Nahol som sa cez roh budovy, aby som zistil, kto presne tam je. To jediné, čo som však uvidel bola tma, ktorá ma zaplavila okamžite po silnom údere do môjho zátylku. Zvalil som sa na zem a tvárou som doľahol do ohriatej trávy. Jej steblá ma pohladili po líci a zaželali mi bezsennú, dobrú noc.

Neviem, či som si uvedomoval svoje bezvedomie. Nepamätám si to, hoci by to bola dobrá skúsenosť, pre rozvíjanie ďalších testov.

„Keith,“vyhŕkol naliehavejšie David.

Neotváral som oči, ale to, že vyslovil moje meno ma kompletne presvedčilo o tom, že som zažil mimo vedomí zážitok.

Kedy by on na mňa slušne volal menom?

„Počuješ ma?“spýtal sa s ustaraným hlasom.

A k tomu sa ma zase dotýka! 

So zatvorenými očami som vystrel ruky zasiahol som jeho bradu.

„Dotýkaš sa ma,“pripomenul som mu podráždene.

Mlčal, ale položil ma naspäť do trávy. 

Jednoduchý pohyb dole, ktorý nebol dokonca vykonaný mojim pohybom tela mi v hlave pichľavo šumel. Znova som sa chrbátom dotkol rovnej zeme a v tedy som mohol naisto povedať, že sa mi točí hlava. Zvrtol som sa na brucho a schoval si tvár v dlaniach.

Moja úbohá hlava.

„Chytrák... čo sa tu stalo?“prehovoril po sekundách ticha, ktoré som si vôbec neužíval lebo mi príšerne pišťalo v ušiach.

Opýtať sa opilca, čo si pamätá po prepitej noci je úplná zbytočnosť, ale opýtať sa dezorientovaného človeka, čo sa stalo, je necitlivosť.

„Idiot,“zamrmlal som si do rúk.

„Prosím?“naklonil sa, aby rozumel mojim slovám.

„Že si enormný idiot!“zasyčal som hlasnejšie. Hrdelne sa zasmial.

„No to je pekné. Nájdem ťa ležať na zemi s rozbitou hlavou. Snažím sa ti pomôcť a ty ma spak ruky nazveš idiotom,“smial sa podráždene.

„Aspoň, že to nepopieraš,“mrmlal som si ďalej po podnos a snažil sa otvoriť oči a reagovať na okolie. Letmým pohľadom som švihol po tráve do diaľky. Chvíľu ma ťahali oči, ale rýchlo si začali zvykať, že začínam fungovať.

„Nepopieram,“vyprskol neuveriteľne, „ty si neskutočný človek,“posťažoval si.

„Počkať!... Že to hovoríš práve, ty?“prskal som podľa nálady.

„Ďalšia štipľavá pripomienka. Prečo nie?“začínal sa rozčúľovať.

Vyštveral som sa do sedu a pridržiaval sa rukami, kým sa mi točila hlava raz do jednej a raz do druhej strany.

„Treští mi v hlave a mám ju rozbitú, hľadajú ma vládny pracovníci, ležím na tráve vedľa domu smútku a ty sa ma pri prebratí prvé opýtaš, čo sa stalo,“vyhodil som mu na oči, prečo si zaslúžil moje predošlé nevhodné poznámky.

Kľakol si vedľa mňa a priložil mi niečo zozadu k hlave.

„Zoberiem ťa do nemocnice?“spýtal sa ma už pokojne, ale stále odmerane. Asi pochopil.

Prebral som jeho činnosť, držania si látky na mojej hlave a otočil som sa k nemu. Až teraz som si všimol, že má na sebe slušný čierny oblek a príjemne vonia.

Veľmi príjemne.

„Smrdíš,“posťažoval som si, aby som ho prinútil cúvnuť. Necúvol.

„Netrep kraviny,“zahriakol ma a chytil za ruku, aby ma vytiahol na nohy. Nebránil som sa mu. „Čakám aspoň na nejaké vysvetlenie celej situácie,“povedali mi počas toho, čo mi pomáhal so stabilitou. „Najskôr sa zjavíš ako prízrak, potom ťa nájdem polomŕtveho a ty k tomu všetkému trepneš niečo o vláde.“

Pri jeho slovách mi došla naliehavosť v ktorej som bol. Chmatol som ho za bicepsy a zovrel mu ich.

