Zachytil som ho rukami a s jeho váhou sme sa zosunuli k chladnému betónu na schodoch. S veľkou ťažkosťou som ho udržal.

Trhane som sa nadýchol.

Neviem, čo teraz! Musím mu nejako pomôcť.

Srdce mi divoko udieralo do hrude a krv mi bubnovala v ušiach tak hlasno, že sa zdalo, akoby som ohluchol a všetko okolo mňa zamrzlo.

Bol som k ničomu. Je to moja vina. Vedel som to.

„David,“ hrkol som s ním s roztraseným hlasom. Ležal na mojich nohách.

Dopekla!

Telo sa mi roztriaslo zo strachu. Držal som ho celou silou, aby sa mi nevyšmykol a nepadol dole strmým schodiskom. Svaly ma nechceli počúvať, pretože bol ťažký.

Musím myslieť racionálne. Musím sa upokojiť a snažiť sa dýchať.

Zhlboka som nabral kyslík do pľúc, ale ten sa mi zasekol v hrdle, ktoré sa mi stiahlo. Mal som pocit, že ma chce udusiť vlastné telo.

Naplo ma.

Musím sa upokojiť.

Vôbec som si nebol istý, čo bude ďalej.

Možnosti..... Aké mám možnosti?

„David,“oslovil som ho naliehavejšie.

Moja hlava mi hovorila, že mi to nepomôže a volanie mu práve teraz bude k ničomu. Z dusenia sa som prešiel do trhavého dýchania.

Trochu som si uvoľnil pravú ruku, spevnil ľavú a priložil mu ju ku krku. Musím sa sústrediť. Snažil som sa nahmatať akékoľvek známky toho, že žije.

On musí. Nemôže mi to urobiť. Nie teraz, keď ho potrebujem.

Prsty na jeho krku som mal ľadové ako z kameňa.

Kvôli mne tu umiera. Je to moja vina.

Pohľad sa mi zastrel a ja som musel pár krát zažmurkať, aby som na neho znova mohol v šere vidieť. Horúce slzy mi stiekli po tvári.

Čo to robím? Zabíjam ho.

Zobral som ho oboma rukami a snažil sa ho trochu vytiahnuť hore, aspoň o toľko, o koľko sa posunul k prízemiu. Zostávali iba tri schody do prvého poschodia.

Všetky príznaky, ktoré som ignoroval. Únava, chudokrvnosť, zrážanie krvi, bol som slepý zo strachu alebo som čakal, že to tak nie je. Neviem, prečo som si to pripustil až teraz. Nemohol som s ním ani pohnúť vediac, že ho neudržím. Svaly ma pálili z námahy. Isteže nebol v poriadku. Hlasno som zavzlykal. Potrebujem pomoc.

Nadvihol som trochu panvu, aby som si vyslobodil mobil. Nedokázal som tak zostať a zároveň ho udržať, aby som si uvoľnil mobil.

Tak inak.

„Pomôžte mi,“zavolal som do voľného priestoru, ale môj hlas znel zastrene a takmer ani ja som nepočul, že niečo hovorím. Priestor môj hlas pohltil ako v zaplnenej miestnosti.

„Pomoc!“ skúsil som to hlasnejšie. „Potrebujem pomoc,“ volal som odvážnejšie a odvážnejšie.

Nikto neprichádzal.

Namáhavo som sa pohol vyššie, ale stále to nepomáhalo.

Umieral. Takmer vôbec nedýchal. Bezmocne som mohol sledovať, ako prichádzam o rozum i silu. Plač mi bránil racionálne myslieť. I keď som sa o to pokúsil, mal som strach, že mu ešte viac ublížim.

Moja hrdosť a hlúpa myšlienka, že sa dokážem prirovnať niekomu ako je Wedson ho práve zabíjala.

„Pomôžte mi!“ zreval som zúfalo.

Objal som ho nohami i rukami okolo tela, pretože mi klesal. Ozvena krokov ma presvedčila, že tentokrát už niekto príde.

Rýchlo, rýchlo. No ták!

„Čo sa stalo?“ spýtal sa ma jeden z mužov hasičského zboru, ale kvôli šeru a tomu, že sa pohyboval, som na neho dobre nevidel.

„Rýchlo,“ popohnal som ho namiesto odpovede.

