„Neurazilo ma to,“dodal takmer pri mojich perách. Nasucho som prehltol.

Moje myšlienky sa rýchlo rozohnali. Určite to je kvôl-li .. čo?

„Smrdíš,“vydýchol som roztrasene.

„To už si vravel,“vyslovil do ticha. Dotkol sa letmo mojich pier a zoznámil sa s nimi.

Trochu som posunul svoje ruky vyššie k nemu.

Pochopil to ako pozvanie a pritlačil sa hlbšie k mojim perám.

Bol som otupený a posmelený alkoholom. Chcel som to, moje telo mi to vravelo.

Sex, prenos túžob a pocitov, ktoré sa majú spojiť v jeden základný pud. Dokonalý súlad feromónov. Otupilý hráč nádejí.

Moje telo zťažklo a hlava sa mi zamotala ešte viac, než bola. Mozog mi vypol a ja som sa nechal viesť ním, jeho telom.

Ľahol si bližšie na to moje a ja som roztvoril nohy, tak, aby sme k sebe pasovali.

Hltavo ma bozkával a ja som sa učil jeho trikom s jazykom.

Celé telo sa mi napínalo pod jemnými pohybmi jeho bokov, keď sa dotkli mojich vnútorných strán stehien. Cítil som ako reagujem na tých správnych miestach.

Postavil sa mi.

Okamžite túžil po pozornosti, zaklonil som hlavu a uvoľnil krk pre Davidove bozky.

Dravšie mi sal kožu na krku. Šteklila ma z neho pokožka na rukách i nohách.

Stiahol som ruky z jeho vlasov a vyhrnul mu trička z pod špinavých hasičských nohavíc.

Dlaňami som sa obtrel o jeho trup a spríjemnil si nevydržatelné brnenie vyvolané jeho teplom.

Pomohlo to.

Posunul som ruku k pásu na jeho nohaviciach a dovolil som si vstúpiť k nemu svojou rukou.

Horel.

Vydýchol som a on sa prisunul kolenami ešte viac k môjmu telu. Odtiahol sa od môjho krku a stiahol mi prudko gate.

Vydesilo ma, že som ho nechal vôjsť tak blízko k mojej intimite. Odtlačil som od seba jeho ruky a nohami sa posunul ďalej, ale bolo príliš neskoro cúvať.

Naklonil sa nad mňa a dlaňou ma pohladil medzi nohami po celej mojej dĺžke.

Vydýchol som nahromadený vzduch v plúcach i s všetkým zaváhaním.

Na zemi mi zostávalo bez jeho úplnej blízkosti zima. Natiahol som sa po neho a pritiahol ho naspäť k môjmu telu.

Chcel som to.

„Otoč sa, prosím ťa,“požiadal ma.

Zovrel mi ruku za lakeť a pomohol mi.

Kľačal som na tvrdej zemi a ruky sa mi triasli.

Prisunul sa ku mne a ja som iba počul šušťať látku. Pravou rukou sa vrátil k môjmu penisu a opatrne ho dráždil pohybom svojej ruky.

V hrdle som sa dusil ťažkým, šteklivým pocitom a jedine vzdychy mi pomáhali zbaviť sa trochu z nahromadených emócií.

Ucítil som jeho horúcu, jemnú kožu penisu pri mojich polkach. Letmo sa o mňa obtrel. Tým ma informoval o pevnosti jeho erekcie. Ľavou rukou si pomohol a pohladil ma jeho žaluďom medzi polkami.

Celým telom mi prešla ďalšia z horúcich triašiek. Prekvapilo ma, že sa mi páčilo, to, čo spravil.

Chcel som tam cítiť jeho teplo. Bolo to príjemné.

Ruky sa mi podlamovali a hrozilo, že to vzdajú úplne. Zaprel som sa o zem lakťami a prenechal mu tým, ten najlepší uhol k môjmu zadku.

Uvoľnil mi penis.

Silne som zovrel čeľusť a premáhal sa mlčať.

Prstami na oboch rukách ma trochu roztiahol a pritlačil sa so stoporeným penisom k môjmu chvejúcesamu zadku.

Obtieral sa jeho horúčavou o môj otvor a nasmeroval moje boky k nemu.

Zatlačil proti mne.

Natiahol som sa k nemu dozadu rukou a zovrel mu zápästie.

