Nick veľmi neverí môjmu koktaniu. Približuje sa ku mne v snahe zistiť čo sa v skutočnosti deje. Jeho osobná vôňa sa pre mňa stáva príliš intenzívnou. Dante, nedýchaj. Ty tam ľahni. A Nick ak ti je tvoj zadok drahý nepribližuj sa. V snahe zastaviť čiernovláska ukazujem belostné tesáky. Ďalší krok. Hlbokým, chrapľavým vrčaním mi vibruje hrudník. Moje sústredenie je preč, myšlienky mi chaoticky víria hlavou, mágia mení podobu chlapca a prenecháva mi podobu mesačného vlka. Túžbou temné oči upieram na objekt môjho záujmu. Z toho vždy sebavedomého agenta cítim neistotu. Váha a dáva sa na ústup. Napäté oceľové svaly mám pripravené k akcií. Jeho ústup ešte viac podnieti moju túžbu. Zo sedu vystrelím a skočím. Nick sa stihol pripraviť a kladie mi odpor. V Ianovej obývačke sa strhne tvrdý boj. Navzájom si rozdávame rany a ani jeden z nás tomu druhému nezostáva nič dlžný. Zaskučím po rane do žalúdku. Agentovi z kútika úst vyteká tenký pramienok krvi. Šaliem z toho. Chcem ho. Padáme na zem v neprehľadnej motanici rúk a nôh. Nick ma dostáva pod seba. Divokým zavrčaním vyjadrujem nesúhlas s touto situáciou. Vzopriem sa a zahryznem tomu vzrušujúcemu odporcovi do ruky. Týmto efektívnym útokom sa vyslobodzujem z pevného zovretia.

„Dante!“ počujem kričať Iana ale inštinkt, ktorý mi velí získať príťažlivého agenta je silnejší ako čokoľvek iné.

Po boji som bolestivo vzrušený. Kombinácia potu, krvi a Nickovej osobnej vône dráždi moje zmysly. Jeho pevné telo, ktoré som mal šancu ohmatať, široké ramená, prudko sa zdvíhajúci hrudník sú pre mňa neodolateľným pokušením. Ian sa pokúša dostať medzi nás. Naštve ma to.

Výstražne zavrčím: „Choď mi z cesty.“

„Ian ustúp mu. Toto je medzi nimi. Mohol by ťa teraz vážne zraniť.“ Upozorňuje ho Praeses.

„Ale veď mu ubližuje.“ protestuje stále nepresvedčený veterinár.

„Prosím, najskôr mu ustúp z cesty. Potom ti to vysvetlím.“ vyjednáva démon.

Nepresvedčený Ian váhavo vykročí smerom k Praesovi.

„No?“ čaká na vysvetlenie môjho správania.

„Šteňa dospieva. A práve teraz je vo vlčej puberte. Tento vlk nikdy nebol vychovávaný vlkmi, nemal svorku ani partnera. Nikto ho nenaučil ako ovládať a krotiť jeho inštinkty. Jeho vlk a mágia boli doteraz zapečatené. Po uvoľnení má on ako vlk isté potreby. Myslím, že si Nicka vybral ako svojho partnera a navyše je prirodzeným alfa samcom. Pravdepodobne pochádza z rodu silných álf inak by sa toto správanie u neho tak intenzívne neprejavilo. Toto je prirodzené správanie, ktoré sa vlci učili už od mala ovládať a boli usmerňovaní prísnou výchovou a tvrdými tréningmi. Potom im nezostávalo dosť energie na boje na život a na smrť. Ale napriek tomu ak išlo o partnera vždy sa bojovalo. Či už o partnerovu priazeň proti iným vlkom, taktiež vlci bojovali so svojim partnerom bolo to niečo ako milostná predohra. Rovnako prebiehali boje o miesto v ich spoločenstve.“ podáva obšírne vysvetlenie mojej situácie Praeses.

„Pozri.“ upozorňuje Iana na moju aktivitu.

S tichým skučaním sa blížim k Nickovi. Pomaličky aby videl, že nechcem zaútočiť. V zápale boja prišiel o vrchný diel oblečenia. Nick je napätý a stále čaká na moju reakciu.

„Prepáč.“ šepkám a stále bolestivo vzrušený lížem jeho rany. 

Zamatový dotyk môjho jazyka spolu s mojou mágiou mu liečia zranenia. Kovová chuť krvi sa mi rozlieva po jazyku. „Môj druh,“ preletí mi mysľou, „áno, už ho nenechám odísť.“

„Nick, dotýkaj sa ho. Nechaj ho nech ti to dovolí. Potom nebude tak násilný. Snaž sa ho upokojiť.“ snaží sa démon naviesť lovca na to ako si skrotiť mladého vlka.

Nickova ruka kĺže po mojich vlasoch. Opatrne sa preberá hodvábnymi prameňmi.

„Ušiam sa vyhni.“ Upozorňuje Praeses.

Frustrovane zaskučím. Následne slastne vrním, keď mi tá teplá, mozoľnatá ruka masíruje krk, hladí ramená a vracia sa ku hre v mojich kaderiach. Moja mágia preteká celým mojim telom, rozochvieva vzduch a krásne iskriaca sa v špirálach ovíja okolo teraz už bývalého agenta.

