„Preto som ti povedal, aby si skončil, preto som ti to zakázal, na tvoju ochranu, pretože ťa milujem.“

Stál som mu otočený tvárou a naozaj nemal poňatia o tom, či mu mám povedať niečo prvý.

O čo tu ide?

Celým mojím telom prechádzal nový pocit a moja myseľ bola zahalená v nejakom tvrdom neprebytnom trezore. Miluje? On? Ako?

Pozoroval ma a ja som necítil nutnosť skloniť pod tým tlakom oči. Urobil ku mne jeden krátky krok a keď som si objal telo rukami, zastavil.

„To je..“skúsil som nájsť slová, ktoré by mi pomohli pochopiť do čoho som sa zaplietol.

Veď aký to má asi logický zmysel. To nejde.

Neznámi pocit, ktorý som nebol schopný prijať, tak ako sa sformoval, vystriedal strach z nepoznaného.

Videl ako zápolim so svojim vnútrom a rozhodol sa pomôcť mi vyriešiť situáciu:

„Neviem, čo sa ti odohráva v hlave a myslím, že to asi ani nikdy nebudem vedieť, ale...“

„Nemá to žiadny logický zmysel ani sled,“skočil som mu do reči, „To je nepodložené a vykonštruované tvrdenie,“vyslovil som zmetený svojim nečakane plným, vnútorným životom.

David sa úprimne usmial, akoby na túto vetu čakal celý čas a je rád, že bola konečne vyslovená.

„Áno, máš pravdu a práve preto som sa tohto včera zdržal. Predpokladám, že niečo takéto počuješ prvý krát,“povedal mi sebaisto.

Až teraz som pocítil mäkkosť pôdy, ktorá mi bola doteraz tak pevne pod nohami a držala ma.

„Netvrdím opak. Väčšina ľudí v mojom okolí skôr cítia..“

David ma skúsil doplniť.

„Že si až nadpriemerne inteligentný?“ Pozoroval ma vážnym, no, zato úprimným pohľadom.

„No, skôr, otravne múdry,“opravil som ho.

„Desí ťa, že nie som väčšina ľudí?“spýtal sa pretože nadobudol pocit, že to tak môže byť.

„Si horší ako väčšina ľudí. Určite to tvrdíš, aby si si narukoval silnejšie právo do mojich nohavíc,“ poznamenal som odmerane, dúfajúc, že sa na mňa nebude pozerať až tak osobne a sebavedomo.

„Keby som mal byť úplne úprimný, tak nepoviem , že to nie je pravda. Chcem sa dostať do tvojich gatí. Úprimne je to to jediné miesto na tvojom tele, ktoré dokáže až dokonale cítiť a je ochotné so mnou bez myšlienkovo spolupracovať.“

„Si egoistický, nadržaný hlupák,“vyjachtal som úplne prekvapený jeho úprimnosťou, ktorá v tomto prípade nemusela byť až tak dôkladná. Hoci by som jeho klamstvo aj tak asi zistil.

„A práve preto sa zdá, že musím mať rád, altruiztického, zdržalivého chytráka,“odpovedal mi okamžite.

„Ty vieš opak egoistu?“opäť som sa zasekol.

„Aj ja som chodil do školy. Prekvapený? Možno je ešte veľa vecí čo o mne nevieš,“nadhodil.

Priblížil sa ku mne a ja som sa tentokrát pred ním neschovával. Nie až tak viditeľne.

Jeho blízkosť ma čím ďalej, tým viac napĺňala neistotou a výpadkami pamäte. Rušil všetky moje myšlienky, stále viac a viac. Ničil ma.

„Na príklad?“vyslovil som otázku, aby som zakryl svoju neistotu z jeho blízkosti.

„Nemám rád, keď ma ľudia nepočúvajú , hoci ide kompletne IBA o ich ochranu,“odpovedal mi znova pevne.

„Si hasič, veľa takých ľudí asi nestretávaš.“

„Máš pravdu. Je tu vlastne len jeden konkrétny človek, ktorý to robí pravdepodobne neuvážene,“podotkol.

