Stratil som vedomie. Už to tak vyzerá.

Nebolo to vlastne nečakané, teda pre mňa a Terryho. Bol to jeden z premyslených koncov. Rašj by som bol rád za písmeno C- príchod môjho otca, ale to sa nestalo.

Bol to koniec písmena Š- strata vedomia pri podcenení mojich síl.

Aké sú ďalšie kroky, Keith?

Vrátiť sa k životu, alebo precitnúť nebolo vlastne niečo okamžité. Pamätám si niektoré momenty, pri ktorých som ale rozhodne nebol pri vedomí.

Viem, že som bol vynesený z policajnej stanice na rukách a viem, že to nebol David. Pamätám si cestu autom. Tlmený zvuk cestovania a vône, veľa cudzích vôní.

Neviem, akým smerom ani kam presne som sa dostal spomínaným autom. Bol som mimo.

Možno to predsa len bolo niečo, ako zlomky snov a ja sa preberiem na podlahe vo vypočúvacej miestnosti.

Pravdepodobnosť však ide proti mne a hovorí mi, že to tak nie je.

Začal som tomu veriť čím ďalej viac.

Započul som, ako ma David naliehavo oslovil. Znelo to, akoby mi chcel povedať niečo naliehavé. To bolo v čase, keď som sa začínal prebúdzať po tretí krát.

Vtedy mi dochádzalo, že všetko, čo sa mi zdalo nebol len zlomok snov, ale fragmenty z pamäti.

Vône, pocity, to všetko mi napovedalo kde sa nachádzam bez toho, aby som otvoril oči. Hádanka. Vnímaj!

Bolo ťažké začať sa sústrediť.

Ľahký poťah a matrac boli z drahších druhov. Všetko dokonale vybraté a spolupracujúce s mojim telom. To znamená drahá posteľ. Vôňa čistoty a dreva. Hotelová izba?

Počúval som.

Nie. Hotel to nie je.

Prinútil som sa pootvoriť oči, aby som rozlúštil túto záhadu, ktorá čakala iba na tento moment.

Vonku bolo svetlo a to ma rezalo v očiach.

Mal som pocit, ako po opici a musím povedať, že to viem vďaka Davidovi celkom dobré odhadnúť, aký je to pocit.

Viac ma však boleli oči ako samotná hlava.

Mohol som si za to sám a preto som sa ani neobracal o pomoc.

Zameral som sa na svoje okolie a snažil sa ohodnotiť situáciu, čo najprospešnejšie pre mňa. GPS som sa pokúsil zapnúť nehľadiac na to, že v jasnom dni sa ťažko určuje, ako je otočená moja izba a kde v meste sa nachádzam. Chcelo by to viac informácii ako mám.

Táto scéna bola smola, vytvorená presne pre moje osobné peklo. Miesto, ktoré som nespoznával, mozog, ktorý mi nefungoval a chlap, ktorého som nenávidel.

No nie je to úžasné? Perfektne vytvorená kombinácia na moju náladu.

Mal by som byť k sebe úprimný a pripustiť si, že som úplný idiot, kým je čas. Som idiot.

Otočil som sa nabok a rozhodne sa podujal na kompletne prekuknutý, nemožný útek.

Terry si stiahol noviny z tváre a zložil ich dvakrát na polovicu.

„Si hore,“usmial sa priam až materským citom.

„Áno,“pripustil som a snažil sa nadýchnuť. Bol som prezlečený, čistý a vo svojej vlastnej ľudskej farbe.

„Ako sa cítiš?“spýtal sa ma mechanicky. Odložil si nedočítané noviny na stolík vedľa pohára čistej vody a sústredil sa iba na mňa.

Nevadilo by mi, keby pokračoval vo svojej aktivite. Jeho sústredenie mi vôbec nelichotí.

„Ak to viete, na čo tie otázky?“zamrmlal som a otestoval svoje možnosti.