Schody bral po dvoch. Okamžite si všimol, aký mám prvotný problém. Pomohol mi ho zachytiť a ja som si až potom všimol, že to je Will.

Bol omnoho silnejší ako ja. Zachytil ho a podarilo sa mu vytiahnuť ho až na prvé poschodie.

„Čo sa stalo?“spýtal sa ma znova.

Naklonil sa k Davidovi a kontroloval životné funkcie. Zistil to isté, čo ja. 

Cítil ten istý meniaci sa rytmus.

Roztrasenými svalmi na rukách i nohách som sa vyškriabal za ním. Mlčky som sledoval, ako s chladom v tvári a s profesionálnou rozvahou podáva Davidovi prvú pomoc. Najhoršie na tom všetkom je, že ja nedokážem nič spraviť.

Poznám všetko, viem, čo musím urobiť, ako mu pomôcť, ale nemôžem. Iba sa zarazene dívam a nedokážem poriadne dýchať.

„Keith!“ okríkol ma pružným nahnevaným hlasom. Nervózne som k nemu vzhliadol a bojoval s dvoma tvárami mojej osobnosti. Logickou a citovou.

„Rozprávaj sa so mnou,“ požiadal ma ihneď, keď si všimol, že nedokážem zo seba práve teraz vydolovať ani vlastné meno.

„Je to vnútorný obehový systém. Potrebuje silnejšie energetické oživenie, krvné zložky strácajú pružnosť a nedostáva sa do krvi dostatok kyslíku, kvôli čomu mu fibriluje srdce a teda stratil vedomie,“ povedal som mu, ale pritom som nespúšťal oči z Davida.

„Čo môžem urobiť?“ spýtal sa ma skôr preto, aby ma udržal pri zdravom rozume.

Bolo mi jasné, na čo sa pýta. Srdce mu kmitalo a nedokázalo mu vylúčiť krv do tela. Krvný obeh sa násilne prerušil.

Hasičskou stanicou sa rozzvučal hlasný kolísavý zvuk.

Výjazd.

Will sa iba pozrel k striedavému červenému svetlu, ale zostal.

Sedel som ako v hmle.

Nedokázal som žiť, bol som ako prístroj, ako svoje staré ja, len bez svedomia.

„Potrebuje prerušiť fibriláciu defibrilátorom. Zmeniť impulz,“ odpovedal som mu.

Zastavil sa pri hľadaní odpovedí. „Hneď za rohom tu je sklad prístrojov a oblekov,“ prezradil som mu podľa pamäti rozloženia budovy.

Na sekundu zostal zaskočený s pohľadom na mne a chcel sa spýtať, ako to viem, ale sám vedel, že nemá ani toľko času.

Vybehol na nohy a stratil sa za rohom.

Svetlá sa automaticky rozsvietili a na schodisku začalo byť väčšie svetlo.

Vedel som to. Zostávalo len niekoľko sekúnd, nanajvýš minúta, než mu zlyhá srdce a zastaví sa mu.

Zabíjam ho.

Je to moja vina.

Roztrasenými rukami som si vytiahol mobil z vrecka a naťukal do neho číslo na prvú pomoc. Hovor sa okamžite spojil.

Naliehavý zvuk zásahu stále išiel.

„Ako vám môžem pomôcť?“ spýtala sa spojovateľka na dispečingu.

Skľúčene som si priložil hlavu na kolená.

Will dobehol s defibrilátorom a konal.

Môj mozog medzi tým postupoval tak, ako to mal v určených správnych pravidlách.

1. Číslo zo stanice, z ktorej volám a meno.

„Tu je Keith Pelow,“ hovoril som zastrene a nadiktoval som jej moje číslo mobilu.

Slzy mi mimovoľne padali dolu tvárou. Čas išiel tak rýchlo, až sa zdalo, že sa vliekol.

„Keith,“oslovil ma slabo, aby som mu pomohol. Kolenami som sa prisunul k nemu. Zachytil som si plecom mobil.

3.Čo sa stalo? 4.Komu sa to stalo? 5.Kde sa to stalo?