„Pravda! Vláda!“zreval som. Prekvapene na mňa roztvoril oči.

„Zistil som, čo je Terry Wedson zač. Doteraz pracoval ako vojenský stratég pre tajnú organizáciu,“vyhŕkol som v rýchlosti.

„Stratég,“pohral sa s tým slovom, akoby mu to potom začalo dávať viacej zmysel.

„Stratég?“spýtal sa a ja neviem, či preto, že mu to ešte len začalo dochádzať.

„Nevieš kto je stratég?“zamračil som sa na neho. Nemôže byť predsa až TAK blbý.

„Viem, kto je stratég,“natiahol rozladene.

„Naozaj?“nadvihol som jedno obočie. Naklonil hlavu a pricapil mi ruku s látkou, kapesníkom, naspäť na hlavu.

„Prestaň ma opakovane dráždiť,“požiadal ma.

„Inak?“neubránil som sa dráždivej otázke.

„Neblbni a radšej mi povedz o tvojej hlave a stratégovi,“ozval sa už úplne pokojne, priam dospelo.

Sklopil som zrak k tráve a prehral si posledné sekundy pred výpadkom.

„V prvom rade, rád by som sám vedel, čo som nemal vidieť a v druhom, naozaj máš problém. Možno by si si mal začať šetriť na pohreb,“povedal som mu.

Urobil na mňa grimasu.

„To bol čierny humor na cintoríne, pár minút po tom, čo pochovali môjho bývalého priateľa? Naozaj? Možno by si si mal naštudovať etiketu správania,“navrhol mi, „v každom prípade, čo si nemal vidieť?“dodal ešte otázku.

„Ak by som to vedel, neformuloval by som takto svoju vetu,“odvrkol som. Pozrel som sa okolo nás.

Ale no ták!

Hlasno si vydýchol a upútal moju pozornosť. „Čo teda náš Terry Wedson? Stratég?“

„Nič moc. Chcel, aby som našiel tú stránku, kde sa o ňom zmienili. Vedel, že zalarmujem vstupom na web agentúru, ktorá ho vedie, pre ich prospech. Aspoň to tak vyzerá, ale určite sa ma snaží nechať zatknúť,“ objasnil som mu prirýchlo. Dochádzal čas.

„Nie si paranoidný?“zaujímal sa ledabolo.

„Iste, že áno. Tak tiež sa mi zdá, že práve teraz mieria k nám,“odpovedal som mu, než boli dostatočne blízko, aby nás počuli.

David sa ihneď otočil a pozrel sa na dvoch mužov.

Nezrýchlovali ani keď si uvedomili, že o nich vieme. Nemuseli.

Otočil sa ku mne s otázkou v očiach.

Potrebujem vedieť, čo sú presne zač.

„Hlavne nič nevieš. Nepoznáš ma! Pomohol si mi, keď si ma tu našiel ležať. Tvár sa prekvapene, keď povedia, čo chcú a za žiadnu cenu sa im nepredstavuj! Rozumieš! Neprikyvuj,“chŕlil som z seba slova a on sa ich snažil spracovať.

Zasekol sa, keď mi chcel prikývnuť a tak iba ticho čakal, kým k nám prídu.

To je dobré.

„Ste Keith Pelow?“spýtal sa jeden z nich a pozeral sa na mňa. Žeby dobrý odhad?

 Zaprel som sa o Davida a ten ma pridržiaval.

„Áno,“odpovedal som akože nechápem, čo sa deje.

„Môžem vás požiadať, aby ste išli s nami?“

„Čo sa deje?“skočil do rozhovoru David a hral presvedčivo svoje prekvapenie. Obaja muži na neho obrátili svoje pohľady.

„Aj vás budeme musieť požiadať o spoluprácu,“odpovedal mu veliteľ ich dvojmiestneho tímu. Dokonalé! Len tak ďalej!

Nútil som sa neusmiať sa.

„Ale ja som mu iba pomohol. Zdá sa, že ho niekto napadol,“povedal úplne mimo.

Výborná odpoveď David!

Muž z organizácie si ho premeral pohľadom.

„Pán Doe, vaše herecké výkony nás naozaj nezaujímajú,“nenechali sa oklamať.

