Som v riadnej kaši, ale aspoň David bude určite žiť.

Prešiel som cez dvere okolo Carla a ten mi robil očami hĺbkový sken.

To ma úplne presvedčilo o tom, že to nebude tak ľahké, ako sa na prvý pohľad bude zdať.

Wedson kráčal pred mnou a Carl za mnou, nenazval by som to pascou, ale nátlakom.

Bolo mi úplne jasné, kto tu ovláda každý aspekt priestoru, od nálad až po myšlienky.

Zabočili sme do obývačky, kde pán Tan čakal na svoj osud. Bol pripravený umrieť a ja nechcem nikoho presviedčať o tom, že sa to nestane.

„Prosím.“ Terry Wedson mi ponúkol miesto oproti Davidovmu veliteľovi.

Neodmietol som a sadol si.

„Je mi ľúto, že si sklamaný z povahy mojich priateľov,“oslovil ma zo zjavnou ľútosťou.

„Úprimne ma žiaden z vašich ľudí moc nezaujíma. Či už ide o ten prepadák s vypočúvaním alebo o prítomnosť s Carlom,“odpovedal som mu odmerane.

„Si nahnevaný, pochopiteľne,“povzdychol si.

Odvrátil som od neho pohľad.

Ako inak, snaží sa ma znova zmanipulovať k odpovediam, ktoré potrebuje.

„Ak budete naďalej trvať na používaní svojich manipulačných klamstiev, či už verbálnych alebo neverbálnych, môžeme to tu rovno ukončiť,“upozornil som ho prísne.

Terry sa pohodlne usadil za hlavu nášho stretnutia a Carl sa mu postavil za chrbát.

Pohŕdavo som sa zasmial nad tou iróniou a Terry sa na to iba pousmial.

Ako jeho tieň.

„Každý máme svojich vyvolených mazlíčkov,“informoval ma.

Obstaral si Carla ako prívesok. Úžasné.

„Doe by nebol taký hlúpy,“pozrel som sa ku Carlovi a toho to zjavne vôbec neurazilo. Ľahostajne pretočil oči a pokračoval vo Wedsonovej ochrane.

„Doe? Tak neosobné pomenovanie, hoci podľa všetkého ste si celkom dosť blízky,“predniesol smutne.

„Spolupráca ľudí dosť pripúta,“objasnil som klamlivo, ale ani jeden z nás na to nenaletel.

Terry Wedson sa hlasno a od srdca zasmial.

„Áno, to bude tým,“pripustil neoklamaný na moje slová.

„Dostaneme sa k tomu, prečo som tu?“spýtal som sa ho.

Jeho jasné nadšenie zo situácie ma presviedčalo o tom, že to chcem a vlastne potrebujem vedieť.

„Ešte nie. Najskôr by som chcel niečo počuť o Davidovi. Určite je plný zaujímavých vlastností,“nechal otvorenú vetu pre moje rozhodnutie, ktoré už aj tak poznal.

Pousmial som sa.

„Až tak moc podceňujete svoje stopovacie psy?“spýtal som sa ho namiesto odpovedí.

„Kdeže, to nie, ale bohužiaľ svoju referendné správy nedokázali poriadne precítiť,“vyslovil sklamane.

To je tak, keď dostáva správy od bezcitných hasičov a hlúpych agentov.

To na, čo však narážal boli Davidove city, ktoré čakajú na moju odpoveď.

„Nespoliehajte sa na svoje dohady, inak sa môžete popáliť,“odporučil som mu.

„Pochybujem, že toto je ten prípad. Chrániš ho celkom odhodlane. Toľko poctivej starosti som naozaj neočakával.“

Provokuje ma tým, že využíva Davidove vyznanie voči mne.

„Bavíte sa?“spýtal som sa ho pokojne i keď, až tak jedno mi to nebolo.

„V poslednom čase, čím ďalej tým viac. Nedokážem pochopiť, prečo som sa do toho nevložil skôr,“povedal mi úprimne a zahrnul do odpovede aj svoje posledné ťahy v hre, ktorú medzi nami začal.

„Možno to bude mať niečo spoločné s rozumným myslením,“urazil som jeho hrdosť, ale bolo mi jasné, že to tak nebude brať.

„Pekné. Očakával som aj štipľavé slová, ale ty sa až neočakávane dobre držíš,“vrátil mi to dômyselne.

