Ako dlho ma tu držia? V chladnej temnote cely nedokážem vnímať čas. Minúty sa vlečú ako hodiny. Podľa môjho skromného súkromného názoru tu môžem byť pokojne celé dni. Počujem vŕzganie dvier. Od toho incidentu s lekárom tu nikto nebol. Asi čakali, kým sa tu samou nudou sám nezožeriem. Celou sa rozlieha ozvena hlasitých krokov. Premáha ma zvedavosť. Kto to len môže byť? Už tak dlho som tu sám. Približujú sa. Opatrne, zvedavo hľadím na dvoch prichádzajúcich mužov. V tme dokážem rozoznať len ich siluety, ktoré ožaruje svetlo z lampáša, ktorý nesú so sebou. Čo odo mňa môžu chcieť? Stále sa približujú. Zastavili. Snažím sa vyzerať zastrašujúco, lenže veľmi mi to moja spútaná pozícia neumožňuje. Znovu sa približujú ku mne. Zavrčím. Jeden z mužov sa nakláňa a niečo pripína k môjmu obojku.

„Hej, čo to má znamenať?“ moja otázka zostáva bez odpovedi.

Aj druhý z mužov, inak vyzerá presne ako ten prvý, na môj obojok pripína reťaz.

„Pôjdeš s nami maličký. A radím ti po dobrom.“ zaznie chrapľavý hlas z úst jedného z dvojčiat.

Táto situácia sa mi vôbec nepáči. Najskôr ma omráčia, spútajú, pošlú na mňa doktora a teraz ma chcú vláčiť na reťazi ako nejakého psa? Čo si títo ľudia o sebe myslia? A to sme mám údajne patriť. Že som lovec, navyše vlk. Dokonca nie obyčajný ale mesačný vlk. Vraj vzácny. Prečo sa teda tak nesprávajú? Nie, že by som stál o ovácie a fanfáry ale nemohli by ma jednoducho nechať na pokoji? Čo som im urobil?

Jedno z dvojčiat trhne s reťazou.

„Tak poď, šéfik ťa chce vidieť.“ vyzve ma k spolupráci.

„Kašlem ti ja na tvojho „šéfika.“ Dajte mi pokoj.“ poviem čo si o tom myslím.

To druhé z dvojčiat, ktoré doteraz len pokojne stálo, sa snaží ukázať, kto je tu pán a kde je moje miesto. Bolestivo ma nakopne do rebier.

„Auuu, bastard. To bolí.“ zaskučím a chcem sa stočiť do klbka.

„Ideme.“ vydá povel to z dvojčiat, ktoré je asi hovorca.

Šklbú reťazami pripnutými k obojku na mojom krku. Dvíham sa na nohy a nasledujem dvojčatá k ich „šéfikovi.“

Vlečú ma za sebou. Cítim sa tak slabo. Nohy sa podo mnou podlamujú. Schody. Jeden, druhý... Padám. Bolestivo si udieram kolená i dlane. Tie dve gorily to vôbec nezaujíma. Znovu ťahajú za reťaze a nútia ma ísť ďalej.

Konečne cítim čerstvý vzduch. Príjemný vetrík mi ovieva tvár. Žmúrim oči a zakrývam si ich spútanými rukami. Denné svetlo po tej temnote ma bolestivo bodá do očí. Cítim prítomnosť ďalšieho človeka.

Dvojčatá ma pripútavajú k akémusi stĺpu. Snažím sa im vytrhnúť a utiecť. Počujem svišťanie a bolesť sa mi ostro zahryzne do ramena. Moje zelené oči naplnené bolesťou, odporom a nenávisťou k týmto ľuďom sa upierajú na toho tretieho. To musí byť ten ich „šéfik“. Obzerám si mohutného chlapa, odetého v koži. V ruke zviera bič, ktorý očividne neváha použiť.

„Tu ho máte šéfe.“ oznamuje už zrejmú vec jedno z dvojčiat.

To druhé dodáva: „Je pekne divoký.“

„Ustúpte od neho.“ prikazuje šéfik.

Moje pokusy o získanie slobody stále neutíchajú. Som smädný a hladný. Ale to je vedľajšie. Hlavne sa potrebujem zbaviť reťazí, pút a obojku.

Krotiteľ sa ku mne približuje. Spozorniem. Každý sval v tele napätý. Ostražito ho pozorujem. Nasávam vzduch. Cítim jeho štipľavý pach. Vôbec nevonia tak ako môj Nick. Nick vonia ako príroda po daždi. Milujem tú vôňu aj keď neznášam dážď.

„Tak čo s tebou? Ty nechceš poslúchať? Bude pre teba lepšie ak začneš. Tak skloň sa pred svojím pánom.“ prikazuje posmešným hlasom.

