Nemôžem uveriť, že sa niečo také stalo... Došlo maslo.

Zavrel som chladničku a posadil sa so suchým krajcom chleba za stôl. Nemal som už energiu na jedlo.

Za všetko môže moja predstavivosť a David Doe, keď sa dali dohromady vznikla veľmi výbušná látka, ktorá skončila v mojich gatiach.

Nechal som sa oklamať mozgom, ktorý vytvoril hlúpy príbeh o sexe.

Môžem byť však rád, že nedošlo na análny. Neviem si predstaviť, že by sme to robili.. NIE! Viem si to predstaviť.

„Čo je s tebou?“spýtala sa ma sestra pri vchode do kuchyne a ja som vyskočil na stoličke.

Krajec chleba mi poskočil v dlani.

„Nič,“vyhŕkol som.

„Dobre, rozhodne to tak vyzerá,“povedala mi ironicky. Otvorila chladničku. „Takže to spravíme takto, zoberiem si jedlo a budeme sa ďalej tváriť, že sa nič nedeje. Potom, čo odídem z kuchyne si môžeš robiť, čo len chceš,“navrhla mi s chladným postojom.

„Vlastne,“vydýchol som a ona vystrčila hlavu spoza chladničky.

Vsala vzduch pomedzi zuby a pokývla nesúhlasne hlavou.

„Nie,“pokarhala ma rukou, „na niečom sme sa dohodli, ešte som si nevybrala jedlo,“upozornila ma.

„Maslo nie je,“skrátil som jej hľadanie.

„Čo? Akože vážne?“posťažovala si, „čo si jedol ty?“ otočila sa ku mne, dúfajúc, že ja mám ten posledný kúsok masla a ona sa oň bude môcť pobiť.

„Ešte nič,“ukázal som jej svoj chleba a ona iba odvrátila tvár.

„Fajn, vypočujem si ťa, ak pôjdeš kúpiť maslo,“zaútočila s podmienkami.

„Len za vypočutie sa mi to neoplatí.“

Anna sa zazubila. Mal som ju prečítanú. Viem, že by potom zdúchla, alebo jednoducho poznamenala niečo štipľavé.

„Dobre počúvam,“posadila sa k stolu a zaujala vyjednávaciu polohu.

„Desať minút a k tomu minimálne dve rady s jednoduchým riešením,“ponúkol som jej.

Ohrnula nosom.

„Desať minúť, len jednu radu s riešením, aké len bude možné,“nadhodila mi svoju úpravu, podľa toho, ako sa jej to hodilo.

Prezrel som si ju.

Založila ruky na hrudi a prísne sa na mňa pozerala. Neustúpi.

„Súhlasím, ale platíš maslo.“

„Na to zabudni,“vysmiala sa mi. Postavila sa od stola. „Idem sa prezliecť, takže to dovtedy stíhaš,“zamávala mi.

Je nedeľa, obchod bude otvorený do jedenástej, čo pre mňa znamená, že to v poriadku stihnem, tam aj späť.

Jediný obchodík v susedstve, bol iba niekoľko ulíc medzi mnou a domom Lady Kapalovej. Vďaka tomuto mám nekonečnú zásobu orieškov na úplatky.

Ah! No, áno včera som úplne zabudol no splátku. Dneska dám teda dve.

V maličkom obchode, ktorý skôr svojou veľkosťou pripomínal stánok s občerstvením, na stanici, mi poslúžil presne tým na čo som prišiel.

Najdôležitejšie potraviny ponúkal v stiesnených priestoroch a tak mu to vyhovovalo.

Vybral som si dve kocky masla a dva balíčky orieškov. Postavil som sa pred človeka, ktorý čakal na pokladňu.

„Keith?“ozvalo sa spoza môjho chrbáta. Otočil som sa a stretol sa s pohľadom mojej študentky ekonomiky.

„Áno?“spýtal som sa jej. Naklonila mierne hlavu.

„Uvidíme sa v piatok?“jemne sa usmiala.

