„Už viem prečo a kto to bude. Je to..“

„Kapitán Tan,“povedali sme naraz.

Zaregistroval som mobil v jeho ruke.

„Práve ti povedali, že sa mu niečo stalo. Je mŕtvy?“spýtal som sa až prirýchlo na premyslenie.

„Nie, pesimista, bola to menšia nehoda. Nič veľké,“odpovedal mi odmerane a jeho pohľad sa stratil niekde v diaľke.

Pochopiteľne je úplne normálne, že tak zareagoval.

„Musíme ísť za ním. Je mnoho vecí, ktoré potrebujem zistiť. Akú výhodu mu poskytlo spolupracovanie s ním? Prečo ho nezabil ak už mu bol k ničomu a tak isto, je možné, že bude pre neho pracovať ako dvojitý agent?“

„Keith,“zastavil ma v mojom hlasnom prednese.

„Musíme si niečo vyjasniť,“povedal mi.

To je pravda.

„Áno. Bude najlepšie, aby odpovede, ktoré nám poskytne boli podložené. Je pravda, že to je tvoj veliteľ, ale rovnako tak má aj informácie o Wedsonovi a možno sa nájde spôsob ako ho použiť proti nemu. I keď mi je úplne jasné, že s týmto Wedson úplne počíta. Bude to ťažké,“hovoril som mu, ale mal som z neho pocit, že ma vôbec nepočúva. „Musím sa pred tým než odídem osprchovať,“dodal som.

Naozaj ma kvalitne zaujíma kam s týmto ťahom Wedson miery. Kapitán hasičského zboru ako dar. To sa mu podobá. Používať ho na taktizovanie a ovládanie. Lenže ja budem hrať rovnako.

Vydal som sa von z izby a snažil sa premyslieť cestu k Terrymu Wedsnovi cez hasičského kapitána, Tana.

„Nie,“zachytil ma David za ruku.

„Prosím? Osobnú hygienu mi zakazovať nemôžeš,“pripomenul som mu moje osobné práva.

„Nezakazujem ti sprchu, ale tvoj nápad. Nikam nejdeš. Zostávaš doma,“rozkázal mi až prekvapivo drsne.

Zdvihol som na neho obe svoje obočia. Zaujato som si ho prezrel od hlavy po päty a potom sa na neho zamračil.

„Čo je to s tebou?“spýtal som sa ho.

Snažil som si uvoľniť svoju ruku, ale on ma za ňu držal dosť pevne.

„S týmto telefonátom som si niečo uvedomil. Všetko, čo sa deje je šialené. Wedson je šialenec a dokonca ma neprekvapuje, že môj kapitán by mohol mať vo všetkom prsty. Možno som si myslel, že to bude jednoduché. Pár vzoriek krvi, možno otlačkov prstov a všetko sa vyrieši,“hovoril rovnako pevne.

„Naznačuješ mi, že končíš? Zo všetkým si začal a teraz to vzdávaš?“zvýšil som na neho hlas.

Ako môže byť takým slabochom? Hasič?

„Stále sa nechápeme,“zvýšil decibeli, aby umlčal mňa, ale i moje myšlienky, „Ja budem pokračovať ďalej, ale ty nie,“vysvetlil mi, čo mal celý čas na mysli.

„Čo?“spýtal som sa pre istotu, že mi niečo mohlo ujsť.

Napríklad to, že mi povedal, že končím.

„Už na začiatku to nebola hra, hoci ty si si to ešte stále nevšimol. Nemáš s tým nič spoločné a nemáš teda dôvod ďalej zostávať,“hovoril ku mne až nevhodne dospelo.

„Ale mám. Možno sa ma zbavíš, ale to neznamená, že ma Wedson vynechá,“pripomenul som mu sebavedomo jednoduché fakty ako jedna plus jedna rovná sa dva.

„Si ešte dieťa,“namietal.

„O čo ti ide?“zvýšil som rovnako v obrane hlas.

Začal som sa mu trhať v ruke a on sa poistil, tým, že ma chytil oboma svojimi rukami.

