„Dante, pôjdeme k mojim rodičom.“ vybalí na mňa Nick.

„Ale, ale, ja...ja.“ snažím sa vysvetliť, že tam nechcem.

„No tak, hrozí ti nebezpečenstvo.“ presviedča ma o správnosti svojho nápadu.

„Ubránim sa.“ hádam sa s ním.

„Nerozumné šteňa, okrem čarodejníkov, ťa hľadajú aj lovci a ktovie kto ešte. Ohrozuješ seba, rovnako ako Iana, Kate a ich nenarodené dieťa. To chceš?“ Nick tlačí na moju lásku k nim a túžbu ochrániť moju jedinú rodinu.

„Mám ich rád, a nechcem ísť od nich preč.“ uvedomujem si, že sa správam ako malé rozmaznané a zbabelé decko, ale nechcem opustiť tú trochu bezpečia a kľudu, ktoré som tu našiel.

Zdá sa, že to Nick chápe a preto mi s povzdychom dáva ešte trochu času: „Porozprávame sa o tom večer.“

***

Myslím, že situácia, ktorá nastala ma núti uvedomovať si, že Nick mal pravdu, musím odísť. Ale ešte predtým musím ukázať týmto dvom bláznivým, hnusným, odporným, smradľavým čarodejníkom, že na to čo je moje sa nesiaha.

Zúrivé vrčanie mi rozvibruje celú hruď. Oči sa lesknú nenávisťou a celé moje napäté telo vyžaruje túžbu po krvi. Tie dve čarodejnícke monštrá, už ani neviem ako sa volajú, je mi to jedno. Po tom čo s nimi skončím z nich nezostane dosť na to aby to mohli uložiť do hrobu a napísať tie mená na náhrobok. Zajali Nicka, teraz ho držia zviazaného a stráženého tými ich štvornohými potvorami. Drak a lovecký pes nespúšťajú zrak z môjho agenta.

Neváham, skočím rovno medzi tie dve potvory. Ešte viac sa naježím. Vycerím dlhé tesáky. A už vnímam len to, že som predátor. Drakovi i psovi svieti z očí strach. Kňučia, ustupujú, a ignorujú príkazy svojich pánov. Moje telo pokryté tým modro-strieborným trblietavým, hmm asi to bude moja mágia, zasiahne bolesť. Nozdry sa mi rozšíria ako nasajem pach svojej koristi. Vidím tú pre mňa v tejto chvíli neodolateľnú červenú, ktorá dokazuje, že moji protivníci sú živí, hrejú a keď sa zahryznem do ich poddajného tela vytryskne odtiaľ horúca krv.

Stojím pred Nickom a čarodejníci vrhajú kúzla. Ubližujú mi ale to prepnutý v móde záchrana sexi agenta nevnímam. Zaslúžili by si trpieť, ale myslím, že ma uspokojí aj rýchly lov. Skočím, neuvedomujúc si, že ak sa budem zaoberať jedným z nich ten druhý ma môže zabiť, alebo čo je ešte horšie, ublížiť Nickovi. Strhnem teraz bezbranného čarodeja pod seba.

Pritlačím ho k zemi a zavrčím: „Toto si nemal. On je môj.“

Definitívne potvrdzujem, že nemajú šancu prežiť. Našťastie ten druhý v strachu o kamaráta nemyslí na ublíženie, teraz asi bezbrannému Nickovi, ale vrhá kúzla, ktoré spôsobujú bolesť, pálenie a režú, na mňa v snahe odtrhnúť moju pozornosť od toho podo mnou. Moje ostré pazúry pomaly prenikajú hruďou k miestu kde vnímam tlkot vystrašeného srdca.

„Dante, ovládaj sa.“ počujem ako na mňa niekto kričí ale ignorujem ho.

Ešte kúsok a stlačím v ruke jeho srdce a to dotlčie navždy. Vtom moje telo zachváti agónia. Pre mňa neznáma sila ma odtrhne od mojej ulovenej koristi.  Ovíjajú sa okolo mňa horúce povrazy. Jeden okolo krku a sťažuje mi dýchanie. Slepo sa proti tomu bránim, skučím. Bojujem o holý život a jediné čo vnímam je panika. Napriek tomu sa snažím zazrieť Nicka. Chcem aby bol to posledné čo uvidím on. Aj keď ho budem vidieť len tým videním dravca. Ak budem vnímať teplo, ktoré znamená, že je živý, tak zomriem relatívne spokojný.

„Dante,“ počujem Nickov hlas, „šteniatko, len pokojne.“

Cítim jeho teplú ruku, hladí ma po tvári, nežne sa dotýka mojich vlasov.

