Vlastne môžem úprimne povedať, že som sa vyspal v noci dobre, akoby som vôbec nebral ohľad na to, kde sa nachádzam. Predsa len nové veci potrebujú priestor na skúmanie a triedenie. A práve toto môj mozog úplne vynechal. Vďaka tomu som spal dokonca tak dobre, že som nevedel o nikom a ničom, čo sa nestáva ani u mňa doma a dokonca vo vlastnej posteli.

Všetko spôsobuje hlava. Telo je mŕtve, ale mozog si melie po svojom.

Nad ránom sa mi bohužiaľ zapol a začal vymýšľať.

Nejde to nijako zvlášť jednoducho. Musíme podvádzať a hlavne hrať bez pravidiel. Nieje to nič dobré a obávam sa, že takto stratíme omnoho viac, ako keby sme sa snažili o dôkazy, ktoré nikdy nenájdeme. Ak chceme Terryho Wedsona dostať, musí umrieť. Čo znamená znížiť sa na jeho úroveň. Vražda nie je jednoduchá, tak ako sa na prvý pohľad zdá. Má mnoho prvkov, ktoré sa musia vyriešiť skôr, než sa to stane. Horšie je, že on využíva vysoké styky, práve preto my budeme musieť zapojiť tie nižšie. Obyčajní ľudia z ulíc, násilníci, predajcovia drog. Tí všetci nie sú dôležití a práve preto sú v jeho očiach neviditeľní a tí, ktorých nevidíš, ti môžu ublížiť najlepšie.

Pocítil som pohyb a tak som sa prebral s ľahkého spánku. Roztvoril som oči a otočil okamžite tvár k smeru pohybu.

Zdá sa, že som si osvojil novú vlastnosť. Podozrievavosť.

Bol to David.

Spal s prekríženými rukami na hrudi a vyloženými nohami na mojej posteli. Mal na sebe to isté oblečenie ako včera. Zostal tu tak ako sľúbil.

Myslím, že toho bolo viac, ako len, že ma to vnútorne potešilo.

Opatrne som sa posadil a trochu sa snažil prebrať sa. Pretrel som si tvár a vrátil som sa očami späť k jeho spiacemu telu.

Pomaly sa nadychoval a jeho prekrížené ruky na hrudi sa mu v rovnakom rytme nadvihovali.

Opatrne, tak aby som ho nezobudil, som si zložil z postele najskôr jednu nohu a potom aj tú druhú. Skontroloval som si kútikom očí ruku, ale mal som na nej už iba vatu s prilepeným leukoplastom. Stroj stál rovnako tak niekde v rohu.

Prezliekol som si špinavé tričko za nemocničné a tentokrát tak, ako to malo byť.

Všade bolo neznesiteľné ticho, akoby sme boli jediní na celom svete, nie len v tejto izbe. Zošuchol som sa na nohy vedľa jeho kresla a naozaj dával pozor na decibely, ktoré som zvyšoval svojou aktivitou. Ani sa nepohol.

Musel si sem preniesť kreslo kým som spal.

Opatrnosťou gazely som sa prešmykol spoza neho do voľnejšieho priestoru.

Ešte som ho nevidel spať.

Postavil som sa takmer pred neho a pozoroval ho ako duch z paranormal activity.

Napriek tomu, že spal, vyzeral unavene. Naklonil som sa o trošičku bližšie. Voňal ako on. Zmiešaniny vôni jeho práce, životného štýlu a vôní z toaletných potrieb.

Práve teraz som mal dokonalú šancu prezrieť si jeho tvár. Videl som ju už niekoľkokrát, ale nemal som šancu, možno skôr odvahu, skutočne ju vidieť. Vlastne jeho celého. Všetky tie nedostatky tela, ktoré ho robili výnimočným. Rany, ktoré sa zahojili, ale stmavli a tak ho takmer nepoznateľne zdobili. Bol pre mňa záhadou, ktorá sa nedá rozlúštiť. Očami som mu prešiel po ruke a zastavil na zápästí. Mal tam ranu, ktorá mohla vzniknúť včera.

Čo ho prinútilo byť hasičom? Sníval, že sa ním stane odmalička? Bolo to pre neho ťažké?