Bolí to a to ma na tom desí.

Zadržal som dych. Cítil som ako sa jeho prítomnosť vo mne zväčšuje.

Bol naozaj horúci a tvrdý, jeho ochlpenie ma slabo šteklilo na mojom odhalenom pozadí.

Prestal sa hýbať.

Uľavilo sa mi.

Uvoľnil som mu zápästie a konečne sa voľne nadýchol.

Využil to, aby sa zamieril na inú časť môjho tela. Pohrával sa s jeho mužnými dlaňami s mojim zadkom.

Kvôli tým dotykom ma obliala ďalšia vlna vzrušenia.

Trhane som vydýchol, nie len aby vedel aké je to dotýkanie príjemné, ale aj preto, že som inak dýchať nedokázal.

Pomaly sa pohol bokmi od mňa.

Stále to dosť bolelo.

Prudko do mňa prirazil. Nečakane sa mi stiahlo telo v kŕči a ja som počul môj doznievajúci hlasný vzdych. Cítil som sa akoby mi daroval na pár sekúnd orgazmus. Chcel som to cítiť znovu i na úkor bolesti.

Opatrne som sa pohol proti nemu. Nevnímal som bolesť a príjmal som od neho iba blížiaci sa orgazmus. Rýchlo som dosadal na jeho hĺbku.

Zrýchlil sa mi dych a penis mi bolestivo navrel. Rýchlymi prírazmi som zbieral tie útržky orgazmu až som ho nakoniec dosiahol. Svaly sa mi stiahli v kŕči a mňa oblialo bolestivé teplo. Vyvrcholil som. David vo mne pulzoval a ja som cítil ako ho moje vnútro hltalo a všetko to, čo mi dal. V krku som ucítil nepríjemnú pachuť.

Je mi na vracanie.



Prebudil som sa na tupú bolesť hlavy, ktorá si pýtala stále viac a viac mojej pozornosti.

Nemávam prudké bolesti hlavy.

Tlak z hlavy mi tlačil do očí. Cítil som sa nepríjemne nepohodlne, bolel ma žalúdok a v ústach som mal sucho.

Čo sa vôbec stalo?

Odvážil som sa pootvoriť oči, aby som sa vedel zorientovať a vydedukovať možné možnosti. Tie ma nepríjemne rezali, ale poslali mi do mozgu obraz malej komody s pootvorenými šaflíkmi s vyliezajúcim oblečením.

Mozog mi potichu šepkal, že nezmizla, to len ja nie som u seba v izbe. Srdce sa mi rýchlejšie rozbúchalo a zvýšilo môj tlak, ktorý mi udrel bolestivo do hlavy.

Ubolene som si vzdychol.

Je skoro ráno. Čo sa stalo?

Snažil som sa spomenúť si na priestor v ktorom som, ako som sa sem dostal a čo tu robím alebo prečo som od pol pása nahý? 

Jemná prikrývka sa dotýkala mojej kože na boku zadku, ale aj na kúsku penisu. Rástlo vo mne zdesenie.

Čo sa stalo?

Snažil som sa vytvoriť si v hlave kompletný obraz, ale pred mnou sa vytvárala iba čierna tma.

Posledná spomienka je z baru. Napil som sa z piva a Doe ma opil? Letmo sa mi marí, že sa ma niečo pýtal. Čo sa ma pýtal? Netuším.

Pokúsil som sa posadiť sa. Moje kríže so zadkom prísne zaprotestovali a hlava s žalúdkom išli za nimi v tesnom závese. Nepohodlie a citlivosť môjho odhaleného údu mi jasne napovedal, že som mal pohlavný styk, ale bol som čistý.

So silou som sa posadil a civel na bordel v izbe. Všade na zemi ležali veci a pri televízory pred posteľov bolo odložených pár plechoviek od piva.

Chytá ma panika, nemôžem si spomenúť! Obyčajne si pamätám všetko.

Do izby potichu vošiel David Doe a niesol pohár s vodou v jednej ruke a v druhej ukrýval niečo drobné.

„Si hore,“vzdychol si, „lieky na tvoj problém,“postavil sa ku mne a natiahol ku mne ruky. Otiahol som sa od jeho rúk.

„Opil si ma!“obvinil som ho vystrašene, „a mali sme spolu pohlavný styk!“dodal som o niečo neistým, naštvaným hlasom.

