„Keith Pelow ste zatknutý za vraždu Terryho Wedsona,“oznámil mi jeden zo strážnikov a ja som zdvihol ruky nad hlavu, aby nenastali komplikácie v komunikácii.

Spútali mi ruky dopredu ako bolo zvykom keď som nekládol žiadny odpor. 

„Keith,“ vbehol do ruchu diania David.

Neviem, čo presne sa mu honilo hlavou, ale určite to nebolo žiadne spojenie typu: Aké milé prekvapenie.

„Počkajte chvíľu,“ snažil sa skoncovať s ich akciou, ktorú voči mne podnikali.

Isteže to bolo úplne nemožné, no on sa o to i napriek tomu snažil. Členovia polícii, ho rešpektovali len z časti. Zastavili len na toľko, aby mi mohol niečo povedať, nie však vyslobodiť ma.

Logicky sa držali blízko mňa, pre prípad, že by som sa rozhodol brániť.

„Je to pravda?“spýtal sa ma.

Tušil som, že sa to spýta. Pozeral som sa do jeho tváre a hľadal odpovede na svoje otázky.

To, že sme sa stali stredobodom pozornosti bol ten najmenší problém, ktorý nás mohol práve teraz trápiť.

„Čo ak áno?“odvážil som sa vysloviť, „zmení sa niečo?“zaujímal som sa.

David neuhol svojim pohľadom a ja som vďaka tomu mohol pozorovať jeho tvár. Všetky slabé impulzy a reakcie, ktoré sa spoja do odpovede.

Nechcel som aby to vyznelo ako skúška jeho citov ku mne. Milujem ho a viem, že aj on mňa, ale dokázal by mi odpustiť niečo tak hrozné ako vraždu? Otočil by sa mi chrbátom? Verí mi?

Trvalo to len pár sekúnd, než jeho ústa sformovali jasnú odpoveď:

„Nie.“

Vykročil som dopredu, zalarmoval tak oboch policajtov ale než ma chytili z oboch strán za spútané ruky, prenikol som do Davidovho priestoru . Pobozkal som ho na pery a zostal na nich visieť do momentu, než ma od neho odtiahli.

„V tom prípade mi ver,“vyslovil som sebavedome, keď ma nakladali do auta. Kiež by len vedel.

V momente ako nastúpili spomenutí príslušníci policajného zboru, naskytol sa mi pohľad na celú garáž hasičov, videl som ich tváre a pohľady, ale len jedinému z nich som skutočne nedokázal odolávať ani v momente, keď sme odchádzali preč.

Uhniezdil som sa na zadnom sedadle policajného auta. Skrčil som sa k svojím nohám a odviazal si šnúrku na topánke aby som jej tvrdý koniec mohol použiť.

Zubami som oddelil tvrdý plast od šnúrky a použil ho na uvoľnenie si rúk z pút. Nebolo to až také ťažké, hlavne po uvoľnení jednej z rúk.

Zaviazal som si šnúrku a položil putá vedľa seba. Strpel som fakt, že tu, ako inak, neboli žiadne pásy a počkal si na koniec našej spoločnej jazdy v trojici.

Zastavili pred vchodom do môjho hotela.

Nebolo to pre mňa žiadnym prekvapením, takže som oboch policajtov stále obdarovával svojím ľahostajným pohľadom. Nevšímali si to.

Otvorili dvere a jeden z nich sa naklonil aby mi pomohol vystúpiť, vzhľadom k tomu, že si stále myslel, že som spútaný.

Namiesto mojej ruky som mu podal putá so slovami: „Úplne zbytočné divadlo.“

Moc sa mu to nepáčilo. Nezazlieval som mu to.

Vyprevadil som sa sám.

Oni svoju časť role zohrali.

Vstúpil som na recepciu. Žena na nej ma okamžite spoznala a pohľad je na pár sekúnd ušiel doprava k Loby baru.

Pridal som do kroku. Už mi nemusela nič povedať.

I napriek tomu, že bolo iba niekoľko hodín po obede v bare už sedelo pár hostí. Nevenoval som im pozornosť.

Zamieril som priamo k baru.

Sedel mi otočený chrbátom v ruke držal pohár s alkoholom iba na dne a čakal na mňa. Sadol som si k nemu a on ten pohyb ani nezareagoval.

„Úžasný výstup. Kedy som ťa presne mal zabiť?“poznamenal som sarkasticky.

Nepúšťal oči zo skleneného pohára a položil ho potichu na tmavý bar.

„Musíš uznať, že to bolo veľmi nápadité,“otočil ku mne pohľad a nadvihol obočie.

„Nie, nebolo,“zašomral som v momente keď sa ma barman spýtal, čo mi naleje. Odmietol som ho.