„Končíš, to je všetko. Nepokúšaj sa pokračovať v hľadaní. Je to to jasné?“pozrel sa na mňa spoza mihalnice.

„Doe!“

„Nie. O tomto rozhodujem ja. Donútil som ťa k tomu a teraz ťa odvolávam. Koniec,“ukončil a chcel odísť.

„Koniec, žartuješ? Ty ma potrebuješ. Sám sa nikam nedostaneš a nakoniec bude neskoro. Sám si hovoril, že potrebuješ moje vedomosti,“hovoril som rýchlo a snažil sa ho dopadnúť než vyšiel z izby. Podaril sa mi ho zachytiť za tričko. Prečo ma to tak rozhodilo?

Povolil s rukou na dverách a otočil sa ku mne.

„Máš pravdu kedysi som to povedal, ale tiež som povedal, že budem svoje vedomosti ochraňovať,“pripomenul mi presnosť svojich minulých slov.

„A?“

„Presne to robím. Ochraňujem ťa,“povedal mi skromnejšie.

Moje telo ochablo.

Je možné, aby ma takto zradil?

„Prečo?“vydýchol som zúfalo, dúfajúc, že si to rozmyslí alebo aspoň zapochybuje.

„Stále si myslíš, že je to hra. Nevidíš aké je to nebezpečné. Pretože nežiješ ako obyčajný ľudia. Zo začiatku si bol iba nadpriemerne chytrí mladí spratok, ale pod všetkými tými blbosťami o technike, vede a chémii si zraniteľnejší než Terry Wedson alebo ktokoľvek iný..“vysvetľoval mi opatrne.

No, vďaka jeho slovám som sa cítil podradne.

„Podceňuješ ma,“skončil som mu do rečí.

Naklonil hlavu v slabou úsmeve a zovrel okolo mojich pliec ruky.

„Myslíš? Poznáme sa spolu dokopy päť dní. Za tých pár dní sme boli spolu deň-noc a z toho sa spolu dvakrát vyspali. Myslím, že už viem odhadnúť aký si a na to som nepotreboval ani vedieť, kde je tvoj najcitlivejší bod na tele.“

Mnou prešiel neznámi bolestivý kŕč. Automaticky som sa odsunul z jeho zovretia, ktoré mi prišlo až moc nepríjemné. Viac než jeho podpichovanie do teraz.

„Si nebezpečný sám pre seba,“povedal mi potichu a úprimne. Pozeral sa mi priamo do očí.

„Využil si ma,“vydýchol som.

„Ak ťa kladná odpoveď prinúti prestať v chytaní Terryho Wedsona, tak áno. Využil,“odpovedal odhodlane. Nezaváhal ani na chvíľu. Ani na maličkú stotinu sekundy.

V izbe zostalo až moc dusno, ale to bolo iba kvôli tomu, že som sa nedokázal poriadne nadýchnuť. Ešte nikdy som nebojoval s toľkými emóciami, ako teraz s tými, ktoré vyvolal David. Nepáčili sa mi.

Nechal ma chvíľu tápať.

„Vzal som si na teba, číslo takže ti ešte zavolám,“dodal skromnejšie.

Nič neľutuje. Je rozhodnutý.

Natiahol ku mne ruku a ja som reagoval automaticky. Udrel som mu po nej chrbtom mojej ruky a tak mu zabránil v dotyku.

„Nedotýkaj sa ma,“odmietol som ho vzápätí.

„Prepáč.“

Okamžite stiahol ruky z môjho osobného priestoru.

Už sme si nemali čo povedať, medzi nami vznikla obrovská priepasť a on si jej bol kompletne vedomí. Bez ďalších slov odišiel.

Pozoroval som dvere do svojej izby a dúfal, že sa neotvoria. NIKDY NEOTVORIA.

Necítim sa nechcene ani nepotrebne, čo by mali byť pre mňa normálne emócie, vzhľadom k tomu, že už nechce moju pomoc. To, čo však cítim je odkopnutie a využite ma. Nie je správne aby som sa cítil takto len preto, že si myslí ako dobre to zvládne. Bojuje proti človeku, ktorého nezmanipuluje svojou osobnosťou.

