Ach ták! No jasné, ja hlupák! Vírus, kradnutie súborov, „nešťastná smrť“. Som to ja, ale hlupák!

„Iste. Bola to nehoda,“odpovedal som mu pokorne a vybral sa na cestu dole schodiskom.

„Ty, Polej!“zavolal za mnou s pokazeným priezviskom.

Privrel som oči.

Ako to , že som si to nevšimol skôr? Tak jednoduché! Niekto ide po hasičoch a ak sa nemýlim dnes umrie na falošnom poplachu ďalší. Prečo sa do toho vôbec pletiem!?

„Pelow,“opravil som ho.

„To je fuk, koho zaujíma tvoje meno. Vieš, že v našej práci obetujeme život pre ľudí? Uvedomuješ si teda aj to aké si použil nebezpečné slová?“pritlačil sa nosom takmer na ten môj.

„Vo všetkej úcte pán hasič, možno by ste mali robiť svoju prácu poriadne a potom by ste si to všimli. Rovnako tak aj to, že tento „alarm“ označujúci akciu je zrejme podvrh, aby umrel ďalší z vás,“potľapkal som ho po ramene a obišiel ho už druhý krát. „Niekto sa s vami hrá,“ zamumlal som si popod nos a on na mňa skočil.

„Ako to môžeš vedieť?“pritlačil ma o stenu schodiska.

„Tip?“mykol som obočím. Klamstvo. Je to úplne logický záver. Nechápem ako môžu byť tak slepý?

„David! Musíme ísť!“ozvalo sa celou budovou a on sa na mňa zamračil. Nereagoval. Aspoň to tak vyzeralo.

Zdvihol bradu a ja som nepoľavoval v boji s jeho aroganciou.

Je tak tupý!

Chytil ma za plece a prudko zo mňa stiahol tašku s mojimi vecami.

„Musím odísť,“ zdvihol mi pred oči moje veci, „nechám si to ako poistku. Keď sa vrátim určite tu budeš. Mám pocit, že sa máme o čom rozprávať,“zavrčal od chrbta, kým bol už skoro z môjho dohľadu.

Ukradol mi veci? Zobral mi moje doklady a aj mobil.

Nervózne som ustrnul v chodbe a počúval sirénu, ktoré sa začali vzdiaľovať. V hlave mi zostalo prázdno.

Okradol ma hasič. Keď mi zabral moje veci, je 40% šanca, že o niečo prídem alebo sa mi nevráti všetko v dokonalom poriadku. To je dosť! Mám tam veľa dôležitých vecí!

Vážne ma to vystrašilo.

„Takto to nemalo byť. Nemal to urobiť,“plakal som v mysli. Ak pripočítam aj pravdepodobnosť, že tento trik s vylákaním líšiek z brlohu ho chytí, to bude znamenať, že prídem o svoje veci takmer určite. Tak to nie! NIE!

Rýchlo som sa zvrtol a bežal hore schodmi do miestnosti s počítačmi.

„Zavolajte ich späť!“zreval som na muža za počítačom.

Vydesene sa otočil. Vrhol som sa k nemu.

„Rýchlo,“opakoval som nervózne. „Musia sa vrátiť. Ukradol mi veci!“ zaprel som sa päsťami o stôl. Pracovník sa na mňa prekvapene pozeral.

„Je mi to ľúto, ale to nie je možné,“pokýval hlavou.

„Je a dokonca 56-timi spôsobmi,“informoval som ho o jeho chybe. Zháčil sa. Dopekla!

„Zavolajte teda políciu,“požiadal som ho nervózne. Ak tú pascu zastaví polícia, moje veci budú zachránené.

„Už sem ide,“odpovedal mi rovnakým pokojným hlasom. Zamračil som sa na neho.

„Nie, sem! Za nimi!“zvýšil som svoje basy a ukázal na obrazovku s vyznačeným miestom. Neuniklo mi, kde to je. Ako by mohlo? Naklonil som sa bližšie a tak odsunul pracovníka trochu bokom. 

„Starý chemický sklad na 94,“prečítal som z obrazovky monotónne.

Pracovník mlčal, stále to nechápal.

No to je úžasné! 

„Zavolajte políciu. Okamžite. Chemický sklad 94, možno bude potreba aj zdravotný tím,“otočil som sa k nemu a on bol úplne mimo.