„Hovoríme o mne,“uvedomil som si prineskoro.

„Áno,“prikývol jednoducho.

Medzi nami sa rozhostilo trápne ticho, ktoré David kompenzoval svojou prítomnosťou, takmer až na mojej koži. Netrpezlivo som chcel medzi nami urobiť priestor.

„Ty ma potrebuješ,“vyslovil som so odhodlane k predošlému roblému.

„Áno, ale nie tak ako si myslíš,“odporoval mi nie len slovami, ale aj pohľadom.

„Nedokážeš na to prísť sám, musíš so mnou spolupracovať, či sa ti to páči alebo nie,“presviedčal som ho.

„Nepáči sa mi to. V tom máš pravdu, ale to je asi tak všetko,“nechcel o tom ani len počuť.

„Neveríš mi?“

„Nie, stále ti hovorím, že to robím pre teba.“

„Ale ja to nechcem!“zvýšil som na neho hlas.

Nebral si to.

„Je tak ťažké prijať, že od teba môže niekto chcieť aj niečo iné ako tvoj mozog?“

„Lenže ja som to od teba nikdy nežiadal,“sťažoval som si úplne pritlačený do kúta.

„Tu nejde o žiadanie ani prosbu. Ber na zreteľ aj city druhých,“požiadal ma prosebne.

Znova sa objavila tá hlboká samota a stratenosť, ktorú som vypĺňal sústredením.

„A čo tie moje?“spýtal som sa ublížene.

Bolo zjavné, že počas ticha, ktoré vyvolala moja veta premýšľal. Neviem, či sa snažil zostaviť zoznam za a proti, ale len to, že nad tým uvažuje mi stačilo.

Prišlo mi hlúpe chcieť od neho povolenie vo veci, ktorú dokážem vyriešiť aj sám. Možno ma predsa len skazil tak moc, že sa nemôžem vrátiť do svojich starých dní.

„Prekvapuje ma, že zapojíš tú najmenej vyspelú časť tvojej osobnosti a dokonale ju použiješ proti mne,“vydýchol bezradne.

Rozhodol sa.

„Nechcem povedať: dobre. Nechcem dokonca, aby si tu bol. Naozaj nemáš na prácu iné veci. Stavbu rakety alebo mašinku na cestovanie v čase?“

„Uťahuješ si zo mňa?“spýtal som sa trochu urazene.

„Áno, musím priznať, že trochu áno,“prikývol, pomaly sa nadýchol. „Súhlasím s tým, aby si pokračoval, ale s podmienkou, že sa budeš vyhýbať všetkým nebezpečným situáciám. Budeš so mnou o všetko konzultovať a nebudeš ani chvíľu sám. Musíš byť pod dozorom, lebo keď ťa niečo napadne, zrazu sa schytíš a si ochotný aj skočiť pod vlak, ak by ti to pomohlo vyriešiť problém.“

„Ak by to pomohlo pri odhalení koreňa problému, áno,“súhlasil som s jeho slovami. Čo je na tom tak zlé?

„Vidíš? Práve o tom hovorím. Nemáš vôbec hranice pri pude sebazáchrany,“pokarhal ma so zvýšeným hlasom. Začal sa meniť na vážneho, karhajúceho rodiča.

„Viem, čo je dobré a čo nie,“bránil som sa.

„Práve si predviedol, že nemáš. Preto budeš pod mojím dohľadom,“nesúhlasil.

„Definuj tvoju myšlienku dohľadu?“poprosil som ho.

„Všetko o čom premýšľaš a chceš urobiť, naplánovať v záležitosti s Terrym Wedsonom budem vedieť,“objasnil mi úplne jasne jeho podmienky.

„Takže úplná kontrola,“povzdychol som si, „toto je ako pracovať pod dozorom učiteľov v škôlke. Správaš sa ku mne trocha moc prísne,“posťažoval som si.

David sa spokojne usmial.

„To som mal v úmysle, ako inak pochopíš, že je dôležité, aby sa ti nič nestalo. Takto budeš aspoň chápať, že mám v úmysle naozaj chrániť tvoj život.“

„To znamená milovať? Zakazovať niekomu niečo?“spýtal som sa ho štipľavo.

