Vonku bolo pekne. V stromoch šušťal chladný vánok, ktorý upozorňoval na svoju prítomnosť. Napriek tomu sa mu nedostalo, žiadnej pozornosti.

Priestor, ktorý bol pokrytý doďaleka zelenou trávou, zrazu navštívilo veľa návštevníkov. Hoci sa zdalo, že by pokoj tohto priestoru mal utešovať ľudskú dušu, existoval práve z opačného dôvodu. Smútok a nešťastie plnilo ovzdušie svojou prítomnosťou. Miesto posledného odpočinku priberal ďalšieho obyvateľa.

Manželka, zosnulého stála najbližšie a nechala sa podopierať od najbližšej rodiny. Rodina však nebola, jediná, ktorá sa prišla rozlúčiť s mužom, ktorý nešťastne zomrel. Bolo tu veľa kolegov z jeho práce v ich uniforme a skláňali hlavy k jeho pocte. Zomrel. To už nikto z prítomných nemohol zmeniť, hoci si všetci priali, aby to tak bolo. Iba jeden z prítomných tu nebol vzdať poctu. Zvedavosť ho vylákala. Skrýval nadšenie, ktorého ho sprevádzalo po celý čas obradu. Nebolo to až tak vhodné, ale nemohol si pomôcť.

Bol vzrušený a dúfal, že si ho niekto všimne. Nestalo sa tak.

Celý čas zachytával pohľady smutných, zraniteľných ľudí. Choval sa, možno, až moc nenápadne. Mal si doniesť transparent a napísať naň, že to bol on! To by už možno pochopili.

Sklamane opustil miesto odpočinku a nevenoval ani jediné zbohom človeku, ktorí mu bol dobrým, ale nevyrovnaným súperom. Možno nabudúce.

„Ja to nechápem,“ozvala sa nešťastne Anna.

„Čo je na tom ťažké?!“zavrčal som. Už tu sedíme hodinu nad jednoduchým príkladom s numerickej analýzy.

„Všetko! Úplne všetko! Nemôžem zato, že si nadpriemerne inteligentný!“zrevala na mňa nahnevane.

„To je bežný omyl. Nadpriemerne inteligentný človek má od stojedenásť po stoštyridsať hodnôt IQ, já mám sto deväťdesiattri…“

„Áno, chýba ti jeden bod od Garryho Kasparova a to ťa bude prenasledovať celý život,“odpovedala monotónne.

„Presne tak,“usmial som sa. Som rád, že si si zapamätala aspoň niečo.

„Nechápem, ako môžeš byť môj brat,“zamrmlala.

„Je to vlastne veľmi jednoduché vysvetlenie, ktoré by si v tvojom veku už mala poznať. Začne..“

„Prestať sa vyťahovať,“zastavila ma, „a teraz mi to konečne vysvetli, tak aby som to pochopila,“zavrčala. Pozrel som sa na papier s príkladom.

„Fajn, ale posledný krát, ak to nepochopíš končím,“varoval som ju a ona okamžite začala dávať pozor.

Nakoniec vysvitlo, že bolo nutné to vysvetliť ešte raz, ale pochopila, čo som mal namysli. Z mojej izby odchádzala nadšená. To jej však nezabránilo, aby mi svoje nadšenie opätovala tvrdím úderom zošita po hlave. Poďakoval som jej za vrúcnu lásku, ktorou ma obdarúva a zavrel jej pred nosom dvere.

Neviem, prečo sa vždy nechám prehovoriť jej sladkými rečičkami a prosbami o doučovaní. Dokáže sa to naučiť sama.

Zakotvil som pri svojom pracovnom stole a pokračoval v rozkladaní notebooku, ktorému sa pokazil cieľový kontakt v hardisku. Bol zničený, ale malou pomocou sa môže stať znova funkčný.

Netrvalo mi to dlho, po hodine som sa púšťal do systémový požiadaviek programu a snažil sa ho z resetovať do základného režimu. V podstate som sa iba hral. Išlo to celkom dobre a pokojne som dokončoval na ňom svoje práce.