Vstať-nevstať? Kde je David? Nevzal ho so sebou? Mal som pocit, že som ho počul.

„Je zdvorilé spýtať sa,“odvetil.

Vstal z koženého čierneho kresla, aby prišiel ku mne bližšie.

„Nie z vašej strany,“odvrkol som mu.

Skúsil som sa aspoň posadiť. Nebolo to tak zlé, ako som si myslel. Až na hlavu som bol v poriadku. Nedostatok tekutín. Dehydratácia a čo ešte?

„Nehádam sa, iba potvrdzujem.“

Zastal predo mnou a pozoroval ma. Bol som pre neho predmet, ktorý potreboval.

„Radšej mlčte,“poprosil som ho urazene.

Obišiel som ho smerom k východu. Nezastavoval ma. Neviem, či sa mám tešiť alebo nie.

„Toľko žalostného hnevu,“povzdychol si sklamane.

Vždy si povzdychne, keď je rád z dosiahnutia svojho cieľa? Je tak sebestredný!

„Čo ste si týmto dokázali?“zvrtol som sa k nemu nahnevane.

Naklonil hlavu s uštipačným úsmevom:

„Premýšľaj, Keith,“požiadal ma.

Nepotreboval som, aby ma o to požiadal. Je mnoho vecí, čo si svojím výkonom mohol dokázať. Jednou z nich je, že chcel načať Davida.

Jednoduchá vec, o ktorej som mal pravdu ešte pred tým, než ma úplne “zachránil“ zo zeme.

Gratulujem, to sa mu podarilo. Nechotne priznávam, že v tom hrám rolu tak, ako chcel. Niektoré veci sa ale nedajú inak vyriešiť.

„Oh! No iste,“rozhodil som rukami.

Takže teraz mu budem hádzať možnosti a on ich bude môcť obrátiť proti mne a Davidovi. Som celkom šikovný, idiot!

Ubránil som sa nutkania vyskočiť z okna.

Bol som pre neho otvorená kniha a on nebol len čitateľ, bol samotný spisovateľ. Diktoval môjmu mozgu všetky nuly a jednotky. Už dávno som si mohol pripustiť, že ma ovláda. Myslel som si, že bol David jeho stúpencom, ale napriek tomu mal David na začiatku celý čas pravdu. Všetko, čo sa deje je moja vina.

Robím to, čo dúfa, že spravím a získava výhody. Priživuje sa na mne, ale ani on nieje kráľ svojej mysli. Viem, že predo mnou niečo skrýva. Slabé miesto. Musí tam nejaké byť.

„Lekár ťa prehliadol. Vyšetril a pomohol. Možno by si si nemal nasadzovať latku tak vysoko,“povedal mi, keď dosiahol v predošlom rozhovore všetky svoje odpovede.

„Som rád, že máte taký strach. Priznávam, že to nebola najpremyslenejšia vec, ktorú som v poslednom čase spravil, ale nechcem tvrdiť, že to ľutujem,“povedal som mu úprimne. Mal som sex s Davidom, nepopieram, že som to mohol odložiť, kým budem na tom lepšie, ale neurobil som to.

„Pretože nie,“odpovedal čítajúc z mojich očí.

„Pretože nie,“potvrdil som mu.

Vlastní všetko, i moje myšlienky, ale nemôžem pripustiť, že ovláda aj všetky moje rozhodnutia, inak sa to stane skutočnosťou.

Stačí bojovať. Nie sme rovnakí. Nie sme. TAK! Urobím, čo chcem.

„Môžem ísť domov?“spýtal som sa ho sarkasticky. Už som sa rozhodol, nezostávam.

„Dvere nie sú zamknuté,“informoval ma a na potvrdenie svojich slov mi ukázal smer k nim. Stál som. Nie je to tak , že ho obviňujem z klamstva, ale predsa len.

Verím mu, že ma tu nedrží, ale je tu niečo iné. Pozrel som sa na neho upodozrievavo.