„Iste, máme hodinu,“ubezpečil som ju a otočil sa späť k osobe pred mnou.

Študentka si dôstojne odkašlala.

„Prepáč,“oslovila ma opatrne.

Upútanie mojej pozornosti bolo už od začiatku jej najdôležitejšia úloha.

Znova som sa pootočil.

„Už dlhšie som s tebou chcela stráviť viac času a tak ma napadlo, či by sme sa nemohli niekedy stretnúť?“spýtala sa ma nesmelo.

„Chceš viac hodín doučovania?“

„Nie. Hlupáčik, chcela by som si s tebou vyjsť na rande,“osvetlila mi situáciu.

Na rande. No jasné.

Trochu som sa zasekol. Nikto ma v zásade nepozýva na rande a ani si nežiada moju spoločnosť.

„Budete platiť?“opýtal sa trpezlivo predavač.

V roztržení som sa k nemu otočil.

„Áno,“prikývol som.

Obaja sme si pozerali do očí. Po pár sekundách, keď sa nič nedialo sa predavač pobavene usmial.

„Na to budem potrebovať, váš tovar,“vysvetlil mi.

Pozrel som sa k svojím rukám, ktoré držali môj nákup a vystrelil ich k predavačovej tvári.

Zobral si ich od mňa a naúčtoval.

Zaplatil som mu svoj dlh a vyšprintoval z obchodíku.

Neviem, čo ma šokovalo viac, že ma pozvala von alebo, že ma pozvala žena.

Musím však podotknúť, že ma tým vážne vydesila. Nechcem tvrdiť, že by som mal byť stratený prípad v oblasti spoločenských verbálnych stykov, ale nikdy mi to moc nešlo.

Rozhovor je založený na počúvaní a dávaní odpovede, ktorá sa tvorí viacerými prvkami ako je gestika a mimika. Logicky, je to jednoduchá interakcia, ale asi nie vždy.

V posledných dvoch dňoch sa stretávam s otvoreným, pravdivým, svetom viac, ako kedykoľvek predtým.

Možno by som mal na pár dni zostať v izbe. Neviem síce ako by to pomohlo.

Toto všetko je určite Davidova chyba. Len musím prísť na to, ako to dokázal. Možno to má niečo spoločné so sexom..

Domov som sa ponáhľal, bol to jediný úkryt a okrem toho, ma tam čakala sestra.

Zabuchol som vchodové dvere a dohnal sa do kuchyne. Sedela za stolom a odpisovala na mobile.

„Dobre, že ideš, to bola doba,“zamrmlala a bezchybne ťukala odpoveď.

Položil som pred ňu maslo.

„Desať minúť, jednu radu s riešením, aké len bude možné,“pripomenul som jej.

Prekrútila oči a pobúchala dlaňou po stoličke vedľa nej.

„Tak rozprávaj,“vydýchla rezignovane.

„Veci začínajú byť vážne divné, najskôr sa mi snívalo, že si užívam s Davidom..“

„To je ten týpek, čo si s ním spal?“prerušila ma s postranným úmyslom.

„Ahm..áno,“prisvedčil som aj napriek tomu, ako moc ju to tešilo. Nemám rád, keď sa tvári tak zadosťučinene.

„No, Keith, ty sa nám teda vyfarbuješ,“zabávala sa.

„To nie je vtipné,“ohriadol som ju. Našpúlila peru.

„Máš pravdu v tomto prípade, ide iba o perverznosť,“vyškerila sa.

Že sa snažím!

Ignoroval som to, aby som jej nedával ďalšie podnety k rýpaťniu.

„A dnes ma pozvala žena na rande,“dodal som tú poslednú vec, aby som to mal už za sebou.

„Keith, to je vážne. Toto je bohužiaľ nemožné vyriešiť, LEN- TAK,“ironizovala.