Povytiahol som Davidovi tričko a nalepil značky na stred a bok Davidovho tela. „Muž vo veku 26 rokov má fibriláciu srdca. Je v bezvedomí, nevníma. Hasičská stanica na kraji mesta 48,“ diktoval som medzitým žene do mobilu. Musel som znieť nezrozumiteľne, ako sa mi hlas neustále kolísal kvôli plaču.

Slabý zvuk naznačil, že je defibrilátor pripravený a Will ho spustil.

Ubehla minúta a poplach utíchol.

„Je tam s vami ešte niekto?“ spýtala sa dispečerka.

„Ďalší muž. Hasič, záchranár. Podáva prvú pomoc,“ odpovedal som jej s pauzami na kyslík.

„Môžem s ním hovoriť? Prepnite ma na reproduktor, prosím vás,“ požiadala ma a ja som malátne položil mobil na zem a zapol reproduktor.

Will sa snažil zachytiť môj pohľad.

Skontroloval Davidov tlkot srdca už pomocou prístroja.

„Aký je priebeh?“ spýtala sa ho.

Videl som, ako sa Willovi uvoľnili stuhnuté plecia.

„Žije. Srdce už bije v pravidelnom rytme, ale slabšie, ako by malo,“ informoval dispečerku v rýchlosti.

„Poslala som sanitku. Príjazd je odhadovaný na štyri minúty. Zvládnete to do príjazdu?“

„Urobím, čo bude v mojich silách,“ ubezpečil ju pevne.

„Držte sa,“ povzbudila nás a hovor sa prerušil.

Will pozoroval Davidov stav, ale niekoľko krát sa zatúlal ku mne pohľadom.

„Chcem, aby si na mňa reagoval,“ prehovoril ku mne.

Bol som opretý chrbtom o najbližšiu stenu a hlavu som mal položenú na kolenách.

„Mohol som to zastaviť,“ zašomral som do priestoru medzi mojim bruchom a nohami.

„To jediné, čo by si práve teraz nemal robiť je obviňovať sa,“ dal mi rozhodnú a pevnú radu, „rozprávaj sa so mnou,“ požiadal ma v tomto dni už po niekoľký krát.

„Nemôžem,“ vydýchol som, „potrebujem ho,“ dodal som priškrtene.

„Nie je mŕtvy. Práve teraz je všetko skoro v normále,“

„Nie, nieje. Si slepý, tak ako ja doteraz. Nechávaš sa ovplyvniť entuziastiským pocitom záchrany tvojho priateľa a nevidíš to,“ vyslovil som znechutene.

Bol som rovnako slepý.

Rovnako hlúpy.

Pochabosť, z ktorej mi je špatne.

„Nevidím čo?“ nechápal.

„David umiera,“ odpovedal som mu do očí aby videl, že sa nemýlim a myslím svoje slová vážne.

Utrel som si čerstvé horúce slzy spodkom ruky a zovrel si zúfalo prstami vlasy na hlave.

„Keith,“ zareagoval šokovane, potom si niečo uvedomil a rýchlo sa pozrel na hodinky.

Sanitka prichádza.

„Zostaň tu s ním. Pôjdem ich naviesť,“ informoval ma.

Postavil sa a rozbehol sa dole schodiskom. Bolo mi jasné, že Will bude chcieť svoje odpovede. Pretože je z rovnakého odvetvia ako David.

Pozoroval som ho z rešpektujúcej diaľky.

Slabo som sa odtiahol od steny a štvornožky sa k Davidovi priplazil. Sklonil som hlavu k jeho hrudi a jemne k nej priložil ucho.

Viem, že je to Terryho práca a predsa nenávidím viac seba ako jeho.

Unavene som sa vedľa neho položil.

Musí byť v poriadku. Prosím.

Ruch v budove sa rozširoval iba kvôli príchodu záchranky.

Cítil som sa slabý voči svetu, o ktorom som si myslel, že mu donedávna vládnem. Vedel som všetko. Dokázal som všetko a zrazu mi príde ťažké i prehovoriť, nadýchnuť sa alebo myslieť.

Oddelil som sa od jeho neprirodzeného tepla, ktoré vytvárala horúčka a nechal priestor ľuďom, ktorí dokázali urobiť pre neho viac ako ja.

Will im povedal to, čo vedel, i to, čo sa dozvedel odo mňa.

