Do miestnosti vstúpi Nickov otec a s ním ešte jeden muž, nízky, ryšavé vlasy a ten typický pach lekára. Do nosa ma udrie hrôzu naháňajúca aróma, srdce sa mi rozbehne v rytme uháňajúceho králika, očami plnými strachu pátram po únikovej ceste. Celé moje telo bolí a chveje sa. Jediné čo mi radí inštinkt je bežať.

„Šteňa stoj!“ počujem hlas toho démona.

Cítim jeho mágiu, ktorá ma spútava. Okrajovo vnímam Nickovu prítomnosť. Miláčik mi niečo hovorí ale nedokážem sa sústrediť. Ťažko, zrýchlene dýcham po tele mi stekajú potôčiky potu, miesia sa s krvou a štípu v ranách, ktoré som si priniesol z nočnej akcie. Divoko sa zmietam. „Bež!“ jediný pokyn, ktorý vydáva môj hrôzou opojený mozog. Vidím ho. Toho Doktora, jeho šialený lesk v očiach a úchylný úsmev. V rukách drží malé, ostré skalpely. Znovu som mu bezmocný a spútaný vydaný na milosť.

Napriek Praesovej moci som schopný ustupovať, schúlim sa v kúte a čakám na smrť alebo príležitosť znovu zabiť.

Hľadím do Nickových očí, chladný kov cítim okolo krku, scvaknutie zapínania, vedie ma na reťazi preč. Mimo dosahu monštra, mimo zrak jeho rodiny. Možno do bezpečia.

S vŕzganím otvára dvere na stajni, vyberie jeden prázdny box a zatiahne ma dnu. Sadne si a oprie sa o stenu, nechá ma prísť bližšie, sadnúť si do slamy a schúliť sa k jeho boku. Hladí ma vo vlasoch a šepká upokojujúce nezmysly do vlčích uší. Upokojujem sa a z očí sa mi rinú horúce slzy. Hlasité vzlyky narúšajú ticho okolia. Zložím hlavu na jeho rameno a máčam mu košeľu.

Nakoniec zostanem úplne vyčerpaný, pritúlený k môjmu Nickovi, hlavu opretú na mieste, kde počujem tlkot jeho srdca a chcem zabudnúť a zostať tak navždy. Len tu. Len s ním. Nezaujímajú ma moje zranenia, nezaujíma ma nič, želám si aby si ma Nick nechal aj potom keď zistí čo som urobil. Nechcem aby ma odmietol, nechcem byť bez neho. Uvedomujem si, že bez neho je môj život len prázdny obal, nezmyselná existencia. Posledný svojho druhu a predsa najväčší idiot na svete. Keby som nebol, nikdy by som mu nemohol tak ublížiť, nikdy by som ho nemohol zradiť. Dokážeš mi odpustiť? Toľko by som ti toho chcel povedať, ale nemôžem. Nedokážem to. Som zbabelec.

„Nick, Dante?“ stajňou sa rozľahne mne tak známy hlas.

„Ian, tu sme,“ Nick označí miesto a už vidím môjho veterinára stáť vo dverách boxu.

„Ahoj,“ vymenia si pozdravy.

„Dante, čo je s tebou?“ pýta sa starostlivo.

Neodpovedám, iba sa tesnejšie pritisnem k Nickovi.

„Hej, no tak,“ snaží sa mi prihovárať, „tak ukáž mi kde ťa to bolí.“

„Wrrrr,“ dávam jasný signál – nepribližuj sa.

„Dante,“ osloví ma a pevnejšie zovrie čiernovlasý lovec.

„Môžeme ho premiestniť do domu?“ zisťuje Ian.

„Neviem je tam manžel mojej sesternice Arianny a on je lekár, no a Dante mal z neho tak trochu panický záchvat,“ ozrejmuje Nick dôvod nášho výskytu v stajni.

„Každopádne, musíme to skúsiť, tie zranenia nevyzerajú dobre... a to je šíp?“ vyvaľuje oči veterinár.

„Máš nejaké uspávacie šípky či niečo?“ skúša prísť so stratégiou Nick.

„Myslím, že inak ho tam nedostaneme, pozri sa na neho, ešte stále je nejako mimo,“ poukazuje na môj stav.

„Skúšal som dávku čo by zložila i slona a na neho to nemalo žiaden efekt, tak isto nezaberajú ani žiadne lieky proti bolesti, neviem čo s ním,“ láme si hlavu Ian.

„Hmm, raz som ho dokázal ovládnuť jedným z kúzel, ale obávam sa, že to už teraz nebude možné, jeho moc, po zlomení pečate je oveľa väčšia než na čo stačím ja sám. Môj brat mu niečo podstrčil, myslím, že to by mohlo fungovať. Môžeš sa pozrieť, či už dorazil?“ po týchto slovách sa Ianove kroky vzďaľujú a my znovu zostávame sami.

***

Čo sa to deje? Zvedavo sa okolo seba obzerám. Svet sa mení na kaleidoskop farieb. Je to nádherné, ale mňa všetko tak bolí, z hrdla sa mi vyderie srdcervúce skučanie.

