Potichu som prekročil prah dverí z chodby do mojej izby. Videl som iba obrysy vecí a nábytku. Vkročil som dnu a dvere do izby sa za mnou zavreli. Vystrašene som sa zvrtol.

„Ako z hororu,“vyslovil pobavene Carl. Držal ruku cez dvere a tým mi bránil k úteku. 

V tme som sa na ňom držal očami.

Usmieval sa z mojej reakcie.

„Som duch,“zašomral, „bu!“natiahol ku mne ruky a ja som sa stiahol o krok dozadu v sebaobrane.

„Prišiel si ma zabiť?“spýtal som sa ho.

Priblížil sa natoľko, aby som mu mohol vidieť do tváre a popri tom pretočil očami.

„Panebože, nebuď hneď tak paranoidný,“začal nahnevane.

„Tak ťa teda poslal Terry?“

„Nie, génius. Neposlal. Ale hovoril som s ním a on mi prezradil vašu dohodu medzi vami,“prezradil mi nahnevane.

Vydal sa na hĺbkový prieskum môjho súkromia.

Dostal sa sem cez okno? Predpokladám, že áno.

„A?“vyslovil som nesmelo.

„Sú tvoji rodičia i sestra doma?“odviedol náš rozhovor iným smerom.

Zhlboka sa nadychoval a prechádzal okolo mojich osobných vecí v izbe. Zastavil pred mojim stolom a pozeral sa na papiere na ňom.

„Áno,“odpovedal som stroho.

Nešiel k dverám, takže boli v bezpečí.

„A David?“zdvihol ku mne oči, pri čom si stále pridržiaval papier pod prstami.

„T-ten je tu tiež,“zaváhal som, či mám priznať, že tu je, ale pochybujem, že by mi uveril.

„Výborne,“vyslovil trochu sarkasticky, „vieš, že mi lezieš na nervy?“spýtal sa ma vzápätí.

„Nepochybujem, že to tak je,“pripustil som trochu viac ironicky, než som mal v pláne.

„Nesnaž sa byť sarkastický,“pohrozil mi, „prečo si nepovedal o mne Davidovi?“opýtal sa ma so záujmom.

„Mám svoje dôvody,“odvetil som mu obratom.

„Aha, dôvody. Aké dôvody to asi môžu byť?“zamračil sa na mňa so zjavným nezáujmom a pohŕdaním.

„Moje možnosti.“

„Žiadne možnosti. Jednoducho sa hráš na génia, čo?“vysmial sa mi.

Mám z neho zmätený pocit. Kvôli čomu vlastne prišiel.

„Hrám?“spýtal som sa ho akoby som nerozumel, čo mi povedal.

Snažil sa ma vyprovokovať alebo si iba vybíjal zlosť?

„Prečo si taký tvrdohlavý a radšej to nevzdáš, kým si neublížiš?“

Priblížil sa ku mne.

Z nočného vetra som bol úplne stuhnutý a ľadový, ale môj mozog nebol ešte premenený na kocku ľadu.

„Ak ťa neposlal Terry, si tu bez jeho povolenia,“zhodnotil som.

„Nie som jeho pes, za ktorého ma máš,“upozornil ma na nesprávnu dedukciu, ktorá bola ale v momente vytvorenia správna.

„Takže s ním spávaš tak isto, ako ja s Davidom?“zmenil som ju tak, ako sa musel vyvíjať ich vzťah v pozadí.

„Podceňuješ ma,“odpovedal mi s arogantným úsmevom.

„Nie, predceňujem.V tom je ten rozdiel,“povedal som mu do tmavej tváre.

Svetlo, ktoré sa mu odrážalo na jednej polke tváre sa mihlo. Prudko sa pohol.

Mohol som to vydedukovať, ale neurobil som to.

Zasiahol ma do tváre a ja som v šoku spadol na zem. Ucítil som v ústach kovovú chuť.

Pretočil som sa na bok a napriek tomu, že mi hučalo v hlave, som sa posadil.

Kľačal nado mnou.

„Raz som ťa už upozornil na to, že si máš dávať pozor na to , čo hovoríš, nie?“spýtal sa ma potichu.

Pevne som zaťal zuby.

„Myslím, že áno,“odpovedal si sám. „Vzdaj to. Dobre. Ak neumrieš v Terryho rukách, postarám sa o to ja,“vyslovil potichu.

