Dnes ráno za mnou prišiel Sebastian. Oznámil mi, že ideme za Ianom. Prisahám, keby som mal chvost krútim ním ako ventilátor vrtuľou. Tak som bol nadšený. Dokonca ani to, že ide s nami Nick nedokázalo skaziť moju radosť.

Teraz sedím v aute, vedľa mňa Riky. Sebastián s Nickom sa o niečom rozprávajú.

„Dante, počúvaj, poviem ti niečo o ráde.“ Začne Sebastian. „Lovci sú rád. Bol založený za účelom ochrany zeme, ľudstva, mýtických bytostí a magických tvorov. Rád stráži aj rôzne artefakty, nebezpečné, ak by sa dostali do nesprávnych rúk. Lovci majú výnimočné schopnosti. Sú silnejší a rýchlejší ako ľudia. Zranenia sa im hoja rýchlejšie. Dokážu ovládať mágiu. Vďaka tomu môžu bojovať aj proti čarodejom a iným bytostiam vládnucim mágiou. Aj ty sa to naučíš. A každý lovec má ešte nejakú špecifickú schopnosť. Zatiaľ neviem aká je tá tvoja. Prejaví sa časom. Vždy je to jedinečné a záleží od každého jedinca. Každý lovec má spoločníka. Ak sa zviera stane spoločníkom lovca ovplyvní to jeho život. Svojho lovca chráni, pomáha mu, časom sa spolu naučia komunikovať. A na tohto spoločníka sa prenáša i dlhovekosť lovcov. Pomáhajú lovcovi s ovládaním mágie. My nestarneme ako obyčajní ľudia ale oveľa pomalšie. Teda do 20 je to normálne ako u ľudí potom nastane zmena a naše telá starnú oveľa pomalšie. Život v akadémií je rozdelený do niekoľkých etáp. Prvá je označená ako mladší študent je to od 8 do 15 rokov. Získavajú sa základy, učia sa pravidlá, hierarchia. Začína sa pracovať so základmi mágie . Potom je tu obdobie od 15 roku až do zloženia skúšok. To sú starší študenti. Tí sa učia prakticky zvládať mágiu, rozvíjajú svoju individuálnu schopnosť, zlepšujú komunikáciu so spoločníkom na úroveň čítania myšlienok. Učia sa postupy na zvládanie kritických situácií. Študenti sa dostávajú do modelových situácií, učia sa pracovať v tíme. Pred zložením skúšok každý musí absolvovať rituál premeny. Po zložení skúšok sa stávajú agentmi v aktívnej službe. Sú im prideľované misie pod vedením starších agentov. Až keď ich títo agenti uznajú schopnými. Začnú pracovať samostatne.“

„Rituál premeny? Čo to je?“ Preruším jeho rozprávanie, konečne mi je pár vecí jasných aj keď stále v tom mám zmätok. Tak ja dokonca dokážem používať mágiu? To je tak cool.  „A Isano je tu prečo? Je to človek. Určite nie je lovcom a jeho syn sa tu učí tiež.“ Pokračujem otázkami.

„Isano a jemu podobní ľudia sú pre rád veľmi dôležitý. Zabezpečujú styk s verejnosťou, teda utajujú existenciu rádu medzi ľuďmi. Zabezpečujú technickú podporu našim agentom. Udržujú ich v spojení s centrálou. Sú podporou pre agentov v teréne. Dozerajú na nich. V prípade, že niečo nevyjde sú schopní okamžite kontaktovať riaditeľa, vyslať záchranné tímy.“ Vysvetlí mi aj funkciu ľudí v ráde. „Zvyšok si necháme na neskôr. Práve sme dorazili.“ Usmeje sa na mňa Sebastián po tom čo zaparkuje.