Všetky tie veci, ktoré sa nemôžem dozvedieť len zo študovania papierov a internetu ma naháňali v myšlienkach. Vedel som, že ak by som sa ho to opýtal, pravdepodobne by to využil vo svoj prospech.

Sklonil som sa až k jeho boku.

Naučím sa ho milovať tak, ako on miluje mňa? Bude so mnou spokojný?

Ako som tam tak stál, začínal ma prepadávať pocit, že mi pozorovanie nestačí a chcem sa ho dotknúť. Zo žiadnej príčiny, len tak. Ucítiť jeho vlasy vo svojej dlani. Teplo, ktorým ma zahrňuje, keď sa ma dotýka. To všetko a zároveň nič. Prstom som sa dotkol gombíku na jeho oblečení. Je záhada. Ruky sa mi trochu triasli, kvôli tomu, že som v nich stále nemal celú svoju predošlú silu.

Bude stále so mnou ako sľúbil? Ochráni ma predo mnou i pred ním? Naozaj si trúfa.

Usmial som sa nad tým, ako som si to predstavoval.

Jasne si pamätám, aké šialenosti som včera nasľuboval. Zaujíma ma, či to bude všetko tak jednoduché splniť, ako nasľubovať. Možno to nakoniec ale nebude vôbec zlé.

David sa prudšie nadýchol a ja som sa vydesene stiahol. Srdce sa mi rozbúchalo ako som sa zľakol, že ma pristihne. Už som cítil tú trápnosť, keď otvorí oči a zistí, že na neho civím. Úplne som sa odtiahol a preliezol si späť do postele. Prikryl som sa až po bradu dekou. Otočil som k nemu hlavu a chvíľu som sa na neho iba díval a keď som to nemohol vedľa neho vydržať, pretože som ho priam cítil na koži. Odsunul som mu jeho nohy mojimi. Tie mu ťažkopádne dopadli na zem a okamžite ho to prebralo.

Rýchlo som však zareagoval a zavrel oči. Tváril som sa, že spím.

Počúval som, ako sa preberá a naťahuje si svaly na rukách a chrbte. Sústredil som sa na to, aby som nevyzeral príliš sústredený na spánok.

Zívol. Popravil sa na kresle.

Podľa toho, ako sa ku mne nahrnul vzduch naplnený iba ním, som mohol jasne povedať, že sa priblížil.

Trpel som pri odolávaní otvoriť oči, aby som jasne videl, čo robí.

Ucítil som dotyk jeho ruky na mojom krku a mne sa divoko rozbúchalo srdce. Trvalo to chvíľu, akoby kontroloval môj zdravotný stav. Na sekundu som stratil s ním kontakt, ale to len do doby, než mi jemne prehrabol vlasy pri uchu. Po tom všetkom, čo som robil doteraz, mu to nezazlievam a sám si užívam, že sa ma dotýka. Aspoň na teraz.

Látka, ktorou bolo potiahnuté kreslo sa ozvala. Urobil ďalší pohyb.

Odolával som otvoriť oči.

Naklonil sa viac nado mňa. Cítil som jeho dych, ktorý začínal byť čím ďalej tým viac citeľný. Oprel sa svojím lícom o moju lícnu kosť.

Nepobozkal ma.

Na chvíľu, asi tak sekundu, tak zostával a potom sa znova vzdialil. Mal som jasný pocit, že sa trasiem z toho, ako mi divoko bije srdce.

Tak trochu som si myslel, že ma pobozká. Mohol som sa tak nejak cítiť sklamane?

Zamietol som to a otvoril oči.

Koniec hrania. Už stačí.

Neviem prečo som mal pocit, že som nahnevaný zo seba alebo z neho.

Možno, že odmietam riešiť situáciu v mojej hlave čisto podvedome, pretože by to znamenalo, že sa začnem správať neuvážene a bez logiky. Budem niekto úplne iný. Obyčajný.

„Si hore už dlho alebo som ťa zobudil?“spýtal sa v momente keď si všimol, že som sa prebudil.

„Nie a nie,“odpovedal som mu vzápätí.

„Dobre,“odpovedal chabo a upravil si oblečenie. Zjavne mal pocit, že mu správne nesedí na tele.

„Ako sa cítiš?“nadhodil po sekunde ticha.