Prečo by mi to malo vôbec vadiť? Okrádal ma o čas. Mal som predsa toľko vecí na práci. Musím dokončiť.. dokončiť niečo... určite som mal veľa práce.

Rozhliadol som sa okolo seba. Moje veci boli všade. Upratané, dokončené a roztriedené. Všetko bolo na svojom mieste len ja som bol zjavne niekde inde.

Pripadal som si akoby som stratil niť myšlienok. Uväznený v tele, ktoré nedokáže vyjadriť, čo sa mu v hlave odohráva.

Odhodlal som sa pohnúť a keď som si uvedomil, že sa aj tak nič nezmení snažil som sa zbaviť sa toho hlúpeho pocitu opustenia a samoty.

Vždy to bola iba jeho hra. Od začiatku chcel dosiahnuť to, čo si zaumienil.

Chcel, aby som vyriešil Simovu nehodu.... Urobil som to.

Chcel ma opiť, aby zistil kto klame.... Urobil to.

Chcel sex, stalo sa to.... Dvakrát.

Ak teraz skončím, znova urobím to čo chce, ale ak by som chytil Wedsona a dosiahol spravodlivosť pre Simonovu smrť rýchlejšie ako David, možno sa prestanem takto cítiť.

Musím sa do toho hlbšie vnoriť a dokázať mu, že nedostane vždy to, čo chce.

Prinútim ho, aby oľutoval jeho slová.

Odhodlaný a posmelený do boja som zamieril konečne do sprchy. Zmyl som posledné kúsky jeho tela na mojom a zamkol sa v izbe.

Upratal som si posteľ, pri ktorej som našiel aj použitý kondóm.

Vďaka nemu sa moje odhodlanie dokázať, to čo mi zakázal zdvojnásobilo. Zakryl som tým prázdnotu naplnenú bolesťou o ktorej pomenovanie som nemal najmenšie tušenie.

Strhol som zo steny veľký plagát Mendelejovej tabuľky a opatrne ho poskladal do skrinky. Na miesto nej som na stenu nelepil veľký biely papier.

Spojitosť je veľmi dôležitá, možno sa občas zdá, že okrem toho, že sú všetky jeho obete hasiči, nič iné nemajú spoločné, ale to je hlúposť, vždy je tu viac vecí. Musí byť.

Na vrch papiera som napísal meno: Terry Wedson a potom pomaly vpisoval súvislosti o ktorých som si bol sto percent istý.

Všetci, čo spolupracujú s Davidom „idiotom“ Deom sú podozrivý, vrátane neho.

Našiel som si všetky dostupné, často i tie nedostupné informácie o každom.

Neskončil som až kým som to nemal hotové.

Všetci poznajú všetkých. Vzťahy medzi nimi, ale aj podpichovanie, kto robí komu najviac zle, to všetko hrá nejakú rolu. Ak si kapitán Tan zabudne cigarety a niekto mu ich niekedy požičal, musím to vedieť.

Všetko má svoj dôvod.

Zoskočil som dole z postele a cvaknutím zavrel čiernu fixku.

Položil som ju na stôl, ale ona dopadla hlasne na zem. Môj stolík už nebol na svojom mieste.

Kedy sa to stalo?

Obzrel som sa kam zmizol. Bol zasunutý pod oknom a na skle bola prilepená pracovná recenzia Davida Doeho.

Počet požiarných zásahov za mesiac: Sedemnásť.

Počet vyznamenaní: Tri.

Krvná skupina: AB...

Množstvá informácii.

Či už vyzneli niektoré dôležitejšie a iné nie, všetky sa museli v mojej hlave roztriediť.

„Halóóó, čo tam robíš?“klopala mi sestra na dvere, možno už nejakú dobu.

Odsunul som pár papierov na bok a dostal sa k oknu. Prilepil som k Davidovi ďalší list.

„Pracujem,“odpovedal som.

„Na čom?“

„Získavaní informácií.“

„Ty si sa zamkol?“

„Aby som nebol rušený.“

„Poď sa najesť. Večera je na stole,“informovala ma podráždene.