„Áno,“prikývol nenadšene.

Žalúdok sa mi nečakane stiahol a mňa naplo na zvracanie.

„Už zase ti je zle?“rýchlo položil pohár s liekmi na malý nočný stolík a podal mi kýblik, ktorý bol na mojej strane postele.

Bol to planý poplach, nič zo mňa nevyšlo.

David si očividne vydýchol. „Dosť by ma prekvapilo, keby si po treťom raze zvracania v sebe ešte niečo mal,“povedal mi s iróniou.

„Nič si nepamätám,“vydýchol som unavene.

„Nečudujem sa,“zamrmlal.

Znova mi podal tabletky z vodou. „Zapi ich, to trocha pomôže,“snažil sa ma ubezpečiť.

„Po tom, čo si ma opil a vyspal sa somnou ti mám veriť?“odbil som ho.

„Za to opitie som sa ti už niekoľko krát ospravedlnil a áno, priznávam, že bola chyba mať s tebou sex. Bol som podopitý, je mi ľúto, že som sa nezastavil, ale na moju obranu, páčilo sa ti to,“povedal sebavedomo.

„Chyby sú iba vo výpočtoch alebo v investovaní. Udám ťa,“odvrkol som naštvane.

David sa spokojne usmial.

„Keď si bol opitý bol si roztomilejší,“povedal mi ledabolo.

Varovne som sa na neho zamračil. Zobral som si ostražito dve rozdielne tabletky a aj vodu.

„Na čo sú?“spýtal som sa ho.

„Hlava a žalúdok,“upresnil.

Poriadne som si ich prezrel. Mali vyryté značky farmacií. S týmto uspokojením som si ich vložil do úst a zapil dvoma dúškami vody.

„Nenávidím ťa,“podal som mu nedopitý pohár a on v nezáujme mykol plecami.

„Aj ty si mi úplne ľahostajný,“odpovedal mi ako na vyznanie citov s cynickým úsmevom.

Prečo som bol tak hlúpy a nechal sa nachytať? 

„Takže navrhujem, aby sme to obaja vypustil z hlavy. Vlastne,“zasmial sa, „ty ani nemusíš, keď si to aj tak nepamätáš,“smial sa čím ďalej viac.

„Čo je na tom také vtipné?“vyskočil som na neho.

Pokýval hlavou do nesúhlasu a ešte chvíľu sa dusil smiechom.

„Nič prepáč, slabá chvíľa. Tak, hm... Priznávam, že to bola zväčša moja chyba, pretože som opil ako teba, tak aj mňa a preto to jednoducho, necháme tak. Sľubujem, že sa ťa už nedotknem,“povedal s vážnou, tvárou, ktorú si držal len z námahou.

„Kde mám veci?“spýtal som sa ho a nereagoval na jeho návrh. Naozaj ho nemám rád.

„Donesiem ti ich. Tak, čo súhlasíš?“stál vedľa postele a čakal, že sa rozhodnem. Isteže ak si odmyslím, svoje ubolené telo, je to akoby sa to ani nestalo. Nenávidím predstavu, že sa niečo také stalo práve s ním.

„Súhlasím,“odpovedal som mu.

Zvrtol sa a odišiel cez jediné dvere v miestnosti. O pár sekúnd sa vracia aj s mojimi nohavicami a taškou. Načiahol som sa po moje veci.

„Kde bývaš?“spýtal sa.

„Na Lipovej, severe mesta,“odpovedal som mu a skontroloval si stav mojich vecí. Boli nepoškodené, môj notebook aj mobil, peňaženka, boli dokonca na svojich miestach.

„To sa hodí, musím ísť z papiermi na odťahovku, kvôli môjmu autu, takže to je cestou,“oznámil mi.

„Nerád chodím autom,“odpovedal som.

„Iba keď si striezlivý,“poznamenal.

Hodil som k nemu škaredý pohľad. 

„Odtiaľto je to okolo dvoch kilometrov, to zvládneš, nie?“dodal už slušnejšie.

„Áno,“povzdychol som si. Aspoň sa už vrátim domov.

Zostal sa na mňa v tichu pozerať.

„Môžeš ma na chvíľu nechať osamote?“spýtal som sa ho nepokojne.

Letmo si pohladil strnisko: „Iste.“  Odišiel a zavrel za sebou dvere.