Domom sa ozval hrozný rev mojej sestry:

„Keith! Kde mám počítač!“ Vtrhla do mojej izby a videla ma s prstami na klávesnici u notebooku, ktorý mi nepatril. „TY!“ukázala na mňa prstom.

„Ja?“posúrili som ju k rozhovoru, kým jej oči šialene blčali hnevom.

„TY si mi rozobral počítač?!“vyslovila, akoby neverila vlastným očiam, hoci ho mala priamo pred nimi.

„Sama si hovorila, že ti nefunguje, tak som ho opravil,“uhol som sa jej keď sa k nemu vrhla.

„Čo si mu urobil?“zaplakala nad rozšírenou obrazovkou s písmom ako pre slepca.

„Je v núdzovom režime. Nemusíš sa báť, keď ho teraz reštartujem bude ako nový,“vysvetlil som jej. Natiahol som sa po ňom, aby som mohol pokračovať.

„Nie! V žiadnom prípade, už zase mi niečo rozoberieš a pokazíš! Koľko krát ti mám hovoriť, aby si mi nesiahal na veci?“hrešila ma.

„Presne aj s týmto varovaním, je to dvesto päťdesiaty sedmy krát, ale keby si ma to nechala dokončiť, uvidíš, že ti hovorím pravdu a budeš ho môcť znova používať, ako predtým,“snažil som sa ju upokojiť.

Je tak haklivá na jej osobné veci. Dračia matka.

Zdvihla pohŕdavo pohľad z notebooku na mňa.

„Ak ti to nevyjde si mŕtvy a pripomínam ti, že susedia ešte nemurovali podlahu v pivnici,“pohrozila mi.

Položila ho na môj stôl a sledovala každý môj pohyb, ktorých bolo spolu asi päť. Počítač sa reštartoval a systém nabehol bez problémov.

„No?“natiahol som a čakal na uznanie. Namiesto toho ma znova udrela po hlave.

„Nedotýkaj sa mojich vecí,“zamrmlala pyšne. Zobrala si ho do rúk a odišla z izby. Po sekunde sa vrátila.

„Dnes máš odpadky na starosti ty, nezabudni na to, inak,“dvihla ruku a naznačila, že ma udrie.

To nie je od nej vôbec pekné.

Rozhodol som sa, že to urobím hneď a vyhnem sa tak nepríjemnostiam. Monotónna práca vynášania odpadkov ma privádzala do spánkového režimu. Nudil som sa. Mal som síce rozplánované a nedokončené, porozoberané veci na stole, ale nemal som k nim potrebné súčiastky a tak mi práca stála.

Čítanie kníh sa, taktiež, ukázalo zbytočný pokus o spríjemnenie času a to z jednoduchého dôvodu, väčšinu z nich som už dávno čítal. Pustil som sa teda do čítania noviniek na internetovej stránke, ktoré písali jednoduchý ľudia s jednoduchou myšlienkou a to pobaviť čitateľa. Senzácie zo sveta ľudí boli drastickým pohľadom na rôzne spolunažívania dvoch opačných pohlaví alebo výnimočne jedného. Skúsený blogery sa zaujímali o ich aktivity, ktoré nás mali pobaviť ich nevšednosťou a nedostatkom humánnosti voči populácii, ktorá nemá dostatok peňažných zdrojov na rovnakú zábavu.

Nakoniec sa bezpečnejšou zábavou pre mňa stal výber aktualít. Nie je to o nič preplácanejšie, ale aspoň sa svet vyfarbuje vo farbách, ktoré sú pre neho pravé. Korupcie a vraždy, podvody a lúpežné prepadnutia, trpká príchuť vlastnej nedokonalosti ľudského vedomia a ľudské pochybenie zo strany charakteru. Nič, čo sa dá vyriešiť matematickým výpočtom. Musel som však zhodnotiť, že v dnešnom dni sa zvýšilo percento zavraždených o takmer jeden diel. Čo neznačí nič dobré pre budúcnosť.