„Nemôžem len tak zalarmovať políciu,“ohradil svoje nič nerobenie.

„V tom prípade dúfam, že máte magické schopnosti liečiť, pretože je to pasca.“

Prešiel ma rovnakým nedôverčivým pohľadom.

Tie myšlienkové pochody sú príliš dlhé a berú nám vzácne sekundy. Nakoniec sa natiahol po telefón, ale nespúšťal ma z očí. Robil to pomaly a kompletne úmyselne. Chcel som ho uškrtiť a urobiť to sám.

 Polícia zazvonila na stanici vo chvíli, kedy mi takmer všetko vyšlo a mal som ho v rohu. Prišli v ten najnevhodnejší čas.

Uvoľnil som na neho tlak a odtiahol sa dostatočne ďaleko, aby to nebolo podozrivé.

Dvojicu policajtov priviedol iný hasič. V budove ich je asi ešte viac. Na pohotovosť musia byť minimálne dve rôzne jednotky.

Pracovník z dispečingu sa s nimi pozdravil a ponúkol im sedenie.

Nahnevane som sa opieral o dosku stola, vedľa počítača, ktorý bol relatívne v pokoji.

Vďaka mne.

Počúval som ako im vysvetľuje, čo sa stalo a tlak do mojej hlavy vysoko stúpal. Bolo to na nevydržanie.

Kiež by som sa držal stanoveného plánu a nešiel sem.

„Stačí s tými hlúposťami,“vyskočil som keď môj pohár pretiekol, „bola to čistá práca, takže okrem správy z napadnutého počítača, ktorý je v rohu na ploche nič iné nebudete mať. Jednoducho povedané, hľadáte človeka, ktorý je posadnutý hasičmi,“tleskol som rukami, „tak a teraz, šup, a choďte do chemického skladu, tam by ste našli viac stôp ako v počítači. Ak som sa neprepočítal, čo sa nestáva dosť často, stíhate všetko vyriešiť,“dopovedal som a namiesto rýchlych akcií som bol obdarenými hlúpymi, tupými výrazmi.

Povzdychol som si. Chcelo sa mi z nich plakať. Načo sa snažím?

„Chlapče, snažíš sa nám naznačiť, že dôjde k zločinu?“ozval sa ten starší, keď som sa začínal vzdávať.

„Áno, hovorím to už nejakú dobu! Ten hasič, David, či ako sa volá, mi ukradol veci, keď som mu povedal, že je to pasca. Chápete to? Hlupák!“

„Upozorňuješ nás teda  na konajúci sa trestný čin alebo už spáchaný?“

„V tomto momente stačí ten konajúci, aby to na vás nebolo moc,“odpovedal som mu.

„O čo konkrétne teda má ísť?“spýtal sa monotónne a ťukal perom do zápisníka.

Všetci traja sa na mňa pozerali ako deti z pomocnej školy na príklady integrálov.

„Hovoril som: Niekto – ide – po - hasičoch!“vyslovil som z dôrazom na poslednú vetu.

„Môžeš nám povedať odkiaľ to vieš?“spýtal sa nezaujato. Pregúlil som nad ním očami.

„Je to úplne jasné. Ten hasič, čo zomrel bol zabitý a človek, ktorý ho zabil sa musel nabúrať aj do ich systémov. Je to...,“zastavil som sa lebo mi začalo dochádzať, že to nie je tak jednoduché, ale o to zaujímavejšie, „NO ISTE! Je inteligentný. Všetko má dokonale naplánované. Kto by už len, čakal, že hasič môže zomrieť pri zásahu inak ako nehodou? Rozmýšľajte tými mozgami. Stiahne si súbory o všetkých zamestnancov a nájde si toho, kto ho zaujal. Takého súpera, ktorý mu bude rovný. Chápete už?!  Je to inteligentný zločinec,“hovoril som s nevhodným nadšením.

To je niečo! Zločinec, ktorý počíta chyby a redukuje ich.

„Máš na svoje dedukcie nejaké hmatateľné dôkazy, než nejakú správu o víruse z počítača?“ spýtal sa ma o niečo prísnejšie s štipkou hnevu.

On mi snáď neverí?

