Dezorientovane sa rozhliadam okolo seba. Ako dlho som spal? Za okom sa rozprestiera zamat noci. Striebro mesiaca doň votkáva tajomné nite snov. Čo som? Beštia? Patrím noci. Chcem vyjsť do tej temnoty a zahaliť sa jej nežným zamatom a mäkkým svitom luny. Táto tichá temnota by prijala moju odlišnosť. Ako verná milenka by poskytla zabudnutie v zamatovom objatí pretkanom nádejami a snami. Žiaľ cesta k nej je uzavretá.

Zúrivo kopnem do dverí. Akým právom ma tu držia? Aj oni ma už odsúdili? K čomu vlastne? Nevedomosť je horšia ako rozsudok smrti. Schúlim sa vo výklenku okna. Nemo, len pohľadom vypoviem mesiacu všetko. Nick. Spomeniem si. Odpusť. Ja... Nechcel som ti ublížiť.

Začujem tiché vŕzganie dverí. Strhnem sa. Preruším monológ venovaný mesiacu. Otočím hlavu. Zelený pohľad mojich očí sa stretne s hnedým Isanovým.

„Dante. Prišiel som ti vysvetliť nové pravidlá, ktoré sa týkajú tvojho pobytu na akadémií.“ povie tichým hlasom.

Nové pravidlá? To myslí vážne? Neviem čo si mám o tom myslieť. Len mlčím a čakám čo z neho zasa vylezie.

„Po zistení istých skutočností tvoje vzdelanie a tréning plne spadá do kompetencie agenta Nicka Holdena. Po akadémií sa môžeš pohybovať iba pod jeho dohľadom. A budeš musieť podstúpiť isté testy. Lekárske i magické.“ znovu sa odmlčí.

„Čo ak s tým nesúhlasím?“ spýtam sa. „Okrem toho, že zo mňa chcú spraviť pokusného králika, mám robiť Holdenovho čokla?“

„Chápem, že sa ti to nepáči ale budeš sa s tým musieť zmieriť. Je to jediné prijateľné riešenie.“ Isano je neústupný.

Snaží sa vystupovať neohrozene a sebavedome. Vďaka mojim zmyslom, ktoré zostali ostrejšie, cítim jeho neistotu a strach. Bojí sa ma.

„Vypadni.“ vyhodím ho.

Nadychuje sa k odpovedi. Nebezpečne zavrčím: „Vypadni!“

Bez ďalších slov opustí moju izbu.

Uvedomím si ako ma oblečenie nepríjemne škriabe. Kožu som si na niektorých miestach rozdriapal až do krvi. Zúrivo zo seba všetko strhám. Pustím na seba sprchu, vlažná voda mi robí dobre. Spokojne vydýchnem. Je to tak príjemné. Blažene privieram oči. Vypnem vodu, osuším sa a natiahnem na seba len voľné tepláky. Teraz je to celkom znesiteľné.

Spal  som viac než dosť. Vzhľadom na to, že naozaj nemám kam ísť, nemám ani čo robiť, znovu zaleziem do postele. Ruky založené za hlavou, spriadam plány na útek. S myšlienkami na slobodu sa mi podarí zaspať.

Je tu ráno a s ním Nick v mojej izbe. To si robí srandu. Pozriem na neho. Tie jeho oči mi vyrazia dych ale len do chvíle kým si uvedomím, že si ma chce pripnúť na vodítko. Čakám čo povie, odmietam sa pohnúť z postele. Dokonca nemienim zmeniť pozíciu z polohy ležmo na vhodnejšiu pre rozhovor a už vôbec sa nemienim obliekať.

„Dante,“ osloví ma, „vieš o tom, kto si?“

Žeby mi konečne niekto niečo vysvetlil? Zhlboka sa nadýchnem. Nickova vôňa pošteklí moje čuchové bunky. Mmmm vonia tak dobre, tak lákavo. Tento podnet stačí na to, aby sa môj kamoš v nohaviciach začal pripravovať na akciu. V odpoveď len záporne zatočím hlavou.

„Poď so mnou, poviem ti čo viem. Ale chcelo by to vhodnejšie oblečenie.“ vyzve ma k spolupráci.