Nedokázal som v sebe udržať úsmev a začal sa vyškierať.

Už to chápem. Obaja sú psi, dve veľmi dobre, vycvičené a ochočené zvieratá.

David na mňa spravil grimasu: Nechápem.

Nemal som čas mu to vysvetľovať a ani nemohol, pred nimi.

Podriadený mi zovrel v rukách zápästia a viedol ma k ich autu. Druhý si zobral na starosti Davida. Obaja sme spolupracovali aj keď mi bolo úplne jasné, že David nesúhlasí, ale potešilo ma, že spolupracuje podľa mňa.

Zjavne mi dôveruje v tom, čo od neho požadujem. Tento deň sa začína byť čím ďalej, tým viac zaujímavejší.

Zastali sme pri tom veľkom čiernom aute z ktorého sa vykľul Mercedes Benz trieda C.

Aspoň niečo dobré.

„Mám právo vedieť, za čo ma zatýkate a vidieť vaše odznaky, nie?“ozval sa nespokojne.

„Obaja ste zatknutý za podozrenie s napadnutia tajných dokumentov a následným zdieľaním zistených informácii,“odpovedal mu pokojne veliteľ.

Toho som si však, bol na rozdiel od Davida, vedomý.

Po odpovedi si obaja naraz vytiahli odznaky a ukázali nám najskôr jeden a potom druhý.

Rovnako to bola zbytočnosť. Všetko od vlasu na zadu hlavy až po špičky topánok hovorilo o nich, čo za prácu vykonávajú.

David na mňa pozrel a ja som skrútil pery do úsmevu. „Keď nás pustia, zahluším ťa!“ Presne to si myslel keď sa na mňa pozeral.

To je fér.

„Kam nás odveziete?“spýtal som sa to, čo som naozaj nedokázal vydedukovať.

„Na policajnú stanicu, kde vás vypočujeme,“odpovedal mi v prekvapivej spolupráci.

Nuda!

Otvorili nám zadné dvere a David nastúpil prvý, vedel, že budem chcieť sedieť za vodičom. Pokojne som sa usadil na vyhradené miesto a zapol si mlčky pas.

„Bez rečí?“pozoroval ma David. Pás zapadol a cvakol. Popravil som sa, aby sa mi lepšie sedelo.

„Toto je Benz Trieda C a je druhé z najbezpečnejších áut, prečo by som sa zdráhal?“pootočil som k nemu tvár.

„Pretože nás zatkli oboch a ak si nezabudol, tak teba niekto omráčil,“pripomenul mi stíšeným hlasom.

Obaja muži si nastúpili.

„Uhm-hm,“prikývol som mu súhlasne.

„Vieš niečo, čo ja nie,“skonštatoval s mumlaním si popod nos.

„Presne. Pamätáš si všetkých, čo boli na pohrebe?“

„Čo..?“išiel sa spýtať, čo mám v úmysle, ale už sme boli pod odposluchom. Stiahol sa a mlčal.

„Mimochodom, ako bolo na pohrebe?“začal som rozhovor na skrátenie cesty autom.

„Chytrák,“oslovil ma nahnevane.

Otočil som sa k nemu tvárou a on nesúhlasne pokýval hlavou.

„Nie,“dodal, aby to znelo viac záporne, „Takto sformulovanú otázku už nikomu nikdy nepokladaj,“poradil mi.

„Tak ako si to zvládal?“zmenil som slová, ale pointa zostala. Zdráhal sa.

„Asi by som povedal, že som to zvládal lepšie, než by som si zaslúžil,“odpovedal.

Nechápem prečo to hovorí.

„Bol tam Simonov, súčasný, pomlčka, bývalí priateľ?“spýtal som sa.

Iba si hlasno vydýchol.

„Isteže tam bol.“

„A tebe to vadilo,“hádal som.

„Prekvapivo. Nie. Bol som rád,“odpovedal s očami na ceste.

Toto ho tak trápi, že sa pohol ďalej a smúti za kamarátom a kolegom. Je normálne, že sa posunul ďalej. Je to normálny proces. Nie?

„A toto ti už vadí.“

„Si psychiater?“otočil ku mne odmeraný pohľad.

Veď dobre! Zbieral som informácie.

„Nie,“odpovedal som mu a stiahol sa.