Ďalší titulok o katastrofe s mŕtvym hasičom ma neprekvapil, ale jeho príbeh bol skutočne zaujímavejší, než sa na prvý pohľad zdalo. Noviny ma uvádzali do života hrdinského hasiča, ktorý zachránil život iným a obetoval na to ten svoj. Musím priznať, že som nečítal aktuality v deň kedy umrel, takže mi chýbajú dostatočné informácie, ale fotografie z jeho pohrebu rozprávali omnoho zaujímavejší príbeh ako je určite písaný v celom článku. Všetci boli skutočne zarmútený, zničený. Lenže to nebolo tak zaujímavé ako to, čo rušilo celú harmóniu obrazu. Osoba, ktorá stála medzi všetkými skutočne pozvanými ľuďmi, zadržiavala svoje pravé emócie.

Netuším, čo to znamená, ale je to naozaj zaujímavé.

Skončil som kritizovaním cudzích vecí a vrátil sa do svojho života.

S internetom som skončil až pred dvanástou. Rozhodol som sa, že je načase ísť sa najesť, okúpať a pomimo spraviť mnoho drobností, než si ľahnem.

Ďalší deň som nezačínal modlitbou, ale rannou hygienou. Najedol som sa a upratal si po sebe tanier, skôr než mi ho rozbije Anna o hlavu. Neviem kde sa v nej berie toľko násilia. Sme dvojičky a ja na násilný nie som a ona áno, ale na druhú stranu ja som inteligentný a jej chýba celá škála inteligentného premýšľania.

„Ak sa práve zamýšľaš nad tým, aká som neinteligentná oproti tebe, dones si z garáže klinec, nech ťa môžem pribiť o stôl a ukázať ti, ako sa mýliš,“ vrhla do miestnosti a popravovala si vlasy vo vrkoči.

„Je mi nesmiernou záhadou ako dokonale dokážeš, vyčítať, čo si myslím, ale nedokážeš tak aj myslieť,“ vyslovil som ironicky. Zahnala sa na mňa rukou. „Nie je správne, aby som bol stále ohrozovaný, ženský pohlavím,“snažil som sa namietať a Anna sa zasmiala.

„Najskôr musíš prestať menštruovať a potom sa môžeme porozprávať o tom bití,“odfrkla si ironicky.

„To nebolo vôbec pekné,“pripomenul som jej.

Zásadne som proti násiliu, ale aj tak je vždy použité proti mne.

„Odchádzam do práce, mama odkazuje aby si zamkol, keď budeš na odchode. Otec ti odkazuje aby si jeho auto nechal v celku,“informovala ma v rýchlosti a odišla.

Osamelom som v kuchyni. Vyšiel som si po svoje veci do izby. Zbalil som si počítač, peniaze a pár technických pomôcok. Pri odchode som zamkol ,tak ako si to, želali obe ženy v tejto domácnosti. Dnes som mal na práci iba pár pochôdzok. Musím si kúpiť plastovú vrtuľku do chladiča, izolované drôty, vlastne všetko, čo mi už chýbalo. Nesmiem sa zabudnúť zastaviť v obchode pre oriešky a zaniesť ich lady Kapalovej.

Staršia dáma, ktorá sa rada nazýva Lady, hoci to vôbec nie je jej pravé meno. Nosím jej oriešky od tretej triedy na základnej škole. Boli to splátky za jej rozobranú kosačku.

V skutočnosti som však hlúpo pochybil, keď som si vopred neprečítal manuál a skúsil ju opraviť. V jednom kole prišla o záhon Pentunii, kosačku a aj nezmyselnú keramickú sošku. Stalo sa to rýchlo a kompromis s orieškami sa pre mňa výhodnou ponukou.