„Nepotrebujem povedať všetko nahlas. Obaja dobre vieme, čo chceme povedať,“hovoril som mu priamo do očí a Wedson mi súhlasne prikyvoval.

„Iste, je únavné vysvetľovať každú jednu myšlienku,“dodal sprisahanecky.

„Páči sa vám neustále ma nútiť k súhlasu,“vydedukoval som z jeho pohľadu.

Necúvol ani o milimeter.

„Rád by som niekedy počul, že si na mojej strane,“potvrdil to nahlas aj pre našich poslucháčov, ktorí sa snažili udržať krok s rozhovorom.

„Obaja sme si úplne istí, že sa to nestane,“povedal som nahlas a oprel sa o sedadlo za mnou.

„Isteže áno. Obaja vieme, že by sme sa rýchlo zo svojich prítomnosti začali nudiť,“predpovedal dokonalo.

Nechajme to.

„Čo ste si na dnešok pripravili? Vidím, že ste plný nedočkavosti,“načal som inú tému.

To nikam nevediace tláchanie ma nebaví.

„Vidíš správne, musím rovnako tak spomenúť, ako ma nesmierne teší tvoje napätie zo situácie,“pokračoval ďalej podľa svojho tempa, akoby na niečo čakal, ale to by mi jasne ukázal. Jednoducho sa hral.

„V poslednej dobe nie som vo svojej koži,“odvrátil som od neho pohľad a na chvíľu som sa zastavil pri pánovi Tanovi.

Vyzeral v poriadku, teda až na zjavný stres a strach z Terryho Wedsona.

Očividne je radšej hlavou situácie.

„To bude možno Davidom,“vyslovil provokačne.

No iste a zase sme tu.

„ALEBO, ho môžme z tohto rozhovoru konečne vyškrtnúť? Ak ho tak strašne chcete vidieť pri sexe so mnou mali ste si namontovať kamery do mojej izby, keď ste mali možnosť,“povedal som ostro.

Zazubil sa. Zjavne to ľutuje.

„Tak tvrdé odmietnutie, možno by som mohol začať uvažovať nad malou nehodou.“

Je mi jasné, že sa pustí na Davida, keď si povie, že je tá správna chvíľa, aby to spravil. Hoci úplne nechápem, prečo to ešte neurobil. Každopádne, ešte ten čas nenastal, to by som poznal už len z jeho pozdravu.

„Obával som sa, že sa už vo vašom prípade nižšie klesnúť nedá a predsa ma dokážete naučiť novým levelom podradnosti,“odvrkol som mu.

Vyhrážanie je pod úroveň, ale občas až nevyhnutne zábavné.

„Toľko obrany len pri spomínaní jediného človeka. Začínam ľutovať, že sme ho nepozvali,“pootočil sa pohľadom najskôr k pánovi Tanovi a potom ku Carlovi.

Klamár!

„Prirodzene,“zvolal som súhlasne k jeho lži.

„Prirodzene... Carl, budeš tak dobrý,“zopakoval moje slová a úplne sa otočil k svojmu psovi.

Carl sa pohol niekam do domu.

„Som si istý, že za záverečný kúsok môjho daru budeš, rovnako tak, ako David, určite nadšený,“informoval ma.

Takže Davidov veliteľ bol naozaj jedným kúskom daru a za ten druhý kus určite nebudem nadšený.

„Neurobím to,“povedal som mu nahlas.

K tomu ma nemôže nútiť, to je proti ľudským právam, ale vlastne pri ňom je to jedno.

Wedson sa usmial a posunul sa na kraj kresla.

„Je to dobrá skúsenosť. Predsa len, na to aby si poznal svojho nepriateľa musíš byť na chvíľu v jeho koži,“zarecitoval dôrazne.

„Zabitie človeka nie je, zas tak, normálny dar,“skonštatoval som úplne jasne.

Chytil sa.

„Kto hovoril o tom, že to bude normálny dar. To býva väčšinou nudná vec. Ja ti chcem darovať niečo, na čo nikdy nezabudneš. Skúsenosť do života,“hovoril zaujato. Postavil sa z kresla, v ktorom do teraz rozprestieral svoju dominanciu a postavil sa predo mňa. Naklonil sa ku mne.

„Možno zistíš, že si nakoniec na zlej strane spravodlivosti,“zašomral.

Nenechal som sa ním zmanipulovať.

Postavil som sa a on sa musel vyrovnať, aby sme sa neudreli hlavami.