„Tak to nechajme tak, prosím. Nechcem sa rozprávať o pohrebe,“požiadal ma. Založil si ruky na prsiach a uťal všetky naše rozhovory aj tie, ktoré sme ešte nestihli viesť.

Asi ho to naozaj dostalo. Nečakal som, že vie byť až tak uzavretý a odmeraný. Doteraz taký nebol.

Nechával som ho rozjímať ďalej. Je to asi tak, že potrebuje čas na premýšľanie alebo také niečo.

Pochoval kamaráta.... Tak, jasné, potrebuje čas.

Auto sa zaradilo do druhého pruhu, aby sme mohli odbočiť k policajnej stanici. Budova v ktorej sa nachádzala hlavná stanica, bola upravená stará budova. Jej secesné upravenie bolo až príliš honosné, vzhľadom k tomu, čo v nej bolo.

Vystúpil som prvý a za mnou nasledoval David. Nenechali ho vystúpiť jeho stranou.

Ukazovali mi cestu dnu. Nevzpieral som sa a oni dobre vedeli, že nepotrebujú robiť žiadne opatrenie.

Naisto o mne všetko vedia, kto som a aj to čoho som schopný, robiť scény nie je moja parketa .Tak isto ako vedia kto je David, hoci jeho by spútať mohli, len preto, aby som to videl. Hasič v putách. To by bol obrázok do novín.

Nepatrne som pri myšlienkach o ňom zablúdil k nemu aj očami. Tváril sa neprítomne a neprístupne.

Moje pocity z celej situácie sa pri pohľade na neho začali meniť.

Je možné, že som sa cítil, neprimerane k danej situácii?

Pozoroval som ho a snažil sa ho pochopiť.

Srdce mi pár krát preskočilo, tak ako sa to stalo nedávno. Zaskočilo ma to. David zrazu zdvihol pohľad, akoby vedel, že o ňom premýšľam.

Do hlavy mi stúpla vriaca krv a zostalo mi príšerne teplo. Uhol som radšej svoje oči z jeho tváre na betón.

Na čo zase myslím? Musím sa sústrediť!

Museli nás rozdeliť. Bude tak jednoduchšie dosiahnuť o čo sa tak usilovne snažia. Zostáva ešte pár nedoriešených vecí.

Naplánoval som si to tak, aby to vyšlo pred tým než vojdeme do budovy.

Rýchlo som sa zvrtol a zavesil sa na Davidove plecia. Jeho to prekvapilo a obaja naši psi sebou hrkli, mysliac si, že utekám. Silnejšie som sa okolo neho zovrel a nosom som sa dotkol jeho krku.

„Neodpovedaj na žiadne osobné otázky,“zašpekal som.

Slabo som sa nosom obtrel o jeho bradu a on mi letmo položil ruku na chrbát. Srdce sa mi divoko rozbúchalo, keď som reagoval na jeho dotyk. Pevne som zovrel zuby. Teraz nie!

Perami som sa priblížil až k tým jeho, aby to vyzeralo, že ho bozkávam.

„Povedz im iba, že nemáš počítač. Nebudú ťa tu môcť držať,“dodal som rovnako, úplne potichu.

Priam som cítil ich pohľady. Rozhodli sa nás odlepiť.

Svoj plán som splnil. Nadýchol som sa kyslíku z jeho priestoru a povolil svoje zovretie okolo Davidovho krku.

Jeho ruka na mojom chrbáte nečakane zosilnela. Sklonil sa rýchlo k mojej tvári a ja som sa iba bezmocne díval na tú jeho, ktorá bola niekoľko milimetrov od mojej. Ústami sa obtrel o moje.

„Budeš v poriadku?“spýtal sa a dychom mi vkladal jeho slová do úst.

Všetky svaly sa mi zovreli a chceli ho celou silou od mňa odtrhnúť.

„Áno,“odpovedal som niekoľko sekúnd predtým, než nás od seba odtiahli. David ma pozoroval rovnako ako ja jeho. Cítil som ho na svojom tele, akoby mi tam nechal značku. Dych sa mi triasol a vzduch sa mi zdal redší.

„Poďme,“posúrili nás naraz.

V momente, ako sme prešli dverami nás už úplne rozdelili, do dvoch rozdieľných strán. Venovali sme si ešte jeden pohľad a potom som sa znova vrátil, iba k naskytnutému problému.