„Robíš si srandu.“

„Isteže si robím srandu! Zbláznil si sa? Je úplne normálne, že ťa dievčatá pozývajú von, i keď z môjho hľadiska to nechápem, si strašne nudný a striktný, ale zjavne, sa to niekomu páči, takže čo? A k veci predtým, David, je pekný?“spýtala sa rýchlo a nahla sa ku mne.

Mrkla nedočkavo očami.

„Ako to mám vedieť?“vyhŕkol som odmerane. Založil som si ruky na hrudi.

Prečo to potrebuje vedieť?

„Ako? Veď si ho videl! Pozrieš sa a vidíš! Tak je pekný alebo čo?“tlačila na mňa svojou neúprosnou osobnosťou. Toľko kriku pre jednu odpoveď.

„Predpokladám,“vyslovil som neisto.

V mojej mysli sa zjavovala jeho tvár. Nebola mi odporná, čo znamená, že musí byť pekný. „ ALE,“ zdvihol som prst do vzduchu, aby sa nezačala predčasne tešiť, „jeho osobnosť je hrozná!“

„Čo ma je po jeho osobnosti, ak je pekný a sex s ním je dokonalý, nenechaj ho prekĺznuť,“poradila mi nažhavene.

„To je tvoja rada?“spýtal som sa sklamane.

Jednoducho prikývla.

„Páčiť sa ti to dievča, chceš ísť s ňou na rande?“opýtala sa ma s vážnou tvárou.

„Nie, desí ma. Tak ako ty, keď ťa vidím,“vyhŕkol som okamžite.

„Tak vidíš, napriek tomu s tým krásavcom ,Davidom, si už dokonca spal. Rande bolo očividne zbytočné. Takže je rozhodnuté,“potľapkala ma veľavýznamne po pleci, „uži si druhé kolo s Davidom,“požehnala mi a chystala sa odísť od stola.

Stiahol som ju za ruku späť.

„O to ide, nechcem druhé kolo!“

Silou si vymanila ruku.

„Si ešte nudnejší, než sa na prvý pohľad zdá!“zasyčala, „Čo potom od mňa čakáš ? Ak nechceš, tak potom nad tým prestať premýšľať, lebo sa celý čas správaš, že chceš pravý opak. Začínaš sa toho všetkého báť?.. Mám pre teba novinu, vždy sa začneš báť, keď sa k tebe niekto dostane dosť blízko na dotyk. Začínaš potom s tými hlúpymi teóriami o smrteľnej chorobe. Ale tak to nie je. To, čo cítiš ty, cíti každý človek, vieš? Tie nápory emócií z blízkosti niekoho iného. Či už sú kladné alebo záporné. Tak sa spamätaj!“udrela ma na záver po ruke, ktorú som mal k nej natiahnutú a začala ma ignorovať.

Ubehlo desať minút. Úplne so mnou skončila.

Takže takto sa cíti každý, keď sa ho dotýka niekto iný? Neviem, či by som zrovna mohol tvrdiť, že v mojom prípade ide o ten istý prípad o ktorom hovorila, ale nemôžem nič iné, len dúfať,že to tak je.

Náhle som si spomenul na moju študentku a striasla ma sekundová ľadová zima.

Asi by som sa mal naozaj prestať nad všetkým nájsť logický zámer a príčinu. Budem mať ešte dosť času prísť na všetky odpovede, ale mám malo času na domáce úlohy.

Vykašľal som sa na raňajky, aj tak som už prestal byť hladný. Vrátil som sa k svojim povinnostiam, ktoré zahrňovali aj novú úlohu: získavanie informácii.

Potreboval som, o skoro neexistujúcom, človeku nájsť niečo, čo hovorí, že naozaj žije. Tak tiež by som si mal stanoviť ako cieľ, aj zistenie jeho povolania a jeho dôležitosť. Zdá sa mi, že budem mať trochu ťažký deň a poruším viac zákonov, než obvykle.

Zapol som si počítač a zasadol zaň. Začal som na internete, aj keď sa včera zdalo, že je to beznádejné, jeho identita predsa len mohla niekam uniknúť. Nekonečné prehľadávanie stránok a reklám, pri tom som sa bavil takmer do večera.