Vyletím z auta. Je mi jedno, že to ako vyzerám znovu spôsobí tie pohľady u ľudí v čakárni. Uvedomím si, že tie pohľady zasa pútam len ja. Je v nich opovrhovanie, strach, hnev. To všetko vyvolávam u ľudí. Ale Sebastian ani Nick nie. Poriadne sa na nich pozriem. Vidím, že Sebove hady, ktoré majú byť na krku tam nie sú. Rovnako zmizli aj strieborné nite z Nickových očí. Dokonca jeho vlasy majú teraz krátky vojenský strih. Sekne mu to. Vytreštím na nich oči. Dobre, že si nesadnem na zadok.

„A-a-a ako?“ Vykokcem.

„Mágia.“ Žmurkne na mňa plavovlások.

Mám pocit, že obaja potláčajú smiech. Ale je mi to jedno. Konečne som niekde kde to poznám. Zamierim k Ianovi do ordinácie.

„Ahoj.“ Pozdravím ho.

Ian zdvihne hlavu, pozrie na mňa. Usmeje sa.

„Ahoj, Dante.“ Pozdraví a ďalej sa venuje pacientovi.

Operuje, teraz sa mi nemôže viac venovať. Viem to. Aj tak ma trošku zamrzí len takéto privítanie. Ja som sa tak tešil. Stále si uvedomujem prítomnosť Sebastiana a Nicka. Nemôžem dať najavo sklamanie. Keď už som tu, môžem pomôcť Ianovi. Pristúpim k nemu. Vydezinfikujem si ruky. Oblečiem rukavice.

„Ian, pomôžem ti.“ Prehovorím.

Zdvihne pohľad svojich modrých očí a moje srdce vynechá niekoľko úderov.

„Tu toto mi podrž.“ Pracujeme spolu ako už toľkokrát.

Konečne niečo čo mi je známe a čo poznám, nie lovci, nie akadémia. Ale Ian a zvieratá. Som sústredený tak, že zabudnem na prítomnosť učiteľa a agenta.

„Hotovo.“ Povie Ian a usmeje sa na mňa.

Z toho úsmevu moje srdce naberie rýchlosť. Odhodíme rukavice. Caroline odnesie pacienta.

„Dante,“ osloví ma Ian a pritiahne si ma do objatia.

Konečne. Konečne sa cítim spokojne a bezpečne.

„Však si neutiekol?“ Ianova otázka mi skazí celú atmosféru.

Zamračím sa na neho.

„Ehm,“ odkašle si Seb a predstaví lovcov, ktorí prišli so mnou. „Prepáčte, ja som Sebastian Keren a toto je Nick Holden. Sme tu s Dantem.“

„Ian Ayato, teší ma, že vás spoznávam.“ Predstaví sa Ian. A mňa si v podstate už nevšímajú.

„Dante, odveď pána Kerena a Holdena za Kate, ja rýchlo vybavím pacientov a pripojím sa k vám.“ Prikáže mi Ian.

Len sa na všetkých zamračím. Tak takto som si to vôbec nepredstavoval. No ale čo narobím.

„Nasledujte ma.“ Vyhoviem Ianovej žiadosti.

„Dante!“ Vykríkne Kate a skočí mi do náručia. Zachytím ju a rozosmejem sa.

„Kate, toto sú Sebastián Keren a Nick Holden.“ Predstavím jej tých dvoch.

„Poďte, posaďte sa. Dáte si kávu alebo čaj?“ Po zistení čo by sme radi odbehne do kuchyne.

Idem jej pomôcť. Spolu prinesieme Sebastianovi čaj a Nickovi kávu a domáce sušienky. Mňam zalizujem sa na ne. Tieto mám najradšej.

„Dúfam, že Dante nerobí problémy.“ Zisťuje Kate.

Na tých dvoch vrhnem prosebný pohľad. Zapierať, zapierať a zapierať. To jediné mi pomôže. Kate by mi vynadala. Nechcem aby Ian a Kate vedeli, aké je to na akadémií na figu. Trápili by sa. Oni dvaja si toho kvôli mne už vytrpeli dosť. Keby to nie je nápadné tak si od úľavy vydýchnem po tom čo počujem Sebastianove slová.