Pokiaľ viem, milovať bolo vždy o dávaní a prijímaní. O ústupkoch a obetovaní sa voči druhému. Tak som to teda čítal.

David sa ku mne intímne priblížil a slabo hlavou mykol do nesúhlasu a potom sa pousmial. Položil mi opatrne dlane na krk.

Na sekundu som sebou cukol, ale on nepovolil vo svojom pohybe.

„Nie, Keith. To je len súčasť toho. Milovať ťa nikto nenaučí. Musíš to cítiť,“povedal mi intímne a končekmi prstov mi pohladil zozadu krk. Palcami sa dotkol hrany moje spodnej sánky a zanechal na nej šteklivý znak jeho prítomnosti. Jeho telo mi posielalo signále, že ma chce pobozkať, ale on len stál a díval sa na mňa.

„A ty to tak cítiš?“zaujímal som sa.

Za tých päť dní? Môže to cítiť?

Zovrel silne pery, až vytvoril nimi iba rovnú čiaru.

„Moje city sa líšia od tvojich, každý miluje tak ako to vie,“odpovedal už o niečo menej dôverne.

„Ja to nechápem,“vyslovil som s frustráciou a cukol trochu plecami.

„Ja viem,“vydýchol, „a práve preto, že nevieš rozlíšiť pocity, si pre seba nebezpečný. Ak ťa Terry Wedson zavolá pôjdeš za ním,“hovoril na istotu.

Prikývol som.

Pretože ja nie som jeho cieľ.

„Pretože ty nie si ten koho sa pokúša zabiť,“dokonale prečítal moju myseľ, „ale to neznamená, že to nieje nebezpečné,“dokončil.

„Čo konkrétne teda od mňa očakávaš?“spýtal som sa, tušiac, že to bude niečo nemožné.

„Bohužiaľ luxus, ktorý si nemôžem dovoliť. Aby si sa pokúsil cítiť,“vyslovil s ťaživou úprimnosťou.

To, čo som cítil pri vyslovení jeho slov, som nedokázal vo svojej mysli popísať.

Jeho telo komunikovalo so mnou emočným primitívnym spôsobom.

Vydesilo ma ako rýchlo mi v tejto situácii docházalo, že to nemusí byť až taký luxus, ako si myslí.

Strhol som si jeho ruky z krku.

„Považuješ za svojho väčšieho nepriateľa človeka, ktorý ťa má rad, ako človeka, ktorý s tebou hrá nejakú zvrátenú hru, kde ide ľuďom o životy,“ vyslovil svoju myšlienku a ja som z každého slova cítil, že jeho slovám dokonale verí.

Tie slová boleli, hlavne kvôli tomu, že som cítil, že možno nieje až tak ďaleko od pravdy.

Viem, aké to nie je správne no napriek tomu to nemôžem zmeniť.

Využil veľkú príležitosť a znova sa ma dotkol. Tentokrát ma pohladil po tvári.

Cítil som, akoby ma chcel povzbudiť, hoci to bol on kto ma zhodil.

Ako som sa dotkol lícom jeho dlane, prešli mnou zimomriavky, ktoré rozhodne nemohli byť vytvorené zimou. Zovrel som Davidovu tvrdohlavú ruku okolo jeho pevného zápästia. Cítil som jeho dotyk ako šteklivé teplo až kdesi v mojich pľúcach. Zovrel som ho pevnejšie, ale pocit ani nezosilnej ani nezoslabol, iba sa rozpínal ďalej do hlbín môjho tela.

„Rozčuľuješ ma,“vyslovil som zmetený z toho všetkého, čo tu medzi nami padlo.

„Ty ma zase desíš, ale menej ako tvoja sestra,“odpovedal mi s povzbudzujúcim úsmevom.

Naklonil sa k mojej tvári a ja som okamžite zareagoval.

Prikryl som mu ústa.

„Čo si myslíš, že robíš?“ zvýšil som na neho nahnevaný hlas.