S opatrnosťou a ohľadom na svoje telo som sa obliekol. Som príšerne hladný a musím ísť na vecko. To už hádam zvládnem vydržať až domov.

Prechod cez jeho bordel mi trval najdlhšie.

Otvoril som dvere z izby.

Žil v malom byte. Obývačka bola spojená s kuchyňou a v oboch prípadoch nebolo čisto. Jeho zmysel pre organizovanie je jednoducho hrozný.

„Máš tu bordel,“upozornil som ho na očividné.

Držal si pri uchu mobil a prišiel z malej kuchyne.

„Je to iba pár vecí. Nemám čas upratovať,“odpovedal mi v rýchlosti, kým telefonoval.

To určite.

Zostal som stáť pri východe.

Pohyboval sa po byte a hľadali veci. Už netelefonoval. Mal na sebe neformálne oblečenie, rifle a košeľu. Zašiel do kúpeľne, trochu si upravil veci, ale inak ho jeho zovňajšok vôbec nezaujal.

„Taxík tu bude každú chvíľu,“informoval ma a vystrčil ma pred dvere. Obul sa a zamkol si byt.

„Je to úplne zbytočné, máš tam taký bordel, že by si lupiči mysleli, že ich niekto predbehol,“povedal som mu sarkasticky.

„Veľmi vtipné, chytrák,“zasmial sa na silu.

„Mohol by si ma tak prestať volať? Mám aj meno,“požiadal som ho.

„To mi potom muselo asi ujsť,“poznamenal a bral schody po dvoch.

Nestíhal som za ním a ani som sa nejak moc do toho nehrnul. Mozog mi plával aj s žalúdkom na vode a nohy sa mi triasli v kolenách. Nechápem, že mu to nechám prejsť.

Vonku bolo teplo a to mi ešte viac ubližovalo. Oprel som sa o stenu pri schodisku.

„Zajtra ti bude lepšie,“povzbudil ma a chcel ma bratsky potľapkať po rameni.

Konečne prichádzal taxík a dokonca v správny čas. 

Nechal ma nastúpiť prvého. Nadiktoval obe naše adresy a pohli sa na cestu.

Nehovoril som k nemu a on nehovoril ku mne. Mlčali sme celú cestu. Sústredil som sa na svoje vnútorné orgány a občas som sledoval vodiča taxíka.

Keď som spoznal svoju ulicu môj stav sa takmer okamžite zlepšil k lepšiemu.

Taxík zastavil pri dome, ktorý som mu ukázal a David Doe ma pustil jeho stranou von.

Bola to rozlúčka bez väčších gest a slov.

Vybral som sa rovno k domu. Bolo odomknuté, všetci, okrem otca by mali byť doma.

„Som doma,“zavolal som, keď som prešiel cez vchodové dvere. Sestra pred mňa skončila, skôr než sa vchodové dvere stihli za mnou zavrieť.

„Prišiel si taxíkom s cudzím chlapíkom?“spýtala sa zaujato.

Nie zo strachu, ale z pobavenia. To je celá Anna.

„Áno,“prisvedčil som a vyzul si opatrne topánky. Anna pozorovala každý môj pohyb.

„Stalo sa ti niečo? Vyzeráš hrozne,“zasmiala sa.

„Ten chlap, čo ma doviezol?“otočil som sa k nej a ona prikývla, že počúva, „ma opila a potom sme mali spolu pohlavný styk,“povedal som jej úprimne.

Chvíľu na mňa zarazene pozerala a začala sa smiať.

„Vážne? Opil ťa a ty si sa s ním vyspal?“opakovala pobavene, „Zase si vymýšľaš, stavím sa, že si celú noc hral hry u nejakého nerda,“povedal si svoje.

Vydal som sa do izby. „Myslel si to vážne,“povedala potichu, lebo jej to došlo, z pohľadu na mňa.

„Áno,“prikývol som cestou po schodisku.

„Spal si z mužom? Akože vážene? Celou cestou? Bol si spodok?“začala mi pokladať otázky jednu za druhov.

„Štyri krát, áno,“odpovedal som jej.

Potiahla ma za vak a tak ma zastavila na schodisku.

„Aké to bolo?“zašepkala, aby to nepočul celý dom.

„Nepamätám si.“

„Klameš, to by si si musel pamätať. Prišiel si o panictvo,“robila na mňa veľké gestá, úplne nadšená z mojej novinky.