„Dedukcie?!“vyprskol som. „Je to úplne jasné, vy to snáď nevidíte?“obrátil som sa na mojich poslucháčov a vyčítal, že nie.

„Vidím chlapca z bujnou fantáziou a vtipálka, ktorému príde, že nabúranie hasičský počítač je veľmi vtipné a hrdinské,“odpovedal mi už s poslednou kvapkou trpezlivosti.

No, tak to je úžasné! V poriadku, načo sa namáham? Aj tak to budú vidieť iba po svojom.

„Ak nechceš aby ľudia občas nepochopili veci špatne. Najskôr si premysli, čo chceš povedať,“odporučil mi prísne.

Pevne som zovrel pery a prikyvoval hlavou ako pes na palubnej doske. To oni to zle pochopili, ale nevadí. Toto nie je môj život, ani problém. Snažil som sa pomôcť. Nevyšlo to. Nuž stávajú sa aj také veci, pri podpriemernej inteligencii. 

„V poriadku,“ospravedlnil som sa a trochu vycúval z ich priestoru.

Moje úbohé veci. Som zničený. Nie, ešte horšie. Zdevastovaný. Ľudia ma väčšinou majú za klamára alebo šplhúna, čo mi v prvotnom rade ani tak neprekáža, ale keď ide o niečo dôležité a neberú ma vážne, to ma štve!

Cítil som sa urazený, nervózny, naštvaný a tak by to išlo ďalej.

Vyšiel som z tej miestnosti, pretože tam nemalo zmysel zostávať. Prechádzal som sa po chodbe hore – dolu. Začínal som sa vážne strašne nudiť. Ako každý, človek po dlhšom čakaní, som sa začal nudiť. U mňa to začalo hneď po troch minútach.

Vydal som sa teda na hĺbkový prieskum. Zablúdil som k dverám na konci chodby, kvôli ktorým ma svrbel celý človek. Nevyriešené otázky bývajú to najhoršie.

Dvere ma zaviedli na železné schodisko pod, ktorým sa nachádzala veľká garáž. Na dvoch z vyznačených miest stálo iba jedno hasičské auto, druhé bolo na zásahu.

Vedľa neho sa rozprávali dvaja hasiči. Nikto ďalší tu nebol.

Pustil som sa dole. Moje kroky na železe sa ozývali a tým som zaujal celú garáž. Oči mužov sa na mňa otáčali a držali pevne pripnuté na mne, akoby ma držali nech nepadnem.

„Kto si?“spýtal sa jeden z nich. Postavili sa mi do cesty. Všetci hasiči sú tak nepríjemný. „Cudzí ľudia sem nemajú prístup a o žiadnej prehliadke neviem,“pozrel sa na svojho partnera a ten mu to potvrdil.

„Veľmi sa ospravedlňujem za vyrušenie vášho...čakania, ale,“zdvihol som prst a oni ho pozorovali, „jeden z vašich kolegov mi zobral veci a ja na neho musím počkať. Pretože sú to moje veci a moc mi záleží, aby sa mi aj vrátili,“vysvetlil som im.

Znova si pozreli do očí.

„David Doe,“vyslovili naraz.

Nadvihol som prekvapene obočie.

„Chlapče obávam sa, že o svoje veci prídeš,“upozornil ma s obavami mladší hasič. Nie!

Na mojom pleci sa objavila ruka.

„Neber ho vážne. Žartuje. Hoci je David blázon, nie je úplný hlupák,“povzbudil ma. Nepotešilo ma to. Vôbec!

„Ak chceš, môžeš na neho počkať s ostatnými hasičmi v herni,“navrhol mi mladší a stále sa usmieval z toho ako ma nachytal, „každú chvíľu by sa mohli vrátiť.“

„Môžem?“spýtal som sa prekvapene. Nečakal som toľko zdvorilosti.

„Isteže, áno,“starší muž ma potiahol do garáže a rukou ma viedol poza auto až do ďalšej chodby z ktorej sa ozýval smiech. Veľa ľudí, ktorí sa zabávajú, to pre mňa nevyzerá nádejne.

Otvorili pred mojimi očami nový pohľad na hasičov.

„Chlapi, čo robíte?“ 

Vtiahli ma dnu medzi partičku ďalších štyroch mužov. Miestnosť mala jednoduchú farbu, veľký gauč, televíziu., okrúhli stôl a stolný futbal.