„Dobre. Trocha slabo, ale dobre.“

„Výborne.“povedal prísne. „Takže ti konečne môžem vynadať,“dopovedal.

„Môžme to vynechať,“navrhol som mu, „predpokladám, že by som sa trafil v tom, čo mi budeš chcieť povedať a tak by sme to mohli vynechať a ušetriť čas,“skonštatoval som.

„Isteže mohli, ale aj tak ti to ešte niekoľko krát predhodím pred oči,“upozornil ma na záver hádky.

„Ja viem,“pripustil som.

„Nabudúce to bude s trestom,“upozornil ma.

„Ja viem,“pripustil som všetko, čo mi hovoril.

Obaja vieme a ja už úprimne pripúšťam, že to bola najväčšia blbosť, ktorú som za posledný čas stropil. Som rád, že tu zostal a stále je pri mne. Ale to mu v žiadnom prípade nepoviem. Nechcem, aby došlo k nedorozumeniu, kým si nebudem úplne istý, že to, čo sa so mnou deje, je láska a nie nejaký druh choroby alebo emočného vyčerpania.

„Na to, aký si chytrý, si hlupák,“pokarhal ma.

„A predsa ma miluješ,“odpovedal som trochu inak.

„Ja viem,“dodal vzápätí moju doterajšiu odpoveď. Nemohol sa neusmiať, ako si to tak vyšlo inštinktívne.

Nadvihol obočie.

„Správna atmosféra pre pusu na dobré ráno?“spýtal sa zvodným hlasom.

„Na to zabudni,“zrušil som ho okamžite. Aj to bolo inštinktívne.

„Toľko sklamania,“povzdychol si a rýchlo sa sklonil ku mne.

Než som vnímal, čo spravil, mal som jeho pery na mojich. Opatrne sa ich dotýkal a zhlboka sa nadýchol nosom, akoby mi chcel ukradnúť tým bozkom všetku moju energiu. Myslím, že to začína fungovať.

Kradol mi nie len životnú silu, ale aj zdravý rozum, pretože som bol ochotný ho v tom podporovať.

Sľuby sa síce musia plniť, ale to neznamená, že by som s nimi mal aj súhlasiť, ako práve teraz.

Bez pohybu som si prišiel ako mŕtvola a tak som si dodal odvahu aspoň na nejaký pohyb. Čisto slobodný.

Položil som si dlaň na jeho šiju a vnímal pohyb jeho krčnej chrbtice pod mojim prstami. Išlo to dobre, možno až príliš.

Odpovedal som. Možno nie tak sebavedome, ako mi on podsúval svoje bozky, ale dosť ochotne na to, aby som toho mohol ľutovať.

Zapojil jazyk a ja som mu to dovolil.

Nemôžem sa ani vyhovoriť na zvedavosť, pretože toto nieje náš prvý francúzsky bozk. Ak to takto pôjde ďalej, tak sa aspoň zaradí medzi tie najlepšie.

Musel som sa nadýchnuť.

Môj vzdych prerušil zvuk nášho bozkávania.

David sa ochotne stiahol do svojich úst, ale neopúšťal moje pery.

Len na nich zostal visieť. Zaprel sa rukou vedľa mojej hlavy.

Uvedomil som si, že sa mi za ten čas podarilo zavrieť oči. Keď som ich otvoril, nejasne som vnímal, ako sa na mňa pozerá.

Robil to tak intenzívne, že sa stalo niečo, čo sa doteraz ešte neudialo.

Zachveli sa mi pery.

Bol to telesný tik, ktorý bol tak čitateľný, až to bolo nevhodné. Chcel som, respektíve moje telo chcelo, aby ma bozkával, nie sa ma dotýkal perami.

Svaly na ramenách sa mu napli a ruky vedľa mojej hlavy sa zaborili hlbšie do matraca. Bolo pre neho až neuveriteľne jednoduché ovládnuť situáciu.

Jednoduchým ladným pohybom sa dostal nado mňa na posteľ a pri tom ma neopúšťal jeho upreným pohľadom.

Znova ma lovil ako zranené zviera a ja som sa tentokrát cítil skôr ako zviera, ktoré chcelo spáchať samovraždu a tak sa dravcovi vydať napospas.