Opatrne mi položil ruku na plece a zovrel mi ho. „Rozumieme si?“spýtal sa po sekundách ticha kedy ma len hypnotizoval svojimi očami, aby som bral vážnejšie jeho slová.

Držal som sa rukami v sede a prstami som šuchol o sklenený pohár. Zovrel som ho v dlani a nemal úplne premyslené, čo s ním chcem vlastne urobiť. Asi som dúfal v nejaký druh sebaobrany, ale vedome som toho nebol schopný. Nesom typ človeka, ktorý by vedome chcel ublížiť niekomu inému.

Uvoľnil som teda zovretie okolo skla.

„Nad čím premýšľaš?“spýtal sa ma kým som mlčal.

Oči mu padli na moju ruku. Stále som mal ten pohár v dosahu.

Nadvihol obočie. „Uštipačný a k tomu ozbrojený sklom,“zasmial sa.

Zohol sa po pohár a vytrhol mi ho z rúk.

„Vieš čo? Keď na to nemáš, naučím ťa násiliu,“rozhodol sa s entuziazmom. Odtiahol sa a urobil dva kroky späť. Prehodil si v rukách pohár a na sekundu si ho poťažkal.

Oči sklopil k poháru a následne ku mne.

Strnul som. Bol odhodlaný ho po mne hodiť.

Ak cúvnem šanca, že ma zraní by bola vyššia.

Zhlboka som sa nadýchol a privrel sílene oči v momente, keď po mne hodil pohár.

Nepočul som ho letieť i keď som vedel, že tu je. Srdce mi vynechalo úder. Šuchol sa blízko mňa, ale roztrieštil sa na stene za mnou.

Kúsky skla sa rozpŕchli do všetkých strán. Niektoré sa ma dotkli ale neublížili mi. Pokiaľ viem.

Až po tom, čo mi ukázal svoju vnútornú zlosť som sa rozhodol otvoriť oči.

Nekričal som, že je blázon a ani som ho slovne nenapádal. Vedel to. Vedel, že sa správa neprimerane a že toto nie je to, čo by mal robiť.

„Pamätaj si to, pretože nabudúce už určite nebudem mieriť na stenu,“upozornil ma varovne.

Trhane som sa nadýchol.

Ja viem, viem to.

Stúpil na črepinu a rozdrvil ju topánkou. Ako ku mne kráčal nechával po sebe mokré stopy.

Carl sa rozhodol jednať podľa svojich zásad. Terry si ho ochočil až do bodu, že jeho pes dostal besnotu. Ale v skutočnosti ho iba miluje.

Pochybujem, že sa však Terrymu akokoľvek odvďačí, aby to prijal.

Než som si dokázal pomyslieť ďalšiu myšlienku, celý dom bol na nohách.

Rana, ktorú schytala moja stena ako aj ja musela zobudiť mojich rodičov a zalarmovať Annu a Davida.

Carl sa otočil k oknu.

Pýtal sa ma prečo som o ňom nepovedal Davidovi?

Šuchol som sa po kolenách a pomohol si dlaňami na nohy. Rozbehol som sa a prebehol okolo neho. Bolo to na tesno, ale stihol som to. Postavil sa mu do otvoreného okna a roztiahol ruky, aby som mu na pár sekúnd zablokoval cestu. Len natoľko, aby pochopil, že Davidovi nemusím povedať vôbec nič, aby pochopil sám.

Natiahol ku mne ruku, ale vtedy moju izbu zaplavilo ostré svetlo.

Pozrel sa na mňa a pevne zovrel zuby. Uznanlivo na mňa prikývol.

„Čo sa to tu deje?“spýtal sa otec rozhorčene v momente, keď do izby došiel aj David a Anna.

Všetci, ktorí boli dnes u nás doma sa stretli v mojej izbe.

„Ty?“okamžite zamieril sa Davida, ktorý sa však pozeral iba na chrbát svojho priateľa.

Všetci sme sa rozdelili do troch skupín: Nevieme nič a vieme všetko. Moji rodičia patrili do prvej, ja s Davidom do druhej a osobitná skupina patrila Anne, ktorá vedela iba polovicu, ale viac nie ako áno.

„Carl, čo tu robíš?“spýtal sa ho David.

Pozoroval ma a ja som mu nič nenaznačoval, nezapájal som sa. Toto je jeho boj.