Mlčal som aj keď ho odnášali. Po schodoch som sa iba tackal, na nič iné som nemal silu. Slepo som ich nasledoval, ale vlastne som nevedel, čo chcem aby sa dialo ďalej. Zastavili pred veľkou bránou v garáži, namotali na neho všetky potrebné sledovacie prístroje na kontrolu stavu a skontrolovali si ho ešte raz.

Zadné dvere do sanitky sa otvorili a záchranári ho ladne naložili dnu.

Will sa vedľa mňa zastavil.

„Povedal som im, aby ťa zobrali s ním, ale chcem, aby si sa držal, áno?“ prehovoril na mňa.

Pozeral som sa tupo na dianie predo mnou.

Moje pocity sa miešali a vytvárali nevhodné kombinácie. Smútok, pred ktorým ma začal brániť vlastný mozog spôsobil, že som začínal byť naštvaný tým spôsobom, ktorý ma desil. Zúrivosť zraneného zvieraťa.

Tá emócia, ktorá bola tak strašne podobná s tou Terryho.

„Udržal sa pred čím?“ odpovedal som mu otázkou a vzhliadol k nemu tvrdo.

Nebol som si istý, čo sa vo mne rodilo. Bol to silnejší pocit ako zúrivosť, ktorú som mal na moju sestru, keď ma zahnala do kúta.

Otvoril ústa, že mi odpovie, ale v mojich očiach našiel niečo, čo ho umlčalo a on zostal v neistote.

Pohol som sa k záchranke a nastúpil k ním v momente, keď chceli vyraziť.

Zrazu som necítil už nič ľudské, no napriek tomu som naďalej cítil svoje slzy. Záchranári sa medzi sebou bavili a robili svoju prácu a niekto mi podal vreckovku.

Podvedome som ju prijal aj napriek tranzu, ktorý hypnotizoval iba menší, prenosný EKG prístroj.

Preprava, zastavenie, výstup, prenos do rýchleho príjmu nemocnice. Tak rýchlo to išlo. Už bola hlboká noc, ale to som si začal znova uvedomovať, keď sa dianie okolo mňa spomalilo.

Oddelili nás.

Zastavil som na chodbe a poriadne si obzrel toto miesto. Jedna vec je skrývať sa tu a druhá skrývať tu niekoho.

„Prepáčte,“ oslovil ma nejaký muž a ja som sa trhnutím za ním otočil.

Rukou sa takmer dotýkal môjho pleca.

„Nedotýkať sa!“ stiahol som sa spod jeho ruky.

Prekvapene sa odtiahol.

„V poriadku,“ súhlasil skromne až vystrašene, „potrebujem, aby ste pre nemocnicu vypísali pár základných informácií o pacientovi. Budeme radi aspoň za niečo,“ hovoril ku mne upokojujúco.

Zobral som si od neho niekoľko listov papiera a pero.

„Ďakujem,“ vyslovil úprimne.

Hnalo sa okolo mňa niekoľko ľudí a ja som sa strácal medzi hŕbou starostí vo svete, v ktorom som bez Davida nevedel chodiť. Prešiel som miestnosť dookola pohľadom a snažil sa nejako vydržať.

Pozrel som sa na dokumenty, ktoré som dostal do rúk a rozhodol sa, že teraz je ten správny čas pustiť sa do nich.

Schoval som sa v rohu miestnosti pred všetkým a všetkými. Okrem toho, mal som tam perfektný výhľad na celú miestnosť a východy.

Otázky, ktoré sa týkali príjmu na ošetrenie a registrovanie pacienta, boli vlastne iba základné informácie. Presne také, aké som sa už dávno o ňom naučil. Či už to bolo rodné číslo alebo typ krvnej skupiny. Vedel som napísať aj Rhd, čokoľvek, čo potrebovali.

Odovzdal som vyplnený formulár tomu istému mužovi a ukryl sa pred svetom čo najďalej.

Osamel som a opäť sa začínal cítiť ako blázon.

Nervózne som sa pohrával so zipsom na mojom oblečení a čakal. To jediné som teraz mohol urobiť. Napriek tomu, že bola hlboká noc, táto časť nemocnice to nejako nepociťovala, pretože sa stala nehoda na diaľnici.

Pravdivosť informácie som mohol určiť na istotu bez rozhovoru. Stačilo sa poriadne dívať.