Zaskučím.

„Vĺčatko, už je dobre.“ znovu len zaskučím v odpoveď.

„Ššš, maličký, upokoj sa.“ tíši ma Nick a zároveň sa jeho ruka mazná s mojimi uškami.

„Praeses, už stačí. Uvoľni ho z toho.“ počujem Nicka hovoriť k démonovi ale nerozumiem.

Jediné čo vnímam je úľava z toho ako povrazy opúšťajú moje telo. Zhlboka sa nadýchnem, keď sa uvoľní ten stiahnutý okolo môjho hrdla. Cítim, že som voľný a chcem vyskočiť. Musí tu byť ešte nebezpečenstvo.

Nickova ruka mi bráni v pohybe a zároveň ma jeho hlas tíši: „No tak, šteniatko, už je dobre. Pozri, vidíš? Už je to v poriadku.“

Zdvihnem hlavu a rozhliadam sa. Vidím dvoch čarodejníkov zviazaných a toho démona Praesa, ktorý pri nich drží stráž. Draka ani psa nevidím nikde v okolí. Stočím svoj pohľad k Nickovi. Doslova ho skenujem zelenými očami od hlavy až k päte. Stále je to pohľad vlka. Vidím ho v tom spektre červenej a oranžovej, ale je živý. Ďalej analyzujem to čo vidím a cítim. Môj citlivý čuch je na toto ako stvorený. Jeho vôňa mi prezradí veľa. Viem, že je zranený a viem aj to, že to nie je vážne. Ospravedlňujúco zaskučím, strasiem zo seba jeho ruku a prisuniem sa bližšie. Trochu sa chvejem vyčerpaním ale to mi nezabrániť postarať sa o zraneného druha. Nick je stále zohnutý ku mne, preto je pre mňa jednoduché nežne sa tvárou obtrieť o jeho líce, naša mágia sa znovu preväzuje, prelínajú sa tie úžasné farby. Rýchly pohľad do Nickových čiernych, nakrátko zostrihaných vlasov ma presviedča, že sa to stalo zasa, tie krásne vlčie ušká volajú po mojom dotyku.

„Okej chlapci už vás nechám, a týchto dvoch dopravím do rádu.“ oznamuje Praeses a vzápätí sa odmiestňuje s oboma čarodejníkmi.

Iba zavrčím a opatrne natiahnem ruku. Uvedomujem si, že stále zotrvávam v plnej vlčej podobe. Veľkú pozornosť venujem tomu, aby som mu neublížil svojimi pazúrmi a pohladím to uško. Je zamatové, tak príjemné na dotyk. Som fascinovaný ale prinútim sa ruku odtiahnuť. Chcem Nickovi vyzliecť šaty. Bráni sa.

„Ach prepáč, si zranený. Dovoľ mi ošetriť ti to.“ žiadam si dovolenie tichým neistým hlasom.

Dlhý pohľad tých modro-strieborných očí a prikývnutie. Nechá si vyzliecť tričko ja sa opatrne skláňam k jeho telu a môj jazyk a mágia upokojujú bolestivé rany, tíšia pálenie spôsobené cudzou mágiou a liečia telo môjho druha. Viem, že má ranu i na nohe, len neviem či mi ju dovolí ošetriť. Spýtavo na neho pozriem a siahnem na rozopínanie nohavíc. Jeho ruka ma pohladí a tým mi dá istotu, že môžem.

Dovolil by mi aj viac? Pri tejto myšlienke pocítim mierne vzrušenie ale sám som tak boľavý a zranený, že mu nevenujem žiadnu pozornosť a ďalej starostlivo ošetrujem Nicka. Tá rana na nohe vyzerá naozaj zle. Je zapálená a cítim z nej aj páchnuci hnis. Musela to byť nejaká kliatba, alebo čo, nevyznám sa v tej mágií. Môj pokus používať ju úmyselne skončil zapálením Nickových nohavíc.

„Myslím, že to bude bolieť.“ upozorním čiernovlasého lovca a rýchlo ostrou špičkou tesáku otvorím ranu.

Okamžite si ho pritiahnem do objatia a držím ho. Jeho vlčie ušká sú pritisnuté k vláskom. Jednou rukou ich nežne hladím a cítim ako sa upokojuje. Z tej rany naozaj vyteká hnis. Nick mi zatína prsty do ramien. Uvedomujem si, že musím pokračovať a tú ranu vyliečiť, zároveň ho nechcem pustiť. Ruku, ktorou som sa maznal s jeho uškami si olížem. Moje sliny by mohli stačiť a zmierniť jeho bolesti. A vidím, že je to pravda. Jeho stisk na mojich ramenách povoľuje a keď sa pozriem na ranu ustupuje začervenanie i opuch. Ešte ju párkrát rýchlo prejdem jazykom.