„Zachádzate ďaleko,“varoval som ho.

Terry sa mi zasmial do tváre a upravil mi skrčené tričko na krku.

„O tom pochybujem. Vedel si, že zomrie, tak prečo sa neprestaneš tváriť, že ťa to prekvapuje. Mohol si tušiť, že niečo pred tebou skrývam,“hovoril iba ku mne.

Jeho mužský barytón mi bzučal v ušiach.

„Znova sa ma snažíte zmanipulovať,“pripomenul som mu, keď mi to začínalo liezť na mozog.

„Prepáč. Zlozvyk,“odtiahol sa ospravedlňujúco. Otočil sa ku kuchyni. „Máš všetko?“spýtal sa Carla, ktorý už stál na svojom minulom mieste.

Vôbec som si ho nevšimol prichádzať.

Mal by som sa viac sústrediť.

„Áno,“odpovedal mu rýchlo a v skratke.

Natiahol k Terrymu ruky a podal mu všetko, čo doteraz zháňal.

„Tak konečne sa dostávame k mojej obľúbenej časti,“hovoril ku všetkým, otočený chrbátom a ukladal na konferenčný stolík jednotlivé predmety.

„To nemyslíte vážne,“ozval sa po prvý krát Tan zhrozene.

Terry k nemu pohŕdavo zdvihol zrak a zastal s posledným predmetom v ruke na stolíku.

„Možno by ste sa mali naučiť, kedy je vhodné začať hovoriť. Doteraz vám vaše mlčanie išlo dokonale a nám všetkým ste tým prekazoval obrovskú službu, tak sa toho držte, prosím vás,“pohrozil sa mu zvýšeným hlasom a zjavným pohŕdaním v jeho očiach.

Pán Tan zostal v šoku a skutočne mlčal.

Wedson sa hlasno nadýchol. Vystrel sa a popri tom, čo sa ku mne otočil si popravil zle usadenú kravatu.

„Tak,“zvolal nedočkavo, „mám tu pre teba pár vecí,“informoval ma a trochu sa posunul do boku, aby som mohol vidieť o aké veci konkrétne ide. „Začneme pekne zprava,“navrhol mi s rukou natiahnutou k zbrani.

Zohol sa po ňu s rukou na kravate, ktorú si pridržiaval na hrudi a zdvihol ju. Otočil si ju v dlaniach so slovami.

„HK Mark, kaliber 45, poloautomatická, ručná zbraň,“ predstavoval mi ju. „Je výborná a na túto prácu je možno až hriech použiť ju,“zdvihol ku mne zrak.

Svoje slová myslel vážne. Bolo mu dokonca ľúto tej zbrane.

„Ďalej. Starý dobrý povraz,“zodvihol jeden koniec do vzduchu a potom ho nechal znova padnúť na stôl.

Urobil krok do zadšie a zodvihol fén.

„Trocha starej školy, však Carl?“zasmial sa a predstieral, že sa fénuje.

Carl mu za jeho chrbátom spokojne prikývol.

Terry Wedson za tú dobu zdvihol zelenobielu krabičku.

„Päť suspenzií inzulínu v ampuliek po tri mililitre. Smrteľná dávka,“mykol plecami a zdvihol do druhej ruky

kuchynský nôž.

„Ďalšia klasika, nôž a nesmieme zabudnúť na..“urobil pauzu a zohol sa po posledný predmet, „Benzínový zapaľovač,“dokončil nadšene.

Všetkým v miestnosti nám ukázal strieborný kváder a zastal na veliteľovi Tanovi.

„Naozaj krásny kus zbierky, pán Tan,“pochválil ho.

„Bol to darček od ženy,“povedal potichu a neochotne nechal svojho väzniteľa užívať si moment nadšenia.

Terry Wedson vyskúšal či funguje a plamienok uhasil zaklapnutím vrchnáka.

„Toľkej irónie,“ poznamenal s výdychom blaženosti, keď ho pomaly položil na konferenčný stolík vedľa rôzne druhy predmetov, ktoré sú najčastejšími predmetmi samovrahov na ukončenie života.

„Tak čo to bude?“ otočil sa ku mne Wedson. „Vybral som ti toho viac, aby si nepomyslel, že ťa chcem manipulovať alebo nebodaj kaziť ti fantáziu.“

„Pochopil som,“vydýchol som z núteného nátlaku z jeho strany. „Toto naozaj nie je nutné. Kde je vôbec vaša rodina?“otočil som sa k veliteľovi.

