Je naozaj dokonalý, dokonalý zločinec.

„No, tak to je naozaj úžasné,“rozhodil rukami. „Si si istý, že ťa neoklamal?“otočil sa ku mne s nádejou v očiach.

„Bohužiaľ nie, to neprichádza do úvahy. Predstavil sa vlastným menom, v tom som si úplne istý. Určite sa teraz príjemne zabáva,“odpovedal som mu to, čo nechceli jeho uši vedieť.

„Dúfam, že sa neurazíš, vlastne je mi úplne jedno aj keď áno, ale začínam znova pochybovať o tvojom zdravom rozume. Všetko, čo vypustíš z úst znie ako klamstvo,“zvýšil hlas a snažil sa ma obviniť z klamania.

Je však iba v prvotnom šoku, to sa stáva. Musí poriadne otvoriť oči.

Dispečer sa začínal prizerať dianiu.

Zvrtol som sa na stoličke telom k nemu.

„Má to znieť ako klamstvo, David. Otvor oči a rozhliadni sa. Keď sa mu dostaneme blízko alebo sa bude potrebovať očistiť, kto bude jeho obeťou?“nadvihol som obočie, ale nenechal som ho odpovedať, „Ja. Aj keby som sa rozhodol, že sa dištancujem, bol som už príliš blízko všetkému. Veď si to premysli, koho tu stále upodozrievaš? Mňa. Komu si neveril od začiatku? Mne. Teraz to už chápeš? Cesty späť neexistujú,“snažil som sa mu to aspoň trochu objasniť.

Založil si ruky na hrudi a zovrel si pravou rukou bradu medzi palcom a ukazovákom.

„Ahm, môžem sa spýtať o čo ide?“vyrušil nás zvedavý dispečer. Pozeral na nás a dúfal, že vie pomôcť. Nemôže.

„Nie,“odpovedali sme naraz.

Dispečer sa zháčil.

David si hlasno vzdychol.

„Prepáč, ale toto je iba medzi nami dvoma,“vysvetlil mu naše prudké odmietnutie.

Dispečer v obrane zdvihol ruky a váhavo povedal: „To je v poriadku.“

„Možno by sme sa mohli ísť hádať niekam preč,“zamrmlal som k Davidovi a on mi iba prikývol.

Bez ďalších slov sme sa vypratali z miestnosti a ospravedlnili sa za spôsobené problémy. Atmosféra na hádanie sa však vytratila hneď po opustení miestnosti. Mlčky sme vedľa seba kráčali a ja som sa to nesnažil zmeniť.

David si potreboval pretriediť myšlienky a do toho mi nič nebolo. To v čom sa usvedčí, musí byť jedine jeho voľba. Ak mi bude chcieť veriť vo všetkom, urobí to jedine ak to bude chcieť z vlastnej vôle.

Otvoril mi dvere na schodisko a pustil ma prvého.

Na to mu už nenaletím.

„Nech ťa to ani nenapadne,“varoval som ho skôr, než som sa pustil k zostupovaniu schodov.

„Neboj sa, ani sa ťa nedotknem,“stiahol ruky a schoval si ich za chrbát.

Zoskenoval som ho varovným pohľadom a potom sa pustil dole po schodisku. Držal som sa zábradlia iba letmo, tak, aby mi železo kĺzalo v dlani. Netrvalo dlho a už zase mal na mne svoju ruku.

Položil si ruky na moje plece.

„To už preháňaš!“

Zastavil som takmer na konci.

„Kdeže, preháňanie si predstavujem takto,“presunul svoju ruku a pripojil aj tú druhú, aby sa okolo mňa obalil. Bradou sa oprel o moje plece a vlasmi sa mi jemne dotýkal mojej tváre. Šteklilo to.

Celou mojou osobnosťou prešiel zúrivý kŕč. Hrubou silou som ho udrel lakťom do rebier.

„Prestaň sa ma už konečne dotýkať!“

Odtlačil som ho od seba.