Už som si to nemohol rozmyslieť.

Všetci tí svalnáči sa na mňa pozerali a ja som bol oproti nim vo fyzickej nevýhode.

„Koho ste našli? Zatúlanca?“zasmial sa jeden od stola. Vedľa neho sedeli ďalší jeho priatelia a všetci držali karty.

„Davidov priateľ,“predstavil ma mladší hasič a bavil sa pri vyslovení: priateľ.

Všetci si ma pozreli ešte dôkladnejšie.

„Zajačik?“vyškieral sa na mňa muž od stola.

V obrane som dvihol ruky. Toto je nedorozumenie!

„Omyl, dosť veľký. Ja nie som Davidov „priateľ“ a ani priateľ. Vlastne ho ani nepoznám. Ukradol mi niečo veľmi dôležité,“snažil som sa im to vysvetliť.

„Panictvo?“vyhlásil niektorí od stola. Všetci sa začali smiať. Čo je na tom také vtipné!

„Prepáčte. Nie! To nieje vtipné. Nechápem prečo sa všetci tak bavíte.“

„Kde ste ho vyhrabali?“zadúšal sa muž, ktorý viedol celý tento omyl. Pozrel sa ku mne a po pätnástich sekundách smiechu sa upokojil. Asi zistil, že sa nebavím. Zložil karty, postavil sa a podišiel ku mne. Podal mi ruku.

„Volám sa Carl. Teší ma,“predstavil sa. Odpovedal som mu na jeho predstavenie, potriasol mu ňou.

„Keith Pelow.“ 

Zhlboka sa nadýchol a otočil sa ku stolu. Natiahol ruku a ukázal na prvého muža odprava. 

„Toto sú Will, Tommas, Bruce,“predstavoval ma s mužmi za stolom.

„Rád vás, všetkých poznávam,“vyslovil som nesmelo. Trojica mužov za stolom mi mávla na pozdrav.

„Takže David s tebou vypiekol? Kým sa vráti, chceš si zahrať partičku Blackjacku?“ pozval ma k stolu. Prezrel som si žetóny rozriedené na stoloch. Hasiči a hazard?

„O čo sa hrá?“spýtal som sa, kým sme sa dostali k stolu.

„Priateľská hra. Nič veľké,“odpovedal mi. Na stole ležalo pár bankoviek s nízkou hodnotou.

Prečo nie? Aspoň si prečistím mozog.

„Iste, rád si zahrám. Ak vám to nebude prekážať?“prešiel som očkom Willa, Tommasa, Bruca.

„Nie,“odpovedali skoro jednohlasne.

Sadol som si za stôl a počkal, kým sa nezačne nová hra. Carl rozdával. Sedel som vedľa neho a na druhej strane som mal Bruca.

Pozoroval som ako Carlove ruky posúvajú karty po stole.

Na začiatok som mal dobré karty. Sledovaním svojich súperov ako aj rozdavajúceho Carla som veľmi jednoducho počítal karty. Taktizoval som. Iste, nebolo to správne, ale nenávidím náhodu. Môj mozog pracoval tak, aby som vyriešil problém. Zvýšil som stávku, hneď ako som si bol istý svojou výhrou. Keď sme zložili karty všetci za stolom vyzerali, že ich prekvapilo moje víťazstvo.

„Vieš hrať Blackjack?“spýtal sa ma Bruce.

„Nie, počítal som karty,“priznal som sa. Zostalo ticho. Ich pohľady neopúšťali moju tvár.

Znova som zabudol pridať nejakú normálnu ľudskú reakciu? „Prepáčte?“skúsil som tipnúť, čo som spravil zle.

„Vieš počítať karty,“zopakoval si sám pre seba Carl.

„Áno,“mykol som plecami.

Je to celkom dobrá rozcvička pre mozog aspoň zo začiatku. Keď som to úplne pochytil, už to išlo automaticky. Televízia občas vie aj učiť.

„Kto ťa to naučil?“spýtal sa Will.

„Televízia, raz bol program o trikoch s kartami a tam o tom hovorili. Zapamätal som si to,“odpovedal som mu pokojne.

Carl sa otočil k Willovi.

„David vie hrať Blackjacka ako profík, nie?“spýtal sa ho. On sa hlboko zamyslel.