Nastražím uši a zavetrím.

„Niekto ide.“ oznámim vzrušením drsným hlasom.

Ding-dong zvoní zvonček.

„Myslím, že máme malý problém.“ ukazujem na zdemolovanú obývačku, ktorá vyzerá akoby sa ňou prehnal tasmánsky diabol. Ani neviem, kedy sa v tomto chaose zjavila Kate ale určite niečo videla, podľa toho ako sa tisne k svojmu manželovi. Po mojom komentári ožije.

„Vy dajte do poriadku toto tu,“ ukáže na tú spúšť, „ a ja ich zatiaľ zabavím v kuchyni.“

Odchádza, vo dverách sa ešte otočí a ukáže na mňa a Nicka: „A vy dvaja spravte niečo s tým ako vyzeráte.“

Pozriem sa na Nicka a úžasom mi padne sánka snáď na podlahu. Vo vlasoch mu kmitajú vlčie ušká tvorené mojou a jeho mágiou. Moja ešte stále neupokojená túžba sa ozve plnou silou a ja mám chuť po ňom skočiť.

„Môžeš s nimi niečo urobiť?“ pýta sa zúfalý Ian.

Cítim démonovu mágiu a zrazu sa kúpem v rybníku v parku. Naštvaný a s prskaním sa hrabem na breh. Sústredím sa a znovu vyzerám ako mladý muž, bez náznaku že som vlkom, iba moje vlasy sú zvláštne. Kvapká zo mňa voda.

Dupem si to k Ianovmu domu a popod fúzy mrmlem: „Ja toho prerasteného kocúra rozštvrtím, naporcujem a utopím.“

Konečne sa dovlečiem až k Ianovi ale nemám náladu na tých ľudí. Chcem si niekam sám zaliezť. Neprotestoval by som proti Nickovej spoločnosti ale tí cudzí ľudia, ktorých pach sa tu šíri ma vôbec nelákajú. V ambulancií je ešte Caroline, možno pre mňa nájde nejaké miestečko. Vojdem dnu.

„Dante, čo sa ti stalo?“ pýta sa zhrozená, keď ma vidí celého mokrého a špinavého.

„Spadol som do rybníka.“ odpovedám nevýrazne, akosi až teraz mi dochádza, že som naozaj mohol Nickovi ublížiť.

„Zavolám Iana.“ a rozbieha sa privolať ho.

„Počkaj,“ zastavím ju, „nevolaj ho, len máš tu niečo suché na prezlečenie?“

„Je tu iba Ianov plášť.“ povie zamyslene.

„To bude stačiť.“ poviem a s nádejou čakám na ten suchý plášť.

 Zaleziem si do kúta, zhodím zo seba všetko mokré a oblečiem si ho. Zabalím sa aj do deky. Zacítim vôňu čerstvého čaju a otočím sa. Caroline stojí vo dverách s hrnčekom.

„Páči sa, vypi ho.“ ponúka mi.

„Ďakujem.“ so smutným úsmevom a vďakou vpísanou v očiach si vezmem hrnček z jej rúk.

Schúlim sa v kúte a rozvzlykám sa. Prišiel zákazník aj s pacientom, neviem kto a vôbec ma to nezaujíma. Ani som nezaregistroval, kedy Caroline odišla.

„Ach, ako ma musí nenávidieť. Ublížil som mu už zasa. Možno ho dokážem ochrániť pred všetkými ostatnými ale kto ho ochráni predo mnou?“ Beží mi hlavou, z očí sa mi lejú horúce slzy a to som si myslel, že plakať už nebudem. Nevnímam svet. Len sa snažím prestať existovať. Rozplynúť sa a už nedokázať zraniť milovanú osobu. „Hm myslím, že ho milujem. Ale môže to byť láska ak mu dokážem takto ublížiť? Tak môže? Keby ma radšej nechali zomrieť s celým mojim druhom. On by bol v bezpečí. Ale nie samozrejme ja musím byť výnimka, práve mňa museli zachrániť. A pritom nič neviem. Veď čo som kedy bol? Vždy len to divné, nechcené decko. Báli sa ma. Museli podvedome vedieť čo za monštrum som. A rodičia? Kto boli moji rodičia? Aj keď sa Nick a Sebastián snažili o nich niečo zistiť, nič nenašli. Tak čo som to za zviera, že sa nedokážem ovládať.“ Hlasné vzlyky prezrádzajú môj plač. Ale to mi nestačí, tá bolesť neodchádza. Znovu za mnou prišla Caroline.

„Dante, čo sa stalo?“ pýta sa starostlivo.

Len na ňu vzdorovito pozriem.

„Choď preč.“ podarí sa mi zo seba dostať.

Nechcem jej súcit, nechcem pri sebe nikoho. Cítim, že slzy mi nestačia. Túžim vyť. Smutnými, tiahlymi tónmi plnými bolesti vykričať svetu, osudu, čomukoľvek tú mizériu môjho života.