Myslel som si, že som sa nechal ovládať svojim mozgom, ale aj tak boli za všetkým moje emócie. Započul som, ako sa z ruchu vynoril zvuk môjho mobilného zvonenia. Bez života som si ho vzal do zoslabnutej ruky a zdvihol hovor od mojich rodičov, konkrétne od otca.

„Áno?“ ozval som sa prvý.

„Kde si? Odišiel si si z domu len tak. Vieš koľko je hodín?!“ spýtal sa ma nahnevane. Čakal, že sa vrátim.

„Nie som si istý,“ odpovedal som mu bez chuti preukázať nejaké emócie.

„Čo je to s tebou?“ napadol ma.

Moje minulé sľuby práve teraz vyzneli ako hlúpe frázy. Postrehol som, ako sa ku mne blíži jeden z pracovníkov, ktorý dostal za úlohu podať mi informácie o stave môjho priateľa.

„Teraz sa to nehodí,“ povedal som otcovi malátne.

Muž sa niekoľkokrát pozrel zo zeme ku mne.

Dobre som vedel, že sa musím pripraviť na zlú správu. Držal som sa na ňom pohľadom a nebol schopný uhnúť. Cítil som, že sa zase dusím.

Nepočkal som na otcove protestovanie a jednoducho ho zrušil. Ruka s mobilom mi malátne padla k telu.

Nechcem to počuť.

„Ako moc je to zlé?“ spýtal som sa svojho posla zlých správ. Otvoril ústa, že mi azda povie nejaké milé slová, ale čím dlhšie sa na mňa pozeral, tým rýchlejšie chápal, že u mňa nepochodí.

„Je mi to ľúto. Vyzerá to na rakovinu krvi. Zatiaľ sme nedostali všetky výsledky, ale...“

„Nebudú žiadne dobré výsledky,“ prerušil som ho, keď sa pokúsil aspoň o jednu pozitívnu myšlienku.

Díval sa na mňa.

Pevne som zovrel zuby a odvrátil sa od neho bokom.

Leukémia. Fajn..... Dobre....

Dobre som cítil, ako sa ma znova zmocňuje plač.

Prstami som si zotrel čo najmenej nápadne prvý pár kvapiek sĺz, aby som nemusel ukazovať svoju slabosť. Môj jediný divák si to aj napriek tomu všimol a chcel ma upokojiť svojim dotykom tak, ako sa to učia všetci, že primeraná intimita dokáže ľuďom pomôcť.

No mne nie, nie som len učebnicový človek. Asociálne som sa stiahol a objal sa rukami.

„Nerobte to,“ požiadal som ho čo najvážnejšie som dokázal. Chápal a rešpektoval moje rozhodnutie.

„Prinesiem vám niečo na pitie alebo sa chcete posadiť?“ spýtal sa ma ustarane.

„Nie som v šoku,“ odmietol som jeho pomoc. Nechcel som pomôcť. Chcem trpieť, tak ako David.

„Tak môžem pre vás urobiť niečo iné?“ skúšal ďalej ponúknuť jeho sociálnu pomoc.

„Prosím vás. Nerobte to,“ požiadal som ho znova a tentokrát som sa mu nebál pozrieť do očí aj napriek mojim slzám.

„Nechcem sa vás dotknúť,“ ubezpečil ma.

„Nehovorím o tom. Snažíte sa mi pomôcť, ale ja to nechcem. Nechcem pomoc. Vidím vašu snahu a vážne si ju cením. I keď to máte ako predmet v sociológii a ak mi pomôžete a ja budem spokojný, vďaka tomu budete môcť dostať lepšie hodnotenie do školy, ale ja to nechcem. Nechcem byť percento vo vašej výslednej známke z praxe, ani váš dobrý skutok pre dnešný mesiac. Chcem byť sám,“ povedal som mu to, čo mi ukázal svojim telom i postojom.

„Odkiaľ..“

„Alebo nie. Chcem ísť za ním,“ povedal som mu to ako hotovú vec, „prosím,“ dodal som zo slušnosti.

„Práve teraz je ešte v bezvedomí,“ skúšal ma odhovoriť.

„Na tom mi nezáleží,“ odsekol som a vydal sa cestou, ktorou predtým prišiel on.

Už nenaliehal. Iba ma predbehol a navigoval.