„Najskôr to dokončím.“

„Keith! Reaguj, keď sa s tebou rozprávam!“buchla do dverí.

Zliezol som zo stola a otvoril jej dvere. Stála s rukou pripravenou na ďalšie zabúchanie na dvere.

„Prečo neodpovedáš?“spýtala sa urazene.

„Odpovedal som,“odpovedal som jej a potom som sa nad tým zamyslel, „možno,“dodal som na záver neisto.

„Čo tu vôbec robíš?“vopchala ruku do mojej izby a pozrel sa cez moje plece.

„To je bordel?“spýtala sa prekvapene.

Odstrčila ma od dverí a vošla. Prezerala si moju izbu s otvorenými ústami.

„Nie, toto je organizovanie,“odpovedal som jej. Zodvihol som niekoľko listov papiera, než na ne stihla stúpiť.

„A aký druh organizovania to je?“zaujímala sa ironicky.

„Účinné,“odsekol som.

„Tak toto som ešte nevidela,“zasmiala sa. Ohla sa po moje poznámky a ja som jej ich vytrhol z ruky.

„Potrebuješ niečo?“spýtal som sa ostro.

„Ty sa učíš?“

„Zapamätávam,“odpovedal som odmerane a vrátil sa k svojej práci.

„Všetko ma svoje miesto, tak sa ničoho nedotýkaj,“upozornil som ju, keď sa znova ohla k zemi.

„Kde je David?“spýtala sa ma.

Okno druhý list tretia položka. Pracovná doba:

„Utorok, od štrnástej do desiatej, výnimočné situácie môžu predĺžiť pracovnú dobu,“odpovedal som jej okamžite.

Zamračila sa na mňa.

„A potom? Ozve sa ti?“

„Má moje telefónne číslo. Zavolá, keď mi bude chcieť niečo povedať,“odpovedal som jej rovnako rýchlo.

„Si divný,“odsekla. „Dole je večera, mama má starosti,“dodala a radšej odišla. Ticho.

Znova som zostal sám a tak som celou myslov zameral na pokračovanie v práci.

Musím ju dokončiť ešte dnes. Zajtra budem dokonale informovaný na stretnutie s kapitánom Tanom.

Naozaj som pracoval. Tvrdo. Horlivo. Neúprosne.

Neviem kedy som zaspal a ani ako dlho som spal. Zobudil som sa však v obvyklú hodinu. Umyl som sa, pripravil, najedol a nakoniec sa vydal na cestu, ktorú som mal už od včerajšku naplánovanú.

Zamieril som do domu Davidovho kapitána. Bolo to celkom ďaleko od toho môjho. Približne štyri a pol kilometra. Cestou som sa sústredil na dianie vonku. Ľudia žili svoj obyčajný deň.

Jeho dom je jeden z najkrajších na ulici. Starostlivo upravený a udržiavaný. Na príjazdovej ceste za ohradou stále stálo jeho osobné vozidlo.

Je doma.

Zazvonil som na zvonček a čakal.

Nebolo to príjemné zostať stáť bez myšlienok. Ocitol som sa sám so svojimi pocitmi, ktoré sa za dvadsaťštyri hodín vôbec nezmenili. Cítim sa nepríjemne vo vlastnom tele a začínam si myslieť, že skôr než odhodlanie ma vedie pomsta.

„Dobrý deň, ako pomôžem?“spýtala sa žena v stredných rokoch a zachránila ma pred sebousamím.

Bola prezlečená a podľa všetkého sa chystala preč.

„Dobrý deň, prišiel som za vaším manželom,“povedal som čo najzdvorilejšie.

„Aha, je vo vnútri. Len poďte ďalej,“pokynula mi rukou nech vojdem.

Ospravedlnil som sa za vyrušenie a vošiel na menšiu chodbu.

„Pravdou je, že odchádzam do práce, ale už vás pravdepodobne očakávajú v obývačke,“povedala mi v rýchlosti, keď sa obúvala do čiernych lodičiek.

„Čakajú?“ spýtal som sa, ale ona iba prikývla a vybehla von.

Dvere sa za ňou zacvakli.