Neodpovedal som a ona sklamane sklopila oči.

„Škoda, konečne sme našli zaujímavú tému na rozhovor a ty si dovolíš zabudnúť, hlavne, že si pamätáš blbosti z výskumov NASA,“povzdychla si. „mama varí cestoviny, príď sa potom najesť,“dodala stále sklamaná.

„Je mi zle, najskôr sa musím ísť vyvracať,“odpojil som sa z rozhovoru, keď na mňa spravila znechutenú tvár.

„Dúfam, že si spomenieš,“zavolala za mnou.

„Na to sa nespoliehaj,“odvrkol som.

Zašiel som si na vecko a potom som sa zavrel vo svojej izbe, prezliekol som si čisté oblečenie a vyložil svoje veci z vaku. Ľahol som si do postele a snažil sa zaspať, aby mi povolil tlak v hlave. Jednoducho som sa snažil dať sa opäť dokopy. Bolo to ťažké, myslelo mi to spomalene. Vlastne mi to nechcelo myslieť vôbec.

Spánok mi trochu uvolní svaly na hlave a tak ma prešla aspoň tá bolesť. V mojej mysli plával len David Doe a jeho ironické poznámky, podpichovanie, vysmievanie a hlúposť.

Nechápem, to, naozaj nechápem, ako je možné, že som sa s ním vyspal? Ako sa mi to mohlo stať, kde som mal hlavu? Alkohol prinúti urobiť človeka veľa vecí, ale žeby bol až tak nebezpečný?

V každom prípade, dohoda bola, že to úplne vymažeme, ale aj tak chcem vedieť, čo sa stalo. Možno nepamätať si je horšie, ako pamätať a musieť zabudnúť.

Štve ma, že povedal, že sa mi to páčilo. Lenže ja viem, že neklamal. Nepamätám si to, ale viem, že mal pravdu. Páčilo sa mi to.

Nahnevane som sa otočil v posteli. Nechaj to tak, nechaj to tak!

Toto prehováranie pre mňa skončilo veľmi dobre, zaspal som.

Väčšina denných snov nebýva nijak zaujímavých, je to spontánny prúd fantázií a myšlienok, ktorý je vzdialený okamžitej situácii a veci sa odohrávajú ináč, než to býva v reálnom svete, ale tento sen bol obvzlášť nápomocný.

Snívalo sa mi o článku z novín. Čítal som ho iba predvčerom. Písali o hasičovi, ktorý nešťastne zomrel a o tom aký bol jeho pohreb dojímavý. V tom momente som bol zaujatý neharmonickou fotkou z pohrebu a osobou, ktorá to spôsobila. Čo mi však nedošlo, bolo omnoho dôležitejšie: Tá osoba, do ktorej tváre som nevidel a preto mi bolo veľmi ťažké určiť pohlavie, tam bola.

Na pohrebe, celý čas. K otvorenie ventilu na Simonovej kyslíkovej maske došlo až niekde na mieste pri chemickom sklade.

To znamená, že tam mohol byť tiež. Celý čas. Vždy tam je, díva sa. Nepozorovane sa vmiesi do davu a tak ako každý zvedavý človek, ktorého zaujíma nešťastie iného, aj on sa pozeral na veľkú šou. Lenže Simon neumrel, možno pre neho nepredstavuje nebezpečenstvo a preto ho necháva užiť si posledné hodiny života, ale to neznamená, že pre neho prestal byť zaujímavý.

Príde sa pozrieť do nemocnice ako ho odpoja od prístrojov. Určite príde!

Otvoril som oči a díval sa chvíľu na periodickú tabuľku.

Nie je možné aby to vynechal. Byť na jeho mieste nájdem si spôsob, ako mu vypnúť prístroje sám. Je to viac zaujímavé, vzrušujúce, lepšie. Inteligentný zločinec, tak je to.

Zodvihol som sa z postele a ignoroval moje telo.

Chcem vedieť kto je to, ako vyzerá, prečo to robí?

Hádzal som si znova veci do svojho vaku a prehodil si ho cez rameno. Pozrel som sa na hodiny.

Aká je možnosť, že prídem včas? Mohli ho odpojiť už ráno, ale to by David išiel rovno do nemocnice. Urobia to poobede. Musia.