„Pche.“ odfrknem. Vzdorovito mu oplácam pohľad. Hlava hrdo vztýčená. Myslím, že mu to musím ozrejmiť hneď. Zavrčím: „Nikdy.“

Rana za ranou dopadá na moje ramená. Zatínam zuby. Tú bolesť sám zvládnuť nedokážem. Stáva sa zo mňa vlk. Bič pokračuje vo svojej práci. Krv z ramien steká po rukách a kvapká na zem. Karmínové kvety zdobia piesok.

„Simon, Reno!“ privoláva si na pomoc dvojčatá. „Na kolená.“ a významným posunkom ukazuje na mňa.

Ťažké ruky dvojčiat dopadajú na moje rozdrásané ramená. Hbite uskakujem a zahryznem sa do ruky jednému z nich. Dávam do toho všetku zúrivosť, všetku bolesť. Stále hlbšie zatínam vlčie tesáky do tvrdých svalov mužovej ruky. Teplá krv mi plní ústa. Hrozivé vrčanie sa odráža od stien arény, kde zo mňa chcú spraviť otroka. Bič znovu začína svoj tanec. Tentokrát dopadá na môj chrbát. Nevnímam bolesť, sústredím sa na pomstu. Simon, aby vyslobodil brata do mňa kope, znovu a znovu. Reno ma udiera do hlavy nezranenou rukou. Posledný krát trhnem hlavou, uši mi plní bolestivý výkrik mojej obete a pohltí ma milosrdná temnota.

***

Myslím, že chcem byť mŕtvy. Prichádzam k vedomiu a vnímam všetku tú bolesť. Nechávam zavreté oči v nádeji, že si po mňa príde ten chlapík s kosou. Predstavujem si ho. Dlhé čierne vlasy, bledá tvár, čierne oči, krvavočervené pery. Štíhly a vysoký, zahalený v koži. Príde s frajerským úsmevom. Zaujme cool postoj, oprie sa o kosu a povie: „Je čas.“

„Mladý, počuješ? No taaaak otvor oči. Viem, že si hore. Heeeeej. Počuješ ma? No taaak vnímaš? Práve ja musím stretnúť tvrdohlavé šteňa. Zobuď sa. Rýchlo.“ dolieha ku mne neznámy hlas.

„Daj mi pokoj.“ mrmlem nespokojne.

„Super, si hore. Ty si vlk, však?“ pýta sa hlas.

Pomaly otváram oči. Zazerám na toho narušiteľa. Nechápem ako ho môžem vidieť v tej tme čo tu vládne.

„He? Ty svietiš?“ spýtam sa neinteligentne.

Neznámy sa urazene nafúkne: „No dovoľ. Ja že svietim? Nie ja vydávam nadpozemské žiarenie.“

„Svietiš.“ sucho skonštatujem.

„No ak nestojíš o moju spoločnosť a radšej si budeš užívať nežné pozornosti od Simona a Rena sám tak prosím ja odídem.“ neznámy oduje spodnú peru.

„Halucinácia počkaj. Nechcem tu byť sám.“ prerieknem drsným hlasom.

„Ja nie som halucinácia.“ odporuje halucinácia.

Chvíľu uvažujem nad tým aký zmysel má hádať sa s halucináciou. Prichádzam k názoru, že je to lepšie ako trčať sám v tme. A tak sa pýtam: „A čo teda si?“

„Som démon.“ odpovie hrdo stvorenie.

Vyprsknem smiechom čo hneď ľutujem. To bolí. „Toto je vážne skvelé moja halucinácia sa zmení na démona, a prečo vyzeráš takto? Nemá byť démon strašidelný, krvilačný alebo niečo také?“ pýtam sa démona, stále som presvedčený o tom, že je to halucinácia. 

„Ty veríš tým povedačkám? Sú aj takí ale ja som ochranný démon. Teda bol som. Chránil som rodinu vlkov, ale boli zlomení a stali sa z nich otroci krotiteľa. Odvtedy som tu. A teraz si tu aj ty. Tak ti môžem robiť spoločnosť.“ vysvetľuje horlivo.

„No nech si už čokoľvek nechaj ma spať.“ snažím sa znieť presvedčivo. Naozaj mi je hrozne. Všetko ma bolí, trasiem sa od zimy, žalúdok mám od hladu boľavý, jazyk sa mi lepí o podnebie. Stočím do klbka tak ako mi to moje putá dovoľujú. Zavriem oči a znovu si želám blaženú nevedomosť.

„Naozaj si ešte len šteňa.“ počujem znovu hlas démona.

Unavene otvorím oči. Približuje sa ku mne. Uvedomujem si aké je to zvláštne stvorenie. Pripomína mi mačiatko. Biele vlásky z ktorých mu vykúkajú rožky, zelené oči vyzerajú presne ako tie mačacie, jemné rysy tváre.