Nič viac som si neželal.

Ukázal mi mlčky na dvere a nechal ma vojsť. To, čo nasledovalo bolo na úkor všetkých mojich psychických síl, o ktorých vážne pochybujem.

Hnev a zúrivosť ma spaľovala ako kyselina.

Prešiel som tichou, tmavou izbou až k jeho posteli.

Bol tu jediný, čo znamenalo, že mu nedávajú veľa šancí.

Pozrel som sa k nemu a potom som slabo zovrel jeho dlaň do svojich rúk. Stále bol horúci a aj napriek jemnému svetlu som mohol povedať, že je bledý.

Nohy sa mi triasli pri pohľade na neho.

Slabé svetlo, ktoré presvitalo z chodby sa stratilo po zatvorení dverí. Jedinými zdrojmi zostávali zapnuté monitory na prístrojoch a slabá neónka nad posteľou.

Zmorene som si kľakol k jeho posteli.

Dúfal som, že ak si uvedomím, že ešte nie je nič stratené, budem sa cítiť ako živý, ale nebolo to tak.

Začal mi znova zvoniť mobil.

Nemám na nič a na nikoho náladu.

Vybral som si ho znova z vrecka, ale iba na to, aby som ho mohol vypnúť.

Ľudské ideály a modly, ku ktorím sa obracajú, keď je najhoršie, bohovia, kúzla, nádeje... nič z toho pre mňa nefungovalo.

Neviem, ako dlho som kľačal pred jeho posteľou a skutočne mi to bolo jedno.

Zomieral a ja som zostával aj s veľkou krivdou na srdci.

Začul som hlboký nádych a zdvihol hlavu.

Preberal sa.

Najskôr zistil, že nemá žiadnu silu. Pretočil zničene očami a potom ich sklopil ku mne.

Postavil som sa na nohy a rozpačito čakal.

Neviem, nemám ani tušenie, čo mu chcem povedať a tak ho nechávam v tichu sa pozerať na to, ako plačem.

On mi prstami naznačil, aby som sa k nemu sklonil.

„Čo tá tvár?“ spýtal sa ma s energiou v hlase.

Dobre som vedel, že to hrá, ako mu je len dobre. Tak, ako to musel hrať predošlé dni.

Zamračil som sa na neho.

Prečo mi to robí také ťažké?

Natiahol som sa pre privolanie lekárskej pomoci a stlačil tlačítko.

Neodpovedal som.

Možno preto, že sa cítim okradnutý, ale o čo? Prečo ?

Odsunul som sa čo najviac na bok, pretože pomoc prichádza veľmi rýchlo. Ako sa dalo čakať. Prišla.

Doktor, ktorý mal službu na túto izbu sa objavil vo dverách.

Nereagoval na mňa, hneď sa venoval Davidovi, ktorý sa rozhodol, že upúta moju pozornosť nech to bude stáť čokoľvek.

„Ako sa cítite?“ spýtal sa ho lekár.

Kladná odpoveď by vyznela z jeho úst ako klamstvo, lebo ja som to už vedel. On ešte nie a nechcem to byť ja, kto mu to povie. Nechcem tu ani byť, aby som to znova počul. Pomalými krokmi som sa vzďaľoval od jeho postele a snažil sa udržať na nohách.

Toto bolo jediné, za čo by som bol vďačný, keď už nemôžem mať jeho.

V mojej hlave som slabo počul, ako sa mu to snaží doktor vysvetliť. Cítil som jeho pohľad, ale on nemohol ani tušiť, ako ma drtí moja vlastná vina a bolesť.

„Je mi to ľúto, ale v tomto momente už bude liečba neúčinná,“ dokončil.

Je mi vážne zle. Asi sa povraciam.

„Keith,“ oslovil ma akoby doteraz ani nepočúval svojho doktora.

„Nie,“ odpovedal som mu zničene. Vedel som, čo chcel. Celou svojou vnútornou silou ma do toho nútil. Aby som sa na neho pozrel a aby som sa s tým vyrovnal, pochopil to a nakoniec si uvedomil, že to nie je moja chyba.

Ale on to nechápe, on to nevie! Mohol som niečo urobiť už predtým. Určite tu bola šanca, keby som.... keby som.. skôr...

Musím sa nadýchnuť.

