Zmätene prehľadávam Ianov dom. Konečne v kuchyni objavím Kate.

„Dobré ráno, nevieš kde sú všetci?“ pýtam sa s neskrývaným záujmom.

„Náhodou viem.“ žmurkne na mňa.

„A povieš mi to?“ dobiedzam.

„Čo za to?“ očividne má dobrú náladu.

Na chvíľu sa zamyslím a vyhŕknem: „Všetko, čo budeš chcieť.“

Kate sa uškrnie:“ Okej, zeleninu zješ bez odvrávania.“

Zatvárim sa nešťastne ale statočne prikývnem.

„Išli zohnať auto aby ste dnes mohli ísť k Nickovým rodičom.“ konečne mi vysvetlí prečo nemôžem nikoho nájsť.

Iba si vzdychnem. Tak mi treba, keď som zvedavý. Dovlečiem sa naspäť do mojej izby a začnem baliť. O chvíľu vybehnem znovu za Kate.

„Kate? A nemal by som im niečo priniesť? Vieš keď budem u nich bývať?“ pýtam sa neistý si sám sebou.

„A vieš čo? Myslím, že je to dobrý nápad. Bež niečo kúpiť, len si schovaj tvoje ušká a obleč sa.“ povzbudzujúco sa na mňa usmeje.

Zahanbene klopím oči.

„Čo sa deje?“ pýta sa znepokojene.

„No...dlho som bez práce a tak nemám...“ nestihnem dopovedať, keď ma preruší veselý hlas ženy.

„Hlupáčik, peňaženka je v mojej kabelke, tak si ju vezmi a už bež.“ prezradí mi.

„Ďakujem.“ objímem ju.

***

Z nákupov sa vraciam spokojný. Vybral som víno a čokoládovú bonboniéru. Dokončím balenie tých mojich pár vecí a znovu zbehnem za Kate spolu s Rikym, Sethom a Zarou.

„Dante, nakŕm zvieratá a poď jesť. Chlapi sú o chvíľu tu.“ rozkáže.

Splním príkaz a so zlým tušením sedím za stolom. Moje najhoršie predstavy sa vyplnia keď predo mnou pristane tanier so zeleninovým šalátom s kúskami kuraťa. Ale môžem si za to sám, tak Dante do boja. So sklopenými ušami zazerám na vidličku s jedlom pre králika a statočne si ho vkladám do úst. Počujem zvuk motora. Buchnutie vchodových dvier. Zavetrím. Konečne sú všetci tu.

„Zlatko, čo si mu spravila?“ pýta sa so smiechom Ian svojej ženy a bozkáva ju.

„Ja, nič.“ Kate a tvári ako neviniatko.

***

Blíži sa chvíľa odchodu. Cítim sa trochu vystrašene. Blbosť. Šaliem z toho, vôbec sa mi nechce odchádzať. Napriek tomu, že sa tvárim akože nič, tie hlúpe uši nenechajú nikoho na pochybách. Sústredím sa. Nechám sebou prestúpiť mágiu a stojím tu nie ako vlk, nie ako lovec, ale ako obyčajný 20 ročný chlapec, ktorého Ian tak dobre pozná.

„Mesiačik, hlavu hore, bude to len ďalšie dobrodružstvo.“ Ian používa slová svojho otca a pritiahne si ma do objatia, potom mi rozstrapatí vlasy.

„Buď dobrý a správaj sa slušne.“ lúči sa so mnou Kate.

„Rozkaz, madam.“ zasalutujem a zazubím sa na ňu skôr než ju zovriem v objatí.

S Nickom si len podajú ruky a rýchlo sa rozlúčia. Nasadneme do auta a vyrážame.

***

Cestou môj smútok rozptyluje fakt, že som s Nickom v aute sám. Teda vezú sa s nami ešte zvieratá ale Praeses tu nie je.

„Nick, nechceš si na chvíľu oddýchnuť?“ pýtam sa keď nám spoločnosť robia len hviezdy a ja už neviem obsedieť.

„Dobre.“ unavene súhlasí agent.

Zatiahne auto na málo využívanú cestu a zastaví pri okraji. Okolo sú iba lesy. Nadšene vyskočím z auta.

„Počkaj, trochu sa najedz.“ hodí mi chlieb, čo nám na cestu zabalila Kate.

Rýchlo ho zjem a už s Rikym po boku a renrakom nad hlavou bežím do lesa. Nick sa len pobavene uškŕňa.

***

Zadýchaný sa vraciam späť k autu.

„Hm, čo to je?“ Nejaká podivná, trblietavá postava lezie k môjmu Nickovi do auta. Celý sa naježím, Rikyho mám po boku a Seth mi sadne na rameno. Bolo by fajn, keby si to čudo aspoň otvorilo dvere. Zato ich otvorím ja. Hlasno zavrčím, keď vidím ako sa to niečo dotýka Nicka. Tento zvuk a chladný vzduch prebudia agenta, rozospato pozerá okolo seba. Rukou hrabnem po tom neznámom. Zmätene zažmurkám keď mi ruka prejde chladnou hmotou a nič sa nezmení. Ďalej ho to osaháva.

„Ty, on je môj.“ zavrčím, v očiach mám divý lesk.

Nicka prudko vytiahnem z auta.

„Dante, počkaj.“ agent sa postaví na nohy.