„Áno. Nikto s ním nechce hrať,“odpovedal mu po sekunde premýšľania. Carl sa ku mne otočil a vzápätí na to sa všetci štyria usmievali.

„Prečo sa všetci tak tvárite?“zaspätkoval som.

„David si už dlho koleduje o trest. Čo by si povedal na to byť naša tajná karta?“spýtal sa ma s nádejou.

„Ja, ale nechcem žiaden problémy.“

„To nebude treba, stačí aby si nás naučil počítať karty,“upokojil ma.

Prezrel som si ich vzrušené tváre. Zdá sa, že s ním majú nedoriešené účty viacerí ľudia. Zamyslel som sa nad tým. Nerobí mi problém naučiť partičku hasičov podvádzať.

„Nebude to tak jednoduché ako sa zdá,“upozornil som ich.

„Sme učený vytrvať aj v tých najťažších úlohách,“odvetil mi Carl a potriasol si somnou na dohodu rukou.  Vysvetliť základné počítanie kariet mi prišlo ako dobrý začiatok. Názorne som im ukázal ako môžu počítať desiatky. Nemal som dojem, že by sa nejak extra chytali, ale ich snaha pochopiť to, ma držala pokojného pri vysvetľovaní.

„Počet es si ľahko zapamätáte a jedna tretina kariet vo zväzku má hodnotu desať: kráľ, dáma, dolník a 10. Ak zostáva vo zväzku veľa desiatok, inak povedané, je rozdaných menej než jedna tretina desiatkových kariet, môžete využiť tejto výhody a zdvojnásobiť svoju stávku,“skončil som s vysvetľovaním a počkal si na prvé otázky.

Carl sa mračil a snažil sa ma niečo opýtať, ale za dverami sa odohrával veľký hurhaj. Pozrel som sa za hlukom, tak isto ako ostatný z miestnosti. Will sa postavil aby vedel, čo najrýchlejšie zakročiť.

Dvere do odpočívarne sa prudko rozrazili a buchli kľučkou o stenu. David zúril. Bol pokrytý tmavými škvrnami od popola a mal na sebe špinavú hasičskú výzbroj.

„David,“oslovil ho Carl.

Ten však zo mňa nespúšťal oči a snažil sa mi povedať, niečo, nie pekné. Videl som na ňom, že som mal pravdu. Prudko ku mne vyšiel a ja som cúval.

Nepočítal som so stoličkou za mojim chrbtom a vrazil do nej. Ustál som to a pokračoval v ústupe. Všetko na ňom hovorilo, že sa ma pokúsi zabiť. Vrazil som chrbátom do steny a on ma uväznil. Všade okolo neho sa vinul zápach spáleniny. Zatajil som dych.

„Ty,“priblížil sa ku mne tvarov, „zaplatíš za všetko, čo sa stalo,“upozornil ma nebezpečným hlasom.

Tikol som očami niekam mimo neho aby som nemusel cítiť tú ťažobu.

„David, upokoj sa,“snažil sa ho zastaviť Bruce, ktorý bol najbližšie. Všetci muži, dokonca aj tí, čo sa práve vracali z požiaru sa snažili zasiahnuť. 

„Vedel to!“zastavil svojich kolegov. „Odkiaľ si to vedel?!“pritlačil sa na mňa. „Vedel si, že je to pasca! Povedz mi, čo vieš! Si len malý zasraný klamár! Bola to tvoja práca, že?!“vykrikoval na mňa a ja som nedokázal prehovoriť.

„David!“okríkol ho hlasnejšie Carl.

Neustúpil ani o milimeter. Očami sa pozrel do boku a o niečo pokojnejšie prehovoril ku Carlovi.

„Tento kréten vedel, že sa to stane. Simon bol ťažko zranený a prevezený do nemocnice,“oznámil mu a hneď potom sa vrátil ku mne. Zovrel mi oblečenie v dlaniach a prikoval ma k stene.

Postavil som sa na špičky.

„To je mi ľúto,“zajachtal som. Nič iné ma v tejto situácii nenapadlo.

„Je to tvoja práca!“obvinil ma.

Carl medzi nás rýchlo vsunul ruky aby vytvoril hranicu medzi ním a mnou. On ma aj tak nepúšťal.