„Len jednu pusu,“požiadal ma spoza mojej dlane, ktoré som mu odhodlane tlačil k ústam.

„Nie,“zamietol som rozhodne.

„Nie?“vypol sa hrdo a moja ruka sa ocitla v prázdnom priestore bez jeho pier.

Mykol som plecami a on mi daroval sebavedomý, šibalský úsmev.

„V tom prípade, nič také ako spolupráca nebude,“vyslovil sebavedomo a neprestával sa žiarivo usmievať.

„Ty sa ma snažíš vydierať?“spýtal som sa ho prekvapene.

Na sekundu naklonil do boku hlavou a mykol plecom.

„Niečo za niečo,“pripomenul mi jednoduchý princíp vzťahu medzi zákazníkom a predajcom.

Pevne som k sebe zvieral zuby a skutočne som premýšľal nad tým, že to urobím. David pokojne čakal, akoby už tušil ako sa rozhodnem.

Jeden jediný bozk. Čo by sa mohlo pokaziť. Okrem toho, že sa na mňa môže vrhnúť a iné nevýhody.

„Nie!“zamietol som ešte prísnejšie pri predstave ako sa bude zazubovať, keď sa mu podvolím.

Jedna pusa sa zmení podľa toho ako to bude chcieť.

„V tom prípade,“otočil sa mi chrbátom, „vráť sa domov a dbaj na správne splnenie úloh. Inak sa o tom dozviem,“ prikázal mi prísne.

Neuveriteľný chlap!

Všetko sa vo mne vzoprelo a moja ruka, by mi asi najradšej dala facku, keď som zbrklo vykríkol: „Dobre. Urobím to!“

Viem, že to bol iba emočný nátlak , ale ja naozaj, NAOZAJ, potrebujem pracovať ďalej... aj s ním.

David zastavil a potom sa pomaly otočil.

„Urobíš?“usmial sa,

„Pobozkám ťa,“vzdával som sa podľa toho, čo si predstavoval.

„Naozaj?“spýtal sa, aby urobil medzi nami väčšie napätie, kým sa vrátil až ku mne.

„Áno,“povzdychol som si nenadšene.

Postavil sa blízko pred mňa, až tak, že sa špičkami svojich topánok takmer dotýkal tých mojich.

Sklonil ochotne tvár k tej mojej a schoval si dlane za chrbát.

Bol až príliš blízko a už len z toho sa mi rozbúchalo srdce.

Nesúhlasím s tým.

I keď mi nie sú jeho pery odporné, nechcem tvrdiť, že sa na to teším.

Neisto som mu položil ruku na tvár a on na ňu len nepatrne reagoval. Díval sa mi priamo do očí. Rušilo ma to.

„Musíš sa na mňa pozerať?“spýtal som sa ho rozladene.

„Vadí ti to?“stíšil svoj hlas a jeho dych ma pohladil po tvári.

„Trochu ma to ruší,“pripustil som.

Stihol k sebe pery, aby sa neusmial a pomaly zavrel oči.

Nespresnil o akú pusu ide, môžem ho pobozkať aj na čelo.

O malý kúsok som sa priblížil.

Tak isto na líce, to je úplne obyčajný typ pozdravu. Určite by sa však sťažoval a tak, by som to musel zohrať celé ešte raz. Stačí predsa iba aby som urobil to, čo vždy on. Pobozkal ho.

Na sekundu som zaváhal pri jeho perách.

„Naozaj sa to chystáš urobiť?“zašomral David so zatvorenými očami.

Dostal som neprekonateľnú chuť odtiahnúť sa a utiecť preč, ale zostávam na svojej pozícií a neustupujem.

„To predsa chceš,“pripomenul som mu náš obchod.

Oprel sa o mňa čelom a tak mi odobral možnosť zaplatiť mu.

„A čo ty? Chceš to aj ty?“ spýtal sa rovnako potichu.

Opatrne mi prstami zovrel lakeť, aby som mu neunikol.

Dneskajší bláznivý pocit šteklivého naplnenia mojich pľúc sa vrátil a tentokrát už môžem potvrdiť, že je to jeho vina, že sa tak cítim.

