„Isano Yawasaki a toto je môj syn Nori.“ Predstaví sa hnedoočko. „Prepáčte, že rušíme. Ale tuto pán lovec nám včera vrátil Minku a povedal, že dnes s ňou treba prísť na kontrolu.“

Ja si len odfrknem. Ten chlap je vážne blázon. Čo to má s tým lovcom? Nerozumiem tomu ale som rád, že vidím Minku.

„Lovec?“ Ian vytreští oči. Pozrie sa na mňa a po zhliadnutí môjho výrazu prepukne v hlasitý smiech.

Zaškaredím sa na neho. Vstanem a chcem odpochodovať preč. Ale ani to mi nie je súdené. Rozplesknem sa na zemi ako žaba. Čo žaba veľká ropucha. Minka mi omotala vodidlo okolo nôh čo som si ja nevšimol.

„Au.“ Bolestne zo seba vyrazím. Vyhŕknu mi slzy do očí a skotúľajú sa po lícach. Teraz ma už naozaj bolí všetko. Ian namiesto toho aby sa mi snažil pomôcť sa smeje tak, že mu slzia oči a div sa neváľa po zemi. Nori sa tiež rehoce na celé kolo. V Isanových očiach pohráva pobavenie a kútiky úst mu cukajú. Ale v hlasitý smiech neprepukne. Aby bolo moje poníženie úplné ten rozruch čo tu nastal privedie ďalších divákov. Vo dverách stojí Kate a jej rodičia. Pán Sakura a jeho manželka sa na ten výjav nechápavo pozerajú. Moja tvár už nabrala tak červený odtieň, že horšie to byť nemôže a keď som sa pozrel na Rikyho moja nasranosť dosiahla maxima. Ešte aj ten pes sa tvári pobavene a keby mohol tak sa chechce tiež.

S bolesťami sa hrabem na nohy. To už mi pomáha aj Ian. Naštvane vytrhnem ruku z jeho zovretia a ráznym krokom odchádzam.

„Kate, prosím, zostaň s našimi hosťami.“ Zachytím ako Ian prehovorí na svoju manželku.

Dobehne ma na chodbe: „No tak, stoj.“

Ja nič... pokračujem v bolestivej chôdzi.

„Dante!“ Zvýši hlas. „Potrebuješ ošetriť, no tak stooooj.“

Zastavím sa v pohybe a otočím na neho moju urazenú tvár.

„Poď sem hlupáčik.“ Prehovorí nežne tak ako sa prihovára svojim štvornohým pacientom a objíme ma.

Bolestivo syknem a snažím sa dostať z jeho objatia. Inokedy by som bol šťastím bez seba ale dnes ma naozaj všetko bolí.

Povolí zovretie: „Tak poď.“

So sklopenou hlavou a zvesenými ramenami sa vlečiem za ním. Vie, že teraz ma treba nechať na pokoji Uvedomujem si, že sa musí vysvetliť ten zmätok okolo mňa.

„Dante, posaď sa.“ Prehovorí Ian.

Konečne sme sa slimačím tempom dostali do ich obývačky kam sa presťahovali všetci návštevníci dokonca aj ten zradca Riky.  Posadím sa na pohovku a čakám čo sa bude diať. Rozhodne budím perfektný dojem. Domlátený s modrofialovým ksichtom, strapatými bielo-čiernymi vlasmi, v teraz už špinavej mikine. Vážne dokonalé.

Kate začala vysvetľovať: „Mami, oci toto je Dante Moon. Pre môjho Iana je ako mladší brat.“

Po tomto vysvetlení sa Kate nežne usmeje na manžela.

Pán Sakura sa začudovane spýta: „Takže je to ten Ianov kamarát z detstva?“

Namiesto odpovede Kate prikývne. Bavia sa o mne akoby som tu nebol. Nie, že by mi vadilo nezapájať sa do rozhovoru. Mne to aj tak nikdy nešlo.

Takashi Sakura sa otočí na mňa: „Mňa aj manželku veľmi teší, že Vás konečne spoznávame. Toľko sme toho o Vás od Iana a Kate počuli. Ste pre nás súčasťou rodiny.“

„Aj mňa teší, že Vás spoznávam.“ Prehovorím len potichu.