„Dobrá otázka. Čo robia obaja nezvaní muži v synovej izbe?“rozhorčil sa môj otec.

„Všetci sa upokojíme,“otočil sa Carl, „pretože práve teraz som tu jediný, ktorý môže o niečo žiadať,“oznámil im prísne.

„Čo to má znamenať?“David sa snažil o odpovede. Urobil k nemu sebavedomý krok, ale Carl ho upozornil.

„Uhm-uhm,“pokýval do nesúhlasu hlavou, „opatrne s pohybmi a otázkami,“upozornil ho.

Otočil sa ku mne a jeho odhodlanie a pomstychtivosť za to, čo som spravil sa mu zračila v očiach. Bol naozaj veľmi odhodlaný. „Ešte raz vás všetkých varujem.“

Zovrel ma za tričko a potiahol prudšie do okna.

Všetci nepatrne stŕpli.

„Pád by ho pravdepodobne nezabil, ale neručím, že by netrpel doživotnými následkami.“

Držal som sa trámu okien a videl, že všetci prechádzajú medzi nami očami.

Nakoniec to nevyzerá ako dobrý nápad zastaviť ho.

Nočný vietor mi fúkal na chrbát a on ma ťahal viac a viac von z okna.

Nemusel som sa pozrieť aby som vedel, čo je podomnou. Veľmi dobre som to mohol mohol odhadnúť.

David držal naším smerom natiahnuté ruky, presne ako moji rodičia. Avšak tento obranný postoj by mi nepomohol. Nemohli by ma chytiť.

„Čo od nás chcete?“spýtal sa otec.

„Od vás nič, ale ju tu niekto, kto môže zachrániť vášho syna,“povedal mu v nápovede a otec sa inštinktívne pozrel k Davidovi.

„Presne tak,“pochválil ho Carl, „to je ten správny človek.“

„O čo ide?“spýtal sa ho David hneď potom.

„Neber si to osobne. Nemám záľubu v zabíjaní tvojich milencov, ale zjavne sa to vždy vyvinie proti nim,“hovoril sarkasticky a pri tom ma letmo postrčil oknom.

Všetci sa cukli a Carl sa začal smiať.

„Panebože, je to len cvok, ktorý vám hovorí, aký ste neužitoční. Pravdepodobne už vymyslel niekoľko spôsobov, ako prežiť môj útok,“povedal im to, akoby to boli všetci hlupáci, ale v jednom mal pravdu. Isteže som vymyslel čo najviac spôsobov, ako prežiť, keď ma tým oknom postrčí a vedel, že mi nie sú schopní pomôcť.

„Si úplný blázon,“povedal mu naštvane David.

„Nehraj sa. Dobre si vedel, že ti niečo tajím. Pravdepodobne si tušil, že to ja som zradcom,“hovoril k nemu podráždene.

„Netvrdím, že som nemal žiadne podozrenie,“odpovedal mu David malátne.

„Ale,“ Carl naklonil na stranu hlavu a usmieval sa neho.

„Ja som dúfal, že to nie je pravda,“povedal mu ublížene.

Práve preto som dúfal, že tomuto nebude musieť čeliť.

„Si slaboch. To už tento tvoj teploško má viac guráže ako ty. Prečo mu nepovieš, čo mu tajíš, hm? Len mu pekne priznaj, kto ťa prišiel pozrieť do nemocnice. Kto dával pozor na to, aby si zabil jeho obľúbeného kapitána, hm?“

Mlčal som a všetci robili to isté.

Pozeral som sa na nich a videl to sklamanie v Davidových očiach keď si uvedomil, že som mu to tajil.

„Hm?“pootočil ku mne tvár. „Povedz mu to do očí a pekne nahlas,“udal mi vražebne.

Nadýchol som sa nosom a vzduch ma chladil až v krku.

„POVEDZ MU TO!“rozkázal mi revom. Silou ma strčil, stratil som rovnováhu, ale Carl ma udržal stále väčšou časťou môjho tela v izbe.

„Keith,“zaprosila mama.

Pevne som sa mu vzoprel.

„On,“zašomral som prinútene.

„NAHLAS!“

„Bol to ON, Carl,“povedal som výrazne, ale nemal som dosť odvahy povedať to Davidovi do tváre.

Ani netuším, ako moc by mu to ublížilo. Dosť, že musí stáť pravde zoči-voči.