Čím viac na mňa tlačí tým viac si začínam uvedomovať, čo sa v tú noc stalo. Mám iba nezmyselné útržky, ale to nie je ten problém. To, čo má na tom tak štve a desí je, že okrem spomienok to cítim.

Kúsok po kúsku. Tak ako sa to stalo. Orgazmus.

„Prečo?“zasmial sa.

Baví ho, tak moc pokúšať ma.

„Pretože mi to vadí,“odsekol som.

On sa však nenechal odstaviť mojou odmeranosťou a priblížil sa ku mne.

Stále si myslí, aká to je zábava.

„Včera si tak nevyzeral,“doberal si ma.

Sebavedomo sa oprel blízko mňa a dal veľmi dobrý pozor, aby sa ma nedotkol.

Telo mi stŕplo, ako som sledoval ten pohyb ruky a naozaj som veril, že si ju znova položí na mňa.

„Povedal si, že to vypustíme z hlavy,“pripomenul som nervózne.

Začínal som sa v jeho blízkosti cítiť neisto, i keď mi vôbec neporušoval intímny priestor.

„To, áno, ale nemôžem si pomôcť, keď vidím ako ťa to hecuje,“sklonil hlavu a pozrel sa mi k nohám.

Inštinktívne som si schoval ruky. Chcel som zahájiť únik, ale to mu nemôžem darovať.

„Máš skutočne dospelý prístup,“zaútočil som namiesto, priznania si, že by ma mohol citovo ovládať.

„Mali sme sex, isteže úplne nezávislý. Nie je tu prečo by si sa mal cítiť nepohodlne. U ľudí to je prirodzené,“povedal mi spokojný sám so sebou. Priam som videl, ako ho to teší, mať naviac ako ja.

„To je presne dôvod prečo sa cítim nepohodlne.“

„Pretože si sa cítil ako človek? To je naozaj divné,“prešiel z doberania si ma do módu karhania a dominancie.

„Prečo si sa so mnou teda naozaj vyspal?“vystrelil som na neho.

Trochu spozornel.

„Už som ti povedal, že som bol opitý a moc mi to nemyslelo,“mykol plecami.

„Nemal ma za blba.... Nie. To nie je pravda. Vedel si, čo robíš aj ja som si to v ten moment uvedomoval, len som mal popustené hranice,“prevrtával som ho pohľadom.

„Takže sa priznávaš, že si spomínaš?“ sklonil ku mne tvár.

Nenechal sa zastrašiť.

„Záleží na tom?“stihol som sa bližšie k stene a on sa znova trochu odtiahol, keď dosiahol moju kapituláciu.

„Ani nie. Takže iný dôvod, prečo som sa nechal uniesť? Nebolo v tom nič zaujímavé. So Simonom sme sa dohodli na rozchode takmer pred vyše dvoma mesiacmi. Nemal som žiadny vzťah, kontakt a pracoval som celé dni so svojim bývalým, ktorým po našej hádke umrie. Takže, áno vedel som, čo robím,“vychŕlil.

„Bol som náhrada za Simona.“

„Nie. To by som neurobil. Bol si sex z ľútosti.“

Jasné ľútosť, mohol som si myslieť, že mi niečo uniklo.

Ľútosť. To ma z nejakého dôvodu štve viac, ako by povedal, že ma nahrádzal za Simona.

Skrčil v lakti ruku a priblížil sa ku mne.

Precital som do okolia, kde mi jeho teplo dráždilo telo.

„Tak ma už pusť,“vyslovil som, aby som preťal moje myšlienky aj s pocitmi a jeho zastavil v umocňovaní svojej feromónovej dominancie.

„Nedržím ťa,“odtiahol sa a slabým pohybom tela mi ukázal, že ma nikdy neuväznil medzi jeho rukami iba sa z jednej strany opieral o stenu.

„Mám na mysli nechať ma,“zazmätkovať som a posunul sa do voľného priestoru.

„Nemusíš byť tak stuhnutý, nechcem ťa znova prehnúť. Rád si doberám ľudí,“usmial sa o zoskočil dva zostávajúce schody. „Nezabúdaj, že si mi ľahostajný,“pripomenul mi z diabolským úsmevom.