„I napriek tvoju suchému sarkazmu a irónií voči mojej osobe, nemal by som to byť ja, kto by mal byť teraz podráždený? No napriek tomu si nie som istý, či ťa chcem potrestať alebo pochváliť,“hovoril do svojho pohára.

Nezaujate som ho pozoroval. Bol unavený.

Ťažké dni, hm? Predsa len som si dal záležať.

„Urobte, čo chcete,“ odvetil som mu.

Oprel som sa lakťami o roh baru a čakal na jeho slová.

„V prvom rade ma teší tvoja veľmi schopná iniciatíva okradnúť mojich veľmi blízkych nepriateľov. Povedz mi, koľko ti to trvalo?“zaujímal sa.

„Šesť mesiacov a dvadsaťštyri dní,“odpovedal som mu.

„Veľmi kreatívne,“ pritákal, „a však v ďaka tomu si narobil veľký bordel a mne problémy. Nepáči sa mi, keď mám problémy,“upozornil ma a aby dodal silu svojej výpovedi, uprel na mňa svoj tvrdý pohľad.

Keď sa prázdny pohár znova dotkol baru, barman mu dolial.

„Mimo to, užil si si?“spýtal sa ma priamo a úplne mimo doterajšej témy.

„Viac než vy v posledných dňoch,“odpovedal som mu.

Nereagoval na moju poznámku. Z časti sme si zvykli na svoje uštipačné poznámky.

„Iba ma trochu udivuje, že si sa rozhodol hrať na pozorovateľa. Tak dlho očakávaný útek a ty sa iba pozeráš, trochu hlúpe, nie?“

„Nemyslite si, že neviem ako by to dopadlo. Pravdepodobne by ma váš "buldog" pritiahol aj mŕtveho, keby som kohokoľvek kontaktoval. Mimochodom, kde vôbec je?“obrátil som rozhovor k nemu a obzrel sa po miestnosti i keď som si bol úplne istý, že Carl tu určite nie je. Zatedy, toto by si nenechal újsť.

„Má prácu,“odpovedal mi stroho.

„Zaujímavejšiu ako pritiahnuť ma k vašim nohám ako hračku?“

„Nie, to máš pravdu ale niekto musí robiť aj tú špinavú prácu, keďže sa na to niektorí necítime,“povedal mi obviňujúco.

Nech je tak. Mohlo mu byť jasné, že k niektorým veciam ma nemôže prinútiť.

„Čo bude ďalej? Odtiahnete ma do svojho stráženého zariadenia a necháte ma zamknúť do izby kým si nerozmyslím ako sa budem správať?“

„Nie, vlastne som skôr rozmýšľal, že by sme si mohli spraviť malý výlet,“hovoril ku mne odhodlane.

„Kam? Hlboko do lesa?“pýtal som sa stále viac sarkasticky. Prišiel si ma vyzdvihnúť ako psa, ktorý sa mu utrhol.

„Nie, mal som skôr namysli niečo viac sociálne vybudované,“odpovedal mi rozmyslene.

Chcel ma iba dostať znova pod kontrolu. Tak ako pred tým. Zahnať ma do kúta. Robil to celý rok. Vyžíval sa v tom aby ma nechal tak nízko zeme, len preto aby som mohol cítiť smrad špinavej cesty. Cvičil ma. Chcel aby som si zvykol na chuť a smrad tej špiny. Pretože v momente keď ma ponorí do bordelu vo svete budem ako adaptované zviera. Budem doma.

„Chcete ísť na rande poza buldogov chrbát. To by sa mu nepáčilo,“nenechal som padnúť svoje sebavedomie.

To bola jediná vec, ktorú som mohol práve teraz proti nemu použiť.

„Ale, čo? Išiel by si?“otočil sa ku mne so zaújmom. Viem, že to znamenalo koniec mojej výrečnosti. Mal ma dosť.

„No jasné! A rovno by sme po ceste mohli zastaviť na čiernom trhu. Kúpime si nejakú tú trhavinu aby sme si mohli večer spraviť romantický ohňostroj z prezidentského sídla,“vyslovil som cez zaťaté zuby.

„To je veľmi proti federálne, ale páči sa mi tvoj rozvinutý zmysel pre sarkazmus. Možno by sme naopak mohli vyzdvihnúť Carla a spýtať sa ho na názor k tejto veci,“naklonil hlavu.

Jeho slabá narážka na Carla bola veľmi jednoduchým varovaním. Využíval ho vždy keď mi chcel dať lekciu a nechcel si špiniť ruky. Rád sa pozerá, na Carla keď plní jeho slová do poslednej bodky. Nech už to bola bitka alebo iný trest. 

Dych sa mi zrýchlil. Cítil som svoj hnev, ktorý vznikol ako obrana pred jeho slovami.

„Alebo by sme ho mohli nechať tam kde je a natočíme mu video ako vás zrazil "náhodou" vlak,“vyslovil som so zvádateľným hnevom v mojom hlase.