Boli sme tu zase. Ten istý pocit, tá istá situácia.

„Rozčuľuješ ma,“vydýchol som opäť. Privrel som oči a mohol iba počuť, ako sa mojej odpovedi potichu , takmer nečujne, zasmial a dodal: „Ja viem.“

Jeho vlasy ma šteklili na ruke, bol to príjemný dotyk na mojej koži a ja som svoju ruku posunul viac okolo jeho krku, až ma končeky Davidových vlasou šteklili na lakti.

Dotkli sme sa nosmi.

Využil to, aby sa ma mohol dlhšie dotýkať a obtrel sa špičkou nosa o môj.

Naklonil hlavu a v tedy som ho už opäť bozkával.

Nie ako splátku, ale ako milenca na ulici.

Nie je to správne.

Opakoval som každý jeho pohyb úst a snažil sa presvedčiť, že to robím z nutnosti.

Vymenili sme si strany a opäť sa pri tom dotkli nosmi.

David zapojil aj svoju voľnú ruku a pritiahol ma k sebe s dlaňou na mojom chrbáte.

Jeho prsty sa mi vrývali do kože a vďaka ním, som sa mohol Davida dotýkať na viac miestach, ako boli jeho vlasy a pery.

Svojimi nohami som sa dotýkal jeho vnútorných strán nôh a okrem jeho brucha som na sebe cítil aj jeho rozkrok. Nevadilo mi to, tak ako by malo.

Kombinácia jeho tepla, prítomnosti a blízka ma až nepokojne vzrušovala.

Posunul svoju dlaň dole po mojom chrbáte a zamieril k okraju mojich nohavíc. Končekmi jeho prstov sa dokonale dostal až za ich okraj.

Mozog mi konečne zapol na spravenej frekvencii. Naklonil som sa, čo najviac dozadu, aby som oddelil aspoň jednu časť našich tiel.

„To stačí, nie?“spýtal úplne zaskočený situáciou.

Cítil som sa úplne trápne z vlastného ja.

Chytil som ho za zápästie jeho najneposlušnejšej ruky a vytiahol mu ju z mojich nohavíc.

Naklonil hlavu do boku a nerobilo mu problém skloniť sa ku mne.

„A to nám to išlo tak dobre,“pochválil ma s pohľadom na moje pery.

Odvrátil som okamžite tvár a snažil sa uvoľniť z jeho rúk, ktoré sa doteraz so mnou dokonale zahrávali a hlavne tie jeho ústa.

„Pusť ma, prosím ťa,“poprosil som ho na pokraji zúfalstva.

Vešal som sa na jeho ruky a dúfal, že váha môjho tela povolí Davidove zovretie.

„Ako si želáš,“odpovedal pokojne.

Úplne uvoľnil ruky a ja som vďaka zemskej príťažlivosti tvrdo dosadol na zem.

Nahnevane som sa k nemu pozrel.

Šibalsky sa usmial a na odčinenie svojho chovania mi podal ruku na pomoc.

„Musím však uznať, že to bola tá najlepšia splátka, akú som kedy dostal,“hovoril nadšene počas toho, čo mi pomáhal na nohy.

„Takže začneš ľudí nútiť, aby ti platili za záchranu života bozkami?“spýtal som sa ho podráždene.

„Asi nad tým začnem uvažovať,“pripustil ironicky.

„Vtipné,“vrátil som mu to falošný pobavením.

„Takže teraz sa budeš tváriť znova namrzene? Prečo jednoducho nepripustíš, že som dobrý bozkávač a tebe sa to vlastne páči?“ spýtal sa ma so zjavným záujmom.

Odstrčil som ho z cesty a tak, aby to videl, som si do ruky utrel pery.

Mykol obočím a vôbec to nebral za urážku.

„Kam vlastne ideš?“zavolal za mnou.

„Domov!“zavolal som mu na odpoveď a nezastavoval.

„Nechcel si spolupracovať?“kričal, aby som ho dobre počul.

„Na to sa potrebujem vyspať,“zareval som mu cez plece.