Pozrel som si pod nohy a skontroloval páry topánok, ktoré tu boli. Veľkosť topánok, bola priemerná veľkosť každej mužskej nohy. Väčšina mužov i v hasičskej zbrojnici nosí takúto veľkosť topánok.

Vyzul som sa a pomaly sa posúval chodbou v pred. Obývacia izba, býva tá najbližšia izba od vchodových dverí. Nemýlil som sa.

Oblúk na pravej strane steny viedol do obývacej miestnosti, kde sa ozývali dva mužské hlasy.

David a kapitán Tan.

David znel naštvane a zjavne hovoril všetko, čo mu prišlo na um bez rozmyslenia.

Je to hlupák. Stále môže byť predsa v spojení s Wedsonom. Nikto nebude veriť psovi, ktorý už raz pohryzol.

Zastal som medzi dverami a pozoroval rozhovor medzi dvoma hasičmi. Obaja si ma však okamžite všimli.

„Keith!“vystrelil podráždene David, „Čo tu robíš?!“spýtal sa ma rovnakým tónom.

Neviem, či ho naštvalo to, že ma vidí alebo to iba preniesol z rozhovoru s veliteľom na mňa.

„Myslím, že nám to obom úplne jasné,“odpovedal som mu pokojným hlasom.

Hoci som začínal byť vnútorne neistý, či je dobrý nápad odbrávať mu. Nad čím premýšľam? Vpred do útoku!

„Prosím ťa nechci ma naštvať,“požiadal ma pomedzi silne zovreté zuby.

V tom prípade, by som mu ani nemal nič hovoriť. Obrátil som sa od neho a otočil sa ku kapitánovi Tanovi, ktorý zostal trocha v pomykove.

Všimol si, že sa na neho pozerám.

„David hovoril, že neprídeš,“vyslovil.

„Mýlil sa,“objasnil som mu a vybral sa do vnútra obývačky, „mám niekoľko otázok.“

„Isteže máš,“prikývol odhodlaný poskytnúť mi všetky odpovede.

Na čele a líci mal prilepený lekársky leukoplast.

„Prečo vás nezabil?“spýtal som sa prvú vec.

Neurazila ho moja priama otázka, bol na ňu pripravený. Možno ho samotný Wedson naučil odpovede.

„Pýtaš sa teda či som dvojitý agent? Nie. Nie som a neviem prečo ma nezabil. Neviem aké ma plány,“odpovedal mi.

Neverím, že by bol tak svedomitý, aby zrazu spolupracoval a to aj bez štipky hanby z toho, čo spravil.

„Keith,“oslovil ma David.

Premýšľal som nad ďalšou otázkou a on ma rušil.

„Teraz nie,“odbil som ho v rýchlosti.

„Chápete, že všetko, čo mi poviete budem brať len z polovice vážne,“ujasnil som Davidovmu kapitánovi. Prikývol, ale na znak toho, aby to spečatil povedal jednoduché: „Áno.“

Cítil som ako sa David postavil za mňa.

„Na čo vás mal a prečo ste zrazu tak otvorený a pokojný?“pýtal som sa ďalej, nebral som do úvahy nič. Potreboval som niečo od čoho sa bude dať odraziť. Nejaké miesto kde sa stretli alebo ešte niekto, kto sa s nimi stretol.

Kapitán Tan sklonil hlavu a skryl pred Davidom mierny úsmev.

Jasná odpoveď: Aby mal na hasičskú stanicu lepší prístup a ľahšie informácie. Ich veliteľ predsa vždy musí vedieť, kde sa jeho tím nachádza a čo práve robí.

„To je od vás pekne hnusné,“zhodnotil som.

„Hovoril, že budeš inteligentnejší než sa na prvý pohľad zdá, ale nečakal som, že to bude až tak,“povedal mi pochvalne.

Kapitán Tan zdvihol hlavu a vtedy sa im s Davidom stretli oči.

„Ste najhorší druh človeka aký existuje,“zasyčal na neho David s nechuťou v hlase.

„To by si sa musel stretnúť s Terrym Wedsonom, aby si ma mohol právoplatne súdiť,“postavil sa mu a bojoval so svojím podriadeným.