Terry sa ku mne otočil telom a usmial sa.

„No to je nápad, takže si si konečne rozmysel tú vraždu. Možno by sme sa mohli opýtať Davida či sa nechce prísť pozrieť. Som si istý, že by ho okúzlili tvoje nové vlastnosti,“poznamenal neskrývaným pohŕdaním.

Skúšal ma. Vždy ma chcel vyprovokovať.

„Som si istý, že by bol prekvapený,“prikývol som s hraným pokojom.

Terry prevzal veci do svojich rúk. Nebol oslabeným hráčom. Túžil ma pokoriť a aj to urobí, lebo som mu na to vždy dodal dôvod.

„No, nebolo by úžasné, keby videl tú tvoju nádhernú tmavú stránku?“spýtal sa ma provokatívne.

„Strčte si to svoje manipulovanie niekam!“ vyslovil som hlasnejšie než bolo vo verejnom priestore slušné.

Pár ľudí sa k nám otočilo ale to Terru nevadilo. Díval sa priamo na mňa a viazal si svojou dominanciou okolo mňa neviditeľný obojok.

„Ale noták, práve sme začínali a to ti tá bojovnosť s nafúkanosťou v poslednom čase tak dobre išla. Okradnúť sedem najväčších ľudí na svete cez moje meno. Úúú, normálne som dostal chuť osláviť to v trojici,“naklonil sa nepatrne k mojej tvári.

„To jediné po čom práve teraz túžim je mať sex so psom a jeho pánom,“povedal som znechutene jeho hnusnému úsmevu.

„Veru, to bude asi tým, že ti David poskytol čiastočné uspokojenie,“nenechával ma vydýchnuť.

Túto hru na pána a psa sme hrali už nespočetne krát a on si vždy priniesol palicu.

„Nenazval by som to čiastočným. Ešte stále cítim ako ma tlačil svojom telom. Úžasné,“naklonil som sa bližšie k jeho ústam a nechal ho cítiť môj pach.

 Hrdelne sa zasmial.

„Úžasné Keith, práve si dokázal, že si sa dostal na tú úroveň ktorej si sa tak bál. Vitaj na mojej úrovni,“zajásal a vyrovnal sa v chrbáte, čím nepatrne oddelil naše osobné priestory.

„Choďte s tým niekam,“vyštekol som urazene.

Vždy vedel kam ma zasiahnuť svojou palicou, aby mi podrazil nohy.

„Láska tak neurčito bolí, však?“vyslovil s dokonale zahraným dramatom v hlase.

Naklonil ku mne pohár a napil sa na svoje slová. Zúrivo som sa díval na jeho tvár.

Už nechcem byť jeho otrokom.

„Čo už vy môžete vedieť o citoch?“zašomral som.

Provokatívne sa usmiala slabo si zahryzol do jazyka.

Pevne som zovrel zuby aby som ovládol svoj hnev.

Vedel som, že si ma nájde a aj to, že si po mňa príde, ale nedokážem vydržať ďalší rok s ním. Nedokážem sa na neho pozerať a cítiť ho už ani minútu.

„Dobre, Keith. Ukončíme túto frašku. Zahral si sa, uspokojil svoje chúťky. Dobre si vedel, že prídem, keď zájdeš tak ďaleko. Takže predpokladám, že máš svoje veci pripravené na odchod,“vrátil sa k svojmu profesialnému ja.

„Nepôjdem,“odsekol som do ticha. Bral to ako hotovú vec, akoby si myslel , že som sa s tým väznením už zmieril a jednoducho sa potreboval iba vybehať a hneď potom sa vrátim poslušne domov.

„Aléé,“natiahol a zaútočil svojim pohľadom, „takže teraz keď si sa zahral na malého génia si sa rozhodol, že sa mi postavíš?“spýtal sa pobavene.

Veril tomu, že ma vlastní a možno je to aj pravda, ale v tomto živote už neexistovalo miesto pre nás oboch.

„Aký je v tom rozdiel. Ušiel som raz, ujdem znova a znova a znova,“hovoril som zúrivejšie každým slovom. Nakláňal som sa k nemu a cítil aké potešenie mu poskytujem svojim odporom.

Zrazu bol tak blízko, že sme sa takmer dotýkali. Uvoľnil svoj pohár s povzdychom z ruky a otočil sa ku mne bez toho aby porušil našu blízkosť.

Zovrel mi ruky, pretože vedel, že sa budem chcieť odtiahnuť.

„Dobre ma počúvaj. Patríš mi. A budeš kým budem sám chcieť,“upozornil ma. Pevnejšie mi zovrel svaly a bránil mojim žilám aby mi vháňali do zvyšku rúk krv.

Odhodlane som zdvihol bradu. Bral to ako hru.

„Nezabúdajte, že to vy ste tu chodiaca mŕtvola,“vyslovil som mu do tváre.