„Neurobil som to,“vydýchol som vydesene. Naozaj nie. Štatisticky umiera za deň veľa ľudí. Netušil som, že je to až tak zlé.

„Nie!? Zachránil si náš počítač a povedal si mi, že predošlá nehoda bola vražda a následne potom si ma upozornil, že tento zásah je pasca! Ako môžem veriť, že v tom nejdeš?!“

„Ja som to.. Ja som to proste vedel,“odpovedal som zúfalo.

„Je tu ešte polícia?“spýtal sa pozorovateľov. Nepočúval ma.

„Áno,“odpovedal niekto.

„David, pusti ho. Musí existovať nejaké vysvetlenie. Nezdá sa mi, že by to urobil,“snažil sa ma brániť Carl. Nepomôže to. David nechce vidieť nič okrem toho, čo má pred sebou. A to bol fakt, že som bol viac než podozrivý. Dáva to zmysel, že ma obviňuje. Nie je tak múdry a jeho zúrivosť to ešte aj zhoršuje.

„Naozaj s tým nemám nič spoločné,“prehovoril som na svoju obranu.

Davida to ešte viac naštvalo a vykrútil v pästiach moje tričko.

„Tvoje prekliaté klamstvá mi už lezú krkom,“precedil cez zuby. Obe ruky sa mu nepatrne triasli.

„Čo sa to tu deje?!“do miestnosti vošiel ďalší muž.

Veliteľ hasičskej stanice. „David!“ zavolal na neho pohoršujúco, keď ma uvidel v jeho zovretí. Veliteľ sa približoval a David len nepatrne uvoľňoval svoje zovretie. Zastal vedľa Carla. „Ktorí z vás mi vysvetlí o čo tu ide?“spýtal sa pevným riaditeľským hlasom. Prevŕtal pohľadom všetkých účastníkov deja.

Nikto sa nemal k slovu.

„V poriadku,“prikývol s rukami za chrbátom, „všetci sa rozíďte, „vydal príkaz, ktorý začal byť takmer okamžite plnený.

Zostali sme v miestnosti len traja. Ja, David a veliteľ jednotky.

„Okamžite uvoľni svoje zovretie,“pokračoval vo velení. David zaváhal, či uposlúchnuť, ale nakoniec svoje ruky zo mňa zložil.

Naš výškový rozdiel sa znova zvýšil, keď som sa dotkol pätami zeme.

„Vysvetlenie,“ veliteľ sa pohúpol na nohách s veľkým nepokojom.

„Simonove sa zranenil a je to jeho chyba,“ David na mňa ukázal pohŕdavo bradou.

Veliteľ sa na mňa pozrel a autoritatívne prehovoril: „Tvoja obrana?“    

„Naozaj za to nemôžem. Nijako som fyzicky nezasiahol do jeho zdravia,“odpovedal som.

„Ty si jeden malý klamár!“vyrútil sa na mňa David a veliteľ ho zastavil rukou. Stiahol som sa bližšie k stene.

Bol ako zúrivý býk. Hladná šelma, ktorá prišla o zmysli.

„Pokojne! Aký máš dôkaz toho,že to spravil?“prehovoril opäť k Davidovi.

„Dôkaz?! Vedel o tom, vedel, že ten skurvený zásah bola posraná pasca,“zúril.

„Keith,“oslovil ma aby som mal šancu sa znova brániť.

Pravda však hrala proti mne. Sklopil som oči.

„Vedel som to,“priznal som sa nesmelo. David sa prudko vypol proti veliteľovi a ja som sa stiahol o niečo bokom.

„Vidíte! Je to zasraný klamár a vrah!“chňapol po mne rukami a ja som sa im rozrušene uhol.

„Ako?“spýtal sa ma znova veliteľ s pokojom v hlase a neustále ma držal od Davida.

„Jednoducho som to vedel. Dal som si dve a dve dokopy. Bolo to jasné. Toľko vecí nemohlo byť náhodných. Percentuálna pravdepodobnosť, že všetky udalosti z posledných dní sú náhodné a nijako spolu nesúvisia, je menej ako desať percent. Ja to nedokážem vysvetliť. Viem to a aj to, že toto všetko je len začiatok. Človek, ktorý ma tieto udalosti na svedomí je inteligentný a dobrý stratég. Teda musí byť, naplánovať a zabiť hasiča, aby si to nikto nevšimol, nie je jednoduché,“hovoril som to tak ako som to skutočne videl. Bolo to tak, muselo, šanca, že sa mýlim je veľmi nízka.