„Dante, prosím počkaj tu. Ja zatiaľ skontrolujem Calku...Teda Minku a potom ošetrím teba.“ Pokojným hlasom prehovorí Ian.

Vtedy sa ozve Takashi Sakura: „Ian ty si veterinár. Prečo chceš ošetrovať Danteho? To je skôr moja práca.“

Moje telo sa napne. Nie žiadny doktor sa na mňa pozerať nebude. Znova tie ihly, skalpely, nekonečné hodiny bolestí. To všetko sa mi premietlo pred očami. Každá hodina strávená pod rukami Doktora.

Do rozhovoru zasiahla Kate: „Otec, môžeš na chvíľu?“

Pán Takashi so svojou dcérou odišli na chodbu. Kate mu určite vysvetľuje prečo to nie je dobrý nápad. Neviem koľko vie o čase, ktorý som strávil tým, že ma skúmal Doktor.

Bol som ešte dieťa a ochorel som. Pán Ayato, Ianov otec, ma vzal do nemocnice. Tu som mal tú smolu, že mal službu práve Doktor. On bol šialenec. Keď zbadal moje vlasy. Začal ma liečiť a pri tom robil rôzne pokusy. Skúmal moju schopnosť regenerácie. Pokúšal sa zistiť aké zmeny sú v mojej krvi. Aká je moja DNA. A ktovie čo ešte. Neustále do mňa pichal ihlami, rezal skalpelom. Skúšal koľko toho moje telo vydrží. Vedel som, že musím utiecť. Bál som sa tak ako ešte nikdy. Bol som pripútaný k posteli, strachom som sa triasol. Prišiel Doktor, v očiach mal šialený lesk. Vzal skalpel a zarezal mi do ruky. Rana sa otvorila, vyvalila sa z nej teplá krv. Cítil som ako mi steká po ruke a počul ako skvapáva na zem. Kvap...kvap. Oblizol skalpel, na ktorom bola moja krv. „Mmmm...Sladká.“ Zhodnotil ju. Musím sa odtiaľto dostať. Nevzdávam sa. Podarilo sa mi dostať k skalpelu, keď mi Doktor uvoľnil ruky, aby mohol robiť ďalší z jeho šialených pokusov. Doktor ho mal vo vrecku, nevšimol si, že mu zmizol. Čakal som kým sa nado mnou skloní. Nakláňa sa nado mnou. Hľadí mi do očí tými jeho šialenými čiernymi očami. Vtedy som vytiahol skalpel a zabodol mu ho do oka. Zreval ako ranená zver. Krv sa mu z oka valila. Podarilo sa mi uvoľniť si nohy. Kopol som ho do rozkroku a on sa zviezol na zem. Musel som konať rýchlo. Lebo každú chvíľu mu mohol niekto prísť na pomoc. Chodbou som utekať nemohol. Bežal som k oknu. Na jednom bola pokazená mreža. Ja sa zmestím. Dostal som sa takmer k oknu keď ma ten chlap chytil za nohu a strhol na zem. Zaúpel som. Zahryzol som mu do ruky, v ktorej zvieral skalpel, ktorý vytiahol zo svojho oka. Vyzeral hrôzostrašne. Ale ja som sa nemohol báť. Teraz ešte nie. Adrenalín mi prúdil žilami. Skalpel mu vypadol z ruky po mojom bolestivom útoku zubami. Vzal som ho a zarazil mu ho do pľúc začali mu kolabovať. Jeho zovretie zoslablo. Krv sa mu rinula z rán. A ja som vstal. Posledný krát som sa pozrel na môjho trýzniteľa a cez okno som sa dostal na najbližší strom, po ktorom som zliezol dolu. Doktor môj útok neprežil. A ľudia si vydýchli, že sa zbavili takej beštie ako bol on. Ja som sa vrátil naspäť do detského domova.

Zo spomienok ma vytrhne zakňučanie. Ani som si nevšimol kedy mi Riky položil hlavu na kolená. Pozriem na neho a usmejem sa. Pohladím ho po hlave. Za toto toho psa milujem. Vždy vie kedy potrebujem vrátiť z výletu do minulosti.

„Som Fumiko Sakura.“ Usmeje sa na mňa Kateina matka.

„Dante, Dante Moon.“ Oplatím jej.

„Kate prines ľad.“ Zakričí jej mamka smerom do domu.