Hoci to hovoril, jeho dominatný sexuálny nátlak, bol pravý.

„Nadržanec!“zreval som na Davidov chrbát, keď som sa konečne spamätal.

Letmo sa na mňa otočil.

„Dobrý postreh,“zdvihol palce na oboch rukách a nechal ma stáť na schodoch.

Ľútosť! Dočerta s ním. Načo som to vôbec chcel vedieť? Mal som sa držať dohodu a zabudnúť na to, ale to by sa aj on musel držať svojej dohody a prestať sa ma dotýkať.

„Ideš?“zamrmlal a vyklonil sa spoza hasičského auta.

„Áno,“vzdychol som si a prešiel okolo áut a dostihol ho pri dverách do odpočivarne. „Si spokojný, keď už si z niekoho vystrelil?“spýtal som sa ho, keď som prechádzal okolo neho.

„Chceš sa začať znova hádať?“odpovedal mi otázkou.

Otočil som hlavu k dverám a otvoril si ich. Ignoroval som ho.

Neviem ako budeme spolu schopný vydržať.

„Keith,“zavolal nadšene Carl, hneď ako ma uvidel. Zložil si vyložené nohy zo stolíka a prišiel ma priateľsky privítať. Objal ma okolo ramien.

Prečo majú podaktorý, nutkanie sa ma neustále dotýkať?

„Chlapi, toto je Keith,“predstavil ma ostatným hasičom, ktorý ešte nemali tú šancu spoznať ma.

Naklonil sa blízko k môjmu uchu.

„Som rád, že sa ti nič nestalo. David je horúca hlava,“zašepkal mi do ucha.

Odtiahol som sa.

„Všimol som si,“odpovedal som odmerane.

Neurazil sa na moju nespoločenskosť a odťažitosť.

David skočil medzi nás.

„Ohováraš ma?“spýtal sa podráždene Carla.

On sa iba zasmial a povedal : „Kdeže.“

Pretočil som nad oboma očami.

„Prišiel si s nami zahrať?“odpojil sa od Davida a znova sa ku mne pripútal.

„Aby som bol úprimný,“otočil som sa k nemu a trochu ho od seba znova odlepil.

„Nemusíš byť úprimný,“skočil ku mne David a objal ma okolo ramien.

Nervózne som mykol plecami, aby ma pustil.

Silnejšie ju okolo mňa zovrel a vďaka jeho okázalému privlastňovaniu, pripútaval viac pozornosti, než som chcel prijať.

„Prečo si majetnícky?“spýtal sa ho pobavene Carl.

„Nie som, len nemám rád, keď chceš byť ty,“odpovedal mu pevne.

„Páni,“postavil sa Will, „zase začínate s tými blbosťami?“prešiel k ním, aby ich oddelil a mne sa tak naskytla príležitosť úniku. „Nie ste už veľký na také hlúposti? Prestaňte sa navzájom provokovať. Že vás to po tých rokoch stále baví, štvať jeden druhého,“mumlal.

Po tých rokoch?

David aj Carl od seba trochu poodstúpili a obaja na znak kapitulácie dvihli ruky do vzduchu.

„Po rokoch?“otočil som sa k Willovi, než sa vrátil na svoje miestečko.

„Tí dvaja sú od nepamäti susedia,“odpovedal mi pokojne.

To mi ušlo.

Otočil som sa trochu prekvapene späť k obom nedospelým jedincom a tí sa už na niečom zdravo bavili, akoby sa pred chvíľou nesnažili pohádať.

David sa stretol s mojim pohľadom a nadvihol obočie.

„Čo?“vyslovil.

„Radšej nič,“odvrátil som pohľad.

„David, nezahráme si Blackjack?“navrhol Carl a ja som sa zasekol v polovičke pohybu. Tri ďalšie páry oči sa na mňa pozreli.

„To si chceš zahrať so mnou?“zasmial sa David.

„Nudím sa,“vydýchol unavene.

Hral to. Chcel si vyskúšať počítanie kariet, ktoré som ich naučil.