Uvidel som ako sa usmieva a zdvíha ruku na rozlúčku.

Zašiel som za roh a snažil sa skrotiť svoje telo, aby som neomdlel. Srdce mi neprestávalo divoko byť, kvôli čomu som nedokázal poriadne dýchať a k tomu sa pridal ten známi zvieravý pocit na pľúcach a nervozita môjho penisu v nohaviciach.

Zbláznim sa z toho. Určite, áno.

Spomalil som svoju chôdzu.

Miluje ma? Ako ma môže milovať? Čo ho k tomu prinútilo?

Musí byť predsa nejaký rozumný rámec možností v ďaka ktorým to budem môcť pochopiť.

Milujem svoju mamu, to je prirodzený ľudský vzťah, ale pocit, ktorý mám pri myšlienkach na svoju mamu a Davida sú úplne rozdielne. Všetko, čo sa týka jeho je prudšie, dravšie a pre mňa stále viac a viac nechápavejšie.

„Moc sa neponáhľaš,“vyslovil David udýchane za mojim chrbátom.

Všetky svaly na tele sa mi napli, ako som sa zľakol.

„Nemôžeš ísť vlastným smerom?“spýtal som sa otrávene.

„Bohužiaľ. Musel som ísť za tebou. Chcel som zistiť kedy si uvedomíš, že ideš nesprávnym smerom,“povedal mi a ja som sa na chvíľu zasekol.

„Nejdem,“odmietol som nad tým, čo i len premýšľať a pohol sa ďalej.

David sa zastavil a hlasno ma oslovil:

„Chytrák,“ukazoval na tabuľku pre automobily, „čítaj,“požiadal ma.

Prehodil som otrávene pohľad z jeho tváre na tabuľku.

Sledoval som biele písmo na modrej tabuľke a musel si pripustiť, že mal pravdu.

Zhlboka som sa nadýchol a obišiel ho tentokrát už správny smerom.

„Ešte sa uvidíme,“povedal mi keď som ho minul.

Tentokrát som sa išiel už naozaj domov. Čas mi ubiehal až príliš rýchlo. Hneď po príchode domov som sa snažil aspoň trochu upratať si izbu.

Po obede prichádzali všetci domov, ale ja som to aj tak nebral nejako na vedomie.

Sestra mi prišla do izby, ale keďže som sa jej moc nevenoval vzdala to a odišla tak rýchlo ako prišla.

Bol som trochu mimo, viac než obvykle a vďaka tomu so mou nebolo moc do reči.

Po pravde, David aj z kapitánom Tanom ma zahrnuli množstvom materiálu, ktoré bolo potrebné rozobrať a vyriešiť.

Nerobil som si tabuľky, ani to nevmiešaval do mojej účinnej, domácej metódy učenia a práve preto mi to išlo veľmi ťažko.

Na večeru som jedol dva sendvičové chleby s pohľadom na hodiny. Bolo to až meditatívne.

Mojej hlave neuniklo vôbec nič a práve preto ma napadlo, že viem, čo robí práve teraz David. Nešlo tomu zabrániť.

Tvrdo pracuje, pravdepodobne zachraňuje životy a zbiera bozky od obetí. Kretén!

Postavil som so sendvičom v ruke a pozrel sa von oknom, ako vonku začína zapadať slnko.

Cítil som zavibrovanie môjho telefónu. Vytiahol som ho z nohavíc.

Prišla mi správa. Nečakané.

Otvoril som ju a čítal s hryzom sendviču v ústach: „ Zvykaj si na predstavu, že smrť sa nás netýka. Pretože všetko, čo je dobro i zlo, sa zakladá na zmyslovom vnímaní a smrť znamená koniec zmyslového vnímania. A tak správne poznanie, že smrť sa nás netýka, nám dáva plný pôžitok zo smrteľného života... “

To je Epikuros úrivok z listu Epikura Menoikeovi. Poznám to:

... tak najhroznejšie zo ziel, smrť, sa nás netýka, pretože keď sme tu my, nie je tu ešte smrť, a keď je tu už smrť, nie sme tu už my. A tak sa netýka ani žijúcich ani mŕtvych, pretože pre prvých nejestvuje, a druhí už vtedy nejestvujú... Terry Wedson.