Prekvapene sa usmial a vydýchol na mňa slabý alkoholový vzdych. Posunul svoje ruky nižie a zovrel ma za zápästia. Zasunul mi jednu ruku do svojho saka. Mal tam zbraň. Pozrel sa mi priamo do očí.

Nesmel som zaváhať. I keď on vedel o všetkom o čom premýšľam.

„Len do toho. Zastrel ma. Ukonči to. Do toho. Zabi ma,“nahováral ma vražebným hlasom.

Nedokázal som sa ubrániť a automaticky som cukol rukou. Pevne ma za ňu držal a o niečo chamtivejšie mu ju priložil k chladnej oceli.

„Váhaš?“naklonil sa k môjmu uchu.

Odvrátil som znechutene tvár. Slabo priložil svoje pery na moju sánku.

Oblial ma studený pot a zdvíhal sa mi z neho žalúdok.

Zamieril som sa do diaľky a oči mi padli na postavu, ktorá sa k nám rozhodne pohybovala. Carl.

Snažil som sa vykrútiť z Terryho rúk, on ma však držal ešte silnejšie.

„Bavíte sa?“zastavil presne pred priestorom medzi našimi miestami.

Terry k nemu pozrel a slabo sa nadýchol.

„Niektorí z nás nie,“odpovedal mu a venoval mi nahnevaný pohľad.

Odhodil mi ruky a ja som mohol iba ochabnuto sedieť na svojom mieste. „Ako to išlo?“spýtal sa očarujúco Terry, Carla.

Zrazu som to ani nebol. Možno iba ako ich zvierací maznáčik. Nie, presne ako ich domáce zvieratko.

„Vlastne výborne,“vyslovil energeticky Terry.

Slabo nadvihol svoj pohár, ktorý si pri Carlovom príchode znova privlastnil. „Až na pár malých nedorozumení, že?“pozrel sa ku mne.

Odvrátil som od neho pohľad a prehĺtol horkosť v mojom hrdle.

Terry sa na mojom chovaní iba usmial a išiel dopiť svoj minimálne tretí pohárik.

„Smiem?“zasiahol Carl, než sa mu to podarilo.

Terry mu svojvoľne podal ladne svoj pohár s príjemným: „Len do toho.“

Všetko sa vo mne zovrelo a ja som v hĺbke svojho srdca túžil aby zomreli, obaja. Videl som v nich to, čo som nemal. Kvôli Terrymu. Všetko mi bral. Robil zo mňa zviera.

Vedel, že ma pohľad na jeho spokojnosť z Carlom necháva závistlivým a práve preto mu nikdy neprišlo nevhodné ukázať mi to ako sa cíti.

Potreboval som odstup. Bál som sa toho, že raz ma táto bolesť a nenávisť prinútia urobiť niečo, čo nechcem.

Otočil som sa doľava, že odídem ale Carl ma veľmi obratne zastavil svojou rukou.

„Kam ideš?“spýtal sa povýšenecky. Myslel si, že keď mu Terry dovoľuje mať s ním sex a tráviť s ním čas, je niečo viac ako ja.

„Kúpiť si zbraň aby som vás mohol zabiť,“odsekol som.

„Požičiam ti svoju,“povedali naraz.

Oh, to je nechutné!

Privrel som oči a zostal stáť v jeho zajatí. Môj výlet slobody bol pri konci. Tentokrát toto mesto a život v ňom neuvidím ešte dlhšiu dobu než je jeden rok.

Terry si vymyslel pre mňa niečo veľké a mieril k tomu svojim celým odhodlaním.

Celú cestu von z hotela z neho vyžarovala aura prváka na základnej škole, ktorý je pripravený zdolať všetko a byť najlepší.

Neviem, či ma to desilo, úprimne nevedel som nič. Moju hlavu zaplavila tá istá temnota ako pred rokom, keď som opustil rodinu i Davida.

Neviem ani, či to bolí menej alebo viac, vedieť, že znova odchádzam.

V každom prípade mohol som si za to sám.

Opakovane som krútil veľké hodiny na svojom zápästí a neprestal som ani keď sa mi začali kvôli tomu robiť červené značky.

„Čo ešte musím urobiť aby si bol spokojný?“spýtal som sa Terryho po hodine nepretržitého mlčania počas cesty.

„Ako inak zabiť ma. Je to dohoda a ty ju musíš dodržať,“odpovedal mi. Pozrel som sa ku Carlovi, ktorý sa sústredene pozeral na cestu. Nereagoval na to, hoci v minulosti ho to vedelo poriadne rozohniť. Čo sa tu deje?  Mimoto šoféroval i napriek alkoholu, ktorý vypil. Nočná mora.

„Pýtam sa kedy budem slobodný,“vyslovil som drsnejšie. Jeho dodržanie dohody nebola záruka konca.