„Ja... ja nechcem,“ nariekam a snažím sa vykrútiť z pevného zovretia.

„Šššššš... maličký,“ počujem príjemný hlas šepkať mi do ucha, „to bude dobré.“

Veľká teplá dlaň ma hladí, palec zotiera slzy.

„Bolí, bolí...“ nariekam.

„Čo ťa bolí šteniatko?“ pýta sa znovu ten hlas.

„Srdiečko,“ nešťastne zaskučím.

„Au,“ zaskučím, keď ostré svetlo prenikne do mojich očí, hlavu si opriem o pevnú hruď a zavriem oči.

„Polož ho tam,“ iný hlas prenikne do môjho oblúzneného vedomia.

„Haf,“ hravo šteknem a snažím sa polapiť... hmm čo to vlastne je?

Moju snahu preruší ostrá bolesť vystreľujúca z ramena.

„Dante,“ nakloním hlavu za tým hlasom, je tak zamatový, je tak príjemný a moje ušká z neho nebolia.

Objíme ma náruč plná žiarivého svetla.

„No tak šteniatko vydrž,“ šepká mi.

„Fňuk, fňuk,“ oči sa mi plnia slzami, „bolí to, všetko to bolí.“

Snažím sa u tiecť tej agónií a ponorím sa hlbšie do toho tepla, cítim tam bezpečie.

„Šššš už bude dobre maličký,“ sľubuje mi ten milovaný hlas, „už to bude, vydrž.“

„Hotovo,“ iný hlas hlboký a vibrujúci, „myslím, že ho treba vykúpať.“

***

„Haf, haf, haf,“ veselo štekám a naháňam farebné bubliny po kúpeľni. Vrazím do poličky a padajú na mňa škatuľky, fľaštičky, nádobky. Niečo slizké sa rozlialo. Hrabnem do toho rukou a z blízka skúmam hmotu na mojich prstoch.

Jeee nová bublina, oči mi žiaria vzrušením a fascináciou. Prikrčiť sa, počkať a pozor si moja. Hop. Mám ťa. Vyplazím špičku jazyka a obliznem si pery.

„Dante, tak poď sem,“ vábi ma k sebe čierny motýľ.

„Motýliky? Ty si tu zasa?“ zvedavo sa pýtam a radostne zastrihám uškami.

„A vieš čo? Poviem ti tajomstvo dobre?“ s detskou radosťou očakávam odpoveď.

„Poď sem a povieš mi ho,“ láka ma.

Keď ma zovrú jeho paže, šťastne mu zašepkám do uška: „Milujem ťa.“

Vzápätí mu šťastne obliznem tvár a nechám sa vložiť do vane.

Rukami rozstrekujem vodu a kochám sa kvapkami. Sú nádherné, sú ligotavé a menia sa na motýle. Milujem motýle. So smútkom  v zelených očiach a so sklopenými uškami pozerám na lovca, keď moje motýle zmiznú.

„Kam ste šli motýliky?“ nešťastne sa pýtam.

„No tak maličký, oni sa vrátia,“ moje ušká hladí zamatový hlas a prsty sa mi nežne prepletajú vlasmi.

Telo mám obalené v mäkkom obláčiku, usmejem sa, prisuniem sa bližšie k teplu tela druhého a zašepkám: „Ty si zostal.“

***

Niečo temné sa blíži. Je to spomienka. Z očí mi znovu tečú slzy.

„Ja...ja...ja...motýlik...ja...som nechcel,“ utrápene šepkám môjmu čiernemu motýľovi.

„Čo sa deje šteniatko?“ pýta sa znovu ten omamný hlas.

„Chcem zabudnúť,“ fňukám.

„Bola tam jaskyňa.... a tam bol....“ vysvetľujem medzi vzlykmi.

„Kto tam bol?“ je tak trpezlivý.

„Muž, tvor...bol to bol netvor,“ bľabocem.

„Čo sa stalo?“ povzbudzuje ma k pokračovaniu.

„My robili sme to čo robia iba dospelí,“ poviem konečne čo ma trápi.

Šokované ticho a potom otázka: „Dante, čo ste robili?“

„No no no,“ nakoniec sa rozhodnem, že mu len pošepkám do ucha, „sex.“

„Ako si mohol?“ zatína čeľuste, zviera dlane do pästí, ustupuje odo mňa.

„Ja ... ja...“ mením sa na kôpku uplakaného nešťastia.

„Dante,“ tá bolesť v hlase môjho milovaného motýľa.

„Nechoď,“ zúfalo volám, „nechcem byť sám.“

Ale to nepomáha, môj čierny motýľ odchádza, zatvára za sebou dvere.

Nešťastne sa schúlim za nimi a nariekam, bojím sa, nechcem byť sám, je tu tma. Aj tam bola tma. Moje vzlyky sa nesú celým domom. Som vyčerpaný, vystrašený a chcem iba môjho motýlika. Prosebne zavyjem. No tak vráť sa. Prosím...