Jeho slová ma nezastavia, skočím po tom už ako vlk. Ale nevydáva žiadne teplo, takmer nie som schopný to vidieť. Iba ostatné zmysly a možno intuícia mi pomáhajú určiť polohu nepriateľa. Pazúry sa zarývajú do sedačiek auta. Počujem Nickov hlas, v zvláštnej melódií vyslovuje slová, ktorým nerozumiem. To trblietavé ustupuje. Vzďaľuje sa do lesa. Chcem to prenasledovať.

„Dante, stoj!“ Nickov hlas ma zastaví.

Stuhnem na mieste a sledujem ako sa rozplýva, mizne medzi stromami ako trblietavý hviezdny prach.

Ešte naježený pribehnem k Nickovi, oňuchávam ho, kontrolujem či sa mu niečo nestalo. Z úst mi vychádza len nezrozumiteľné vrčanie.

„Dante, nič sa nedeje. Bol to iba ochranca lesa.“ upokojuje ma Nick.

„Ochranca lesa? Čo to do čerta je? A prečo to šmatlalo na teba?“ pýtam sa nespokojne.

„Ochranca lesa je duch, ktorý chráni toto miesto. Vlastne je zvyčajne neškodný, pokiaľ ho niečím nenaštveš. Bol iba zvedavý, nemusíš z toho robiť hneď taký rozruch.“ vysvetľuje mi Nick a ja sa na neho mračím.

„Prečo je zvedavý akurát na teba?“ ďalšia otázka, stále sa nemôžem zmieriť s tým, čo som videl.

„Môžem sa len dohadovať, ale myslím, že bol zvedavý na teba, cítil ťa z auta a tak sa rozhodol pre bližšie skúmanie.“ tak týmto ma teda rozhodne neupokojil.

„Bližšie skúmanie? No ja mu dám, len nech príde... bližšie skúmanie.“ šomrem.

„Nepríde.“ povie Nick a sadá si na miesto vodiča.

„Ako to vieš?“ zisťujem.

„Zahnal som ho zariekaním, tak nepríde a nasadaj už ideme.“ ukončí debatu o ochrancovi lesa Nick.

Neochotne si sadnem znova do auta.

„Zariekanie? Čo to je? Ako to funguje?“ som naozaj zvedavý.

Nick si vzdychne ale trpezlivo vysvetľuje: „Zariekanie je jeden zo spôsobov ako bojovať s nadprirodzenými bytosťami, s ktorými bojujú lovci. Ale na to aby si mohol zariekať potrebuješ vedieť jazyk lovcov.“

„A naučíš ma to?“ vyzvedám ďalej.

„Naučím, ale najskôr musíme zvládnuť tvoju mágiu a ty sa musíš naučiť aspoň základy jazyka.“ schladí moje nadšenie Nick.

„Ale ja jazyk ovládam, chceš to vidieť?“ a už sa naťahujem k Nickovi.

„Dante, prestaň, lebo pôjdeš pešo.“ utne moju snahu o kontakt agent.

Sklapnem a sledujem krajinu za oknom aj keď toho veľa nevidím, keďže je všade tma. Počúvam monotónne pradenie motora a stále rozmýšľam nad tým zvláštnym prízrakom. Nenápadne neustále kontrolujem okolie a nedovolím si zaspať.  

***

Konečne zastavujeme pred veľkou bránou. Zvedavo sa obzerám zatiaľ čo Nick ide otvoriť bránu. Nasadne a vojdeme. Takže toto je jeho domov? Cítim sa napäto a nervózne. Zastavíme blízko veľkého, vidieckeho domu. So zúrivým brechotom sa k autu ženie svorka psov. Bez zaváhania vystúpim a začnem sa upokojujúco prihovárať psom. Stíšia sa a ja sa s nimi začnem spoznávať a škrabkám ich. Riky mi žiarlivo strčí hlavu pod ruku.

„Jasné fešák.“ poviem mu a škrabkám ho, zatiaľ čo druhou rukou sa venujem ostatným psom.

Nick doteraz stál a s miernym úsmevom ma pozoroval.

Spozorniem, niekto sa okolo nás ženie priamo k Nickovi. Vzpriamim uši, otočím hlavu a všetky dobré predsavzatia o tom ako budem dospelý a slušný sú preč, žena v Nickovom náručí. Šťastne sa smeje, jej telo s tými správnymi ženskými krivkami sa tisne k tomu perfektnému Nickovmu, vlnité hnedé vlasy jej siahajú do pol chrbta, sukňa odhaľuje dlhé dokonale tvarované nohy.

Do očí a celej tváre sa mi vkradne krvilačný výraz. Ruky zaťaté do pästí. Pazúry sa mi zarývajú do dlaní, krv v tenkých pramienkoch steká na zem. Celé telo sa chveje potláčanou túžbou skočiť, zuby zovrieť okolo hrdla. Pritlačiť. Porušiť jemnú kožu a nechať horúcu, lepkavú životodarnú tekutinu tiecť. Potichu sa blížim k vítajúcej sa dvojici. Nasajem vzduch, do nosa mi vnikne ich prepletená vôňa. Ešte viac to vo mne vybičuje agresivitu. Nevšimol som si ako psy stiahli chvosty a pokorne sa krčia za mnou. Nie neskočím od chrbta. Zavrčím a upozorním svoju korisť, že sa ňou práve stala. Nick strhne dievča za seba. Stojí medzi ňou a stoosemdesiatimi centimetrami, ktoré jej hrozia smrťou.