Tajnostkár.

„Prečo som tu?“spýtal som sa ho zaujato.

„Obed?“navrhol namiesto odpovede.

To je všetko?

Obed? To znamená, že som bol mimo minimálne 4 hodiny, ak nie viac.

„Otrávený?“prižmúril som na neho oči. To nie je jeho štýl. Jed áno , ale otrava nie.

„Pravdaže,“pripustil, „tak, ako si ho želáš,“dopovedal spokojne.

„Ako dlho som tu?“opýtal som sa, keď sa vybral k východu.

Necítil sa vôbec ohrozený. To je zle.

Správal sa ku mne otvorene, ako k nejakému dávnemu priateľovi.

Skoro to isté, až na to, že to tak nie je.

Rýchla zmena v jeho správaní po dnešnom ráne.

„Pár hodín. Nemusíš sa začať obávať. Tvojich rodičov som informoval, že si v dobrých rukách. Sú to milí, i keď pre mňa až priveľmi dôverčiví, ľudia,“ hovoril mi a viedol ma cez novostavbu do jedálne.

Sterilné prostredie. Bielo-sivej farby. Všetko na svojom mieste. Bez možnosti urobiť tu bordel, s minimom vecí.

Úžasný symetrický priestor plný svetla.

Toto naznačovalo, že žije sám a nepovažuje sa tu doma. Neverí mi natoľko, aby ma pustil do jeho intímneho teritória, ale to by som neurobil ani ja.

To kde a ako žijeme o nás napovedá viac ako slová v životopise.

„Vynechajme konečne mojich rodičov,“ požiadal som ho pevne.

„Moja chyba. Tvoje blízke osoby ma fascinujú. Sú pre mňa priam záhadou,“odôvodnil svoje vtieranie do mojich osobných vecí.

Silné puto k mojim príslušníkom rodiny, hoci ich nikdy nestretol.

Žeby bol sirota?

Uvažovať o ňom ako o človeku bolo nebezpečné. Pre neho.

„Aké nečakané. To nemáte iné experimenty, ktoré trápite svojou osobnosťou?“spýtal som sa ho bez zvedavosti na odpoveď.

„Vlastne, skoro by som zabudol, je tu jedna vec, o ktorú som ťa chcel požiadať,“otočil sa ku mne a na malý moment spomalil svoj krok.

„Počúvam,“zostal som otvorený jeho návrhu, ale skutočne som to tak necítil.

„Zahrajme si po jedle šach,“navrhol mi to ako najväčší blízky priateľ.

Má ma za idiota, alebo sa cíti príliš podradne? Nie, myslím, že to iba chce. Zvedavosť v jeho veku?

„Pred niekoľkými hodinami ste ma chceli prinútiť zabiť Davida. Uniesli ste ma a teraz chcete hrať šach?“opýtal som sa ho naštvane.

Čo si o sebe myslí?

Zlo – dobro, on zjavne nerozlišuje ani jedno z toho.

„Vyznelo to divne? Pretože ja by som s tebou veľmi rád podiskutoval,“zostával pokojný a verný svojmu návrhu, ktorý nebol vôbec taký nebezpečný, ako skôr nezmyselný.

„Vlastne ma zmanipuloval, hm?“ Nadvihol som pohŕdavo obočie.

„Nie je to tak zlé,“snažil sa ma ubezpečiť, že mi to vlastne vôbec nemuselo vadiť.

Ale vadilo. Neviem, čo mám urobiť. Nežartuje, všetko myslí vážne, ale on je úplný psychopat.

„Viete čo? Idem domov,“pomohol som si rukami a otočil som sa na druhú stranu cesty, než sme mali pôvodne zamierené.

„Tak náhle?“spýtal sa ma prekvapene.

Náhle? Už som tu ani nemal byť.

David pravdepodobne blázni a moji rodičia, tí boli vlastne oklamaní, takže nič.