Schádzal som zo schodiska a zachytil som z kuchyne silnú vôňu teplého jedla. Zaváhal som s očami na dverách. Som hladný.

Vbehol som do kuchyne. Mama stála za dresom a umývala riad.

„Odchádzaš? Ešte len si sa vrátil,“otočila ku mne tvár.

Začal som kútrať skrinky, aby som našiel niečo do ruky.

„Áno, je to celkom súrne. Máme niečo malé na jedenie?“spýtal som sa jej.

Pozorovala ma ako som prešiel skoro všetky ukladacie priestory v kuchni.

„Urobila som cestoviny,“posťažovala si.

„Hm? Nie. Niečo do ruky, rohlík?“

„Najedz sa poriadne,“prikázala mi. „Odkedy si začal chodiť po nociach von a vracať sa až ráno?“spýtala sa vzápätí.

„Nezačal, ani som to tak nechcel,“odpovedal som v rýchlosti.

Otvoril som zásuvku z príborom a vytiahol si vidličku. Vložil som si ju do úst a z chladničky som vybral misu s cestovinami. Položil som ich na dres a nabral si plné ústa.

„Povedala som poriadne,“vyhrešila ma. Zobrala utierku z dresa a udrela ma ňou po chrbáte. „Už si ako tvoj otec, ani ten neviem poriadne jesť!“pokarhala ma.

Pritákal som a hodil použitú vidličku do dresa. Vyrazil som preč.

„Mám ťa rád,“zamával som jej pri odchode s plnými ústami.

„Veď preto!“zakričala.

V hlave som rýchlo počítal svoju najrýchlejšiu možnosť. Môžem ísť skrz sídlisko alebo okolo hlavnej cesty, v každom prípade musím ísť na mestský autobus.

Je sobota a k tomu obed, nešlo veľa ľudí a tak sa mi prepravovalo lepšie. Do areálu nemocnice som prichádzal dvadsaťštyri minút po tom, čo som sa zobudil.

Cestoviny mi spravili ťažký žalúdok, ale aspoň ma toľko nebolel a nebol som hladný.

V nemocnici neboli ešte návštevné hodiny a tak som mal istú nevýhodu, dostať sa až hore, ale nič, čo by som nezvládol s trochou rozumu a vynaliezavosti.

Zastavil som na chodbe, kde bola izba 250. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu som dostal trému.

Nie je to tak, že by som mal strach alebo možno, že aj je. V podstate zabil už dvoch ľudí. Možno tu ani nie je. Možno som chyboval.

Pomaly som kráčal k izbe v ktorej Simon umrie, ako hasič a hrdina.

Nestihol som ani prísť dostatočne blízko, keď na chodbu vyšla žena z minula. Hlasno plakala a viditeľne sa triasla.

Prišiel som neskoro.

V zápätí za ňou vyšiel jej muž s nejakým iným chlapom a snažili sa ju upokojiť. Ona ich naštvane od seba odtiahla.

Sledoval som rodinnú tragédiu.

Manžel ju dokázal dostať k svojmu telu a niečo jej povedal, potom sa obaja otočili ku smutnému mužovi.

Spýtali sa ho niečo. Podľa výzoru a neprehlidnuteľného smútku v tvári toho muža to musel byť Simonov, súčasný priateľ.

Všetci kráčali blízko seba a podopierali sa navzájom. Vyzerali hrozne.

Neodvážil som sa pohnúť ani len o krok, zostával som v stáť v chodbe a naozaj dúfal, že ma tu neobjaví doktor a sestrička zo včerajšku.

Otočil som sa za plačúcimi príbuznými a nespúšťal ich z očí, kým neodišli z oddelenia. Nič ich tu nedržalo. Ich syn, priateľ, zomrel.

„Čo! … Čo tu robíš?!“zachytila ma zozadu ruka a obrátila k jeho vlastníkovi.

David Doe, ma pozoroval svojim prísnym pohľadom.

„Niečo som si uvedomil. Ak som sa neprepočítal, pravdepodobne tu niekde bude,“odpovedal som mu stíšeným hlasom.

„David,“oslovila ho nesmelo mladá žena zo včerajšku.

Utrela si slzy do vreckovky a skovala si ju v dlaniavh.

On sa k nej otočil a na malý okamih ma pustil.

„Chceš aby som, ťa odprevadil domov?“spýtal sa jej milo.