Zdvihol ku mne hlavu.

Pravdepodobne ich nechal niekam odlákať.

„Ja...“išiel mi odpovedať, ale Wedson ho prerušil.

„Nemyslím, že je to až také dôležité. Išli na výlet,“odpovedal mi namiesto kapitána. „Vyber si,“posúril ma.

„Ak odmietnem?“spýtal som sa ho rovno do očí.

Viem kde sú hranice spravodlivosti. Nechcem byť bohom, ktorý bude rozhodovať o smrti a jej príčine.

„Dobre vieš, že to sa nestane,“odpovedal mi pevne.

Prešiel ku mne, aby vytvoril pre nás intímny priestor a tak vytvoril náznak nutnosti a zlosti z jeho strany.

„Určite si už niekedy premýšľal nad tým, aké je to vidieť umierať človeka. Čo cíti? Potrebuje? Ako to funguje? Zamysli sa. Koľko možností a odpovedí vyriešiš jednoduchým rozhodnutím, ktoré som ti načrtol,“hovoril ku mne súkromne.

Srdce mi začalo divoko biť.

Vedel, že hovorí pravdivé slová. Vedel, že túžim vedieť veci, ktoré sa nedokážem naučiť ani urobiť, kvôli morálnemu zákonu. Tak ako on.

„Tak jednoduché. Nič ťa to nestojí. Máš otvorené obzory. Experimentuj, je len tvoj,“zašepkal mi do ucha.

Pozeral som sa na kapitána hasičského zboru.

Terry Wedson mi videl do hlavy a manipuloval mi myseľ proti spravodlivosti a stanoveným ľudským právam. Vystrašilo ma ako hlboko sa mi dostáva do hlavy a na sekundu som sa zľakol, že nebudem schopný povedať nie.

„Odmietam,“vyslovil som pevne, morálne.

Dlane sa mi triasli a začínal som sa obávať, že možno nemám dosť síl ho zakaždým odmietnuť.

Myslel ako ja, bol ako ja a to ma začína čím ďalej tým viac desiť.

Obávam sa, že raz ho neodmietnem a už nás nebude nič líšiť. V tom momente sa staneme na chlp rovnakými.

Davida by to asi riadne naštvalo. Pochybujem, že keby vedel o tejto mojej stránke, chodil by za mnou s tými jeho hlúpymi rečami a neposlušnými rukami. Znenávidel by ma, tak ako nenávidí Terryho Wedsona.

Niekde v mojom vnútri ma to vážne zabolelo.

Terry Wedson si hlasno povzdychol.

„David. Za všetko môže Doe,“zahromžil.

Otočil sa k Carlovi a mávol k nemu.

„Dúfam, že chápeš, že ma k tomu prinútilo tvoje rozhodnutie. Musíš pochopiť, že je to priateľská pomoc,“hovoril mi ospravedlňujúco.

Carl sa zjavil za mojim chrbátom a jednou rukou mi zovrel zo zadu krk. Prstami mi ho zovrel a bolestivo sa nimi zaryl do mojich napnutých svalov na jeho bokoch.

Mohol som pokojne dýchať, ale hrozne ma ten chmat bolel.

Snažil som sa niečo proti tomu urobiť, ale bol dokonale krytý mojím telom a moje ruky k nemu nedosiahli, keď som sa o to pokúsil, zovrel ma silnejšie.

„Vidím, že to bolí, ale Keith, dobre vieš ako ma to mrzí, že som ho o to musel požiadať,“povedal mi niekoľko centimetrov od očí. „Rozhodni sa,“prikázal mi prudšie.

„Nie“vykríkol som a v ten moment som vedel, že sa okolo mňa zovrela aj druhá ruká.

Palcami mi začal drtiť celý krk. Bolestivo som privrel oči.

„Bude to ešte horšie. Nemáme veľa času. Za minútu sa pán Tan úplne rozhodne použiť nenabitú zbraň a tak sa Carl bude musieť postarať sám. V tom prípade budem však veľmi sklamaný,“povedal mi.

Vedel som nad čím kapitán premýšľa, ale nevedel som, tak dobre odhadnúť ako dlho mu to bude trvať než sa osmelí.

V rýchlosti som si prešiel veci na stole. Všimol som si ako sa pán Tan už rozmyslel.

Tá zbraň nie je naozaj nabitá. Všetci sme si toho boli úplne vedomí. Chcel ho len zmiasť.