Nebolo to zbytočné, práve naopak dozvedel som sa mnoho vecí, ktoré mi, z nejakého neobjasneného dôvodu, predtým ušli.

Nakoniec môj prvotný typ nebol, tak mimo misu. Aj keď to nebolo presné. Na jednej stránke od fanúšika: Bojov za morom, som našiel viac než vo všetkých novinách. Isteže počítam aj s tým, že táto stránka nie je pravá.

Ako fanatik si celkom slušne strážil svoje poklady, ale to mu nepomohlo.

Jedenásteho apríla minulého roku sa podnikala misia na záchranu uväznených vojakov v nepriateľskej lodi.

Táto informácia mi nebola cudzia a však, pravý dôvod napadnutia lode, bol podľa neho úplne niekde inde.

Jeho opodstatnenie skrytej misie bolo zaujímavé a v prvom rade úplne možné, ale to nie je dôvod, prečo som si zostal stáť na jedenástom apríli.

Stratené informácie v texte ma informovali, že misiu naplánoval Terry Wedson (a ďalšie nepodstatné mená).

Máme ho! Vojenského stratéga pre tajnú organizáciu.

Bolo to príliš ľahké?

Áno.

Po prvé, začínam mať stále viac a viac pocit, že táto stránka nie je stvorená nerdom so silným zmyslom spravedlnosť.

Po druhé, táto informácia je stará vyše roka, pán Stratég, už dávno môže ťahať za nitky oviazané okolo prezidentských rúk.

A po tretie, pochybujem, že taká služba, ktorá nemá ani chuť ani farbu, by si dovolila liesť do dokumentov a nechať ich na internete.

Odhalenie stránky mi trvalo približne osem hodín. To je málo aj na špiónske stránky, tajných služieb.

Viem, že som túto stránku mal nájsť, ale otázka je, prečo ja?

Lepšie ako nič.

Pretrel som si unavené oči a úplne vyhladovaný som si zašiel pre jedlo do kuchyne.

Trochu som sa odreagoval na iné myšlienky, keď som prežúval.

Ticho ma trochu rušilo, ale samota na premýšľanie mi nijak zvlášť nevadila.

Založil som si hlavu nad ohriatím jedlom.

Môj sen z Davidom, naozaj to znamená, že s ním chcem mať sex ešte raz? Musím priznať, že prvý krát mi síce ušiel celý príbeh, ale pointu som stihol a netvrdím, že sa mi to nepáčilo. Lenže, on je tak..tak! ON.

A tie jeho bezočivé narážky a úsmevy, ľahké dotyky.

Naozaj mám strach z tých emócii, keď sa priblíži.

Okrem toho si nemôžem byť nikdy istý, či to, čo si myslí je aj pravda. Jeho charakter je pre mňa naozaj problém plný otázok.

Mení tváre, ako sa mu zachce a vtedy je pre mňa ťažké určiť, než nejaký podnikne.

Akoby sex s ním spôsobil, že ma dokáže dokonale čítať, ale ja nedokážem jeho.

Príde mi to nebezpečné, on je nebezpečný, ale, bohužiaľ, dôležitý.

Upratal som si tanier a zamieril do kúpeľne. Okupoval ju primeraný čas, než som sa vrátil do svojej izby.

Sadol som si za svoje miesto pred počítačom, otvoril som na internetovej stránke okničko emailu a napísal majiteľovi stránky: Píšeš samé hlúposti! Tomuto predsa nikto nebude veriť. Čierný kanárik? Aké máš vôbec dôkazy, nie teórie, ha?!

Odoslať.

Je jasné, že zapálený fanúšik sa nechá uniesť a vyzradí všetko, alebo sa naštve a pošle ma kade ľahšie.

Ak je to však iba stránka, vytvorená pre účel tajnej agentúry, tak mi nikto neodpíše a bude ma ignorovať.

Som zvedavý, čo sa stane. Päťdesiat na päťdesiat.

Odhlásil som sa a vypol počítač.