„Nebudeme hrať len dvaja,“odmietol ho David.

„Will, Bruce a Tommas si zahrajú tiež,“vyslovil, „je tak?“obrátil sa na nich s prosbou z ktorej bolo počuť príkaz.

„Prečo nie?“vydýchol Bruce.

Než som sa nazdal, okolo stola sedelo šesť hasičov, vrátane Davida.

Mne, neznámi z hasičov rozdával.

To si David naozaj nevšimol, že tu niečo smrdí?

Posadil som sa na veľkú sedačku, zložil si vedľa seba veci a pozoroval, ako hrajú.

Najlepšie to muselo vychádzať Willovi. David už od začiatku nemal šancu vyhrať. Takže ma vôbec neprekvapilo, keď Will zložil karty a vyhral stávku. Niekoľko krát to takto išlo ďalej. Každým odohraným kolom pribúdalo obecenstvo. Občasný výhercovia sa menili medzi štvoricu, mojich žiakov a David po štvrtom kole s úspechom nula percent začal tušiť niečo nekalé.

Zložil pokojne karty a veľmi pomaly sa otočil k miestu, kde som sedel.

Zmocňuje sa ma pocit, že to pre mňa nedopadne dobre.

„Chytrák,“zatiahol naštvane, „že v tom máš prsty?“

„Budeš musieť byť konkrétnejší,“hral som sa na hlúpeho.

„Napríklad to, že sú z nich zrazu veľmi dobrý hráči v kartách?“spresnil.

Díval sa mi rovno do očí a ja som sa nemohol uhnúť ani cúvnuť.

Všetci sa dívali a bavili sa. Celá miestnosť sa otrásala dusivým chichotom. Chýbalo len trocha, aby sa začali naplno smiať.

„Aha no, ak si mal na mysli práve toto tak,“zháčil som sa a trochu sa pousmial, „áno, to bola moja práca,“priznal som sa nesmelo a to bola tá trocha, čo držala ostatných, než sa všetci začali smiať.

„Už asi nikoho neoberieš,“smial sa Carl a hodil karty do prostriedku stola.

David iba zaklonil hlavu a vložil si dlane do vlasov, aby si ich v rýchlosti prečesal.

„Pravda,“bavil sa s nimi, nanútene.

Pozrel sa okato k hodinám na stene a tleskol teatrálne rukami.

„No nie!“zvolal a pozrel sa ku mne nahnevane, „pozri koľko už je hodín.“

Automaticky som mu vyhovel, ale nie pretože by som to skutočne potreboval vedieť.

„Musíš sa vrátiť domov,“zodvihol sa zo stoličky a veľkými krokmi sa ku mne dostal len v priebehu sekundy. Stiahol som sa.

„Ale ja nemusím..“

„O čom to hovoríš?“zasmial sa, aby zakryl jeho hnev. Zachytil ma za ruku. „Tvoji rodičia budu nahnevaný,“dodal odôvodnenie tomu, že ma ťahá von.

„Pôjdem ťa vyprevadiť, aj tak mi končí smena,“informoval ma, keď sme prechádzali cez dvere.

Všetky mužské tváre z odpočívarne sa mi stratili a ja som si konečne mohol pripustiť, že je čas sa trochu obávať o svoje zdravie.

Ťahal ma až do šatní a tam ma na prostriedku miestnosti pustil.

Odopol si rozhnevane gombík na nohaviciach. Chcel som sa otočiť a zmiznúť, ale dohnal by ma.

Zahrkotal so skrinkou a ja som čakal, kedy to na mňa vybalí.

„Čo si spravil?“spýtal sa ma, kým sa prezliekal do iných vecí.

Odvrátil som zahanbene pohľad.

„Ukázal im, ako jednoducho počítať karty,“odpovedal som mu.

„Muselo to byť zábavné, vyhovieť,“poznamenal ironicky s ovládaným hnevom.

Skôr prechádzal do módu: Som urazený.