„Nie, nie je to vôbec náhle. Už by som toto všetko mal za sebou. Naozaj neviem, akú hru tu hráme. Netuším prečo túžite po toľkom ovládaní. Naozaj sme si podobní, ale viete, čím sa líšime?“spýtal som sa ho podráždene.

„Nespím s hasičom?“odvetil mi.

ÁNO! Spím s Davidom!

„Nie. Ja nie som úplný psychopat a vrah,“povedal som mu do očí a jemu sa v nich zaleskla desivá tma.

Pousmial sa a ja som videl, ako sa mení strašilo na príšeru. Jeho temné tajomstvá má pohltili.

„Bol som iba milý,“vyslovil sklamane.

Jeho druhá uväznená osobnosť, ktorá vystupovala v momente, keď bol zahnaný do kúta, na mňa zaútočila.

Moje výbuchy zlosti mi zrazu naháňajú hrôzu viac, ako predtým.

Mám v sebe rovnakú príšeru, ako on?

Pritlačil ma k stene.

„Nezahrávaj sa so mnou,“varoval ma potichu. „Zahráme si šach?“spýtal sa vražedným hlasom a nakláňal sa k mojej tvári.

Nemohol som uhnúť pohľadom a jediné miesto, na ktoré som sa musel pozerať, boli jeho oči. Vraždili ma. Boli to oči démona.

Neovláda sa, lebo nemusí.

Takto vyzerá pravý Terry Wedson v celej svojej kráse. Má viac narušenú psychiku ako ja, ale to mu nebráni, aby ma stiahol so sebou.

Pevnejšie ma zovrel za požičané tričko a udrel o stenu.

„Odpovedz,“požiadal ma hlasnejšie.

Naposledy, čo som ho videl besniť, to nebolo také zlé.

Toto je jeho slabé miesto?

„Dobre,“odpovedal som mu skromne.

Cítil som jeho silu cez ruky a vedel, že už zabíjali.

Keď sa neovláda, odhaľuje zo seba tie najtemnejšie veci, ktoré tak dokonale schováva za svoju pokojnú stránku a ovládanie.

„Výborne,“nadýchol sa a tým sa odtiahol, „môžme teda ísť na ten obed.“

Uvoľnil mi cestu a jeho osobnosť sa zase zmenila, hoci ho temnota stále obklopovala.

Nechcel som tak rýchlo pochopiť, ako som na to, že zabíjal prišiel.

Prechodom cez ten kúsok chodby do jedálne, s ním za mojim chrbtom, som vstupoval do labyrintu bez východov.

Je to vrah a manipulátor. Hoci z vonku je obalený saténovými stuhami.

Pripomína mi rybu, ktorá svojimi pestrými farbami láka rybičky priplávať k nej, aby ich mohla uloviť.

Keď ma pritlačil k stene, dával pozor na pohyb môjho tela. Tým som zistil, že bol trénovaný.

Čo ma však desilo viac, ako to, že bol trénovaný na zabíjanie je, že už to aj vyskúšal vlastnými rukami.

Všetkých hasičov zabil z diaľky, ale toto je iné, horšie.

Päťdesiat percentný motív.

V momente, keď ma pritlačil svojou silou a ja som sa mu nechcel podvoliť ochotou, sa okolo neho zdvihla aura, ktorá tam nepatrila.

Poznal som ju veľmi dobre vďaka Davidovi. Má ju, keď je vzrušený, sexuálne.

Očkom som hodil za svoj chrbát, aby som zistil, či tam stále je.

Pozoroval ma.

Vedel, že vybuchol a aj to, že mi ponúkol cestu cez zakázané územie.

To, čo ho však najviac štvalo je, že ma nemôže za tu chybu zabiť.

Je chorý. Miluje našu hru. Nezabáva sa, v tom je rozdieľ.