Na dnešok stačilo.

Chvíľu som sa ešte tváril, že robím niečo zmysluplné a potom som išiel spať.

V pondelky nemám nijaké doučovanie, takže sa z domu nijako moc neženiem. Po raňajkách som zašiel za Lady Kapalovou a doniesol jej ďalšie oriešky.

Keď som prišiel, akurát sa balila k dcére.

Zdá sa, že na pár týždňov odchádza preč. Poďakovala mi za oriešky a jasne mi naznačila, že zajtra tomu už nebude potreba. Zaželal som jej šťastnú cestu a vyslovil želanie aby sa, čo najskôr vrátila. Tak ako bolo zdvorilosťou.

Túlanie som nemal vo zvyku a tak som si stanovil jasný cieľ. Vrátiť sa domov.

Do úplnej dokonalosti z včerajšieho hľadania, mi zostávala iba odpoveď na email.

Zaujímala by ma, ktoré z toho vyšlo.

Naozaj som mal trému, keď som sa išiel pozrieť. Trvalo mi iba tridsať sekúnd, aby som zostal o niečo viac sklamaný.

Trochu som chcel dúfať, že je na svete, nejaký fanatik, ktorý sa rád vŕta vo vládnych dokumentoch. Bohužiaľ, vyšlo to na druhú možnosť a môj email, bol dokonca zmazaný.

Toľko zbytočného správania. Znudene som sa oprel o sedadlo stoličky a pozeral na obrazovku.

Tá na mňa svietila sperktrom jej farieb a snažila sa mi vnútiť nejaké hlúpe myšlienky, ktoré sa mi však darilo jednoducho zaháňať.

Bolo by dobré, aby som Davida upozornil na to o koho ide, ale nemám moc chuť vkrádať sa na pohreb a vôbec za ním.

Znudene som si znova vzdychol.

Čo je treba urobiť, jednoducho nejde neignorovať.

Prstom som sa dotkol hrany stola a letmo som ju utieral tam a späť, len tak z nudy.

Počul som ako sa na príjazdovej prehuplo vozidlo cez zvýšený obrúbnik a zastavilo.

To ma dokonale vyviedlo s nudného režimu.

Postavil som sa zo stoličky a prešiel k oknu. Nacvičeným pohybom zo včerajška, som letmo nakúkol von. Najskôr vystúpil vodič, obyčajne vyzerajúci muž v upravenom oblečení pripomínajúci odev zapisovateľa elektriny.

Pozrel sa za auto a potom sokolím pohľadom skenoval dvere. Popravil si športovú košeľu a ľahké sako na chrbáte.

To je zlé, vážne zlé.

Jeho popravenie saka bolo nutné, iba preto, že keď išiel autom, zbraň ktorú má pod sakom mu ho nadvihla.

Nečakal som ani kým vystúpi jeho spolujazdec.

Takto strácam čas.Nie sú tu len náhodou. Musím konať rýchlo.

Ihneď som sa rozbehol k notebooku a na silu ho vytrhol zo siete a schoval ho do vaku.

Počítal som so sekundami navrch a taktiež som pripočítaval fakt, že poznám okolité rozloženie pozemkov a hlavne nášho.

Dvaja muži.

Toto nieje vražda ani únos, ale zatýkanie.

Mobil som si nechal na stole a vybral mu baterku.

Bol jediná vec, ktorá by mohla spôsobiť väčšie problémy, než tie do ktorých som sa navliekol sám.

Potichu som vykĺzol z izby. Stihol som prejsť do polky schodiska, než ich ich štandardný postup prinútil zazvoniť. Zastal som iba stotinu sekundy, kedy som si uvedomil svoje zdesene rozbuchané srdce.

Bolo hlúpe a hlavne bláhové, že som si nahováral, aké to bude jednoduché. Mohol som s tým počítať.

Možno mi vláda neodpísala na môj email, ale rozhodne si o ňom prišli pokecať.

Trochu som podcenil ich koreňové inteligentné bunky.