Cítim sa vyčerpane a nebyť toho, že moje telo je jedna veľká bolesť, povedal by som príjemne vyčerpane. Takto sa len stočím vedľa Nicka sediaceho na zemi, hlavu mu zložím na nohy a bolestne zaskučím. Moje telo je na bolesť zvyknuté ale toto je už akosi veľa aj na mňa. Uvedomujem si ako sa moje telo mení, vlasy a tesáky sa skracujú a po mojom vlčom ja zostávajú viditeľné iba tie uši. Nick sa ma nežne dotýka a cítim jeho mágiu, ktorá sa ako príjemné teplo rozlieva po mojom tele.

„Tak poď. Ideme k Ianovi, nech sa o teba neboja a tiež ťa musíme ošetriť. Síce krvácanie sa už zastavilo ale aj tak nemusíme riskovať, že sa to zhorší.“ preruší ticho Nick a zdvíha sa zo zeme.

Mierne nespokojne napodobňujem jeho príklad.

***

Po tom čo na mňa znovu napatlali asi tonu toho hnusného, smradľavého liečivého balzamu som zacítil príjemnú vôňu a v žalúdku mi začalo škvŕkať od hladu. S novým elánom a nadšením som bleskovo vyrazil zo spálne.

Nick s Ianom sa vydali za mnou. Pri vstúpení do kuchyne sa začali smiať. Nečudujem sa im. Netrpezlivo poskakujem okolo Kate a snažím sa z hrnca ukradnúť aspoň kúsok mäsa a odvážna bojovníčka a ochrankyňa sporáka a hrncov ma odháňa vareškou.

„No tak, Dante, prestaň,“ so smiechom v hlase ma presviedča Kate, „ešte to nie je hotové, daj si zatiaľ toto.“

Nádejne chytím to čo po mne hodila. V ruke zvieram mrkvu. S nešťastne zvesenými ušami a najlepším šteňacím výrazom v očiach sa zahľadím na všetkých v miestnosti. To nemôžu myslieť vážne.

„No tak Kate, daj mu trochu.“ smeje sa Ian.

„Rozmaznávaš ho.“ obviní ho jeho žena ale už ten hrniec nebráni.

Mrkvu odložím čo najďalej, predsa len vyzerá zákerne a rýchlo, aby si to nestačila Kate rozmyslieť si na vidličku napichnem kus mäsa a položím ho na tanier. Pofúkam nech si nespálim jazyk a s výrazom toho najspokojnejšieho psiska na svete ho zjem. Zaliznem sa a presuniem sa k Ianovi a Nickovi, ktorí sedia pri stole a rozhodne trpezlivejšie ako ja čakajú na chutné jedlo.

***

Po večeri nahodí Nick obávanú tému rozhovoru: „Zajtra pôjdeme k mojim rodičom.“

„Budete tam v bezpečí? A tvoji rodičia nebudú mať problém s tým, že je vlk?“ pýta sa Ian.

„Moji rodičia žijú na farme, je tam dosť priestoru aby Dante mohol trénovať, tiež môže vybiť dostatok energie pri práci a navyše zvieratá má rád a vychádza s nimi. Naozaj sa tam nájde všetko, dokonca majú aj rodinku vlkov, nie sú ako Dante, sú to obyčajní vlci z lesa. Moji rodičia ich zachránili v zime, keď si vodca tejto malej svorky zachytil nohu v pasci. Takže rozhodne s vlkmi problém nemajú. A je to tam celkom samota. Tak jediní kto by videl Danteho sú ľudia žijúci a pracujúci na farme. Bude to lepšie ako držať vlka v meste.“ vysvetľuje Nick.

„Dante, chceš ísť?“ prekvapí ma otázkou Ian.

„Áno.“ bez zaváhania odpovedám.

„Takže zajtra odchádzame.“ rozhodne Nick.

Dnes si užívam posledné chvíle s mojou rodinou. Je mi z toho tak akosi smutne a zároveň cítim vzrušenie z vydania sa do neznáma a hlavne nádej, že konečne získam Nicka úplne, tak aby to bolo definitívne a už mi ho viac nikto nemohol vziať. A vlastne na farme to môže byť fajn a dokonca spoznám rodičov môjho vyvoleného. S týmto presvedčením si užívam tento posledný večer v prítomnosti veterinára a jeho ženy.