Najskôr som si myslel, že ma naozaj zatknú a obdvinia, ale pretože sú to iba ochočené psy je mi úplne jasné, že toto nebol pravý dôvod.

Podriadený ma posadil za stôl. Rozkázal mi nech sa predstavím a potom nasledovali otázky. Bola to len hra ku ktorej sa ani nie za trištvrte hodinu pripojil aj druhý z nich.

To znamená,že David je voľný.

Nechceli skutočne vedieť, prečo som našiel tú stránku a ani, čo som si na nej prečítal, pretože to vedeli od Terriho Wedsona. Celý čas je to jeho hra. Tak isto od neho vedeli, že som na cintoríne, že som sa vyspal s Davidom a aj to ako David vyzerá a že ma skutočne pozná. Takže žiaden herecký výkon.

Vedeli to od začiatku. Preto reagovali a robili to, čo robili.

Bol na tom pohrebe. Nebol mimo mesto. Došlo mi to hneď ako oslovili Davida. Ako inak by mohli vedieť, kde som a že to David nehrá. Jedine tak, že boli informovaný. Oni o ňom mohli vedieť jedine od jediného človeka.

V tom prípade. Jeden človek, ktorého som počul pred tým, než som bol omráčený bol Terry Wedson, otázka je: Kto bol ten druhý a tretí?

Musím priznať, že mal David pravdu, keď si myslel, že majú na hasičskej zbrojnici zradcu. Preto dúfam, že si David zapamätal ľudí na pohrebe. Tým sa uľahčí celý proces.

„Budete nám odpovedať?“spýtal sa šéf z dvojice.

„Nie,“odpovedal som odmerane, „buďme k sebe všetci úprimný, nemalo by to cenu,“dodal som znudene.

„Práve ste na výsluchu. Cenu to má,“upozornili ma.

„Iste,“prisvedčil som, „tak isto ako v,y ste iba handerné bábky a táto miestnosť je divadlo.“

„Pozor na slová,“zasiahol jeho partner s nižším postavením.

„Aha! Takže vy viete aj improvizovať. Milé prekvapenie,“nenechal som sa zastrašiť.

„Ako môžeš..“začal zvyšovať svoj vražebný hlas.

„Ako?“vyhŕkol som hlasnejšie.

„V prvom rade, nehrajme toto divadielko. Nebaví ma to. Tá stolička je nepohodlná. Takže sa dohodnime takto: Neviem, aké si vaše presné rozkazy. Netuším, čo ste mali za úlohu zistiť od mňa, rovnako ako od Davida Doeho, možno máte za úlohu nasadiť štenice, sledovacie zariadenia, to je jedno. Ale odkážte svoju šéfovi alebo nadriadenému, že ho srdečne zdravým. Ak si chce pohovoriť, nech sa mi ozve, určite má moje číslo a vie kde ma nájde. Nudím sa s vami.

Takže! Na záver by som ešte chcel povedať, že na hereckú školu sa rozhodne nehláste ani jeden z vás. Teraz, keď už sme si všetko ujasnili, môžem to tu ukončiť?“spýtal som sa ich oboch.

Tvárili sa neprítomne.

Rozladene som si prekrížil ruky na prsiach.

„No ták. Vzdajte to. Váš podriadený spolupracovník, už mal byť asi hodinu na nejakej schôdzke. Podľa toho ako sa hrá s mobilom vo vrecku, typujem priateľku?“otočil som k nemu skúmavý pohľad.

Jeho pohľad zostal zrazu skromný, keď sa k nemu otočil aj šéf.

Takže priateľku som trafil.

„Nebol by som k nemu až taký prísny. Vy sám, nech už sa voláte akokoľvek, si predstavujete ako sedíte doma a konečne jete,“nenechal som odísť šéfa naprázdno.

Napriek žuvačke mu smrdelo z úst. Je mi jasné, že nemá chorý žalúdok, takže jedine hladný.

Obaja mlčali.

Postavil som sa od stola, bez súhlasu alebo so súhlasom, to je jedno. Hra končí.

Za dve hodiny pozorovania, som si úplne preveril, že nič viac nevedia, iba to, čo bolo nutné, aby ma dostali a to, už som vedel aj sám.