Zvrtol som sa hlavnému vchodu chrbátom a vybral sa k zadným. Zvonček znova niekoľko krát oznámil návštevu za dverami.

„Áno, veď už idem,“zahučala sestra.

V pohupoch zoskakovala schody. Zachytila ma periférne svojim, ženským pohľadom.

Reagoval som rýchlejšie ako ona. Ihneď som jej rukou naznačil: Mlč!

Gestikou som jej ukázal, že nech povie, že tu nie som. Očami som sa pozrel k vchodovým dverám a bradou som mykol do boku.

Zamračila sa.

Ostatné je vysvetlím neskôr. Nebudem mať na výber: Ak na toto príde mama a otec zabijú ma.

Hoci už dlho čakajú, že si pre mňa príde polícia, takže možno im už konečne odľahne, keď to budú mať za sebou.

Rukou som jej poslal pár rýchlych mávnutí, aby sa nezdráhala otvoriť im.

Čím dlhšie to bude trvať, tým viac budú podozrievaví.

Pohla sa znovu dole schodmi, ale nespúšťala ma z očí.

Zrýchlil som svoj krok a počkal pri zadných dverách, kým im neotvorí.

Otvorila.

Rýchlo som otvoril dvere a zvuk otvárajúcich sa oboch dverí sa spojil v jeden zvuk.

V napätí som vyšiel na záhradu a pohyboval sa popri múre okolo domu. Zohol som sa pred každým oknom a tak sa dostal nepozorovane na ulicu.

Moja sestra nie je hlúpa, dobre vie, že som niečo vyviedol a že utekám. Určite mi dá nejaký čas.

Nie moc, ale aspoň niečo.

Ako som už tvrdil, niektoré veci sú nevyhnutné a musia sa urobiť.

Vzhľadom k tomu, že mám iba pár hodín, než ma nájdu a chytia, musím ten čas využiť, čo najviac efektívne.

Zájdem za Davidom a poviem mu, čo viem.

Moje dôkazy o pravdivosti ma budú nasledovať ako magnetky.

Celkom sa teším na to ako sa bude tváriť, keď mu budem vykladať o vládnej stránke, ktorá si po mňa ide.

Tento nenápadný zločin sa začína pekne nafukovať. Dúfam, že nám nepraskne do tváre.

Hýbal som sa rýchlo a využíval cesty na ktorých bolo cez deň viacej ľudí. Zabralo mi to síce viac minút , ale bolo to bezpečnejšie. Omnoho.

Keď som konečne uvidel pozemok cintorínu spomalil som. Ozvena ku mne niesla smútočné zvuky hudby.

Stihol som Simonov pohreb aj keď neviem, ktorú jeho časť.

Prešiel som okolo vysokých tují a nakukoval pomedzi jej konáre, aby som videl či je vhodné vyrušovať.

Nič som však z toho uhla nevidel.

Tuje zredli až pri otvorenej bráne.

Úplne som zastavil. Chrbátom som sa oprel o plot a vystrčil hlavu do priestoru otvorenej brány.

V areáli bolo celkom dosť ľudí a hlavne hasičský zbor.

Kvôli tomu, aké mali všetci rovnaké uniformy som nedokázal Davida vyhliadať, ale predpokladám, že sa mi to nepodarí až koniec.

Určite stojí vpredu so Simonovou najbližšou rodinou, alebo aspoň blízko pri nich.

Nervózne som zaliezol za tuje.

Takto mi nezostane čas povedať mu to.

Prehovoril som sa prejsť bránou na cintorín. Šúchal som sa chrbátom o tuje a zakrádal sa na pohreb.

Toto nemôže tvrdiť veľa ľudí.

Stále som sa blížil k ľuďom, ktorí dávali svoje posledné zbohom a mohol som zreteľne počuť ako farár hovorí reč o božích vtákoch, alebo niečo podobné.

Za zadným radom trúchliacich ľudí som sa začal zdvíhať na špičky. Pomedzi plecia som zachytával kúsky tvárí s predných radou oproti.