„Prečo to mám urobiť ja?“spýtal som sa, aby som mohol uzavrieť aspoň jednu kapitolu s otázkami okolo Terryho Wedsona a tým rozptýlil myseľ.

Neznámi a nedosiahnuteľný zločinec, vďaka ktorému som sa začínal učiť žiť, bol zrazu až príliš blízko skutočnému pádu.

Bolo na čase.

„David je tvoja skúška a moje divadlo,“odpovedal mi nenadšene.

Dobehol ma a ukázal mi kam vojsť. Vpustil ma do miestnosti a zavrel za nami.

„Som vaša hračka?“otočil som sa k nemu a to som hneď aj oľutoval.

Sklonil oči k stoličke a naznačil mi, nech si sadnem.

„Som?“ trval som na odpovedi.

„Si hosť v mojom dome,“odpovedal mi úplne niečo iné.

Odtiahol mi stoličku od stola a čakal, kým ho neposlúchnem. Veľmi opatrne som sa posadil a on mi ju slabo prisunul.

Obišiel ma a zamieril k dverám na druhej strane miestnosti.

Pozoroval som pohyb jeho tela.

„Je zamknuté, že áno,“skonštatoval som s očami na jeho chrbte.

Urobil pomalší, menší krok.

„Isteže je,“priznal, „tvoja spolupráca ti prinesie výhody,“dodal bez kontaktu očí, keď pokračoval k dverám. „Ale tvoju poslušnosť si musím vynutiť.“

„Klamal ste,“ bodol som ho svojimi slovami do chrbta.

Nezastavil a stratil sa mi za dverami.

Kretén!

Postavil som sa od stola a vrátil som sa k miestu, ktorým sme prišli.

Skúša Davida a mňa potrebuje ako návnadu. Mám však obavy, že to, čo naozaj chcel, je ešte jednoduchšie, než iné možnosti.

Chcel so mnou obedovať a hrať šachy.

Obľúbiť si ma.

Ponúknuť mi bezpečie, pred zožraním.

Nesúhlasil by som so žiadnym z jeho nápadov a on to vie.

Vynucuje si môj súhlas.

Bojoval som s dverami.

Okolo mňa neexistovala vec, ktorá by bola odomkla tie dvere.

Okrem kľúča, ktorý ma on. Všetkých kľúčov.

V tak krátkom čase som nemal na výber moc možností, ale nastavil som si cieľ nenaštvať ho aspoň na teraz.

Vrátil som sa na svoje miesto a sadol si.

V tichu miestnosti som cítil a počul svoje srdce. Nervózne som klepal prstom po rovnej ploche stola.

Nemám obavy, že ma zabije, ale o to, čo ešte má v pláne.

Dokonale vie hrať so svojimi osobnosťami a práve preto nevsádzam na mimiku a gestikuláciu tak, ako predtým.

Dvere z kuchyne sa otvorili a ja som svojimi prstami zastal v bubnovaní.

Na teraz budem hrať jeho hru.

Pokojne som si zložil prichystaný obrúsok zo stola na kolená a zložil si ruky do lona, aby ma mohol lepšie obslúžiť.

Položil predo mňa dezertný tanier s predjedlom zloženým z jednohubiek.

Posadil sa na svoje miesto a zaželal nám dobrú chuť.

Ak odmietnem jesť, pravdepodobne ho naštvem. To je jedna z jeho žiadostí, po ktorej neskonale túži.

Zobral som si z vonkajšej strany príbor a s nechuťou som ochutnal menu.

Chuťovo to bolo výborné, to nepopieram a po nejakej dobe som si dal niečo do úst. Vlastne som túto svoju potrebu dosť zanedbával.

„Chutí?“spýtal sa ma svojim normálnym ja.

„Iste,“odpovedal som mu rovnako pokojne.

Chcel som odísť. Nemohol som sa zbaviť myšlienky na to, že sa môžem mýliť, kvôli čomu som tu.