Prechádzal som cez ulicu a na jej konci sa do výšky zdvíhal hustý čierny dym. Požiar. V suchom období je výskyt požiarov o šesťdesiat percent častejší, než je v norme. Ľudia sa veľmi rýchlo začali zaujímať o život niekoho iného a pozerali sa od svojich domov, ako sa oheň dostáva spod kontroly. Nechcel som sa pripojiť k ich sledovaniu a zvedavo sa zaujímať o to, čo sa deje, ale miesto, ktoré horelo bol dom Lady Kapalovej. Je to staršia dáma a tým sa jej šanca na prežitie prudkého, silného ohňa znižuje smerom na dol. Za mojim chrbátom sa začali vynárať zvuky sirény hasičov. Červené veľké auto, zaradený do CAS, čiže: Cisternová automobilová striekačka, prišla do cieľa skôr ako ja. Muži hasičského zboru sa rýchlo zastávali ich pozícii. Vyhradili si priestor a tým akoby naznačovali karanténnu zónu okolo domu Lady Kapalovej. Z istého hľadiska by som mal pomôcť a zachrániť staršiu ženu pred uhorením, ale sila logiky mi hovorí, že moja celková kondícia a skúsenosť z ohňom sú nulové a teda by som iba zhoršil situáciu. Dostať oheň pod kontrolu, je ako krotenie divokého koňa, keď sa zdá, že už nemá silu, v jeho vnútri to blčí po ďalšom vzdore. Nemo som sa pozeral na obraz, ktorý sa mi naskytoval.

Mal som strach a rovnako tak ,som bol nervózny.

Zručnosť hasičov však veľmi rýchlo dostavala pod kontrolu celý problém. Prítomnosť sanitky sa nakoniec ukázala zbytočná, pretože dom bol prázdny. Lady Kapustová bola u lekára a to jej zachránilo život, nie majetok. Prechádzala pomedzi ľudí a chytala sa za srdce. V hlave jej museli víriť myšlienky, ktoré nebolo vhodné prečítať nahlas. Keď zastala pred ohraničeným priestorom, iba pre pracujúcich hasičov, odvážil som sa priblížiť. V hlave mi blikali hodinky, ktoré ma upozorňovali, aby som nezabudol ísť kúpiť potrebný materiál.

„Lady Kapalová,“ozval som sa aby vedela o mojej prítomnosti. Otočila ku mne tvár. Bola mi to známa tvár. Už som sa s ňou stretol v momente, keď som jej zničil kosačku.

„Keith,“vydýchla na mňa zničene. Zalovil som vo svojej taške cez plece a vytiahol balíček orieškov.

„Oriešky,“podal som jej ich. Zmeravene si ich od mňa vzala. „Je mi to ľúto,“pozrel som k jej, už takmer, uhasenému domu. Zostala na mňa v šoku pozerať. Skúsil som ju trochu povzbudiť úsmevom. „Dovidenia,“sklonil som trochu hlavu aby som sa rozlúčil. Súril ma čas.

Pri kontrolovanom ohni už nikomu nehrozilo veľké nebezpečenstvo. Lady Kapalová, bola rovnako tak v poriadku v tom prípade nemalo pre mňa veľký význam odpútavať sa od vopred načasovaného plánu. Obišiel som zaparkované hasičské auto oblúkom.

Zakúpil si všetko podľa zoznamu, ktorí som si vytvoril v hlave a roztriedil si pochôdzky, tak aby som hospodáril efektívne s časom. Isteže som nemohol predpokladať výnimočné situácie ako je oheň v dome niekoho známeho, ale môžem si stanoviť predbežný stratový čas s ktorým sa bude celkom dobre pracovať.

Prvý dom v pláne je s predmetom ekonomiky, doučovanie tohto predmetu sa ukázalo ako veľmi zaujímavý spôsob využitia schopností.

Samostatne je ekonomika veľmi pružná a tým mi poskytuje celkom slušnú zásobu nových vecí.

Zaklopal som na dvere a počkal si na odozvu z druhej strany. Študentka, ktorá sa rozhodla využívať moje služby, bola veľmi príjemná a presná. Otvorila mi takmer sekundu po tom, čo som zazvonil na zvonček. To znamená, že musela stáť pri dverách. Doučovanie je pre ňu tak dôležité, že ma často čakáva, kedy prídem. To ma tešilo.