„Nikdy,“odpovedal okamžite, bol o tom jasne presvedčený. Vytvoril mi začarovaný kruh a bol odhodlaný udržať ma v ňom.

Neskrývajúc svoje city som sa zasmial. Jasné, že to tak je. Myslel som si, dúfal som, snáď v niečo iné?

Bol som na ceste preč. Pri pohľade von oknom na to, čo som iba strácal v tom rýchlom pohybe auta vpred, ma napadlo, či nieje rozumnejšie aby som si naozaj zobral život.

Toľkokrát som o tom premýšľal a neurobil to iba preto, že som chcel vedieť, že sú všetci v poriadku. A teraz. Prečo by som to nemal urobiť teraz?

Pozrel som sa z mihajúcej cesty na Terryho a Carla.

Dívali sa vpred. Vie, že sa pokúsim zobrať si život. 

I na to sa priparvil. V tomto prípade sa budem musieť nechať viesť jeho plánom.

Zašli sme ku kraju a zabočili mimo stanovenej cesty.

"Toto bude viac sociálne vybudované?"

Pozoroval som starú stavbu zavretej firmy a došlo mi, čo ma v pláne. Uzavretý areál dýchal prázdnotou. Bolo to perfektné miesto a perfektný čas.

Potreboval aby som vyplnil náš sľub.

Dosiahol som všetky svoje nároky. Vyhrážal sa mu, prechytráčil ho a dokonca sa naučil všetky jeho kroky. Okrem toho už ma za to predsa zatkli, už len stačí aby to bola pravda. Zasmial sa nad tým čiernym humorom, ktorým Terry sršal.

Bolo mu úplne jedno, že umrie. Hlavné bolo, že dosiahne to, čo chce.

Carl parkoval blízko vchodu a ja som sa pristihol ako neviem, čo mám urobiť.

Zaťahoval ma do kúta, aby dosiahol svoj žiarivý koniec príbehu potreboval ma udržať v kruhu, ktorý mi nakreslil.  A ako inak ma v ňom udržať ako jeho vraždou. 

Zavrie ma do sveta do ktorého patril. Budem musieť žiť v špine, pretože všetko ostatné mi pomaly bral.

Zámok na dverách cvakol na znak, že je odomknuté. Nezaváhal som i keď šanca, že tento chabý pokus utiecť vyjde bol takmer nemožný.

Bežal som a v hlave som dokonale videl tú scénu ako sa Terry otáča k Carovi a rozladene mu hovorí: „Chyť ho.“

Ten to však nepotreboval počuť.

Vytiahol spod sedadla vodiča uspávaciu zbraň a strelil ma.

Ako som si myslel bol pripravený na všetko. Na to, že sa mu vzopriem pri odchode z hotela alebo tu. Na všetko.

Zasiahnutie bolelo oveľa menej ako samotný pád. Dopadol som sa betónové parkovisko a to sa takmer okamžite rozmazalo do prázdna.

Naozaj úbohý pokus. Celá táto vec nemá zmysel. Nie pre mňa.

Stopy mojim myšlienok sa stratili a keď sa ich reťaz znova začínala spájať bol som už úplne niekde inde. Rany z pádu ma trocha páli.

Dobre som započul ako sa obaja živo rozprávajú.

Miesto kde ma zasiahlo uspávadlo som mal stuhnuté.

Prinútil som sa otvoriť oči i napriek tomu ako som ešte chcel spať. Bola to iba droga. Nič viac.

„Už si hore?“spýtal sa z diaľky Terry. Bavil sa. Ja nie.

Pozrel som sa smerom odkiaľ ku mne doliehala ozvena krokov. Ležal som na zemi a Terry bol už takmer pri mne keď som sa pokúsil o odvážnejší pohyb. Moc to nevyšlo.

„Vieš aké to bolo od teba hlúpe a neúctivé, len tak sa pokúsiť utiecť?“položil mi basnickú otázku.

Odvrátil som bez rešpektu svoj pohľad.

Kvokol si ku mne. Zachytil ma za bradu a otočil mi tvár k nemu.

„Správaš sa ako zasraný sprachoput. Naučil som ťa žiť v tomto svete a ty si i tak nevďačný,“zvýšil na mňa hlas.

„Uniesli ste ma, vydierali. Keď som pomyslel na samovraždu zdrogoval si ma a popri tom si mi tlačil do hlavy svoje psychopatické myšlienky,“povedal som mu so vzdorom.

„Beriem to ako ďakujem,“usmial sa silene.

Chytil ma za ruku a zdvihol ma zo zeme.

Nohy som mal stále z časti zo želatíny ale ospalosť rýchlo ustupovala vďaka adrenalínu.

„Mali sme dohodu. Vyhral si,“viedol ma k priestoru kde bol Carl. Veľmi odhodlane postával opretý o špinavú stenu prázdnej haly.

Pohrával sa s prstami na rukách.