„Dobre!“vykríkol som, kým sa všetko stihlo zvrtnúť.

Urobím to!

„Výborne!“zvolal a otočil sa naspäť k stolu.

Carl mi uvoľnil krk a mňa začínala bolieť hlava od toho ako mi zvieral svaly a bránil správnej cirkulácii krvi a kyslíku.

„Čo to bude?“spýtal sa ma s očakávaním.

Je to ťažké. Až takmer nemožné, ale som rozhodnutý. Všetko som som si premyslel. Len by som potreboval. Ešte trochu času na prípravu.

„Keith,“posúril ma.

Nervózne som mu pozrel do očí.

Usmial sa.

Vedel, že ho okrádam o čas.

„Tvoje ťahy budem hltať pohľadom,“upozornil ma nadnesene.

„Inzulín,“odpovedal som rýchlo.

„Nech sa teda stane,“uvoľnil mi cestu k liekom.

Predávkovanie.

Srdce mi divoko bilo a ja som nedokázal poriadne dýchať.

Terry Wedson dobre vedel, že Tan ma problémy so vstrebávaním inzulínu. Pri mojom učení som sa to dozvedel aj sám. Už desať mililitrov je smrteľných a tu je ich pätnásť. Množstvo, ktoré obsahovalo balenie bolo pre neho viac než smrteľné.

„Som rád, že je to inzulín. Celkom múdre rozhodnutie,“povzdychol si a sadol si na moje miesto.

„Žiadne stopy pri pitve a k tomu z toho nebude bordel, aj keď uhorenie, by bolo viac symbolické,“povedal mi. Sklonil som sa k stolu a vybral ampulky s inzulínom.

„Je to moje rozhodnutie,“povedal so mu.

„Iste len do toho!“zodvihol ruky v znamení, že sa nestará.

Dúfam, že je to správne, ale musí to tak byť.

Dostal som do ruky injekčnú striekačku na inzulín so slovami.

„Počítaj správne. Dosť ma rozladí, keď nezomrie na prvý krát. Nie je to ono.“

„Rozumiem,“poslúchol som.

Vybral som štyri ampulky pred ich zrakmi som nabral všetky tri a štvrtú som vyprázdnil do polky. Zbavil som sa vzduchu, ktorý sa vytvorila pri naberaní.

„Neurob žiadnu chybu,“požiadal ma pevne Terry Wedson.

Otočil som sa k nemu.

„Uži si to,“dodal mi už priamo do očí.

Chápem, kapitán Tan musí zomrieť.

Pozrel som sa na svoju obeť.

David by to nechcel a viem, že nech už cíti veliteľ akúkoľvek ľútosť z toho, čo spravil je mu súdené zomrieť. Netuším prečo sa jeho svedomie zlomilo po stretnutí s Davidom, ale na odpoveď už nie je žiaden čas.

Prešiel som okolo stola a skutočne som sa bál.

Ruky sa mi triasli, ale nemal som na výber.

Počítanie. Počítanie.

Postavil som sa priamo nad Tana a naše oči sa stretli.

„Nebude ti odporovať,“ubezpečil ma Wedson. „Mám pravdu pán Tan?“otočil k nemu svoju otázku.

V tom momente sa k nemu pozrel a s očami na Terryho Wedsona si nadvihol tričko, aby som mohol aplikovať inzulín.

Carl sa pohol k nám.

Musím.

Bolí to, tak ako rozhodnutie, ale nebol čas, ani iná možnosť.

Ruky sa mi divoko zatriasli a v momente keď sa Carl postavil vedľa nás, aby ma kontroloval som zapichol ihlu do veliteľovho svalu na bruchu.

Potili sa mi dlane a mal som pocit, že nebudem schopný vyprázdniť inzulín, ale zrazu tam už nezostalo úplne nič. Nemal som inú možnosť.

„V poriadku,“vyslovil Carl k Terrymu Wedsonvi.

Sledoval som kapitána, ktorý všetko pozoroval, možno nechápal.

„Výborne Keith,“pochválil ma Wedson.

Stál som mu stále otočený chrbtom s prázdnom injekčnou striekačkou v rukách.

Bál som sa pohnúť.

Možno to budem ľutovať. Určite budem. Mal som to vymyslieť inak.

„Keith,“oslovil ma znova, keď som na neho nereagoval.