Žena sa pozrela ku mne a unavene pokývala hlavou.

„Nie, to bude v poriadku,“odmietla.

Pozrel som sa k Davidovi a ten sa snažil presvedčiť mladú ženu, sestru Simona, že mu nevadí jej pomôcť a urobí všetko, čo bude v jeho silách, aby pomohol jej, ako aj jej rodine.

Ona však aj napriek tomu, všetko odmietla s pohľadom na mne.

„Naozaj je to v poriadku?“spýtal sa jej pre istotu ešte raz.

„Áno,“prikývla malátne, „všetci sa musíme pohnúť ďalej, toto nie je už tvoj smútok David,“povedala mu smutne.

„Okrem toho, že to bol môj kolega a priateľ. Vieš, že som ho miloval,“vyslovil trochu nahnevane.

„Tak isto, ako kedysi aj on teba, to však nemení nič na fakte, že tvoja vina za to, čo sa mu stalo ťa žerie. Vieš, že by ťa z tohto nevinil. Neobviňuj sa za to, čo sa stalo. Ucti ho ako dobrého hasiča a poďakuj zboru za ich podporu, “pohladila ho po ramene a trochu sa usmiala.

Presunul som svoje zmysli mimo nich. Už som dlho počúval cudzí rozhovor. Bolo mi to hlúpe, predsa len mi do tohoto nič nie je.

Pozeral som sa niekam inam apozoroval ako z izby 250 vychádzali dvaja lekári. O niečom sa rozprávali a podali si navzájom ruky.

Jeden z nich, zamieril na druhú stranu chodby a druhý zamieril k nám.

„Pôjdem už,“rozlúčila sa Simonova sestra.

Znova som k nim namieril svôj pohľad. 

Nesmelo si s Davidom potriesli na rozľúčku ruky a ona ho dodatočne jemne pobozkala na obe líca. Obaja sme sledovali ako odchádza.

„Prečo si tu?“spýtal sa ešte raz a nespúšťal z nej oči, kým nezaišla za roh.

Vyzeral zranene, skleslo...smutne.

„Už som hovoril, že som si mysle, že tu bude,“povedal som mu.

„Kto tu bude?“spýtal sa ma a pozrel sa mi do oči.

Jeden z doktorov z izby 250 akurát prešiel okolo nás a ja som zachytil jeho pohľad.

Pousmial sa. Privrel oči a pokračoval ďalej vo svojej ceste.    

„Hej, chytrák, kto tu bude?“prebudil ma zo stratena.

Pozrel som sa k nemu.

Chcel, aby som ho nasledoval.

„Šéf chirurg, robí konferenciu,“zamrmlal som a otočil sa k východu, kde sa mi stratil.

„Čo?“nechápal.

„Musím ísť na vecko,“povedal som z očami aj mysľou mimo.

Bol to on. Rozhodne to bol on!

„Prečo mi o tom..“začal hovoriť a ja som sa odpojil.

Chcel aby som išiel za ním, vie to, že som vyriešil jeho zločin.

„Hej!“zavolal za mnou, ale ja som zrýchlil krok, aby som ho stihol dobehnúť.

Čakal na výťah, ktorý sa akurát otvoril. Nastúpil doňho.

Rozbehol som sa k zatvarajúcemu výťahu.

„Počkajte!“zakričal som kým, sa úplne zatvoril.

Niekto vložil ruku medzi výťahové dvere a tie  sa znovu otvoril.

Doktor, ktorý okolo nás prešiel, stiahol ruku späť a milo sa na mňa usmial.

Je to on, musí byť.

„Ideš?“spýtal sa so záujmom. Pozrel som sa za seba, aby som videl kde je David.

Vychádzal z oddelenia a obzeral sa cez miestnosť.

„Áno,“odpovedal som stroho a nastúpil si k nemu, než ma David uvidel odchádzať.

Viezli sme sa v tichu. Všetci vo výťahu sme si udržovali odstup od osoby vedľa seba. Zastavili sme na nižšom podlaží a vystúpili všetci okrem, mňa a falošného doktora.

Počkal kým sa zavrie výťah a potom si zložil pomalým pohybom doktorský plášť s vizitkou, ktorá mu nepatrila.

„Mám chuť na kávu,“ozval sa, hodil na zem plášť a usmial sa na mňa, „nechceš sa pripojiť?“