Pre mňa sa to stala normálna vec, ale pre neho je to ešte bolestivá spomienka. Simon bol a dlho bude jeho blízky priateľ.

Netuším, aký je to pocit zistiť, že jeden môj blízky priateľ zabije druhého.

„To by sme mali a teraz sa porozprávame s tvojimi rodičmi,“povedal mi milšie.

Zložil som jednu ruku z trámu a zachytil mu zápästie ruky, ktorou ma držal na hranici. „Nechceš sa s nimi rozprávať?“spýtal sa ma smutne, „tak to sa ich môžem nakoniec zbaviť tiež, čo na to povieš?“

„Toto je medzi nami troma,“upozornil som ho na to, že prekračuje hranicu.

„Ale,“natiahol pobavene.

„Čo by asi povedal Terry keby vedel, že si tu?“spýtal som sa ho rovnakou pohŕdavosťou akou rozprával doteraz on.

„Chceš sa mi vyhrážať?“zasmial sa. Kvôli jeho mokrým stopám sa mi šmýkalo na podlahe.

„Ak to bude nutné,“odpovedal som mu pevne.

Carl sa zasmial a zovrel ma aj druhou rukou.

Pustil som sa úplne okna a držal som sa jeho rúk, ktoré sa okolo mňa zovierali.

„Chápeš, že ťa môžem vyhodiť von oknom?“spýtal sa ma, prekvapený z môjho náhleho vzdorovania.

„Áno, ale čo by na to povedal Terry, keby si mu pokazil hračku?“pýtal som sa ho stále podobné otázky.

Zneistel, ale zato jeho ruky, ktoré držali môj život sa stali istejšie a silnejšie.

Pousmial sa.

„Snažíš sa ma ovládnuť?“spýtal sa pobavene.

Mykol som obočím a plecami.

Zjavne.

„Neuveriteľné. Na mňa takéto rečičky ale nebudú fungovať,“priznal sa mi. Ja viem.

Snažím sa udržať na hranici svojej izby. 

„Pretože si ťa Terry už zaučil,“povedal som mu bezočivo.

Srdce mi divoko bilo, ale neuhýbal som pohľadom.

Uhol prvý.

Pozrel sa k mojim rodičom a postupoval na Davida, potom na Annu.

„Počuli ste to?“zasmial sa podráždene. „To sa mi snáď zdá, nevaroval som ťa dnes náhodou?“spýtal sa ma.

Nervózne som prestupoval na špičkách a udržiaval rovnováhu na mokrej podlahe iba preto, že som sa držal.

Áno, to tiež. No ták.

Všetci sa príliš báli urobiť ten krok.

Odvahu.

„Carl,“oslovil ho David, „nerob nič nepremyslené,“požiadal ho pokojným hlasom. Bol to ten druh hlasu, vďaka ktorému sa cítite v bezpečí aj v momente, keď všetko okolo vás horí. Carl pevne zovrel pery a prikývol.

„Máš úplnu pravdu,“prikývol na jeho slová.

Otočil sa ku mne.

Sekunda.

Bol to ten moment, kedy bol odhodlaný vyriešiť celý problém po svojom.

Odpútal sa jednoduchým pohybom od mojich rúk a postrčil ma celou silou von oknom. Šmyklo sa mi. To som čakal. 

Nehovorím, že by to neurobil, keby dostal to, čo chcel.

Urobil by to.

Ako som asi mohol vyriešiť situáciu, do ktorej som dostal celú svoju rodinu? Vzdám sa kráľovnej a dám šach-mat strelcom.

Situácia bola veľmi jednoduchá. David bol jediný, ktorý ho dokáže dostať, ale jedine vtedy, ak mu zoberiem jeho slabý bod. Neodhodlal by sa zneškodniť ho a vziať na seba riziko, že mi Carl ublíži.

Preto som to riziko a ten slabý bod vzal.

Mňa.

Poznám miesto kde som žil celý život lepšie ako nikto.

Priamo pod mojim oknom začínal trávnik. A Carlove topánky boli vlhké. To znamená, že buď už padala rosa, alebo cez deň pršalo.

Tráva bude vlhká a zem trocha mäkká.

Pri páde som zavadil nohou o vonkajšiu maľovku.

Môj pád trval možno dve sekundy a menej. Bol som strachom bez seba, ale udržal som sa aspoň natoľko, aby som dopadol tak, ako som si to premyslel.