Kapitán ma obdaril ustaranými očami, ale naznačil som mu moju ľahostajnosť.

„Áno?“otočil som sa k nemu.

„Ďakujem za spoluprácu,“zodvihol sa z miesta a prešiel mi podať ruku.

Prijal som ju.

„Adrenalín je ten najlepší dar ľudského pocitu, aký existuje,“povedal mi do očí.

Môj adrenalín prebíjal strach. Bolestivý, silný strach. Carl pristúpil k Wedsonovi a zašomral mu do ucha:

„Je čas.“

Hneď potom pozbieral zvyšné veci zo stola, až na ampulky zostávajúceho inzulínu a krabičky z neho.

„Zdá sa, že sa musíme rozlúčiť. Ak chceš ešte chvíľu zostaň a experimentuj, ale pozor na dôkazy,“povedal mi a potom mi ihneď pustil ruku.

„Ak to nebude vadiť,“dodal som, keď som si bol istý, že to zvládnem vysloviť.

„Isteže nie. Bav sa. Do skorého videnia,“usmial sa na mňa a potom sa pozrel ku kapitánovi.

Strácal vedomie.

Sedem minút, než začne inzulín pomaly zaberať.

Terry k nemu podišiel a sklonil sa do výšky jeho očí.

„Chyby, sú jediné ľudské prehrešky, za ktoré sa platí lebo hriechy sú len slová za činy, ktoré ostatný nepochopili,“povedal mu pokojným vyrovnaným hlasom.

Roztriasli sa mi kolená. Zhlboka som sa nadýchol.

Pán Tan nevnímavo pretočil očami a snažil sa naďalej nezamdlieť.

Terry sa zodvihol a na moment pri mne zastal.

„Už si nie sme až tak rozdielni,“dodal posledné slová pred tým, než odišiel.

Tichým zavretím dverí sa rozhostilo až nebezpečné ticho.

Sekundu som vôbec nevedel, čo mám robiť. Môj mozog stál a ľutoval sa.

Začínalo mi byť vážne zle.

„Pelow,“ozvalo sa do ticha moje priezvisko.

Trochu som precitol.

Otočil som sa späť ku kapitánovi Tanovi.

Ledva vnímal.

Počítal som správne, musel som.

„Áno?“postúpil som k nemu bližšie.

„Prečo si..“začal, ale hlava mu padla na plece a znehybnel.

Možno je to horšie ako som vydedukoval.

Rýchlo som si snažil vybrať telefón z vrecka. Srdce mi udieralo do krku a hlava sa mi nechcela prestať točiť.

David.

Hľadal som ho v zozname, lenže ľadovými prstami a rozmazaným zrakom som ho nedokázal vyhľadať.

Myslenie som mal uzavreté v ťažkej bedni a sústredenie na čokoľvek vyprchávalo.

Išlo to so mnou z kopca a veľmi rýchlo.

„Keith!“ozvalo sa v telefóne.

Šuchol som sa po opierke gauča.

Svaly ma klamali o tom, koľko vydržia a nakoniec ma zradili.

„Haló!“zavolal do slúchadla naliehavejšie.

Okolo neho sa vznášal rušný šum.

„Potrebujem pomoc,“vyslovil som roztraseným hlasom.

Mám strach.

„Už idem. Si v dome veliteľa?“spýtal sa v rýchlosti.

Vedel to. Vedel, že som tu.

„Áno. Naozaj ťa potrebujem,“zašomral som do slúchadla.

„Nepočujem ťa dobre,“posťažoval si nahnevane.

„Pomôž mi, prosím,“vyslovil som a dúfal, že mi bude napriek zovretému hrdlu zo strachu a ľútosti, rozumieť.

„Už tam skoro som,“ubezpečil ma.

Potom sa hovor prerušil.

Objal som si rukou nohy a snažil sa vyrovnane dýchať.

Panika všetko zhorší. Začína ma bolieť brucho.

Je mi zle.

„Musím to vydržať. David je záchranár. Určite všetko dobre dopadne,“opakoval som dokola pre seba, ale aj pre veliteľa, ktorý bol v bezvedomí a sťažka dýchal.

Musí prísť. Pomôcť mi. MUSÍ!

Počul som ako sa nahlas rozrazili dvere.

„Keith!“zavolal David do domu.

Anemicky som zodvihol hlavu a snažil sa postaviť na nohy. Podarilo sa mi to až na niekoľkýkrát.

David akurát vbehol do obývačky.