Správal som sa neslušne, ale trošku ma náhlil čas.

Prešiel som poza chrbát ďalších ľudí a znova sa staval na špičky, aby som dobre videl.

David.

Stál krížom od mňa a skláňal hlavu k modlitbe.

Zdvihol som ruku do vzduchu a dúfal, že si ju všimne.

Okrem toho, že to bola zjavne absolútna blbosť, to bolo aj nevhodné.

Starší muž, za ktorým som stál, so stále zdvihnotou rukou, sa otočil a zhrozene na mňa pozrel.

Pomaly som si stiahol ruku zo vzduchu a pohladil sa ňou po hlave. Uhol som pohľadom a cítil sa vinný. Chváľabohu, sa otočil späť, bez slov a pripomienok.

Takto to asi naozaj nepôjde. Musím prísť na niečo iné.

Urobil som dozadu pár krokov a až potom sa otočil na smer mojej cesty. Takmer som kvôli tomu vrazil do pouličnej lampy.

Odrazil som sa od nej a zachránil sa tak rukami od nárazu.

Prezrel som si dav z diaľky a poriadne zhodnotil jeho zloženie a moje možnosti.

Kým som sa však zaujímal o matematiku, dav sa začal pomaly hýbať.

Dvaja ľudia z davu sa nepozorovane odpojili a o sekundu mi zmizli z očí.

To bude určite niečo zaujímavé.

Blízko pri mne bola cestička k pomníkom a všetci k nej smerovali .

Vybral som sa im oproti. Nie davu, ale tím dvom podozrivým osobám, ktoré sa tak zrazu rozhodli vytratiť.

Prešiel som cez cestu, aby som nemusel prejsť cez pohrebný sprievod alebo naň čakať.

Nespúšťal som z oči miesto, kde sa mi stratili a zrýchlil som krok.

Prechádzal som okolo ľudí a podaktorí na moju prítomnosť zareagovali.

Nemal som čas na vysvetľovanie.

O niečo som sa rukou zachytil a musel sa vrátiť o krok späť. Rozbehnutý istou rýchlosťou som ňou iba trhol, ale bol som obdarený pár slovami, nahnevaným šepotom:

„Čo tu robíš?“

David sa vystúpil z radu a stiahol ma viac nabok, i keď už takto sme stáli skoro až v tujach.

„Všetko ti poviem, ale teraz musím ísť niečo skontrolovať,“vrhol som sa späť na cestu a on ma znova vrátil pred jeho tvár.

„Čo máš zaľubom?“jeho hlas sa ma znova snažil z niečoho obviniť.

Ak to neurobia tí dvaja „úradníci“ skôr.

„10 minút,“povedal som mu s očami na mojom objekte pozorovania.

Pozrel sa na to isté miesto a potom k vzdiaľujúcemu sa radu ľudí.

„10 minút,“upozornil ma a potom mi pustil ruku, aby som mohol ísť.

Vrhol som sa na cestu a tentokrát už behom.

Je možné, že by to bol Terry Wedson a ešte niekto. Videl som im iba dva chrbáty, ale možné je rozhodne všetko.

„.. je pre mňa výhodná,“započul som mužský tlmený hlas.

Prudko som zastavil a nastražil uši.

Zastavil som vedľa bočnej steny pohrebného ústavu.

„O tom nepochybujem,“odpovedal mu ďalší mužský hlas, trochu neochotne.

Pritiahol som sa k stene.

Takže sa naozaj niekto opojil od davu.

Podarilo sa mi prikradnúť sa až k rohu.

Okolo mňa sa zdvíhal hustý, ťažký, sladkastý dym z cigár.

Asi nejaká nižšia rada.

Získal by som výhodu, keby som zistil, kto to tu tak smelo toká za pohrebným ústavom .

Nahol som sa cez roh budovy, aby som to zistil. To jediné, čo som však uvidel bola tma, ktorá ma zaplavila okamžite po silnom údere do môjho zátylku.