David znova zareagoval a vyšiel po mne: „Zabijem ho!“

Prešuchol som sa popri stole a stene až k pohovke. Tam na mňa nedočiahol. Je to blázon!

Veliteľ mlčal akoby sa snažil vstrebať podané informácie.

„Hovoríš teda, že to „jednoducho“ vieš? Bez hmatateľných dôkazov alebo čohokoľvek, čo by tvoje tvrdenie potvrdilo?“zjednodušil to pre svoju myseľ.

„Z logického hľadiska sa to nazýva: Dedukčná axióma, čiže správny predpoklad prijímaný bez dôkazu.“

„Nech to má názov akýkoľvek, nemôžeš rovnako tak preukázať, že hovoríš pravdu v ktorej nie si zaplatený. Mám pravdu?“spýtal sa ma zamyslene veliteľ.

„Áno, iste, ale ja som naozaj nič neurobil. Snažil som sa to vysvetliť aj policajtom, ale neverili mi. Okrem Davida  Doeho nieje nikto, kto verí tomu, že hovorím pravdu. Neberiem do úvahy fakt, že si rovnako tak myslí, že som vinníkom. Čo, mimochodom, isteže, nie som,“odpovedal som veliteľovi.

Ten ma akoby ani nebral na vedomie, sa pozrel k Davidovi.      

„Čo sa stalo v chemickom sklade?“spýtal sa ho.

„Obyčajný požiar s ľudským zavinením. Decká fajčili za budovou, vznikol oheň, ktorý sa im vymkol z pod kontroly. Simonovi išiel prvý, keď v budove vybuchol plyn,“odpovedal odmerane, ale aspoň už sa dostával k zmyslom a nepokúšal sa ma zabiť.

„Naozaj to vyzerá na nehodu,“reagoval veliteľ. David chcel ešte niečo dodať, ale potom si to rozmyslel. 

Naozaj to tak je, mohla to byť nehoda. Nemôžem tvrdiť, že práve tento zásah bol pascou, nakoniec, to mohla byť náhoda, ale to nie je. Už len kvôli tomu ako to rozrušilo Davida.

„Možno máte pravdu,“pripustil David. 

„Je možné, že je to iba tvoja bujná predstavivosť,“otočil sa znova ku mne.

Nie, nieje. Bohužiaľ uvedomujem si akú odpoveď chce poznať, je pre mňa jednoduchšie držať sa toho, čo veliteľ chce. Vždy je lepšie povedať ľuďom to, čo chcú počuť. Isteže mi bude prekážať, že to neberú na vedomie. Nie je to však moja starosť. Mám ešte toho dosť, čo robiť a presviedčanie, robenie zo seba hlupáka k tomu nepatrí.

„Máte úplnú pravdu, keď sa na to takto pozerám uvedomujem si, že som sa musel zmýliť,“klamal som, „musíte pochopiť, že som v poslednom čase videl až veľké množstvo akčných filmov, ktoré museli ovplyvniť moje správanie a nejako vznikla táto nepodložená teória, ktorá nebola správna. Ako by len výbuch plynu v chemickom sklade mohol byť nastrčený?“ Zasmial som sa nesmelo, aby som zakryl sarkazmus, ktorý sa dral na povrch.

V skutočnosti je to možné, nespočetne mnoho spôsobmi a to nepočítam fakt, že horelo v chemickom sklade.

„Tak, všetko je vyriešené. David, musíš byť rozrušený, kvôli tomu, že to bol tvoj priateľ a Keith, ty si prišiel s fantazírovaním v nehodnú dobu a na nevhodnom mieste“prehovoril k nám obom. Iste, iste.

„Ospravedlňujem sa,“reagoval som na jeho vetu.

„To je v poriadku, nabudúce si však premysli svoje činy,“požiadal ma bez hnevu. Nech je ako chce.

„Dobre, takže v tomto prípade, keď sa všetko vyriešilo môžem dostať späť svoje osobné predmety?“spýtal som sa veliteľa a čakal na reakciu Davida.