„Čo sa tu stalo?!“spýtal sa ma naštvane, no hneď potom si všimol prázdne ampulky s inzulínom a injekciu.

Sklonil sa k veliteľovi a priložil mu prsty k tepne na krku.

„Srdce mu bije trochu zrýchlene,“povedal mi.

„Musíme ho odviesť do nemocnice,“dostal som zo seba konečne.

David sa ku mne ani raz nepozrel. Otočil sa k prázdnym ampulkám a schoval si ich do vrecka.

„Urobil to Wedson?“spýtal sa ma rovnakým tónom a snažil sa svojho veliteľa postaviť zo sedačky.

„Nie,“vydýchol som.

Opatrne som sa prichytil vrchu sedačky, aby som neprepadol.

Konečne sa ku mne pozrel.

„Kto?“spýtal sa ma.

„Ja,“odpovedal som mu takmer bez hlasu.

„Predávkoval si ho inzulínom!“vykríkol na mňa.

„Potrebuje lieky na zníženie cukru. Jeho vstrebávanie..“

„Toľko dávky ho zabije!“prerušil ma naštvane, „Žiadne lieky na zníženie cukru by nepomohli pri takej dávke inzulínu nikomu,“oboril sa na mňa.

A aj napriek tomu, že veril, že je to zbytočné, sa snažil svojho šéfa dostať do nemocnice.

Sledoval som ho do chodby a držal si rovný smer.

Mrzí ma to, že to inak nešlo.

„Prežije,“povedal som mu roztrasene.

Viem, že za to môžem.

„Keď zomrie budeš vrahom,“povedal mi bez kontaktu očí.

Opatrne položil bezvládne telo svojho šéfa na zadné sedadlo.

„Ja viem.“

Nebral na vedomie moje slová.

Zachytil som sa dverí, aby ma nezmohla náhla slabosť a nepadol k zemi.

David prebehol okolo auta a nastúpil za volant.

Ja som si nastúpil dozadu a nadvihol Tanovi hlavu v prípade, že by cestou zvracal.

Naštartoval a vyrazil k najbližšej nemocnici.

Ako sa dalo očakávať. Jazdi hrozne.

Oprel som si hlavu o sedadlo.

„Prežije,“vydýchol som bez hlasu.

David to počul a pozrel na mňa cez spätné zrkadielko.

„Ako si môžeš byť tak istý?“ohriakol ma.

Viem, že sa na mňa hnevá, nie len preto, že som ho neposlúchol, ale tak tiež preto, čo sa práve deje. Pravdepodobne už mi nepovie, ako ma miluje.

„Počítal som. Musí to byť správne. Počítal som to,“opakoval som dokola zúfalo.

Naozaj som to vypočítal. Nemal som toľko času, ale urobil som to správne. Musel som.

„Počítal!“zopakoval nahnevane. „Ľudský život nie je experiment, ktorý môžeš vypočítať,“dodal.

Zabočil na príjazdovú cestu priamo pre sanitky, kde fajčili dvaja doktori. Tí nás ihneď zaregistrovali.

„Nepočítal som experiment, ale dávku. Tri a pol ampulky. Desať a pol mililitrov inzulínu,“rozprával som sťažka.

„Pre jedného človeka je to smrteľné!“vyslovil, keď vystupoval z auta.

Zamieril s doktormi k mojej strane.

Ale nie pre dve osoby. Nič iné som v tedy nemohol urobiť. Prečítal by mi to zmysle, ak by som si svoj plán, čo i len pomyslel.

„Mám tu muža, ktorý je predávkovaný inzulínom,“informoval doktora a otvoril mu dvere, aby mohol lepšie vidieť na pacienta.

„Koľko toho užil?“spýtal sa doktor Davida a urobil rýchlu prehliadku.

„Desať a pol mililitrov,“odpovedal mu.

Doktor sa na neho pozrel v zjavnom šoku.

Druhý doktor doniesol kreslo na koliečkach a začali s rýchlym presunom.

„Nie,“zavolal som chudobne, keď mi úplne uvoľnili telo s pod jeho váhy.

Druhý lekár sa ku mne sklonil pod úroveň strechy auta.

„Iba tri celé dva mililitrov,“povedal som mu z plných síl.

Skoro som vypadol von z auta, doktor ma zachytil. Natiahol sa po moju ruku a priložil mi palec sa zápästie.

„Ostatné mám ja,“dopovedal som.