Prikrčil som nohy a založil si ruky za hlavu.

Dopadol som nohami do mokrej trávy.

Nevydržal som úplne svoj dopad. Prevrátil som sa na chrbát a vybil si dych. Urobil som niekoľko sudov, aby som spracoval silu dopadu a hánkami na ľavej ruke som nechtiac buchol o príjazdovú cestu.

Nebolo to o šťastí, ale matematike a fyzike.

Všetko vyšlo tak ako malo.

Zostal som ležať na tráve a chytal dych, pretože okrem pár škrabancov to bola jediná chyba môjho pádu.

Svetlo z mojej izby bolo tienené postavami. Bol som šťastný za ten pohľad, ktorý sa mi naskytoval na dom.

Otváral som ústa a lapal po kyslíku. Potreboval som nájsť správnu polohu, aby som dokázal povoliť svalový kŕč na bránici.

Opatrne som sa posadil. Nepomáhalo. Predklonil som sa a lakťami i kolenami som sa držal nad trávou.

Časť mojej rodiny vybehla pred dom.

„Keith! Keith!“opakovali moje meno. Chodil som poštvornožky po tráve a pokúšal sa nájsť ten správny moment postaviť sa na nohy.

Našli ma veľmi rýchlo.

Mama aj sestra sa nahrnuli do môjho osobného priestoru a snažili sa mi pomôcť. Boli tak vydesené, že som sa obával, že začnú s resuscitáciou.

„Potrebujem.. potr.. no, priestor,“povedal som im na niekoľký krát.

„Priestor?“zamračila sa na mňa mama. Letmo som si poklepal po hrudi a naznačil jej, že sa mi zle dýcha, lebo som si vybil dych.

„Zavolám záchranku,“oznámila nám okamžite Anna.

Držala v rukách mobil a zjavne už volala políciu.

Zachytil som ju za nohu a pokýval hlavou do nesúhlasu. Bol som v poriadku. Nič mi nebolo. Cítil som sa ako zasiahnutí silným tazerom. 

„Sotili ťa z okna!“pripomenula mi zjavne vydesene.

Húževnate som súhlasne prikývol. Natiahol som k mame ruky a ona mi pomohla postaviť sa na nohy.

Mal som ich úplne tuhé.

Triasol som sa kvôli kombinácii zimy a strachu.

Nie som až taký nerozumný aby som nevedel, že som si mohol ublížiť, ale pätová situácia bola vyriešená v náš prospech a okrem toho sa nikomu nič nestalo.

Prešiel som ich pohľadom.

David a otec boli v nedohľadne.

„Kde je D-david a .. otec?“spýtal som sa ich.

„Sú hore. Keď ťa sotil z okna obaja sa k nemu vrhli. Ihneď som zavolala políciu. Mysleli sme si, že .. ja neviem, že sa ti niečo stalo,“obviňovala ma za to, že som bol v poriadku. Ženám sa neodvďačíš.

Pomaly som kráčal späť do domu a sľuboval na všetky náboženstvá, aké som poznal, že už nikdy túto skratku von z domu nepoužijem.

Nikdy.

Na schodisku som zakopol.

Mama ma zachytila a snažila sa mi pomôcť s rovnováhou.

„Čo ťa to vôbec napadlo!“pokarhala ma.

„Som v poriadku,“ubezpečil som ju. Je mi ľúto, že toho musela byť svedkom, ale nemocničná scéna by ju asi vydesila viac.

„O to tu teraz nejde!“zvýšila na mňa zlomený hlas. „Neviem, čo si mám už naďalej myslieť. Vôbec ťa nespoznávam,“rozplakala sa.

„Mama,“oslovila ju Anna a snažila sa ju podoprieť.

Výčitky. Tie boli tým najhorším, čím som sa teraz mohol obklopiť.

Povzdychol som si.

„Mrzí ma to,“ospravedlnil som sa, „Naozaj ma to veľmi mrzí,“povedal som jej do očí, ale aj tak som v nich naďalej videl to, ako ma nemôže spoznať.

Bolelo to vedieť. Sklonil som zrak a prešiel som do izby. Nedokázal som pred ňou stáť a cítiť to, čo si myslí.

Pridržal som sa dverí do svojej izby a potom mohol znova stabilne vojsť.

Otec s Davidom boli pohrúžení do toho, aby sa Carl ani nepohol.