„Môžem ti pomôcť, ale musíš mi to dovoliť.“ prihovára sa mi. Naťahuje ruku a chce sa ma dotknúť. Inštinktívne sa dotyku vyhnem.

„Vĺčik no tak. Ja ti nechcem ublížiť.“ presviedča ma a pritom mi intenzívne hľadí do očí. Jemný úsmev preletí cez jeho pery. Priamo pred mojimi očami jeho biele vlasy sčernejú, zelené oči sa sfarbia do tej jedinečnej kombinácie modrej a striebornej. Ja... musím snívať. Predo mnou na špinavej podlahe sedí Nick.

Je to sen... len sen. Nick mi neublíži. Démon vystrie ruku a teraz ho nechám dotýkať sa ma. Cítim nádherné teplo, ktoré prichádza a nahrádza tú hnusnú bolesť.

„Dobrý chlapec. Len pokojne lež a oddýchni si.“ zašepká démon a začne pohmkávať akúsi melódiu.

„Nick.“ šepkám tesne  pred tým ako sa nechám unášať démonovou piesňou.

***

„Vstávaj!“ zreve chrapľavým hlasom Reno. Obe dvojčatá znovu ťahajú za reťaz. Neváham. Je zo mňa vlk a bránim sa zo všetkých síl. Napriek podobe a sile mesačného vlka ma vlečú von z väzenia. Znovu ma priväzujú k tomu kolu uprostred arény. Prichádza krotiteľ, je nasledovaný ďalšími dvoma neznámymi. Zavetrím. Cítim z nich vlky. Ako je to možné?

„Vĺča, to boli mesační vlci. Ale krotiteľ ich zlomil. Stali sa z nich len jeho psy. Trpia. Necítiš to?“ hovorí mi démon usadený na mojom ramene. Vytriešťam na neho oči.

„Čo... čo...“ kokcem.

„Oni ma nevidia. Psst. Osloboď sa a ukonči trápenie vlkov. Si silnejší než si myslíš. Počúvaj ma povediem ťa.“ povzbudzuje ma.

Nevšímam si krotiteľa ani dvojčatá. Sústredím sa len na to, čo mi vraví démon.

„Zatvor oči. Dýchaj. Nájdi svoju mágiu a osloboď ju. Ešte stále ju zväzuje pečať a tá istá pečať púta aj časť tvojej vlčej sily. Nechaj sa viesť svojimi inštinktmi.“ radí mi na ceste za slobodou.

„Tak je to správne, povolaj svoju silu a mágiu.“ po týchto slovách neviditeľného démona sa mi z hrdla derie tiahle zavytie. Cítim ako mnou prestupuje sila. Teraz mi vlasy siahajú až k pásu. V tej záplave bielo-čiernej kmitajú moje vlčie uši. Tesáky mám dlhšie ako doteraz a pazúry ostrejšie.

„Výborne vĺča, osloboď sa.“ usmieva sa na mňa démon.

Trhnem putami na rukách, roztrhnú sa. Uvoľním si nohy. Roztrhnem obojok. Som slobodný. Na krotiteľov príkaz sa na mňa vrhajú oba jeho vlky. Jeden sa mi zahryzne do lýtka, druhého chytím do rúk a so slzami v očiach mu prehryznem hrdlo, len tak môžu byť slobodní. Ešte zostala jeho družka. Zlomená a hnaná čerstvou bolesťou zo straty vlka na mňa útočí so silou zúfalca, ktorý už nemá čo stratiť. Po lícach mi tečú slzy, keď sa po boji moje tesáky boria aj do jej hrdla.

Sebastián a Mike držia krutého krotiteľa. Cez slzami rozmazaný zrak vidím Nicka. Kráča ku mne. Vôňa krvi sa mieša s jeho vôňou. Túžba, bolesť, smútok. Neveriaco natiahnem ruku a opatrne sa dotknem havraních vlasov. Stále plačem. Nick si ma pritiahne do objatia. Zložím mu hlavu na rameno. Vdychujem jeho vôňu. Vôňu lesa vykúpaného dažďom. Vôňu slobody. Snažím sa nevnímať to v akom stave som ja, špinavý, hrozne páchnem zmesou moču, výkalov, potu, krvi a toho hnusného pachu väzenia.

„Myslím, že toto vĺča si zaslúži teplý kúpeľ a mäkkú posteľ.“ hovorí vyškerený démon, ktorý sa objavil z ničoho nič pred zrakmi lovcov.

Nedôverčivá reakcia lovcov ma núti prehovoriť: „On mi pomohol.“

Toto stačí ako uistenie o jeho neškodnosti.

„Poď, Dante, má pravdu potrebuješ vykúpať.“ rozhodne Nick.

Nechám sa podopierať a odviesť z tohto hnusného miesta.