„Nie, Dante je nadaný mladý lovec. Prišli sme si len overiť isté skutočnosti, z jeho doterajšieho života. Preto sa potrebujeme rozprávať s Vašim manželom.“ Zaklame Seb.

Dovolím si hodiť na neho aspoň vďačný pohľad. A doslova vyžieram Kateine sušienky.

„Neboj sa Dante je ich dosť.“ Smeje sa Kate.

Trošku očerveniem v tvári a s plnými ústami sa tiež usmejem: „Keď ony sú také dobré.“

To už sa na mne pochechtáva aj Nick so Sebastianom. Vtedy príde Ian.

„Tak na dnes je ordinácia zavretá. Ako Vám môžem pomôcť?“ Pýta sa lovcov.

Po prvýkrát za dnešný deň prehovorí Nick: „Potreboval by som si overiť isté fakty o pánu Moonovi. Ak by sme si mohli pohovoriť v súkromí bol by som rád.“

Vôbec sa mi nepáči, že tí dvaja sexi chlapi majú byť niekde spolu sami. Do čerta, začne mi pracovať fantázia. Sme v Ianovej knižnici. Chvíľu pozorujem ako sa tí dvaja bozkávajú. Ian necháva Nickov jazyk vstúpiť do tepla svojich úst. Ich bozk sa stáva vášnivejší. Pristúpim k nim. Hladím ich oboch po chrbte. Prestanú sa bozkávať a s očakávaním a vzrušením v očiach pozrú na mňa. Do mojich očí sa vpíjajú dva páry modrých očí. Jedny dôverne známe a milované. Druhé nebezpečné, tajomné a lákavé. Zatiaľ čo bozkávam Iana, Nickovi jemne prechádzam prstami mojej ruky po ušku, pomaly postupujem k sánke,  nežne hladím zamatovú pokožku na krku. Keď vzrušene vydýchne prestanem bozkávať Iana a svoje pery presuniem k Nickovým. Ian sa natisne na moje telo, hladí ma. Jeho dotyky ma rozpaľujú. Vnikám jazykom do agentových úst. Vyzývam jeho jazyk k tancu. Pripojí sa. Horím vášňou. A vôbec mi nevadí, že obaja sú starší ako ja.

„Dante.“ Preruší moje fantázie Seb. „Si nejak mimo.“

„Eh, uhm.... aha, prepáč. Čo si vravel?“ zakokcem sa a klopím oči k zemi. Zároveň si uvedomím, že tí dvaja sa ešte nevrátili. Čo tam toľko robia? Na čele sa mi vytvoria vrásky. Vôbec ale vôbec sa mi to nepáči.

„Len som sa pýtal ako si sa dostal k Rikymu.“ Pokračuje blondiak.

„Pred dvoma rokmi, som šiel z práce. Pršalo. A našiel som zbité, zranené a opustené šteňa. Skučal a bol vystrašený. Vzal som si ho domov. A odvtedy je môj.“ Usmejem sa na psa.

Akoby vedel, že sa hovorí o ňom. Zdvihol hlavu a pozerá mi do očí. Oblíže mi ruku a oprie sa o mňa. Poškrabkám ho za ušami. Spokojne privrie oči a zamručí.

Medzitým v Ianovej knižnici

„O čo ide?“ je zvedavý Ian. „Sú s Dantem nejaké problémy?

„Problémy nie.“ Nervózne sa poškriabe vo vlasoch agent.