„Ahoj,“pozdravil som ju. Zatiahla ma za pruh vaku dovnútra a zabuchla dvere.

„Dobre, že ideš,“prehovorila rýchlo. Zhodila zo mňa vak a ja som ho len neochotne pustil. „Meškáš a tak som si myslela, že už neprídeš,“posťažovala si.

Isteže na to mala celé právo. Som platený od hodiny.

„Ospravedlňujem sa, vyskytla sa výnimočná situácia.“

„To je v poriadku,“hodila hlavou, zavesila sa na moje rameno a viedla ma do jej izby, „dnes je to naozaj ťažké a budem potrebovať tvoju pomoc,“povzdychla si smutne.

„Od toho som tu,“povzbudil som ju.

Usmiala sa a posadila ma na jej postel.

Jej izba bola pre mňa nezaujímavým miestom. Väčšina vecí bola nelogicky rozmiestnená na miestách, kde nepatrili. Oblečenie mala prevesené cez stoličku a skriňa bola dokorán otvorená, čím ponúkala dokonalý prierez jej vecí.

Nebolo to vhodné, ale malo to pôsobiť ako lákadlo na oči. Pre mňa, pravdepodobne.

Občas mi dávala pocítiť, že informácie, ktoré učím, nie je to, čo chce, ale ja som to tak nedokázal cítiť.

„K tomu, čo potrebuješ vedieť,“nadýchol som sa a odpútal som svoje oči od neporiadku.

Posadila sa ku mne a kolenom sa dotkla mojej nohy. Založila si vlasy za ucho.

„Chcela by som sa naučiť robiť tie krivky,“zamumlala a prstom mi nakreslila na koleno vlnu.

Má namysli trhové krivky dopytu a ponuky. To by, ale mala dokonale ovládať je to takmer základ ekonomického učiva na strednej škole. No čo! Prudko som sa postavil.

„Budeme potrebovať papier a pero. Nič ťažké. Sú len tri spôsoby kriviek a z toho je jeden je možný iba v dokonalej ekonomike, čo je v tomto období nemožné, myslím úplne,“otočil som sa k nej a ona iba znudene sklopila oči.

„A?“povzdychla si.

„Jednoduché,“snažil som sa ju nabudiť.

Hodila sa na chrbát do postele.

„Pokračuj,“vyslovila fádne.

„Dobre takže,“zobral som si jeden z papierov na jej stole a snažil sa jej to vysvetliť. Prikyvovala mi až takmer do úplného konca. Ležala na boku v posteli a podopierali si hlavu rukou, za tedy, čo ja som stál a poletoval s papierom v ruke, aby to bolo záživnejšie.

Po hodine s krivkami prišiel na rad druhý študent. Pätnásťročný chalan s problémami v jednoduchej matematike a závislosti na video hrách.

Ďalšia bola na rade, matka na materskej dovolenke a doučovanie chémie.

Po tomto som mal svoje brigádovanie na konci.

Zašiel som do obchodu a ešte chvíľu sa len tak pofľakoval medzi uličkami s jedlom. V podstate som iba pozoroval ľudí. Príjemnejšie tak ubiehal čas. Z mojich vlastných myšlienok ma vyviedol až mobil, keď som vychádzal s obchodu, bez jediného zakúpeného produktu.

„Počúvam,“ozval som sa.

„Dobrý deň, volám kvôli oprave počítača,“ozval sa muž, ktorého som nepoznal.

Nikdy som neposkytoval opravu a svoje telefóne číslo, teda až na pár blízkych ľudí.

„To musí byť omyl.“

„Moment. Raz ste opravili počítač. Timothymu Tanovi?“spýtal sa vo chvíli keď som chcel zložiť.

„To súhlasí,“priznal som so záujmom.

Poškodený spoj s nabíjaním.

„Som jeho otec,“predstavil sa. To dávalo v tomto prípade zmysel.