„Keith!“ zvýšil na mňa hlas.

Videl do mojej hlavy. Spoznával každý môj nádych neistoty i chvenie šialenstva. Dobre som chápal súčasnú situáciu.

Otočil som sa na odchod.

„Zastavte ho,“ požiadal David svojho ošetrujúceho lekára.

Nepozdávalo sa mu to, ale ako by mohol odoprieť želanie niekomu, komu práve oznámil, že umiera.

Zachytil som v šere kľučku a doktor ju zachytil tiež.

„Zostaň,“ vyslovil David zo svojho lôžka.

Moja pomýlená myseľ sa nechala oklamať životným teplom lekára a ja som sa cítil, akoby to vyslovil vedľa mňa.

Zovrelo mi žalúdok.

„Pustite ma, inak vás ovraciam,“ informoval som ho pridusene v rýchlosti.

Doktora to vôbec nerozhodilo. Rukami ma nasmeroval do boku od dverí a nechal ma vyvrátiť sa do umývadla pre personál.

Pustil mi vodu, aby som si vypláchol ústa, čím mi nechal trochu intímneho priestoru.

„Nevstávajte! Je v poriadku.“   Zasahoval na druhej strane izby.

„Chcem sa s ním porozprávať,“ povedal rozhodujúco pre nás oboch. Pre doktora to bola požiadavka a pre mňa príkaz.

Bol som ochotný ho vypočuť a tak som zostával stáť pri svojom opornom bode až kým sme nezostali sami.

Hlúpy vnútorný pocit mi hovoril, že keď odídem, nebude schopný ma zastaviť.

To spôsobovala moja zbabelosť postaviť sa pravde z očí do očí.

„Chceš utiecť,“ trafil sa úplne presne, „vieš, že ti nebudem brániť,“ dokončil pevne.

Ja viem.

Nastalo medzi nami ticho a to iba preto, že som nechcel nič povedať. Možno som len nemohol nájsť vec, čo by som mu chcel povedať.

„Čo ti pomôže?“ spýtal sa ma s otcovským záujmom.

Zdal sa až nebezpečne pokojný.

Nedošlo mu ešte, čo sa deje?

Zamračil som sa na neho a pozrel sa k nemu priamo, aby som videl, ako zareaguje na moje slová.

„Žartuješ? Naozaj si myslíš, že je to také ľahké. Vidíš to snáď ako vtip?“

„Keith,“ oslovil ma unavene.

„Prečo som jediný, komu to vadí!“ rozčuľoval som sa, „Takmer si zomrel pred mojimi očami a čo som robil ja? .. Zmetkoval som . A prečo?“ kričal som na neho a on sa tváril, akoby som tu trpel najviac, akoby som to bol ja, kto má umrieť.

Prečo to robí?

„Pretože,“ hlas sa mi zlomil, „..pretože jedine ja som … som...“ v krku sa mi zase vytvorila hrča.

„Nadýchni sa,“ naznačil mi pokojne.

Ako môže byť taký pokojný?!

„Nehovor mi, čo mám robiť!“ dupol som si nohou, ale vyznelo to skôr komicky kvôli tomu, ako strhane som vyzeral.

„Vôbec ti to nevadí?“ mračil som sa na neho uplakane.

„Vadí,“ odpovedal pokojne.

„A.. a vôbec nemáš strach?“

„Príšerný,“ vyslovil rovnakým hlasom a povzbudzujúco sa na mňa usmial.

„Tak...“ nadýchol som sa, ale nedokázal som nájsť správnu odpoveď. Nie keď som sa na neho díval.

Trochu naklonil tvár a naznačil mi, nech idem k nemu bližšie.

Poslúchol som.

„Pretože viem, že tebe to vadí viac a aj to, že máš väčší strach ako ja,“ odpovedal mi s tým rozhodným: Milujem ťa, hlasom. Prstami sa mu podarilo ulapiť si moju ruku. Slabo ju skryl vo svojich dlaniach a počkal, kým sa mu nepozriem do tváre.

„Pamätaj si, že si veľmi chytrý a šikovný, ale hlavne ešte dosť mladý. Verím.. vlastne som si istý, že tam vonku na teba čaká mnoho ľudí ako som ja. Ochotných ťa milovať,“ nahováral mi.

