k lesom rozprestierajúcim sa za mestečkom. Vyrastal som tu a tieto lesy mi často poskytli úkryt pred ruchom v meste. Skrýšu pred ubližujúcimi deťmi. Neodvažovali sa hlboko do nich. Mne tu však nikdy nič nehrozilo. Preto prekvapene zastanem keď začujem zúrivé vrčanie. Renrak mi okamžite pristáva na ramene a Zara na blízkom strome. Moje oči si privykajú na tmu a rozoznávam siluetu, ktorá sa približuje medzi stromami. Myslím, že ma klamú zmysly. Vyzerá to ako drak len o niečo väčší ako môj Riky a po jeho boku lovecký pes.

„Vy asi nemáte najlepšiu náladu.“ konštatujem to čo vidím a vôbec si nie som istý ako dlho ešte udržím tú moju vlčiu časť.

Tak bojovať či utiecť? Riešim dilemu. Nevšimol som si kedy Zara zmizla. Asi šla za Nickom. Nerozhodne sledujem približujúce sa zvieratá. Seth a Riky zatiaľ zostávajú pri mne. Drak sa priblíži to už ukazujem, že som vlk. Obaja zneistia. Pes začne štekať. Šteká zúrivo, výhražne a drak znova zavrčí. Cítim niečiu prítomnosť za chrbtom. Pootočím hlavu, tak aby som kútikom oka zazrel dvoch mužov. Podľa toho neznámeho čo zachytím vo vzduchu rozpoznám Lukasa a Percyho. Naježím sa.

„Tak predsa si vlk.“ prehovorí nevýrazne Percy.

„A neskrotený.“ doplní ho Lukas.

„Poď, pridaj sa k nám.“ vábi ma medovým hlasom Percy.

Moje zmysly sú vybičované na maximum. Vnímam nebezpečenstvo a ohrozenie. Zavrčím. Riky vrčí smerom na draka a loveckého psa a Seth zasyčí na dvoch mužov. V podstate ma obkľúčili. A naozaj netuším ako sa dostanem z tejto situácie.

„O čo tu ide?“ zaznie hlas, ktorý pohladí moje uši. Je tu Nick. Vyrieši sa to.

„Je to vlk.“ poukazuje Lukas.

„To viem.“ s nezáujmom povie Nick.

„A je neskrotený.“ pokračuje Lukas.

„Mýliš sa je môj.“ povie sebavedomo Nick a uprie na mňa prosebný pohľad.

„My ho chceme.“ znovu to skúša Lukas.

„To žiaľ nie je možné, pretože je môj.“ Nick sa správa akoby som mu patril.

Je môj. Tie dve slová ma zahrejú. Telom sa mi rozbehne ten nádherný modro-strieborný trblet napriek pocitu ohrozenia z prítomnosti Lukasa, Percyho a očividne ich zvierat.

„Dokáž to.“ vyzve Nicka Percy s pohŕdavým úškľabkom na perách.    

„Tak ustúpte a stiahnite tie zvieratá.“ vyjednáva Nick.

Pod jeho pohľadom ich privolajú k sebe a s napätými tvárami pozorujú situáciu pripravení zasiahnuť, keby sa ukázala moja neposlušnosť.

„Dante, poď ku mne.“ prikáže mi Nick.

Pamätám si jeho prosebný pohľad a tak sa iba s miernym zaváhaním k nemu priblížim. Pohľadom skontroluje Percyho a Lukasa vidí, že to nebude stačiť.

„Vĺča, ukáž komu patrí tvoje srdce, tvoja duša a tvoja myseľ.“ žiada odo mňa Nick.

Je to vyznanie mojej lásky, vlčej vernosti a oddanosti, ktoré preukážem tomuto lovcovi. Našťastie Nick nežiada ukážku, poslušnosti a poddajnosti ako pred pánom. Viem, že proti takej požiadavke by sa celá moja vlčia podstata vzbúrila. V mysli mi znie ozvena Nickovych slov: „Je môj.“ A ja pred ním padám na koleno a skláňam hlavu. Nick kladie ruku medzi moje vlčie ušká.  

Vyzývavo pozerá na Percyho a Lukasa.  Obaja neveriaco krútia hlavami.

„Škoda, naozaj je tvoj.“ povie Lukas a nabáda Percyho k odchodu. Rozplývajú sa vo farebnej hmle.

„Budem ťa chrániť.“ moje slová vyznievajú ako prísaha.

„Vstaň.“ žiada ma Nick.

Zovrie ma v objatí: „Bál som sa o teba ty pochabé šteňa. Boli to čarodejníci. Neubránil by si sa im.“

Ešte viac sa k nemu pritisnem a bozkávam ho. Hlboko, vášnivo. Som úplne omámený jeho vôňou, jeho prítomnosťou a tým neskutočným pocitom šťastia sa mi točíí hlava. Cítim, že mi Nick podlieha.

„Odstúp odo mňa.“ z môjho hlasu zaznieva túžba po tom dokonalom chlapovi.

„Mali by sme sa vrátiť.“ navrhnem a hlbokým dýchaním sa snažím potlačiť pocity, ktoré vo mne vyvoláva Nick.

Kráčame vedľa seba v tichom porozumení a s vedomím, že sa medzi nami stalo niečo výnimočné až k Ianovmu domu.