„Postaral si sa o všetko?“spýtal sa ho Terry.

Carl k nemu zdvihol pohľad.

„Tak ako si chcel,“prisvedčil mu.

Predal ma do Carlových rúk a obzrel sa okolo seba. Nadýchol sa stuchnutého vzduchu. Sršala z neho sloboda.

„Ste všetci pripravený?“otočil sa k nám dvom energeticky.

Popravil si oblečenie.

„Ako vždy,“pripustil mu Carl.

Moja myseľ visela v temnote. Nebol som si istý, čo môžem čakať. Nenútil ma držať zbraň ani ma nehúckal, nemanipuloval so mnou. Strácal som sa v jeho nelogickom správaní. Vytiahol si z nohavíc gumené chirurgické rukavice a vražebným pokojom si ich navliekol na ruky.

Trvalo to večnosť. Srdce mi divoko bilo. Tušil som, čo robí, ale do poslednej chvíle než vytiahol zbraň som tomu nechcel veriť.

Skontroloval si zásobník a sklonil hlaveň k zemi.

„Takže,“natiahol akoby sme mal očakávať príhovor, „Carl,“vyslovil sucho. „Keďže si tak ochotne súhlasil. Môžeš?“

Žalúdok sa vo mne zovrel, keď som celý problém vyriešil. Všetky tie premenné čierne miesta kvôli ktorím som nevedel, čo sa bude diať.

Carl sa napäl akoby ho vyzval kapitán na pódium. Bol odhodlaný. Hrdý, zamilovaný a dokonca presvedčený. Keď ma pustil aby mu vyhovel dokázal som sa iba triasť.

Nie iba sa mi to zdá. Neurobí to.

Sledoval som tu scénu ako z spomaleného filmu a nemohol tomu zabrániť. Terry vlastnil celý priestor, čas i nás. Každý kúsok tohto momentu si niekoľko krát prešiel v hlave a ja som videl, že dostal svoj vysnívaný darček k Vianociam. Bol to psychopat.

Carl pristúpil blízko k nemu. V tedy som všetky svoje zmysli zameral na nájdenie východu. Musel som. Bola to obrana proti tomu, aby som to nemusel vidieť. 

„Bol si naozaj úžasný,“pochválil ho Terry hrdo.

„Veľmi rád to počujem,“pripustil Carl.

Sklonil som hlavu k svojim špičkám.

On sa s ním lúčil. LÚČIL! Nemôže.. to urobiť.

Kyslík sa mi dostával do pľúc a ja som si pripadal, že zamdliem.

Carl natiahol k Terrymu ruku a pohladil ho po tváril tým istým spôsobom ako to robí David mne, pred tým než ma pobozká.

Sklonil sa k nemu po bozk a Terry mu vyhovel.

Potrebujem odísť! Nemôžem tomu zabrániť. Neexistujú žiadne možnosti! Chce aby som to videl. Ublížil mi. Zmenil ma. Spravil zo mňa jeho. 

Zachytil som steny, ktoré sa začínali pohybovať dovnútra.

V tedy sa ozval tlmený výstrel a za ním nasledovala séria ďalších.

Zarezávali sa mi do uší. Kolená sa mi podlomili a ja som sa zosypal na zem v tejto pasci. I keď som to nechcel vidieť. Mal som to priamo pred očami.

Carl stále visel perami na tých Terryho a ten mačkal spúšť až kým Carla nezabil.

Nechal ho chladnokrvne skĺznuť k zemi.

Zabil ho! Skutočne ...ZABIL HO!

Vzduch sa ihneď napáchol čerstvou krvou. Napnutý žalúdok sa mi zovrel a ja som na pár sekúnd veril, že sa povraciam. Zakryl som si rukami výhľad ale na to bolo neskoro.

Pod mojimi viečkami som videl mŕtveho Carla. Terryho so zbraňou od krvi a rukavice s ktorej kvapkala jeho ešte stále teplá krv pod jeho priblížujúce sa kroky ku mne.

„No,“ozval sa, „dúfam, že budeš rovnako príkladný. Nemáme na to celý deň,“povedal mi.

Jeho hlas bol vyrovnaný a celé telo vyžarovalo pokoj. To zviera, ktoré zabíjalo, stálo ukojene nad mnou a podávalo mi zakrvavenú zbraň.

„Zbláznili ste sa,“ťahal som sa od neho vydesene. Terry rozladene pregúlil očami, sklonil sa do mojej roviny.

„Bol to len obyčajný človek,“poznamenal sucho.

„Miloval vás,“vyslovil som ublížene. Moje želanie aby umerel, nikdy nemalo byť takéto kruté.  

Terry vydal znudený hrdelný ston.

„Isteže áno. Aj ja som ho mal veľmi rád a teraz sa prestať váľať ako zbabelec, zober si tu zbraň a zastreľ ma!“stupňoval svoj hlas.