„Viac ako ty?“ spýtal som sa ho pevne.

Dobre viem, o čo mu išlo.

Pohľad mu zvážnel a urobil na mňa vážne oči.

„Ty sa asi nenecháš, čo?“ spýtal sa ma sklamane.

„Nechať sa nahovoriť si, že keď vyjdem z tejto nemocnice, zabudnem, že niekto ako ty existoval?“

„Keith, nežiadam ťa, aby si zabudol. To nemôžem chcieť. Iba ťa prosím, aby si nezatrpkol a nezačal nenávidieť. Možno som bol prvý, ale rozhodne nie posledný,“ vyslovil tú najabsurdnejšiu vec na svete.

Neha v jeho rukách prešla do sily.

Snažil sa ma udržať v rozhovore.

„To je to, čo si želáš?“ spýtal som sa ho a snažil som sa zakryť, ako moc ma to hnevá a zároveň bolí.

„Chcem, aby si bol šťastný a naďalej tvrdohlavý.“

Preto sa so mnou lúči?

Potreboval som trochu odstúpiť a nabrať silu, aby som dokázal rozprávať, ale on ma naďalej držal a nechystal sa ma len tak pustiť.

„Tak neumieraj,“ pokrčil som ramenami a dúfal, že je to celé riešenie celého problému.

To, čo som však vyslovil, bolo to jediné, v čo som dúfal a chcel bez toho, aby som to mohol dostať. Vedel som to už nejakú dobu.

„Keith,“ vzdychol moje meno, keď to videl v mojich očiach.

Zrazu som na neho mal hroznú zlosť kvôli jeho až príliš rýchlemu zmiereniu sa s tak hlúpym a nespravodlivým faktom.

„Prečo sa vzdávaš?!“

„Keith,“ Dúfal snáď, že prestanem? Možno on to vzdal, ale ja nie!

„Určite existuje... niečo. Ja to dokážem. Musím ...“

„Nie,“ prerušil ma pevne.

Neskončí to tu!

„Zvládnem to. Naučím sa všetko, čo bude treba a zastavím to,“ hovoril som odhodlane a snažil sa ho presvedčiť, ale v jeho očiach som videl, že to nepríjme. „Určite,“ povedal som s nádejou a on prísne zavelil: „Nie, Kieth!“

V koncoch som hľadal svetlo tam, kde nikdy nebolo.

„Ale..“

„Počúvaš ma? Nie!“zastavil ma. Pohľad mu zmäkol. „Nie,“ dodal nežnejšie.

Rýchlo som dýchal a slabo vydychoval.

Trvalo mi dlhé sekundy, než som pochopil, že nechce byť zachránený. Prečo?

Klesol som na kolená a on ma ustarane pozoroval.

Nevedel som, čo iné môžem urobiť.

Nič iné tu už nebolo.

„Prosím,“ vydýchol som trhane. Sklonil som hlavu k jeho posteli a žalostne plakal.

„Prosím. Prosím. Prosím!“ opakoval som dokola, až kým som nestratil hlas kvôli plaču.

Nechcem, aby to vzdával.

„Choď domov,“ požiadal ma David so zastreným hlasom.

Nadvihol som k nemu pohľad a videl, že plače.

Nechcel mi to sľúbiť.

Nechcel bojovať.

Bolestivo som si vzdychol.

„Prosím,“ zaškemral som.

„Nie, Keith. Chcem, aby si išiel domov,“ povedal mi jedinú a poslednú vec, ktorú si želal, aby sa stala.

„Nevzdám to,“ upozornil som ho a on sa pousmial do svojich rúk, keď slabo vyslovil:

„Ako inak.“

Zatvoril oči a upadol do spánku.

Položil som si tvár na jeho ruky a díval sa na bielu, fádnu stenu.

Nemôžem ho nechať. Nedokážem to i napriek jeho presvedčeniu.

Nadýchol som sa kyslíku a utrel si oči.

Jednoducho nemôžem!

Rozhodol som sa.

Nech už to bude stáť čokoľvek....musí žiť.

Štrnásta Bascer, číslo tri. Dom, kde býva Terry Wedson.

Vedel, že prídem.

Malátne som sa postavil od Davida a pred odchodom ho pobozkal.

Prečo ho teda nechať čakať?