„Netvrdím, že som sa nechal dva krát prosiť.“

„Mal by si vedieť, že ti zakazujem akokoľvek zasahovať do môjho pracovného života,“varoval ma, pri obliekaní posledného kusa oblečenia.

„Rozumiem,“prikývol som na jeho pravidlá.

Boli však úplné zbytočné, potrebuje ma na nájdenie dôkazov proti Terrymu Wedsonovi.

Potom už bude môcť pracovať iba s políciou a moje zasahovanie úplne zmizne.

„Dlžíš mi službu,“pripomenul mi tvrdšie.

Bol som vážne rád, že ho tá horkokrvnosť prešla tak rýchlo. Dosť mi odľahlo.

„To by som zrovna netvrdil,“zamrmal som si popod nos a trochu som sa mykol, keď hlasno zabuchol skrinku.

„Nemrmli si popod nos. Nemám to rád,“pokarhal ma. Zastavil sa pri mne a počkal si, kým mu pozriem do očí. Sklonil sa k môjmu uchu.

„Nabudúce ťa za takýto ťah potrestám,“zašomral. Letmo sa palcom dotkol mojich pier, „tým najhorším spôsobom,“usmial sa. V jeho očiach, hoci boli dosť blízko, som dobre videl, čo má namysli.

„Bolo by to znásilnenie,“odpovedal som mu s jeho palcom na mojich perách.

„Nie, ak by si si to užil,“šibalsky pomykal obočím a so slabým smiechom sa odtiahol.

Nahnevane som ho prevŕtal pohľadom.

„Prestaň si ma konečne doberať,“požiadal som nahnevane.

Znova to urobil. Oklamal ma telom a hlavou.

Pobavene mi roztrapatil hlavou.

„Nebuď stále tak vážny,“obišiel ma.

Znova bol spokojný. Dosiahol, čo chcel.

Nenávidím keď to robí. Myslí to vážne, ale jeho morálne zásady ho zastavujú, iba do momentu, že by som súhlasil. Najhorší typ klamstva, pretože je veľmi dlho pravdou.

„Dokážem ísť domov aj sám,“odmietol som jeho prítomnosť.

„Netvrdil som opak.“

Do šatne vošli ďalší dvaja hasiči. Nechali sme ich vôjsť a až potom sme vyšli na chodbu.

„Tak poď chytrák, odprevadím ťa,“zavolal na mňa pri východe.

Vážne, ale naozaj vážne sa mi do toho nechce.

Nebol som však nevďačný a tak som kráčal vedľa neho dole ulicou. Zišli sme až na križovatku, kde sa nám mali rozísť cesty.

„Vieš, že zvládnem cestu domov aj sám. Bývaš opačným smerom,“ozval som sa.

„Ono je to tak, že si musím chrániť vedomosti,“povedal mi s očami uprenými na ceste.

„Moc ich nemáš, takže pochybujem, že by ti prechádzka k môjmu domu pomohla.“

Letmo sa usmial.

„Možno ťa prekvapí, ale v škole som nebol najhorší žiak. Mal som dobré známky,“zveril sa mi hrdo.

„Máš pravdu, prekvapujem ma to.“

„Vieš, mal by si pre svoje vlastné zdravie vedieť, kedy skončiť s doberaním si ma,“potočil sa ku mne s vážnou tvárou. „V každom prípade,“povedal hlasnejšie, než som znova prehovoril, „mal som namysli skôr ochranu teba a tvojich vedomostí,“povedal mi o niečo pokojnejšie a hlavne milšie.

Trochu mi nevyšiel krok a zaostal som. Jeho slová ma úprimne zasiahli a hlavne potešili. Možno viac, akoby som si chcel úprimne pripustiť.

„Si hasič, nie bodyguard,“vyslovil som z blúdilých myšlienok.

„Keby ťa chceli uniesť, som stále silnejší ako ty.“

„V čom silnejší?“spýtal som sa ho pokojne, ale vyznelo to akosi uštipačne.

„A dosť.“

Zastavil sa s povzdychom. Otočil sa ku mne a natiahol ku mne ruky, aby ma chytil.

Uhol som sa mu.