Dochádzala mu trpezlivosť.

„Nechcem,“zakoktal som sa pri pohľade na neho. Narazil som do rohu a on využil túto šancu.

Obklopil ma svojim telom a zbraň opieral vedľa mojej hlavy o stenu.

„Nezabúdaj, že teraz bude všetko na tebe. Carl sa postaral o vyriešenie tohto bordelu, ale tebe zostáva urobiť zvyšok. Musíš mať všetko pod kontrolov,“upozornil ma.

Vedel som na, čo naráža. Na jeho vytvorený kruh, do ktorého ma zavrel.

„Keď to neurobím?“zachvel sa mi hlas ako som to vyslovil.

Bál som sa jeho reakcie.

„Obaja vieme, že nebudeš taký hlúpy. Nechal som ťa užiť si toho tvojho hasiča. Sám si videl, že všetkým sa vedie dokonale aj bez teba. Už tam nepatríš, patríš mne a môjmu svetu. Si špeciálny,“zašomral.

Naklonil sa ku mne tvárou a pustil sa steny aby mi vložil zbraň do ruky.

Silou som ho odtlačil.

Naštvane ma zachytil v tom pohybe a silou svojho tela ma uväznil na zemi. Pevne zvieral zuby a bojoval proti mojej sile ako som sa spieral.

„V momente ako umriem. Už nebudeš môcť utiecť, ale ty to vieš aj sám!“vrčal.

Silou mi vtlačil rukoväť zbrane do dlane a pevne mi ju svojou rukou objímal aby som hu nepustil.

Celý čas mieril na seba a ja som mohol celý čas iba kričať a bojovať, nech to nerobí.

Bol silnejší ako ja.

Prinútil ma dať prst na spúšť a svojím prstom naň zatlačil.

To bol prvý výstrel. Ohlušil ma a v mojej hlase sa ozývalo bolestivé pišťanie, pretože som ju mal príliš blízko svoje hlavy.

Terry pevne zovrel svaly na tvári ako ho guľka zasiahla do hrude.

V bolesti sa zasmial.

„Aký je to pocit,“vyslovil zvučne a ja som len slabo rozoznával jeho hlas cez ďalší výstrel.

Začal prudšie dýchať, ale nepúšťal ma a ja som počul ako hlasno kričím.

Potlačil môj prst znova a znova až kým nevyprázdnil zásobník.

Jeho sila na zbrani povolila. Spadol zo mňa a mne zostala zbraň v ruke s prstom na spúšti. Každý detail, toho ako do neho prenikala guľka ma ničila. 

Cítil som teplo na svojom trupe a až potom som si uvedomil, že je to Terryho krv. Vydesene som sa posadil.

Terry ešte dýchal. Rany spôsobovali, že sa mu pľúca plnili krvou, no napriek tomu sa zdalo, že sa kŕčovyto smeje.

Kľačal som na kolenách a triasol sa. Terry si ma všimol otočil ku mne tvár a pousmial sa.

„Uži si to,“vyslovil než sa zadusil vlastnou krvou.

Nemal som čas zorientovať sa. Trvalo presne dvadsaťsedem sekúnd než sa do miestnosti nahrnulo sedem mužov. Prišli zo zakrytého vchodu v zemi. to bol ten uník, ktorý som potreboval. Neskoro.

Poznal som ich veliteľa. Sú to "čističi". O tento bordel sa Carl naozaj postaral.

„Pane,“oslovil ma veliteľ.

Zdvihol som k nemu tvár.

„Áno,“snažil som sa vyznieť vyrovnane.

„Vašu zbraň,“požiadal ma.

Všimol som si ako sa mi v ruke roztrasene chveje, ale dokázal som mu ju odovzdať. „Oblečenie sme vám pripravili v aute. Šofér vás odvezie domov,“informoval ma.

Keď to vyslovil snažil som sa udržať svoje emócie. Nie, domov rozhodne nie. Do väzenia.

Pomohol mi postaviť sa zo zeme. Kráčal som neefektívne a ťažkopádne. Naučenými pohybmi som sa prezliekol a veci, okrem Davidových hodiniek, som predal čističom, ktorí sa ich zbavia.

Pod dohľadom vodiča som si nastúpil do nového auta, ktoré ma malo odviesť preč.

Nie mňa ako Keitha Pelowa ale Anonyma.

Terry Wedson sa postaral aby mi zobral kto som. Stal som sa ním. Pracovať v tieni. Naučil ma to. Vedel som ťahať figúrkami tak ako to robil on len preto lebo ma to naučil.

Na konci som veľmi rýchlo pochopil, čo bolo cieľom jeho hry naslepo.

Hoci ho celá táto hra bavila, šach-mat spočíval vo vyhodení kráľa. To sa mu podarilo. Bol znudený a nemohol odísť bez toho aby niekto neprebral jeho miesto vo vládnutí sveta. Vybral si mňa.