„Nezabudnite ho pozdravovať a nech nabudúce neposiela nikoho a príde sám. Má to istejšie,“navrhol som im.

„Nezabúdaj, že sa ponáraš do problému, ktorý je hlbšie ako ty,“varoval ma šéf, skôr než som odišiel z vypočúvačky.

„Chcete mi dať radu do života?“spýtal som sa zaujato.

„Opatrne so slovami a činmi. Nikdy nevieš, čo sa stane,“povedal.

Jeho veta sa mi vryla do pamäte.

Je to pravda, hlavne ak idem skoro proti sebe a naslepo.

Mlčky som odišiel a zavrel za sebou dvere.

Aspoň, že sme mali túto frašku za sebou. Je jasné, že sme si to všetci museli odohrať. Pre nich to bol príkaz, ktorému ešte musím prísť na koreň a pre mňa strata času.

Dve hodiny zabitého času. Terry Wedson má asi more voľného času, keď sa toľko namáha.

Cestou von som si ešte ponaťahoval svaly, ktoré som mal stuhnuté zo sedenia. Prešiel som vchodovými dverami a namierili si to domov. Urobil som pár krokov, než som si všimol, že ma David čaká pred budovou.

Zdvihol ruku na pozdrav.

„Aké to bolo?“spýtal sa na privítanie.

„Perfektne zohrané divadlo,“odpovedal som mu znudene.

„Čakáš len preto, aby si vedel prečo som ti prikázal jednotlivé veci?“spýtal som sa ho.

„Možno aj,“odpovedal.

„Čo je to za odpoveď?“zamumlal som si popod nos a potom mu vysvetlil, prečo som ho nútil robiť divadielko a čoho sa bol svedkom.

„A to je všetko?“spýtal sa na konci môjho vysvetľovania.

„Čakal si niečo viac?“

„Dúfal som, možno v akčnejšie scény s výbuchmi ako z filmov Michaela Baya,“odpovedal mi.

„Už je ti do vtipu? Pred troma hodinami by si ma za vtip zakopal na cintoríne,“pripomenul som mu.

„Nečuduj sa mi. Musím žiť s tým, že mi zomrel niekto blízky. Želal som úprimnú sústrasť rodine, ktorá vychovávala hrdinu. Chodil som s ním do školy. Nie je to niečo s čím je jednoduché usmievať sa,“zdôveril sa my.

Prikyvoval som jeho slovám.

„Predpokladám, že tebéle asi ešte nikto neumrel,“vyslovil, keď pozoroval moje prikyvovanie.

„Nie, prečo?“

„Si nevedomí. Nevieš, čo to obnáša. Nazval by som to aj nepoškvrnený smrťou,“povedal veľa významne a prestrel to pred nás rukou.

„To znelo divne,“odsekol som.

„Máš pravdu,“pristál okamžite.

Medzi nami sa rozhostilo ticho a ja som sa znova začal cítiť v jeho prítomnosti neisto. Motá sa mi z neho mozog! Ustúpil som o krok nabok.

„Smrdím?“zasmial sa, keď si to všimol.

„Nie, nechávam si priestor do zálohy,“odpovedal som.

„Pred čím?“bavil sa.

„Pred tvojimi dotykmi.“

„Aby sme mali všetko na pravej miere, to ty si sa dnes vrhol na mňa.“

„Bolo to čisto účelové jednanie,“bránil som sa.

„Len aby. Musím pred tebou chrániť svoje telo,“objal sa rukami a zahral hanblivosť.

„Nie si to ty, kto ma potom pobozkal?“zabodol som medzi nás ostrú otázku.

David nadvihol obočie.

„To nazývaš bozkom? Bolo to čisto účelové,“napodobňoval satiristicky moje vyjadrovanie.

„Beriem to za bozk,“držal som sa svojho.

„Nebol to bozk,“oponoval mi.

„Ale bol. Bozk je dotyk pier,“presviedčal som ho o svojej pravde.

„Ale aký dotyk pier, kým to nieje na celé pery, nepočíta sa to,“hovoril si stále po svojom.

„Nesúhlasím. Dotyk ako dotyk. Bol to bozk a je jedno ako to vidíš. Moje IQ je väčšie, čo znamená, že mám pravdu. Koniec. Bodka. Podčiarknuto. Hrubo,“povedal som si svoje.