„Takže okrem toho, že mi chcete vymyť mozog a prinútiť ma tak zabiť Davida, pretože to má byť moja “skúška“, nehľadiac na to, že mojim únosom si rovnako tak načínate Davida, aby mi tak ešte viac podľahol a tým dôveroval, som tu aj pre tento , mimochodom, výborný obed a partičku šachu. Existuje niečo, čo som vynechal?“zaujímal som sa. Táto odpoveď bola pre mňa veľmi dôležitá, hoci jej pravdivosť bude diskutabilná.

„Pre dobre strávený čas. Teraz je to všetko,“nezdráhal sa pri odpovedi a venoval sa svojmu jedlu. 

Ako dlho tu budem?

„Výborne,“zašomral som si.

Jedol som po troche a sústredil sa na svoj cieľ. Neprestával som myslieť na to, ako sa odtiaľto dostanem. Držalo ma to pri zemi a v strehu.

„Uvedomujete si, že jeden z nás na konci tejto hry bude musieť umrieť?“spýtal som sa ho po dlhom mlčaní.

Prečo by som sa mal vyhýbať otázkam a odpovediam, aj tak som tu uväznený. Toto je dokonalá príležitosť vedieť, ako neskôr hádať.

„To bolo jasné od začiatku,“ozval sa, „vedel si, do čoho ideš, povedať nie je občas ťažké, keď pred tebou stojí tak veľa otázok,“dodal.

Mal pravdu, bolo ťažké odmietnuť a zabudnúť na to, na čo som prišiel.

„Ako to vlastne bolo?“ zaujímal som sa.

Prestal na moment jesť a zdvihol ku mne tvár.

„Veľmi jednoducho. Stanovené ciele a ich dosiahnutie. Po pár nečakaných úmrtiach ale ľudia nakoniec začnú niečo tušiť. To však nikdy nie je problém. Ide skôr o to, aby existoval niekto, kto ťa chytí. Hra bez zápornej a kladnej postavy predsa nemôže existovať. To sme mi a David je cieľ. Chytil sa, bohužiaľ mal smolu. Keby nebol tak morálne zásadový, možno by ani nemusel byť mojim cieľom. No, ale prvý hasič nedokázal so mnou súperiť, ani ten druhý. A potom si sa objavil ty. Existuje predsa..“

„Viac scenárov k dosiahnutiu cieľa,“dokončil som, keď som to pochopil.

V inej dimenzii existuje možnosť, že by mal naše problémy pravé teraz niekto iný, ale my sme sa rozhodli.

Ja aj David sme urobili rozhodnutie.

„Chápem. Vstúpil som dobrovoľne.“

„Presne tak.“

„Plánoval ste všetko, čo sa deje?“

„Pár vecí nevyšlo, ale inak klape všetko tak, ako má. Ak ťa nepresvedčím, aby si túto hru ukončil, David to urobí,“povedal mi viac, než na čo som sa pýtal.

To sa nestane. Tak hlboko ho nebude môcť zmeniť.

„David s tým nikdy nebude súhlasiť,“vyslovil som odhodlane a Terry si látkou utrel letmý úsmev.

Nikto nehovoril, že to urobí vedome. Má náhradný plán. Génia zničíš nemožnou úlohou.

„Čo máte v pláne?“spýtal som sa odhodlane, ale v mojom hlase sa odzrkadlil strach s neistotou.

Zabije ho sám?

„Ak si dojedol, môžeme sa presunúť do knižnice,“navrhol.

Uťal náš rozhovor a dnes bola táto téma úplne uzavretá.

Prestávam ho chápať. Nerobí nič, čo by nasvedčovalo aspoň nejakému smeru.

Nevyspytateľnosť.

„Je nutné držať ma tu?“pokúsil som sa vhodiť medzi nás prekážku, i keď som si bol istý, že to nie je dobrý nápad.

„Máš tak veľa otázok. Si snáď malé dieťa, ktoré nič nevie? Vlastním ťa. Zaslúžil som si tvoju pozornosť. Vyhral som ťa,“hovoril mi pevne.