Urobil ďalší výpad. Tento krát úspešný a zovrel ma v rukách. Oprel sa o môj chrbát hruďou a priviazal ma k sebe hrubšie telom.

„Okamžite ma pusti!“vzoprel som sa úplne bezmocne.

Na ulici sa zrovna nikto neprechádzal a jemu to iba nahrávalo do kariet.

„Toto je tvoj trest,“vysvetlil mi prísne, „tak strašne, ako to nemáš rád to mňa teší,“zasmial sa.

Jeho vlasy ma znova začali štekliť na tvári.

Odklonil som od neho hlavu.

Ucítil som Davidov dych na mojom krku a potom sa jeho pery dotkli miesta na mojom krku. Odhalil zuby a zahryzol ma doň.

„David Doe!“zreval som.

Davidov dotyk zubov mnou prešiel ako elektrický prúd a nechal ma slabého.

Jeho zovretie povolilo a ustúpil od mňa.

Stále trochu v šoku som si zotrel dlaňou z krku stopy jeho slín i keď značku jeho zubov som nemal ako dostať dole.

„Ešte nejaké hlúpe namyslené poznámky na moju osobu?“spýtal sa.

„Nie,“odpovedal som pokorne, „dúfam, že tam nebudem mať modrinu,“povedal som si skôr sám pre seba.

„Cucflek?“zasmial sa, „Myslím, že hej. Urobil som to na jednotku,“zdvihol oba palce.

„Čo iného je „cucflek“ ?“spýtal som sa ho sarkasticky a David spevnil tvár.

„Chceš niečo povedať?“ natiahol ku mne ruky a pohyboval prstami.

„Nie,“odsekol som okamžite.

Stiahol späť svoje ruky a nechal mi vlastný priestor.

Kráčal vedľa mňa a sledovali sme navzájom svoj krok. V tichu sa nám išlo celkom dobre. Teda aspoň mne určite.

„Čo vlastne nosíš v tej taške?“začal nenútený rozhovor, keď sme sa začali blížiť k môjmu domu.

Pozrel som sa k svojim veciam pri boku.

„Osobné veci. Kľúče, peňaženku, mobil, notebook a zopár náradí,“odpovedal som mu.

„Na čo ti to všetko je, nestačia ti iba prvé tri veci?“

„Vždy ich nosím,“odpovedal som mu úprimne.

Zastavil som pri našom pozemku a otočil som sa k Davidovi.

„Možno sa ti raz zídu,“dodal okamžite.

Uhol som očami pred jeho pohľadom.

„Možno,“prisvedčil som neisto a znova vytvoril medzi nami chvíľu ticha, preťal ho znova on:

„Ak prídeš na niečo ohľadom, veď ty vieš, tak sa zastav, ale v pondelok mám voľno,“ozval sa milo.

„Pomáhaš s pohrebom?“vydedukoval som.

„Áno, aj napriek tomu všetkému, čo sa medzi nami stalo, boli sme stále veľmi dobrý priatelia a poznám jeho rodinu, takže chcem pomôcť, ako to len pôjde,“vysvetlil mi.

„Je mi to naozaj ľúto,“vydýchol som úprimne.

„Áno,“pousmial sa, „pokiaľ viem, nebola to tvoja vina,“poznamenal, aby rozohnal náhlu smutnú atmosféru. Ukázal som k dverám do domu.

„Už pôjdem,“urobil som krok dozadu a rozdelil medzi nami priestor, „ďakujem za zbytočnú spoločnosť,“dodal som a vzďaľoval sa.

Silno zovrel sánku.

„Ty jeden!“urobil ku mne prudký výpad a ja som urobil krok naslepo. Narazil som o mami záhon nízko rastených ruží a padol k zemi.

Natiahol ruku, aby ma aj z tej diaľky zachytil, ale to bolo reálne nemožné.

Dopadol som na trávu a pozeral sa na oblohu.

„Si v poriadku?“objavil sa nad mnou so širokým úsmevom, užíval si to.

„Padol som,“vyslovil som trochu šokovane, keď ma zbieral.