„Chytrák,“povedal pokojne.

Otočil som k nemu zrak.

„Pamätáš ako sme sa bavili o tých nevhodných pripomienkach na moju osobu a trestoch, ktoré sú za to?“spýtal sa až vražebne potichu.

„O ničom takom sme sa nebavili. To by som si pamätal,“odpovedal som mu.

Mám však pocit, že nenarážal na rozhovor ako taký, ale na komplex situácii, ktoré viedlo k obťažovaniu z jeho strany. Cesta ku mne domov.

„Dobre,“ natiahol, „tak ti to hovorím teraz. Čo pripomienka, to dotyk,“upozornil ma.

Povzdychol som si.

„To je tak blbé ako...“potom som si uvedomil, čo chcem povedať. Haha! Ups...

„No len to povedz,“zasmial sa, „ako ja, však?“dopovedal za mňa.

Nepatrne som pomaly zdvihol k nemu oči.

„Nie,“zaklamal som.

„Ale, áno,“privrel oči a pozrel sa pomedzi zažmúrené viečka.

Ihneď ma prešla dobrá nálada.

Natiahol ku mne ruku a podarilo sa mu ma ihneď chytiť.

Pevne som zovrel oči.

Zatiahol si ma do priestoru pred neho. Objímal ma jednou rukou.

Čakal som niečo horšie, ale nič iné sa nedialo.

Držal ma pri sebe a nehýbal sa. Jediný pohyb, ktorý vykonával bolo dýchanie.

Dovolil som si otvoriť oči.

Videl to, čo mám namysli lebo na to celý čas čakal.

„Čo?“spýtal sa ma pobavene. „Čakal si, niečo iné? Napríklad taký ten tvoj „bozk“?“

„Nič také,“snažil som sa od neho odtiahnuť.

Pevnejšie zovrel okolo mňa ruku a ja som sa dostal k nemu ešte bližšie. Zacítil som znova stopu po jeho mužskom parfume.

Držal som odhodlane svoje ruky od jeho teľa a zrazu som nevedel kam si ich mám položiť, tak aby som sa ho nemusel dotýkať.

Začínal som prepadať zmätkovaniu. Srdce mi divoko bilo a ja som dostával rovnaké príznaky umierania ako včera.

Nervózne som váhou svojho tela zatlačil na jeho ruku, ale tá nepovolila.

„Cítiš sa neisto?“odhalil ma.

„Môžeš ma pustiť... prosím,“povedal som a vyhýbal sa pohľadu do jeho očí.

„Prečo?“vyzvedal, hoci odpoveď nebola tak dôležitá ako motív otázky.

„Odpovieš si sám od seba alebo ti navrhnem ešte možnosť zistiť, čo považujem za bozk ja,“povedal pomaly a zmyselne.

„Odpoviem! Na, čo to?“ Chŕlil som zo seba a snažil som sa spomenúť na otázku, ktorá padla medzi nami ani nie pred dvadsiatimi sekundami. „Neisto! Či sa cítim neisto?“spomenul som si šťastný sám so seba.

Bol to ťažký výkon.

Sklonil hlavu k môjmu uchu.

„Neskoro,“vydýchol teplý dych do môjho ucha.

Odtiahol sa o kúsok ďalej a letmo sa obtrel lícom o to moje.

Obliala ma šteklivá zima.

„Akož..“snažil som sa zareagovať, ale nastal výpadok.

David naklonil tvár a priložil svoje pery na tie moje. Musel som sa chvieť, ale on na sebe nedal znať, že si to všimol.

Nadýchol sa nosom a svojvoľne vsal svojimi perami tie moje.

Mal som roztvorené oči a díval sa na jeho rozmazanú tvár, ktorá sa ma dotýkala.

Zopakoval svoj bozk, ale vsal ma o niečo prudšie.

Srdce sa mi divoko rozbúchalo. Ak to šlo ešte divokšie než doteraz. Ruky mi klesli na jeho telo. Letmo som sa nimi zaprel o jeho hruď.

Spod smútočného obleku som cítil, ako mu rýchlo búši srdce. Tak ako mne.

Zostali mi dve možnosti.

Mal by som sa poddať alebo vzdorovať jeho bozku?.... Jemu...

To, čo som chcel bolo ….