„Nie som vaše vlastníctvo, mám ľudské práva,“

„Nie v mojom dome. Chceš čas, náskok, zachrániť Davida? Tak ma skús aspoň na chvíľu poslúchať,“navrhol mi pohŕdavo, ale ponúkol mi riešenie.

„Rozumiem, čo mi ponúkate?“položil som ďalšiu otázku.

Pripomenul mi, prečo som doteraz tak poslúchal, ale nemohol vyhnať môj odpor. Zdvihol som sa od stola a nechal všetko tak. Zamestnáva určite dostatočne veľa ľudí. Pochybujem, že sme v tomto dome sami.

Cesta do knižnice viedla smerom k izbe, kde som sa zobudil a končila pri jeho izbe.

Bola to vlastne knižnica spojená s pracovňou, ale priestor bol vynovený a svetlý, nič, čo by pripomínalo antikvariáty alebo staré drahé študentské knižnice s freskami na stenách. Krémové skrinky s poukladanými knihami. Ako inak. Abecedne, chronologicky a nakoniec aj veľkosťou. Chladný oceľový stolík so sklenenou tablou.

Pracovňa vystrihnutá z ponuky Ikei.

Rozhodol sa konečne mi odpovedať:

„Pôjde o jediné kolo,“vyslovil hneď, ako mi oči padli na sklenenú šachovnicu z brúseného skla.

„Výhra alebo prehra,“dodal a posadil sa za svoje figúrky.

„O čo sa hrá?“spýtal som sa ho.

„O život,“odvetil mi.

Skontroloval očami, či je všetko na svojom mieste a oprel sa o sedadlo svojho kresla.

„Aké sú možnosti?“

„Žiadne možnosti. Sám si to hovoril. Buď budem žiť ja, alebo ty. Kto prehrá, ten na záver umrie. Dobrovoľne,“upresnil mi.

Naozaj ma vyhral. Zlatý tiket k môjmu životu.

Teda ak prehrám.

Viem, že by sa toto Davidovi rozhodne nepáčilo, ale je to naozaj výborná ponuka. 50 na 50. Nič viac.

Je to veľká výhoda. Ponúka mi rovnako tak zlatý tiket k jeho životu.

Znie to zle. Netvrdím, že je to dobré. Je to stredne nevýhodné pre oboch.

„Súhlasím,“odpovedal som mu a posadil sa oproti nemu.

Slabo mi prikývol.

Toto je cesta k adrenalínu a vzrušeniu, po ktorom tak túži.

„Máš svetlé figúrky, si na ťahu,“rozhodol.

 V tomto nie je trik, ale v ťahu je.

Bez slov som potiahol svojim pešiakom dopredu.

Hra sa mohla začať.

Odpovedal mi ťahom svojej figúrky. To bol celý viditeľný rozhovor, ktorý sme viedli.

Isteže on kontroloval mňa a ja jeho.

Desil ma, vlastne jeho osobnosť ma desila, ale všetko, čo vedel, bolo úctihodné. Škoda len, že sa to rozhodol využívať pre niečo zlé.

Hrať šach pre nás znamenalo predvídať toho druhého a snažiť sa mu tým zmariť ťah, ale tak jednoduché to nebolo. Kroky, ktoré sme na vonok urobili, boli len zlomok tých, ktoré sme urobili v hlave. Nikto nemal náskok a jednotlivé ťahy trvali niekoľko dlhých minút, ak nie hodinu.

Doslova hra o svoj život nebola vôbec jednoduchá, žiadna logická hra nie je taká ľahká, keď hráte svoju ligu alebo mimo svoju ligu.

Prišiel som o svojho pešiaka a aj ja som mu zobral jeho.

Obetoval ho.

„Ako to bude, keď vyhrám?“spýtal som sa ho, keď bol na ťahu.