Díval som sa na tie slová a opakoval si ich stále v hlave, hoci ich význam mi bol už dávno jasný. Niekto je na rade.

Sendvič mi vypadol z ruky a padol na linku. Rýchlo som preklikol v mobile telefónne čísla a vytočil Davida. Desil som sa toho, že nedvihne.

„Áno,“ozval sa v mobile hlas niekoho iného.

„Kde?“vyschlo mi v ústach. „Kde je David?“spýtal som sa na druhý pokus, jeho kolegu v mobile.

„Práve teraz nemôže k telefónu, pretože je zamestnaný...“

„Čo to rozprávaš? Daj mi ho!“ výhražne ho David prerušil.

V mikrofóne to zašušťalo, ako sa predával mobil z jedných rúk do druhých.

Nečakane mi odľahlo.

„Áno, kto volá?“spýtal sa.

Skutočne mi odľahlo. Pokojne som sa nadýchol.

„Zostaň tam kde si. V najlepšom prípade ani nedýchaj,“povedal som mu to skôr ako príkaz, než žiadosť.

„Dobré, to bolo veľmi divné,“zasmial sa a mne sa jeho smiech odrážal v mozgu. „Čo sa deje?“spýtal sa hneď o niečo vážnejšie, keď som mu neodpovedal.

„Nikam sa nechystaj,“požiadal som ho tentokrát.

„Keith, som v práci. Ak bude potrebovať niekto pomoc, tak sa budem musieť nadýchnuť aj pohnúť, ale ak mi povieš o čo ide, možno by sme mohli vyjednávať,“navrhol s dvojzmyslom, netušiac, že jediný ľudia, ktorý sú na liste Terryho Wedsona je on a jeho veliteľ.

„Je váš veliteľ v práci?“spýtal som sa ho s naliehavosťou.

„Nie, nemá službu,“odpovedal vážne. „Keith, čo robíš?“ spýtal sa ma vzápätí rýchlo.

„Musím ísť,“zložil som si slúchadlo z ucha, ale stále som počul ako David na mňa volá:

„Hej Keith! Počkaj! Čo robíš?! Čo..“

Zrušil som ho. Nebolo veľa času. Vybral som sa k východu. Dnešný deň to nebude David.

Medzi dverami som sa stretol so sestrou.

„Kde si sa vybral?“spýtala sa rozčarovane.

Nereagoval som a bežal.

Šanca, že tam prídem v čas je malá, ale z nejakého dôvodu tam musím byť, že by „darček“ od Terryho nebol veliteľ Tan a jeho vedomosti, ktoré mi pomohli dostať sa na správnu cestu.

Na hlavnej ceste som si odchytil taxík a nechal sa odviesť k veliteľovi domov.

Bol som v rýchlosti a nevnímal svoj mobil. Všetko ma viedlo myšlienkami, iba do vnútra toho domu.

Nezazvonil som a ani sa nehlásil.

Pochybujem, že to bude potreba.

Stúpal som pomaly po chodníku a môj vlastný strach ma desil.

Pri dverách som sa chcel otočiť, ale nemohol som, pretože sa mi otvorili pred nosom.

„Rád ťa opäť vidím,“pozdravil ma zdvorilo Carl.

„Záhada je vyriešená,“vyslovil som na hlas, hoci som si to chcel iba pomyslieť.

Carl je ten tretí.

„Nehovor?“usmial sa spoza neho Terry Wedson. „Nepôjdeš ďalej?“spýtal sa ma zdvorilo a ukázal mi do tmavej chodby v ktorej sa nesvietilo.

Pozrel som sa ne neho a vyslovil potichu tie najnebezpečnejšie slová:

„A tak správne poznanie, že smrť sa nás netýka..“

„...nám dáva plný pôžitok zo smrteľného života,“dopovedal so mnou súčasne.

Som v riadnej kaši, ale aspoň David bude určite žiť. Teda, zatedy.