Zúfalo na neho pozriem. Ale vezmem si čisté tričko. Je neznesiteľné. Som z neho nervózny škriabe. Kráčame dlhou chodbou a smerujeme do knižnice. Počas cesty tlmene vrčím a snažím sa rozšklbať to tričko na franforce. Zatiaľ úspešne odoláva mojim snahám.

„Prosím, posaď sa.“ pokynie Nick na stoličku. Sám si sadne na druhú a začne rozmotávať akési staré zvitky.

Zvedavo ho pritom pozorujem. Snahy o vraždu môjho oblečenia stále nepoľavili.

„Aký máš problém s tým tričkom?“ pýta sa značne nervózny Nick.

„Hrozne škriabe.“ poviem zúfalo.

„Vždy alebo len dnes?“ informuje sa Nick.

„Od včera je všetko oblečenie nepohodlné, škriabe, omína.“ ozrejmím mu.

„Zjavne to súvisí s tým, kto si,“ vzdychne si Nick, „vyzleč si ho.“

Vďačný pohľad v mojich očiach. S neskutočnou radosťou vyplním jeho žiadosť. Úľavou si vydýchnem. Sústredene sa pozerám na Nicka. Vdychujem jeho vôňu a cítim jeho vzrušenie. Nedáva ho najavo, ale jeho vôňa ho zradzuje.

„Tí dvaja čarodeji tvrdia, že si potomok mesačných vlkov. Neviem ako je to možné, ale doteraz o tebe nevedeli. Tvoju mágiu ucítili len včera a hneď to šli overiť. Dante, je šťastie, že si prežil až doteraz. Ak by ťa našli skôr bez milosti by ťa odstránili. Mesační vlci už neexistujú. Sú to bytosti legiend. Ty si posledný. Tí dvaja čarodeji majú napojenie na skupinu, ktorej nenávisť vyhubila tieto tvory. Teraz si pod ochranou akadémie.“ Nick ukončuje svoj výklad a ukazuje mi zvitok.

Je tam nakreslený mesačný vlk. Prvá podoba obyčajný človek. Druhá podoba s tesákmi a ušami. Snažím sa to všetko spracovať. Takže ja som vlastne vyhynutý druh. Nejaká legendárna bytosť. To len so mnou môže život hrať takúto hru. Narastajúca horúčava v slabinách podporovaná Nickovou vôňou mi sťažuje chápanie týchto informácií.

„Čo je to ten mesačný vlk? Ako vieš, že som to ja?“ pýtam sa ho, pritom ho sledujem lačným pohľadom.

„Mesačný vlk je bytosť oplývajúca silnou mágiou. Zmysly má ostrejšie ako človek dokonca aj ako lovec. Nie je ako vlkolak, ktorý sa mení nútene s príchodom mesačného splnu a prahne po krvi. Nie mesačný vlk je skôr ochranca. Kedysi chránili celé územia. Netúžili po krvi ale keď niekto napadol ich územie bránili sa tvrdo. Boli silní, majestátni, obdivuhodní. Dokonca v žilách niektorých lovcov ešte koluje krv týchto bytostí. Prví lovci pochádzali z rád mesačných vlkov. Ale dnes už nikto nie je ich priamym potomkom. Ďalšie informácie sú predmetom vyhľadávania a skúmania. Zatiaľ nepoznám rozsah tvojich schopností. Nesmieš sa pohybovať sám. Čarodeji sa ťa môžu pokúsiť znovu zabiť alebo zajať. A ako viem, že si to ty? Dante videl som tvoju premenu tam u Iana. Sedí to.“ vysvetľuje trpezlivo Nick.

Mlčím. Keby tak vedel ako ostré sú moje zmysly.

„Čo povieš na to aby sme si išli zacvičiť?“ spýta sa čiernovlások.

Určite si všimol môj prebytok energie. Napriek tomu, že tie informácie sú zaujímavé, že sa ma to bytostne dotýka netrpezlivo poposedávam na stoličke. Ošívam sa. Tak mu na to nadšene prikývnem. Bude nejaký pohyb to je len dobre. Riky so Zarou sa zatiaľ naháňali po knižnici.