Už len to, že dýchal ich nechávalo v strehu a práve preto si ma všimol Carl prvý.

„Ta- ta- dá,“zaspieval zvučne do ticha, „tu prichádza kaskadér,“predstavil ma sarkasticky, akoby som bol cirkusové číslo.

„Keith,“vydýchli obaja naraz, ako im padol kameň zo srdca.

„Si v poriadku?“spýtal sa ma otec.

Cítil som Davidov prenikajúci pohľad a chcel mu ho opätovať.

„Iste,“prikývol som.

Anna sa za mňa postavila a chcela ma posadiť na stoličku, ktorú som mal za stolom.

Ja som tam ale nemal namierené.

Otočil som sa konečne na Davida.

„Je mi to ľúto. Nechcel som ti to povedať, pretože som vedel, že ti to ublíži,“povedal som mu, keď sa mi upokojil dych.

Carl sa pokojne oprel o stenu pod oknom a pozoroval celú moju rodinu s pobaveným úsmevom.

Nebránil sa. Nemal dôvod. Terry ho aj tak dostane zo všetkého, do čoho sa zamieša.

„Bolo to naozaj nutné?“spýtal sa ma rovnako obviňujúco ako moja mama.

„Nerobil by si nič, čo by mi ublížilo,“vyslovil som to, čo bola pravda.

Otec preskakoval medzi nami pohľadom.

„A preto si to musel urobiť ty? Zbláznil si sa!?“

„Mrzí ma to,“vydýchol som ospravedlňujúco.

„Prestaň s tým áno? Prečo musíš vždy obetovať seba aby si zachránil situáciu?! Baví ťa to? Snažíš sa byť hrdinom?“

„Tak to nie je,“snažil som sa to vysvetliť, ale on bol naštvaný a nič, čo teraz poviem to nezmierni.

„Koniec,“postavil sa medzi nás otec.

Prešiel Davida pohľadom a potom sa otočil na mňa.

„Povedal si, aby som ti dôveroval, že mi všetko neskôr vysvetlíš. Teraz ti dávam priestor to vysvetliť,“prehovoril na mňa prísne.

Isteže som si želal vycúvať, zo všetkého najviac bola toto jediná vec, ktorú som práve teraz nechcel preberať.

Terryho a Davida s mojimi rodičmi.

Ak by som sa však tváril, že mi prišlo zle, pravdepodobne by som iba všetko zhoršil.

Oprel som sa o stolík.

„Teraz nie je správna doba,“povedal som mu teda.

Otec sa na mňa nahnevane zamračil .

„Tak teda nie je správna doba,“neprijal moju odpoveď.

Otočil sa k Davidovi a ja som vedel, že ju bude hľadať u neho.

„Ty si David, správne?“spýtal sa ho prísne.

„Áno, pane.“odpovedal mu zdvorilo.

„Znásilnil si môjho syna?“spýtal sa ho s veľkou vážnosťou a narovinu.

„Nie, pane. To by som nikdy neurobil,“odpovedal mu, hoci musel byť tento rozhovor pre neho trestom.

Carl sa zasmial.

„Čo je také vtipné?“zahriakol ho otec.

„Ale nič. Len to, že ste položili zlú otázku. Mali ste sa spýtať niečo ako: Sexoval si s mojim synom tak prudko, že kričal v extáze tvoje meno?“ afektoval a k tomu to môjmu otcovi ukázal aj rukami. Aby sa poistil, že ho môj otec pochopí.

On namieste skamenel.

David sa vrhol na Carla a bol odhodlaný ho udrieť. Tým by vvšetko ešte zhoršil.

„Áno,“odpovedal som sebavedome.

David sa v polovici pohybu ku mne otočil. Rovnako tak aj môj otec.

Je hrozne hlúpe schovávať sa za násilie, keď je to pravda.

„Áno mal som sex s Davidom a volal som pri ňom jeho meno,“priznal som celkom otvorene.

Dostal som tak do pomykova asi všetky osoby v mojej izbe.

„Keith,“oslovil ma otec šokovane.

„Mrzí ma to, otec, ale nemôžem sa za to ospravedlniť, pretože by som musel klamať a bolo to aj moje rozhodnutie. Nemôžem tvrdiť, že viem, akú hanbu ti tým spôsobujem, ale je to tak.“

„Keith, o čom to hovoríš?“oslovila ma malátne mama.

Otočil som sa na ňu.