„Veľmi ma teší, pane, ale nerobím opravy počítačov. Bola to iba služba,“vysvetlil som zdvorilo.

„Iste, ale je to veľmi dôležité. Nejde len o obyčajný počítač, má systém zvolávania na nehody a požiare. Bohužiaľ nám z opravy povedali, že môžu prísť až za dve hodiny, čo je príliš neskoro,“vysvetlil mi už s menšou netrpezlivosťou.

„Uvedomujete si, že je veľmi dôležité, aby ste mali profesionála s licenciou,“pripomenul som mu.

„So všetkou úctou pane, ste jediný, kto môže v tomto prípade pomôcť.“

Pozrel som sa na hodinky. Piatok. Odbočenie od plánu mi prinesie problémy. Budem musieť všetko preorganizovať.

„Budem tam asi za pätnásť minút,“oznámil som mu svoje rozhodnutie.

„Ak to bude v poriadku, pošleme pre vás auto,“navrhol milo.

„To nie,“zakýval som hlavou, aj napriek tomu, že ma nemohol vidieť, „ak to urobíte prišli by sme asi o tri minúty neskôr, ako keď pôjdem peši. Je piatok, veľa aut. Ak sa ponáhľate strácate s rozhovorom somnou vedľa času,“vysvetlil som mu. Obyčajná logika.

Znel trochu šokovane: „Uh, iste. Budeme vás čakať,“povedal mi aj napriek tomu zdvorilo.

Kráčal som smerom k hasičskej stanici a ukončil rozhovor.

Z ich hľadiska by bolo rozumnejšie, ak by mali vlastného technika na prístroje, ako sú aj počítače. Keďže nemajú nikoho takého, ich stanica prešla do záložného plánu a to im nevyhovuje.

Ukázalo sa, že moje výpočty boli približne správne. Budova hasičského zboru nebola skutočne ničím zvláštna, možno jedine tak jej obyvateľstvom a vnútrom.

Zabúchal som na dvere ako normálny človek. Nič sa nedialo, tak som to zopakoval. Nakoniec sa len našiel niekto, kto mi prišiel otvoriť dvere.

„Áno? Ako pomôžem?“otvoril mi dvere vysoký muž v modrom tričku s vytlačeným znakom hasičského zboru a nohaviciach s tvrdej nekrčivej látky. Mal strapaté vlasy a neoholenú tvár.

„Prišiel som opraviť počítač,“odpovedal som mu. Prešiel ma pohľadom. „strácate už vyše dvoch minút a niekoľko sekúnd,“pripomenul som mu, aké to je dôležité.

Pootvoril mi viac dvere a uhol z cesty.

„Ako sa voláš?“zamračil sa na mňa.

„Na predstavovanie príde ešte čas. Kde ho máte?“ poobzeral som sa okolo seba na chodbe, aby som sa zorientoval.

Na stene visel plán úniku pred požiarom. Jediný pohľad mi ukázal, že na prízemí to nie je. Vydal som sa k blízkemu schodisku.

„Chlapče, toto je hasičská stanica, nie ihrisko,“snažil sa ma zastaviť.

„Pane, nebudete kontraproduktívny. Volal mi pán Tan a požiadal ma o pomoc,“vysvetlil som mu s postupom po schodisku. Trochu zmĺkol.

„Pane?“vyslovil znechutene akoby som ho nazval somárom.

Otočil som sa späť dopredu, aby som videl pred seba a oči sa mi stretli s iným mužom.

Starším, mal na sebe modrú uniformu a držal ruky v bok.

„Čo sa tu deje?“zastavil nás v pohybe.

Hasič, ktorý ma doteraz zastavoval v mojej činnosti sa vzpriamil a úplne mi uvoľnil cestu.

„Zavolali ste tomuto mladíkovi na opravu počítača?“spýtal sa podozrievavo s očami na mne.

„Keith Pelow?“spýtal sa ma a ja som k nemu vystrel slušne ruku.

„Áno, k vaším službám,“potriasol som si s ním ruku a on sa zatváril trochu prekvapene.