Spoločne sa prepletáme temnými chodbami hradu. Ešte intenzívnejšie vnímam Nicka. Jeho aj svoje vzrušenie. Neovládnem sa. Tvrdo ho prirazím ku stene. Je tak šokovaný mojím útokom, že sa ani nestihne brániť. Lačne pritisnem svoje pery na tie jeho. Jazykom prejdem po jeho spodnej pere. Zatiaľ som sa od neho nedočkal žiadnej reakcie. Viac sa natisnem na jeho telo. Wrrr... zavrčím, to čo má na sebe je pre mňa naozaj nepríjemné. Ale teraz som ochotný ignorovať moje nepohodlie. Vtiahnem jeho spodnú peru medzi moje. Hrám sa s ňou. Sajem ju, nežne hryziem. Rozšírim nozdry jeho vôňa je tak intenzívna. Počujem údery jeho srdca. Stávajú sa stále rýchlejšími. Chuť jeho pier ma opantáva. Pre mňa nepoznaný pocit, tak intenzívny.

„Auuu“ zaskučím. Nick ma odsunie od seba a skopne k zemi.

„Hej mladý, daj si pohov.“ posmešne na mňa pozerá. Okrem toho sa mi smeje aj tá jeho dračica.

„Páčilo sa ti to.“ odujem sa.

„Ale nevrav. Čo ty o tom môžeš vedieť?“ uškrnie sa agent.

„Údery tvojho srdca sa ešte stále nespomalil. A tvoja vôňa ťa tiež prezrádza.“ poviem mu a pozriem do očí, v mojich sa znovu začína rozprestierať vzrušenie. V tých Nickových vidím preblesknúť modrý plameň. Otrasiem sa. Práve sa na mňa vylialo vedro ľadovej vody.

Zúrivo, urazene na neho pozerám: „To ty?“

Samoľúby úškrn na jeho tvári a vysvetlenie: „Ja.“

Takže toto je tá mágia lovcov? Sakra, budem musieť byť opatrnejší. Malo to na mňa požadovaný efekt. Hlava vychladla, kamoš v gatiach ľahol. V tichosti pokračujeme do telocvične.

Sebastian tu je teraz sám. Tak mu prenecháme našich spoločníkov. A mne Nick začne vysvetľovať základy bojového umenia lovcov. Nepopieram je krásne, je efektné. Ale chýba v ňom tá dravosť toho ako sa bijú tí, ktorých som stretol doteraz. Teraz mi to však nevadí. Plne sa sústredím. Ani si neuvedomím, že v mojich vlasoch znovu kmitajú vlčie uši. Je to oslobodzujúce hýbať sa a na nič nemyslieť. Pot mi steká po tele, z tváre žiari nadšenie a spokojnosť. Svaly sa napínajú pod hladkou kožou. Teraz som šťastný. Úsmev plný tejto emócie mi rozjasní tvár a odhalí tak zašpicatené tesáky. Nie sú tak dlhé ako pri boji s čarodejom.

„Dante, dáme si prestávku.“ ukončí tréning agent.

„Páni,“ ozve sa Sebastian, „to je neskutočné, žiariš.“

Pozriem na svoje ruky. A zachváti ma panika. Srdce mi zbesilo tepe. Naozaj žiarim. Modro-strieborný trblet halí moje telo. Ako tekutá aura ho celé obkresľuje. Jazykom kontrolujem zuby. Tesáky sú ostré. Rukou siahnem na hlavu. Mám tam uši. Panika sa vkradne aj do mojich zelených očí.

„Čo mám robiť?“ zúfalstvom sa mi láme hlas.

„Dante, chlapče, počúvaj ma.“ pokojný, hlboký hlas preniká do môjho vedomia, „upokoj sa, zavri oči a dýchaj. Pšššt. Pomaly. Nádych. Výdych. Len pokojne.“

Počas toho cítim ako ma objíme pevná náruč. Vdýchnem známu vôňu. Nickovu vôňu. Dovolím si schúliť sa mu do náručia. Aspoň teraz potrebujem oporu.

„Nič sa nedeje. Neboj sa. Je to súčasť teba.“ šeptá mi ďalej.

Upokojím sa. Uvedomím si, že ma v náručí zviera ten, kto si ma chce pripäť na vôdzku. Ten čo mi chce vziať slobodu. Uskočím od neho. Napriek tomu cítim vďačnosť. Však prejavím ju len tým, že zelený pohľad prestúpený vďakou zaseknem do toho modro-strieborného.