„Ha ha ha ha.“ rozosmeje sa Ian. „To môžete povedať niekomu kto ho nepozná.“

Po tomto sa viditeľne uvoľní aj Nick, a ozrejmí situáciu, v ktorej sa s Dantem nachádzajú: „Viete s Dantem je to trošku komplikované. Ešte sa nestalo aby nejaký lovec vyrastal mimo rád a akadémiu a nastúpil a začal s výcvikom až v jeho veku. Pre rád je ťažké to prijať. Dante nezapadá...zatiaľ. A no... ja by som ho mal učiť. Ale takmer nič o ňom neviem. Dante o sebe nerozpráva a zo záznamov som sa dozvedel iba to, že až do teraz žil medzi ľuďmi. Sebastian označil Vás ako najbližšiu osobu, ktorá by mi mohla pomôcť. Poviete mi o ňom niečo bližšie?“

Ian sa zamyslí a začne rozprávať: „Danteho sme našli pred dverami sirotinca, v ktorom pracoval môj otec. Ja som mal tri roky a otec ma namiesto do škôlky nosil so sebou do práce. Otec vzal Danteho, vtedy mal len niekoľko dní, do tohoto zariadenia a tým sa z neho stal môj mladší braček. Od mala sa líšil. Nikdy nikam nezapadal. V ostatných deckách vyvolával nepriateľstvo, stránili sa ho. Čím bol starší tým ťažšie to s ním bolo. Muselo to byť ťažké aj pre neho. Sám je veľmi energický a stále musí niečo robiť. Občas sa stalo, že ho kuchár naháňal po celom zariadení, len preto, že Dante má slabosť na sladké a vkrádal sa kuchárovi medzi zásoby. Dokonca sa snažil aj piecť ale nedopadlo to  veľmi slávne a prišli hasiči. Častokrát sa pobil. Konflikt síce nevyvolával ale nikdy z bitky neutekal. Otec ho nechal chodiť aj do školy. Som o tri rok starší a tak som ho neraz ťahal z problémov. Pri vyučovaní nebol príliš trpezlivý. Pokiaľ bol výklad nudný dokázal učiteľa priviesť k šialenstvu. Pri tomto spôsobe života častokrát potreboval ošetriť rany. S tým problém nebol do doby keď ochorel a skončil v nemocnici. Dodnes neviem čo sa mu tam stalo. Ale jedného dňa sa zjavil pred dverami sirotinca, týždeň bol ako nemý a už nikdy sme ho k lekárovi nedostali. Potom som ja šiel na strednú a následne na vysokú. Dante zostal v sirotinci a pomáhal môjmu otcovi. Kontaktu s deťmi sa vyhýbal ale  robil tam údržbára. Potom čo som doštudoval mal našetrené dosť aby si prenajal byt a našiel si aj prácu.  Popritom vždy keď mohol mi pomáhal v ambulancií. So zvieratami mu to naozaj ide. Niekedy si myslím, že im skutočne rozumie. Nejakým zvláštnym spôsobom mu zvieratá veria a dokáže ich upokojiť. Ušetril mi dosť problémov. Konflikty medzi ním a ľuďmi nikdy neustali. Stále sa stával terčom ich posmechu, nenávisti a fyzických útokov. Ale čím bol starší tým menej rán dostal a o to viac rozdal. Ak ho chcete učiť zamerajte sa skôr na praktickú výučbu a snažte sa ho zamestnať. Dante je dosť aktívny. Pamätám si, že ho učitelia neraz naháňali po škole.“

Nick zamyslene počúva. Za ten krátky čas čo Danteho pozná si vedel predstaviť, že život s ním musel byť prinajmenšom veselý. Následne sa pousmial: „Niečo o tom aká je pre neho ťažká teória som sa už dopočul. Hmm takže ani vy neviete kto boli jeho rodičia a prečo skončil v detskom domove. Ďakujem Vám, za rozhovor.“

„A ešte medzi mnou a Dantem to dosť škrípe, neviete mi poradiť ako si ho získať?“ Zahanbene požiada o radu agent.

„Skúste sa ospravedlniť a miluje domáce sušienky a karamel. Ale či vám odpustí to je len na ňom. Ak si niečo vezme do hlavy nepohne s ním ani stádo volov.“ Poradí Ian. „Myslím, že by sme sa mali pripojiť k ostatným.“ Poznamená ešte.

„Ešte raz ďakujem.“ Poďakuje Nick.