David narazil do môjho chrbáta a snažil sa udržať sa za mnou, aby ho nenapadol. Odsunul som ho od seba lakťom.

„Ticho,“zahriakol som ho. „Kto je jeho druhá spojka v hasičskom zbore?“spýtal som sa veliteľa prísnejšie a on trochu povolil svoj pohľad.

„To neviem,“odpovedal.

„Ako to, že to neviete?“nechápal som, „Boli ste tam, keď ma omráčili, aby som vás nevidel s Terrym Wedsonom,“pripomenul som mu.

„Máš pravdu v ten deň som tam bol, ale sakramensky sa mýliš. To ja som ťa udrel. Obďaleč som fajčil cigaretu a keď som ťa videl ako sa zakrádaš za Terrym Wedsonom, ktorý len chvíľu predtým, tým smerom zmizol. Vedel som, že musím niečo urobiť, aby si ho nevidel,“hovoril mi úprimne, „Netušil som, že si sa s ním už stretol. Vlastne dosť zúril, keď zistil, že som ťa zložil.“

Takže to sa nerozprával s ním, ale s kým potom?

Obrátil som sa od Tana, aby som sa nad tým trochu zamyslel, ale namiesto toho som vrazil do Davida. Inštinktívne som zdvihol hlavu a v tedy sa nám znova stretol pohľad.

Nahnevane sa na mňa zamračil. Ignorujúc som ho od seba znova od tiahol.

„Je to silný protivník,“povedal ku mne veliteľ, „nedostaneš ho. Vieš, že dosiahne vždy, čo bude chcieť. Ak príde môj čas, určite zomriem a nikto ma nezachráni.“

„Mlčte,“zahriakol som ho.

„Keith,“začal v tom momente David.

„Obaja,“dodal som.

Pochopil som to zle, moje zmysli ma oklamali. Vôňa cigariet nešla z rohu, ale spoza mňa a v tom prípade Terry Wedson si chráni niekoho dôležitejšieho ako je veliteľ. Musí to byť niekto zo zboru. Musí.

„Ako ste ho spoznali?“spýtal som sa pohltený v myšlienkach.

„S ním? Našiel si ma sám. Jedného dňa ku mne prišiel a presvedčil ma,“odpovedal mi veliteľ.

Isteže si ho našiel sám, hlupák!

„Zabezpečte svoju ženu a syna, čo najskôr. Keď splníte úlohu zabije vás,“povedal som mu.

„Aká je podľa teba moja úloha?“spýtal sa ma prvý krát niečo samotný veliteľ.

„Zmýlil som sa a vy ste ten, čo mi ma ukázať všetky moje chyby. Doviesť ma na správnu cestu a možno ešte niečo, čo neviem rozlúštiť,“odpovedal som takmer istý mojou odpoveďou.

Veliteľ je a bude Terryho Wedsona pes. Možno ho na chvíľu vypustil, ale ak pán zapíska pes sa vždy vráti.

„Ako môžete zahodiť to, čo ste si tak vybudoval?“spýtal sa ho David.

Jeho predstava dokonalého hrdina sa rozpadávala.

„Hoci by som ti to mohol vysvetliť, pochopiť to už za teba nemôžem, David,“odpovedal mu pokorne.

Pozoroval som ako sa po druhý krát hanbí za svoje rozhodnutie.

„Dúfam, že podáte odvolanie z funkcie,“vyslovil David svoje želanie.

„To nepôjde,“skočil som do rozhovoru. „To na akom stojí poste je veľmi dôležité ako pre Wedsona, tak aj pre mňa,“vysvetlil som svoj nesúhlas.

„Pre teba?“David ku mne otočil svoju tvár a tváril sa akoby tomu nemohol uveriť.

„Vyhrám nad Terrym Wedsonom, nech to bude akokoľvek ťažké,“vyslovil som hrdo do Davidových očí.

Pevne zovrel čeľusť.

„Myslíš si, že spravím vždy len to, čo chceš?“spýtal som sa ho provokatívne.