Stál o niečo ďalej a mlčal. Neviem čo sa mu honilo hlavou.

„Ty si mu zobral nejaké veci?“zaujímal sa prekvapene veliteľ. 

David pregúlil očami.

„Áno, bola to poistka,“odvetil mu bez toho, že by cítil vinu.

„Vráť mu okamžite tie veci, čo si mu vzal a prestaň sa správať ako dieťa inak ťa odvolám,“prikázal Davidovi.

Ten sa neochotne vydal po moje veci. Konečne!

V tichu som, čakal kedy sa vrátia. Už aby som bol preč. Miestnosť sa plnila trápnym tichom, ale ja som sa ho nechystal prerušiť. Už radšej nepoviem vôbec nič, je to ich starosť. Oni by sa mali starať o svoju bezpečnosť. Za skúšku to stálo. Bol to dobrý skutok a nevyšlo to, nevadí.

David sa vrátil s mojím vakom a otrávene mi ho hodil: „Na.“

Okamžite som pre neho otvoril svoju náruč a chytil ho. Môj vnútorný kľud sa znova navracal.

„Tak teda dovidenia a prepáčte za spôsobené problémy.“

„To je v poriadku, radi ťa tu ešte niekedy uvidíme,“odpovedal mi veliteľ.

No to určite. Usmial som sa. Letmo prikývol na odchod a znova ignoroval Davida. Nemal som na výber, obávam sa, že jeho prudká povaha by mi spôsobila iba ďalšie problémy. Prešiel som okolo všetkých zvedavých hasičov. Potom po schodoch hore a znova dole až k vchodovým dverám, ktorými som prišiel. Skutočne sa teším domov. Počínajúc dneškom vynechávam čítanie denníkov a aktualít.

Vyšiel som nimi von a odchádzal od stanice. Isteže by ma zaujímalo ako to skončí. Inteligentný zločinec. Chcem vedieť kto to je, ale nie som konfliktný typ a tak by som to mal jednoducho pustiť z hlavy.

Pokojne som si vykračoval cestou, kým pri mne nezastavilo auto. Nezastavil som. Nebolo by to rozumné.

„HEJ!“ zreval za mnou Davidov hlas.

Nervózne som si vzdychol. Prečo ja ?! Zovrel som v rukách popruh a pokračoval som ďalej v ceste.

„Kam si myslíš, že ideš?“nedal sa odradiť ani mojím aktívnym nevnímaním jeho prítomnosti.

„Domov,“odpovedal som mu.

Zachytil ma zozadu za golier a podarilo sa mu zovrieť aj kúsok z môjho popruhu z vaku.

Vzoprel sa mu a urobil niekoľko krokov na prázdno, než som si uvedomil, že voči jeho sile som úplne bezbranný. Otočil ma k sebe. Stále mal na sebe to isté a smrdel.

„Tak na to zabudni. Nastúp si do auta,“rozkázal mi posmešne.

„Už deti učia, že k cudzím ľuďom sa do auta nenastupuje.“

Prebodol ma pohľadom.

„Obaja dobre vieme, že si klamal. Bola to pasca a ja chcem aby si to dokázal i keby si musel chytiť sám seba,“nedal sa odradiť.

„Vieš, že je to prakticky nemožne, chytať sám seba, že?“

„Neviem, čo si zač, ani ako to všetko vieš, ale kým nebudem držať v rukách toho, človeka, čo zabil môjho kolegu a ublížil môjmu priateľovi, nenechám ťa ísť. A keď zistím, že si to bol ty, vlastnými rukami ťa zabijem“varoval ma.

„Bol to omyl,“skúsil som to ešte raz.

„Naozaj?“nadvihol obočie. Nenávidím ten pohľad! Núti ma odpovedať pravdivo.

Uhol som pohľadom.

Naklonil hlavu a pritvrdil.

Pevne som zovrel sánku.

„Nie,“vydýchol som vzdávajúc sa.

Neviem, čo ho presvedčilo veriť mojej dedukcii, na rozdiel od ostatných.

„Nastúp si,“prikázal mi to, druhý raz.

„Kam pôjdeme?“spýtal som sa pred tým, než ma tam natlačí na silu.

„Do chemického skladu, musíš dokázať, že to bol pokus o vraždu,“vysvetlil mi prudko.