„Ľad? Na čo jej je ľad?“ Prebleskne mi mysľou ale nahlas nepoviem nič.

„Máš krásneho psa. Ako sa volá?“ Pokúša sa pani Fumiko nadviazať so mnou rozhovor.

„Ďakujem. Volá sa Riky.“ Prehovorím a pohľad mi skĺzne na psa.

„Môžem si ho pohladkať?“ Prekvapí ma otázka starej dámy.

Len nemo prikývnem. Pani Fumiko sa postaví z kresla, prejde tie tri kroky, ktoré nás delia a začne hladiť Rikyho. Skúmavo pozerám na psa. Som pripravený pri najmenšom náznaku nesúhlasu, ohrozenia pani Fumiko zasiahnuť. Ale Rikymu sa tá žena páči. Je prítulný skoro ako mača. Usmejem sa.

Fumiko sa prihovorí psovi: „Tiež mám psa. Volá sa Nero a je ti dosť podobný.“

Práve prichádza Kate nasledovaná jej otcom. Kate v ruke nesie vrecko ľadu. Obaja pozerajú na ten výjav. Divný mladík, veľký pes a stará dáma škrabkajúca Rikyho za uškom. Kate s pánom Takashim sa usmejú. Vedia ako má Fumiko rada zvieratá.

„Mami, tu je ten ľad.“ Preruší ticho Kate.

„Ďakujem.“ Ozve sa pani Fumiko a prevezme vrecúško od svojej dcéry.

Priblíži sa ku mne: „Musíme zmierniť  ten opuch.“

A skôr ako stihnem zareagovať mi priloží na to opuchnuté oko ľadové vrecko.

„Au.“ Bolestivo sebou trhnem a snažím sa dostať z jej dosahu.

Kate ma chytí za rameno: „Pokojne, Dante, len pokojne. Neublíži ti to a to oko nebude tak bolieť.“

Stuhnem a snažím sa nehýbať. „Ian, kde do čerta si. Týrajú ti tu brata.“ Beží mi mysľou. A v tom príde Ian. Momentálne ho považujem za záchrancu v žiarivej zbroji. Už mu chýba len ten biely kôň.

„Prepáčte, že som sa zdržal. Vidím, že môjho brata ste zvládli.“ Usmeje sa Ian.

Vstanem a snažím sa čo najskôr dostať k Ianovi.

Zastavia ma však slová pani Fumiko: „Zostaň na večeru. Radi by sme ťa viac spoznali.“

„Dante, to je skvelý nápad.“ Zamieša sa do rozhovoru Kate.

Dojatím mi vyhŕknu slzy do očí a nie som schopný nič povedať. Tak zvolím taktický útek. Vykročím k Ianovi a ponáhľam sa do miestnosti kde ma vyšetroval. A tam sa to snažím rozdýchať. Zatínam päste, škrípem zubami, zaháňam slzy z očí.

Ian si ma pritiahne do nežného objatia. Opriem si hlavu o jeho rameno. Kvôli tomu sa musím trochu prikrčiť. Som do neho o niečo vyšší. A prepuknem v plač. Ian ma len drží v objatí a upokojujúco hladí po chrbte. Šepká mi do uška. Slová nevnímam ale jeho hlas ma upokojuje. Zúfalo sa k nemu tisnem. On ma drží až pokým sa neupokojím a neprestanem plakať.

„Tak ukáž, vyzleč si tu mikinu, nech sa ti na to môžem pozrieť.“ Znova ten jeho hlboký, upokojujúci hlas.

Poslušne si sadnem, vyzlečiem mikinu a nechám sa prehliadať Ianom.

„Zlomené nemáš nič.“ Povie zamyslene a začne mi nanášať na telo hojivé masti. Rebrá mi obviaže. Skontroluje aj moje oko.

„Budeš v poriadku, nechaj si tam ešte ten ľad.“ Prikáže mi Ian a to nenávidené vrecko mi pripleskne na oko.

Nespokojnosť vyjadrím len zavrčaním. Potom sa vrátime naspäť ku Kate a jej rodičom. Kate s pani Fumiko sa odoberú do kuchyne pripraviť večeru. Ian s otcom pozerajú nejaký film v telke. A ja usadený v kresle premáham spánok.