Ticho, ktorým ovplyval sa rozpŕchlo, keď prehovoril.

„Máš až také veľké sebavedomie?“usmial sa.

Oprel sa lakťami o roh a založil hlavu nad našou rozohratou hrou.

„Iba sa zaujímam. Jednoducho sa zabijete?“

„Rovnaká otázka,“odvetil mi bez odpovede.

„Sľub je sľub,“odpovedal som mu.

Ak prehrám, tak to bude posledná prehra v mojom živote, ale nebude to také ľahké. Najskôr ma využije.

„Pravda. Tvrdím rovnakú vec. Ak vyhráš, tvoj David bude v bezpečí a ty tiež, takže sa budeš môcť venovať iba a výhradne jedine problémom vo vašom vzťahu. Celkom sa na to tešíš, čo?“

Nebude to tak ružové. Bude bojovať, až kým nedosiahne aspoň zlomok svojho sna. 

„Netvrdím, že za to nebudem vďačný. Som si istý, že to pre mňa bude väčšia skúška, ako to na prvý pohľad znie,“nenechal som jeho pripomienku bez mojej reakcie.

„Narodeninové, vianočné, romantické darčeky. Spoločné výlety, nočné prechádzky, spoločné večere,“vymenovával a konečne urobil ťah.

Bol som na rade.

„Možno je presne toto to, čo skutočne potrebujem,“nesúhlasil som s jeho nechuťou.

„K čomu presne?“spýtal sa ma, pri čom neopúšťal očami hraciu plochu.

„K tomu, aby som sa nestal vami,“odpovedal som mu trošku moc urážlivo.

Pokojne ma pozoroval, akoby som nič nepovedal.

„Aj ja by som sa mohol sťažovať na to, že by som nechcel byť tebou,“vyslovil zrazu.

„Mám problémy s tým neurážať ostatné typy osobností vo svojom okolí. Robím to vlastne všetkým, koho poznám,“ospravedlnil som sa nepriamo.

Hoci som to aj naďalej myslel úplne vážne.

„Neurazil si ma,“zdvihol ku mne na sekundu pohľad.

Pohladil si bradu a sledoval pohyb mojej ruky po šachovnici.

Zablokoval som mu koňa.

„Vlastne robím to isté. Nie je to naša chyba,“zastavil sa a na sekundu sa prizrel bližšie našej hre, „väčšinou je vyslovená vec pravda,“dopovedal a vyhodil mi vežu.

„Neberiem si to osobne,“odsekol som mimo. Položil vyhodenú figúrku na bok hracej plochy a predal mi štafetu.

„Nemáš prečo, mohol si vedieť, že ti ju zoberiem.“

„Vedel,“pripustil som sklamane. „Máte rodinu?“zmenil som tému.

„Som vo výsluchu?“zasmial sa mojej otázke. Takže žiadna odpoveď?

„Raz musíte zistiť, aké to je byť vypočúvaný. Vaša rodina?“spýtal som sa ešte raz a rozhodnejšie.

Padol ďalší ťah a naša hra sa blížila ku koncu.

„Otec je mŕtvy,“odpovedal vecne.

„Matka?“

„Ako inak žije.“

Chladnokrvne potiahol cez šachovnicu svoju figúrku.

Čas medzi našimi jednotlivými ťahmi sa skracoval.

Už nebolo nad čím toľko premýšľať. Mne zostávalo už len sedemdesiat rôznych ťahov.

„Nemáš strach?“spýtal sa ma pri svojom ďalšom ťahu.

„Ak by som ho nemal, začal by som sa skutočne báť,“odpovedal som mu.

Zostávalo na ploche šesť figúrok.

„Filozofická odpoveď,“pochválil ma, ale ja už som iba kontroloval koniec hry.

Až teraz mi začalo docházať, že som vložil do hry viac životov, ako len ten môj, ale na to bolo neskoro.

Koniec hry.

Šach - mat.