Na minútu ma iba pozoroval a potom sa nadýchol a povedal: „Skončil si tu?“

„Iste,“mykol som plecami a v tedy sa ku mne rýchlo pohol. Bez toho, aby bral na vedomie ľudí okolo seba ma zdrapil za ruku a potiahol von z obývačky.

„Ešte sa uvidíme,“zavolal k svojmu šéfovi a potom sa zameral iba ne cestu von.

„David,“oslovil som ho a snažil som sa pokúsiť o uvoľnenie svojej ruky.

„Mlč,“zahriakol ma pevne. Pred dverami mnou trhol a zastavil.

„Obuj sa,“prikázal mi.

„Čo..“

„Žiadne čo! Obuj si topánky!“povedal prísnejšie a pomalšie, akoby si myslel, že som to na prvý krát nepochopil.

Nemohol som nič iné, iba sa vzdať.

Obul som si svoje topánky a až keď som ich mal poriadne obuté mi otvoril dvere a mykol bradou k nim.

„Von,“rozkázal stručne. Prešiel som cez prah a on ma nasledoval.

To, že mlčal bolo asi ešte horšie než keby kričal.

Pohol som sa k bránke a všimol si, že sa domov vracia veliteľov syn. Všimol si ma.

„Keith Pelow,“zasmial sa. „Čo tu robíš?“spýtal sa šťastne z toľkej náhody.

„Ja som..“vyslovil som dve slová a potom na môjho verbálneho priateľa padol obrovský tmavý tieň, ktorý prichádzal spoza mňa. David.

Veliteľov syn sa pozrel na zdroj toho tieňu a potom už úplne skrotený na mňa. Povedal by som, že až vydesený.

„Počuj máš čas?“nadhodil nervózne a vyhýbal sa kontaktu s Davidom.

„Ja..“

David za mňa prudko odpovedal : „Nemá!“

Iba som privrel oči a nechal sa ťahať preč. Zastal až niekoľko metrov od domu jeho veliteľa.

„Čo- do – PEKLA- robíš?!“pýtal sa ma zjavne úplne mimo ovládania svojich horkokrvných emócií.

„Zbieram informácie, triedim ich. Organizujem a vyvodzujem závery,“odpovedal som.

„V skratke: Riadnu píčovinu, však?“

„Robím to, čo chcem robiť,“povedal som v obrane.

Privrel oči.

„Požiadam ťa o jednu veci a ty to v zápätí spravíš,“rozhodil rukami, aby mi dal najavo svoj hnev.

„Nechcem robiť len to čo chceš!“bránil som sa. Nie som tvoj majetok.

„Musím sa vážne niečo opýtať: Čo chápeš pod pojmom: Chcem, aby si sa držal ďalej, pretože je to nebezpečné?“

„To, že to chceš , chceš a chceš. Stále niečo chceš a ja to musím plniť.“

Pretrel si dlaňou ústa a prestúpil z jednej nohy na druhú.

„Prečo si myslíš, že by som niečo také chcel?“

„Presne tak prečo?“ spýtal som sa sarkasticky.

„Myslím, že si ma znova nepochopil, chytrák. To, že máš 198 IQ neznamená, že v tomto prípade si na správnej strane pravdy,“hovoril o niečo pokojnejšie. „Nechcem ťa ovládať, ale chrániť,“povedal mi už úplne pokojne. Pozrel som sa na neho cez privreté viečka.

„To je to isté.“

„Nie, nie je. To prečo som to od teba chcel bolo vážne pre tvoju bezpečnosť. Uvedomil som si, že dostať sa blízko k Terrymu Wedsonovi znamená smrť a potom neviem si predstaviť, čo by som robil, keby sa to stálo tebe..“

„Stiahol by som ho so sebou,“povedal som k jeho slovám.

David pokýval záporne hlavou.

„Nie. Dejú sa šialené veci a preto budem musieť hovoriť ešte šialenejšie veci. Keith, zdá sa, že mi tých päť dní stačilo na to, aby som sa zbláznil....do teba,“pomáhal si rukami. „Preto som ti povedal, aby si skončil, preto som ti to zakázal na tvoju ochranu, pretože ťa milujem.“