„Prepáč myslel som si, že si starší muž v strednom veku,“vyslovil svoje predstavy.

„Je mi ľúto, že nespĺňam vaše predstavy, ale chcete aby som ten počítač opravil, budem ho potrebovať aspoň vidieť,“povedal som mu odmerane. Na takéto posudzovania nemáme čas, nie?

„Iste,“prikývol, „pustil ma na druhé poschodie a zaviedol do miestnosti s niekoľko monitormi a prepojeným softwérom. Bol to veľmi pekný pohľad na záchranné stredisko.

„Aké sú problémy?“spýtal som sa muža sediaceho za počítačom. Ako jediný by mal toho vedieť viac.

„Zrazu prestal fungovať systém, úplne sa zablokoval a keď som sa ho pokúsil reštartovať nechcel ma pustiť k prístupu do programu, hoci mám plnú autoritu,“vysvetlil mi.

„Veliteľ, to ho necháte pracovať na našom počítači?“spýtal sa otrávene strapatý muž od dverí.

„David, prosím ťa,“jeho veliteľ ho požiadal otrávene, aby mlčal.

Pustil som sa do práce. Vynútil som si žiadosť administrátora a obišiel ich bezpečnostný program, ktorý sa záhadne otočil proti samotnému uživateľovi. Keď mi to povolil napísal som rozkaz: CMD (príkazový riadok) a napísal mu syntax na hlbokú diagnostiku programu. Dosť skoro ma upozornil na trhliny v stupe do samotného systému. Prerušil som jeho hľadanie a priblížil si diagnostikovaný problém. Napísal som o kompletnú správu.

„Zdá sa, že vám dneska niekto nepraje a poslal vám kybernetický pozdrav,“povedal som im, kým som im vymazával časť programu. Inak to nešlo.

„Čo to znamená?“spýtal sa ma veliteľ.

„Že vám niekto poslal pekne hnusný vírus. Zrušil vám sieť a nechal vás padnúť. Ste úplne nefunkčný, pretože, tak povediac, zabil váš systém.“

„Nechápem, čo tým máš namysli.“

„Jednoducho, počítač je ako človek a systém je jeho mozog, ktorý vám zabili.“

Spustil som obnovovací sken a snažil sa nájsť zašifrovaný súbor.

„Nechcem hovoriť zlé správy, ale toto bolo cielené, nieje možné, aby niekto omylom poslal vírus s tak silným účinkom. Podľa diagnostiky, vám spravil dieru do ochraného systému a potom okopíroval niektoré s vašich súborov,“hovoril som a zároveň sa zbavoval zbytkov nádorov na ich domácej sieti. Bol to naozaj pekný, pirátsky kúsok. Iba naozaj skúsený počítačový znalec môže preniesť vírus takéhoto kalibru.

Ani by ma nenapadlo, že niekto taký existuje a bude cieliť akurát na požiarnú stanicu, ktorá nieje ani hlavná v tomto meste.

„Vieš povedať, kto to urobil?“spýtal sa ma veliteľ.

„Podľa veľkosti stopy to muselo byť malé, ale výkonné zariadenie, ako je mobil alebo tablet,“dal som mu jedinú odpoveď, ktorú som mohol zistiť. Spustil som to všetko na novo. Počítač sa pekne zregeneroval a postupoval, tak ako to písal jeho program. Odsunul som sa od stola. „Je to hotovo, tu to pre mňa končí,“vydýchol som a otočil sa na pozorovateľov. Späť k plánom.

Strapatý hasič, David, ma prepaľoval pohľadom. Ignoroval som to. Na nahnevané, pohŕdavé tváre som si za svoj život zvykol, ako na nič iné.

„Informujete políciu,“zavelil veliteľ mužovi pri stole a spojil naše oči, „budem potrebovať ešte pomoc, si ochotný zostať a porozprávať sa s políciou?“požiadal ma zdvorilo.