„Netušil som, že by si mohol padnúť,“smial sa a zároveň sa veľmi snažil prestať, aby ma to neurazilo.

Urobil som rýchli sken svojho tela, ale neohlásili sa žiadne zranenia. Tak som si snažil pozrieť na chrbát, či mi nezostali na mikine zelené brzdné čiary, ale nevidel som tam.

„Nesmej sa už konečne,“zahriakol som ho, keď neprestával ani po minúte.

„Prepáč, ale keby si sa videl,“odôvodnil so smiechom.

„Idem domov,“otočil som sa mu chrbátom a zamieril čelom k dverám, takto už hádam na ničom nepadnem.

„Tak sa uvidíme,“zavolal za mnou než som zavrel dvere.

Prudko som zabuchol a pre istotu som sa o ne oprel. Do hlavy mi stúpalo prudké teplo. Začal som sa cítiť trápne. Rukami som si snažil ochladiť tvár.

Ako sa mi to mohlo stať? Je to jeho vina!

Utekal som do svojej izba a zavrel sa v nej. Prešiel som si k oknu a vyzrel s poza záclony, aby som videl, či už odišiel.

Cítim sa trápne? To je nezmysel!

Zhodil som zo seba tašku a pritiahol sa bližšie ku sklu, aby som lepšie videl na cestu. Zbadal som ho.

Stál na chodníku a mával mi so širokým úsmevom.

Rýchlo som sa skrčil. Srdce mi divo bilo.

Prečo už neodišiel?!

Počítal som do piatich a znova sa posmelil trochu vykuknúť.

Tentokrát tam už nebol.

Veľký počet emócii zo mňa odpadol, ale srdce mi aj tak stále divoko bilo a môj kyslík v pľúcach ma šteklil.

Čo to so mnou je?! Bláznim, určite už bláznim.

„ANNA!“zakričal som cez celú izbu, aby to počula až do jej. Nič. „ANNA!“ skúsil som po ďalších piatich sekundách.

Nervózne som sa postavil.

Priložil som si palec na zápästie a keď som zistil nechcené výsledky, priložil som si prsty na krčnú tepnu. „Anna!“skúsil som to do tretice.

„Bože! Čo je?! Keď niečo chceš príď sám, dočerta, maďar! ČO!“hučala od mojich dverí.

„Naliehavá situácia,“povedal som rýchlo.

„Šibete ti alebo niečo?“zamračila sa na mňa.

Ruka mi vystrelila do vzduchu.

„Presne!“potvrdil som.

Zamračila sa. Vošla cez dvere.

„Ono... tak dlho som sa tešila, že mi potvrdíš taký to môj sen, ale mám pocit, že preháňaš, tak o čo ide?“tvárila sa prísne.

„Som chorý, pravdepodobne, niečo bakteriálne,“vysvetľoval som rýchlo a ona si nezaujato prekrížila ruky na prsiach.

„Myslím to vážne!“vyskočil som.

„Tak ako keď si si myslel, že máš Cronovú chorobu, len preto, že si mal prudké kŕče z toho, že si zapíjal, marhule?“spýtala sa sarkasticky.

„Nie, tentokrát je to vážne zlé,“ snažil som sa jej to vysvetliť.

Povzdychla si.

„Umieraš,“skonštatovala chabo.

„Áno,“prikývol som, „musíš mi pomôcť,“

„Prestaň s tými hrami úchyl. Normalne si sadni a povedz mi, čo máš za problém. Postavil sa ti a ty nevieš, čo s ním máš robiť? Alebo, že by si sa skôr bál, že ti stojí z pohľadu na chemickú tabuľku, nuž braček, je mi ľúto si Alchýmiofil,“povedala mi šťastná sama zo seba.

„Žiadam ťa o pomoc,“nahneval som sa.

„Výborne, konečne sa dostávame k podstate,“zatlieskala, „stále ťa niečo trápi?“posadila sa na moju posteľ a čakala.

Tá ženská ma neberie vážne!

Všetko vo mne vrelo a ovládalo ma rozčúlenie.