Stal som sa novým tieňovým kráľom.

Vyhral.

Získal svoju slobodu a na mňa zvalil svoje prekliatie o ktoré som nikdy nežiadal. Snažil som sa potlačiť nutkavý pocit, že ani on. 

Stále mám pred očami jeho smrť a zrazu si nie som istý, či to bol škodoradostný smiech alebo iba šťastný.

„Nejdem domov,“vyslovil do ticha idúceho auta.

„Pane?“spýtal sa prekvapene vodič.

Zobral mi meno, osobnosť, ale nie srdce.

Obraz, ktorý vytvoril v mojej hlave. Impulz, ktorý som cítil v ruke ako zbraň vystrelila dokázal vyliečiť iba jeden človek. Aspoň som v to dúfam.

Pravda, nebudem sa môcť vrátiť a žiť ako chlapec, ani opravovať počítače. Lebo Terryho svet patrí mne. Dal mi ho i z pochopením, prečo. Nechem to pochopiť, ale na to je už neskoro. Pochopil som to. Špeciálny ako on. 

„Choďte na sídlisko na severe mesta,“rozkázal som mu.

„Pane, inštrukcie..“snažil sa mi odporovať.

„Platím vás ja?“spýtal som sa nahnevane.

„Áno, pane,“súhlasil rozhodene, na stotinu sekundy sklonil zahanbene zrak, nechcel sa dopustiť takej chyby.

„Tak to urobte,“odvrkol som mu.

Vodič poslušne odbočil smerom do mesta.

Dýchal som sťažka. Vyrovnať sa s tým, čo bol ochotný spraviť len preto aby sa zbavil svojho života. Zaplietol ma do tohto nasilu, inak sa táto pozícia ani nedá odovzdať. Je to prekliatie a už teraz ma prenasleduje ako nočná mora. 

Nevedel som, ako vyjde môj ďalší krok. Zostávalo veľa vecí. Musel som stiahnuť obvinenie na svoje meno a zaplatiť správnym ľuďom aby sa Terry navždy stratil zo sveta tak ako sa to stalo jeho predchodcovi a tomu pred ním. Celá pravda o tom, kde je skutočnosť mi však bude navždy skrytá. Pretože si ju vzal so sebou, mojou rukou.  

Sledoval som cestu a snažil sa upokojiť. Napätie mi stále akosi nedovolovalo uvoľniť svoje emócie. 

Navštíviť Davida nieje správne. Nemám právo ho ťahať do svojho zakliateho kruhu. Ale mal som pocit, že ho potrebujem vidieť.

Auto odbočilo na parkovisko a zastavilo pred vchodom pri ktorý som naviedol svojho vodiča.

Díval som sa na vrch budovy a hľadal odvahu urobiť to. Otočil som niekoľko krát Davidovými hodinkami na zápästí.

Vodič mlčal a vypol motor.

Zložil som si sako. 

„Zožente mi nevystopovateľný mobil, nechajte mi ho v schránke Davida Doeho. Odkážte všetkým, že nech zajtra prídu do sídla v Mexiku. Objednajte mi tam lietadlo. Chcem vedieť o všetkom a všetkých,“hovoril som mu sebavedome. To bola prvá vec na ktorú som nemal nikdy zabudnúť. Mať všetko a všetkých pod kontrolou. Tak to hovoril. 

„Áno, pane,“prikývol.

Mohol som iba dúfať, že je dostatočne schopný zariadiť to.

Vystúpil som si z vozidla a počkal kým odíde, až potom som sa rozhodol vstúpiť do vchodu.

Vydal som sa hore. Každým schodom bol kyslík redší a ja som mal viac a viac pochybností, že je to dobrý nápad.

A zrazu som už klopal na dvere.

Ako som čakal na chodbe pripadal som si ako podvodník, ktorý sa vydáva za niekoho iného.

Nemal by som to robiť.

Srdce mi divoko bilo a potili sa mi dlane. Mal by som odísť a prijať, že už sem nepatrím. Ale musím mu povedať o tom, čo sa stalo.

Povedať mu, kým som sa stal.

Nie. Nemôžem ho mať a zároveň byť tieňovým kráľom!

Okrem toho, zdá sa, že osud hovorí sám za seba. Vyzerá to, že tu nie je.

Ak je to tak, už sa nebudem môcť vrátiť.

Než som sa otočil, otvorili sa dvere do jeho bytu.

„Keith?“  

Z časti mi jeho hlas vyrazil dych. 

„Ja.. chcem..“zakoktával som sa ako sa mi uľavilo, že ho znova vidím a, že tu je. Hlavne, že tu je! 

 David sa smutne usmial a pootvoril mi dvere aby som vošiel dnu.

Prečo ho tak moc musím milovať?

Už žiadne hry sľubujem....