„Viete, ja mám ešte veľa práce a tak,“zaváhal som. Nie sú to moje problémy. Je najlepšie zostať bezstraný.

„Vyhýbaš sa polícii mladý?“ David sa zasmial.

Zamračil som sa na neho.

„Bolo by rozumnejšie, ak by ste im jednoducho predali dôkazy o hakerstve. Možno s tým budú múdrejší. Moja prítomnosť je tu úplne zbytočná,“snažil som sa vyvliecť sa z tohto prostredia.

Už to vidím, namakaný chlapi s množstvom problémov.

„Chápem,“prikývol veliteľ, „v tomto prípade ďakujeme za pomoc.“

„To je v poriadku,“usmial som sa zdvorilo, keď som prechádzal okolo neho a tupca Davida.

„Chytrák,“zamrmlal uznanlivo, ale s ironickým podtónom. Prešiel som ho pohľadom.

„Viete že, veľké ego sprevádza malú … inteligenciu?“pozrel som sa mu pod pás a vrátil som mu jeho nevhodný prístup.

Neviem, čo má proti mne. Je nevhodne nepríjemný od začiatku môjho príchodu.

Zasmial sa.

„Takže malá inteligencia,“bavil sa a kompletne sa mi postavil do cesty. Čo je to s tým chlapom? „Chceš sa baviť o inteligencii?“zasyčal.

„Radšej nie, bojím sa, že by som vás urazil.“

„Akože vážne? Neuveriteľné,“bavil sa nasilu.

Zahryzol som si do líca.

„David, prosím ťa, nebuď ako malý,“zasiahol veliteľ, keď videl, že sa to blíži k niečomu horšiemu. Nemal som v úmysle sa s ním vôbec hádať. „Musíš mu prepáčiť, rád si doberá nových ľudí a snaží sa ich vytočiť. Najlepšie je ignorovať ho. Nováčikovia v našom zbore majú z neho nočnú moru,“vysvetlil mi.

„To je v poriadku, chápem, že sa musí cítiť ohrozený na vlastnom pieskovisku,“vydýchol som a veliteľ sa zasmial na Davidovej tvári. Otcovskou oporou mu zovrel plece.

„Zachovaj sa ako dospelý,“požiadal ho s trpkým úsmevom, kým on ma zabíjal očnými zreničkami. Čo je fyzicky nemožné.

Pozrel sa očami za mňa. Musel sa zamerať na opravený počítač.

„Máme akciu,“vytrhol sa veliteľovi a zamieril preč než sa skutočne začal poplach. Pregúlil som nad ním očami a konečne mohol vypadnúť. Skutočne! Ako chlapec na pieskovisku!

Vyšiel som na chodbu a vyprevádzal sa sám. Na druhej strane chodby v rohu stále v stojane fotka s čiernou stuhou cez bok. Muža na fotke som spoznal až na druhý pohľad. Hasič z novín.

Hrdina, ktorý tragicky zomrel, pracoval zjavne na tejto stanici.

Trochu som prešvihol schodisko a priblížil sa k fotke.

„Nevieš nájsť východ, chytrák?“prešiel okolo mňa David s jasným pohŕdaním.

„Dúfam, že sa to vyrieši, čo najskôr,“povedal som zdvorilo a zamieril, tentokrát, už naozaj k východu na prízemí.

„Čo sa má vyriešiť?“opýtal sa za mnou, keď som schádzal aj s ním dole schodiskom. Zjavne máme rovnakú cestu. Povzdychol som si. Naozaj?! On je tak hlúpy, že si nevšimol smrť jeho spoluprácovníka? O tom vážne pochybujem. Je blbý iba obyčajne alebo má pneunocraniálnu poruchu? Čo znamená dutú hlavu.

„No, vraždu vášho spolupracovníka,“objasnil som mu medzi poschodiami. Preskočil niekoľko schodov a bez problémov ma dobehol.

„Bola to nehoda, nie vražda,“upozornil ma s horiacim pohľadom.

Žeby som sa zmýlil? Nepravdepodobné! Ja hlupák, no iste!