Nadvihla nedočkavo obočie, ale ja už som jej nemal, čo povedať, všetky tie pocity a symptóny zmizli.

„Už nie,“odvetil som.

„No výborne!“vyslovil teatrálne, „takže som tu zbytočne,“zovrela nahnevane pery, zdvihla sa z mojej postele a odišla s hlasným tresknutím dverí.

Bol som vyliečený! Vedel som, že jej prítomnosť pomôže.

Spokojne som si vydýchol.

Znova sám sebou.

Pokojne som sa teda pustil do svojich nedokončených prác, ktoré som už na niekoľko dní odložil.

Do večera som sa zaťažoval iba s nedokončenou opravou. Potom sa zašiel najesť.

Včerajšia opilosť sa na mne znova začal preukazovať pri únave.

Osprchoval som sa a išiel si skôr ľahnúť.

Stál som na ulici a k tomu na ceste. Veľmi nebezpečný prístup! Obzeral som sa okolo seba a uvidel dom Lady Kapalovej, bol v poriadku, ako nový. Pohol som sa k nemu, ale nedostal som sa ani k predzáhradke. Zrazil som sa s chodcom. Zdvihol som hlavu, že sa ospravedlním, ale rozmyslel som si to, keď som uvidel, že to bol David. Usmieval sa. Zamračil som sa na neho a snažil sa pokračovať v ceste.

Zachytil ma za ruku.

„Kam ideš? Nečakáš na mňa?“spýtal sa trochu sklamane z môjho chovania.

„Áno, čakám,“odpovedal som mu.

Úsmev sa mu roztiahol ešte širšie.

„Tak som tu,“zašepkal len pre naše uši.

Než som sa nadal, jeho pery sa ku mne približovali a ja som si uvedomoval, že sa na ne uprene pozerám, aby ma ich smer neoklamal.

Pritlačil ich ku mne. Cítil som každý pohyb jeho pier. Pootvoril som ústa a vdýchol nimi trochu kyslíka, než mi to jeho jazyk zakázal.

Dotýkal sa ma na chrbáte. Jeho končeky prstov ma šteklili aj cez látku trička.

Opätoval som mu svoj dotyk a prstami obkreslil holú kožu na jeho krku.

Bolo z neho cítiť smrad spálených predmetov a pot. Pritiahol som sa k nemu prudšie.

Prehlboval naše bozky a dotyk cez tričko už mu nestačil. Ladne sa dostal podeň a zasunul ruku do mojich nohavíc.

Šokovaný z toho dotyku som vydýchol.

Jeho ruka bola trochu chladná, oproti môjmu vzrušeniu, ktoré horelo.

Slabo ho trel v dlani.

Trhal som sa za každým jeho pohybom ruky.

Len systematicky zvyšoval svoje pohyby.

Svaly na nohách sa mi triasli. Vydýchol som mu vzrušene do úst a on sa špičkou jazyka dotkol mojej vrchnej pery. „Urobíš sa pre mňa?“spýtal sa zvrhlým hlasom. Pevnejšie zovrel okolo môjho penisu ruku.

Moje hrdlo prepustilo slabý bolestivý výdych.

„Áno,“prikývol som niekoľko krát za sebou, aby mi uveril.

Dal mi rýchlu pusu na pery, ako pochvalu.

„Dobrý chlapec,“ uvoľnil svoje pevné zovretie a niekoľkými ťahmi ma priviedol k vrcholu. Zavzdychal som vzrušene do jeho úst: „David.“

Otvoril som oči, ktoré mi okamžite padli na periodickú tabuľku.

Srdce mi divoko bilo a všetko sa vo mne vírilo po dosiahnutom orgazme.

Opatrne som si siahol do nohavíc, aby som to potvrdil. Boli vlhké.

Nie, nie, nie, nie! On, nie!

Hruď sa mi zovrela v nápore emócii pri myšlienkach na Davida Doeho, ktorý ma práve priviedol k mokrému snu.

Znova sa mi vrátili symptómy.

Už to viem. Umieram, na baktériu menom, David Doe.