„Mama, David nikdy nebol len môj priateľ,“povedal som jej otvorene.

Nemal som v pláne privodiť jej infarkt, ale ona to tušila.

Podľa toho, ako sa pozrela na Davida, sa dalo poznať, že to pre ňu nebolo ani tak prekvapenie ako pre otca.

Matky to vždy vytušia.

„To sú nám ale rodinné prípady,“predniesol veľkolepo Carl do ticha, keď sa mu naskytol priestor. „V tejto časti sa spojila rodina , ale stále tu zostávali nevyriešené problémy medzi milencami,“predniesol nadšene.

Vzdorovito som mu pozrel do tváre. Presne viem, čo chce povedať.

„Čo? Nemám mu to povedať?“šepkal na mňa sarkasticky.

„To, že si ma „chytil alebo dostal“ nič neznamená. Myslel si si snáď, že keď ma vyprovokuješ a ja ťa vyhodím z okna, bude to stačiť na to, aby som mu to nepovedal? Aj keby si zomrel na betóne by ma nezastavilo urobiť si tú radosť. Ubral si mi možnosť odísť, tak ja ti zoberiem tú tvoju,“povedal mi zákerným pohľadom.

„Čo si myslíš, že získaš, keď mu to povieš?“spýtal som sa ho.

„Najskôr asi nič, ale serie ma, že to tak je,“povedal mi pravdivo do očí.

A sme znova na začiatku.

„Práve preto si prišiel? Vybiť si na mne zlosť?“

„Možno máš pravdu. Nezniesol som tú predstavu a trochu viac ma to naštvalo, ako som mal v prvom pláne.“

„O čom hovoríš?“otočil sa David na Carla.

„No pozrime ho zvedavca. Vidíš, akú pikošku mu odopieraš?“pozrel sa na mňa sklamane.

Pokýval do nesúhlasu hlavou a postavil sa na nohy.

„David a milé obecenstvo. Rozpoviem vám príbeh o tom, ako bol Keith na návšteve u Terryho. Všetko začalo včera poobede, kedy dostal od Terryho neodolateľnú ponuku. „Zahrajme si šach,“navrhol mu Terry a Keith povedal: „To je ale úžasný nápad!“ a tak sa stalo, že sa títo dvaja géniovia pustili do šachu. Raz vypadla jedna figúrka, potom vypadla druhá figúrka, až nakoniec ich zostalo len toľko, že sa dali spočítať na jednej ruke. Hra bola síce výborná, ale … nuž viete, takto to vyzerá nezaujímavo. To bude asi tým, že som vám zabudol povedať o čo hrali. Teraz však prichádza čas na otázky: Kto z vás prítomných vie o čo hrali?“spýtal sa pobavene celej mojej rodiny a aj Davida.

Všetci sa na mňa pozreli.

Sklonil som zrak k nohám.

Viem, že to bola chyba. Moje 50 na 50 bola zrazu úplná blbosť.

„Keith?“vyslovil moje meno a snažil sa ma prinútiť odpovedať na jeho otázku.

Pevne som zovrel zuby.

Ticho a napätie v izbe rástlo ako zima.

David akoby všetko vedel prečítať na mojej tvári. Prikryl si ústa a otočil sa mi chrbtom.

„Odpovedz mu,“požiadal ma pevne.

„David,“požiadal som ho prosebne.

„Odpovedz mu,“neustúpil.

„Presne tak Keith, odpovedz mi,“zabával sa.

Nočný kľud začínal pretínať ruch z ulice. Polícia prichádzala.

Stačí, aby som mlčal kým neprídu.

„KEITH!“zvýšil ma mňa hlas otec.

Klamstvom nič nevyriešim.

„O život,“odpovedal som.

„O život, dámy a páni! To bola stávka, ktorá prekonala všetky ostatné!“zvolal Carl.

„Panebože,“zašomral otec.

Všetci mi stáli chrbtom.

Pociťoval som, ako som blízko k tomu, že sa rozplačem.

Carl sa usmieval.

„Presne tak. O život. S tým, že kto prehrá musí dobrovoľne spáchať samovraždu. Milé publikum, kto vyhral tento šachový súboj?“

Zdvihol energicky ruky do vzduchu. „Neodpovedajte. Ja vám to poviem!“zavolal.

Pozrel sa mi priamo do očí a vyslovil nenávistne:

„Terry Weson.“