Začínam sa obávať, že prečisťovanie hlavy je vlastne zbytočné. Je tu možnosť, že si ma omotal okolo prstu, len som si to nechcel pripustiť?

Riešenie jednoduchej logickej úlohy s množstvom neznámych je zrazu takmer vyriešená. Včera som okúsil chuť nenávisti a pohŕdania a tak už na určito môžem povedať, že toto k Davidovi necítim. V niektorých aspektoch sa to podobá láske k rodičom a rodine, ale toto je dravšie, živočíšnejšie.

Je možné, že všetko to, čo sa so mnou deje má za príčinu to, že ma David vlastne sexuálne priťahuje?

V tom momente jeho telo kleslo bližšie na to moje a ja som bol znova v zajatí jeho bozkov.

Dotkol som sa jeho ruky, ktorou vytváral vedľa mojej hlavy pilier.

Jeho ochlpenie na ruke ma šteklilo na prstoch ako som posúval ruku po tej jeho.

Užíval som si jeho blízkosť.

Chcel som vedieť, aké je to dotknúť sa ho? Teraz som to mal.

Bol to opojný pocit, ktorý spôsoboval, že mi to stále nestačilo. Nohu som ohol v kolene a prešiel som ním po jeho boku.

Naše vlastné vnímanie ticha prerušila ranná vizita.

Počul som hlas za dverami a v momente, keď sa otvárali, som Davida jednoduchým pohybom zhodil z môjho tela. Posteľ bola pre oboch malá, tak padol z ľavej strany postele. Otočil som smerom k jeho pádu hlavu, ale on už sa dvíhal zo zeme a popravil si pri tom rozletené tričko.

„Dobré ráno,“pozdravil energeticky hlavného lekára a jeho sestru s praktikantom na doktora.

„Dobré ráno,“odpovedal mu mdlo.

„Keith Pelow,“prečítal si moje meno z papierov.

„Áno,“odpovedal som v strnulej ležiacej polohe. Stihol som ho zo seba zhodiť včas, teda dúfam.

„Včera ste podstúpili hemodialýzu. Ako sa dnes cítite?“spýtal sa ma profesionálne.

„Dobre,“odpovedal som najstručnejšie.

„Žiadne závrate, nevoľnosti, bolesti?“zaujímal sa a na chvíľu sa nám stretli pohľady.

„Nie, pokiaľ viem. Pred chvíľou som sa zobudil, takže nevyvraciam, ani nepotvrďujem.“

Hlavný lekár sa otočil na svojho praktikanta.

„Aký bude ďalší postup?“spýtal sa ho prísne.

„Krv sa musí otestovať na stopách po inzulíne. Musia sa skontrolovať krvné zložky. Konkrétne nízky počet červených krviniek, bielych krviniek a krvné doštičky,“odpovedal som okamžite na položenú otázku, čím som si vyslúžil všetky pohľady v izbe.

Myslím úplne všetky.

„Študent medicíny?“spýtal sa ma doktor prekvapene.

Za tedy, čo sa jeho zverenec tváril akosi nahnevane.

„Nie, prepáčte, to mi ušlo. Len tak ďalej, pokračujte vo svoje práci,“ospravedlnil som sa a pokračoval v hľadení do stropu.

„Sestra odoberte vzorku krvi. Predpíšem vám nejaké lieky na podporu tvorby krvi a vyrovnávanie jej hladín. Môžte sa cítiť malátne alebo unavene. skúste sa vyvarovať namáhavým činnostiam. Nešoférujte. Skúste zopár dní iba odpočívať. Potom bude stačiť iba jedna tabletka denne. Budeme hrať na istotu. Hneď po tom, čo vám odoberú vzorku krvi, môžete ísť domov. Recept nájdete u sestier pri odchode,“informoval ma.

Celý čas som prikyvoval do súhlasu.

„To je pre teraz všetko, dúfam, že už nebudeme mať tu šancu sa stretnúť,“usmial sa na mňa doktor a nechal nás tu so svojimi podriadenými.

„To bolo jednoduché,“povzdychol som si.

„Čo si očakával?“spýtal sa ma David, keď započul môj monológ.

„Psychiatra a mnoho otázok,“odpovedal som mu. David sa usmial.

„Nemáš začo,“poznamenal, „včera v noci, keď si spal, som mal dlhý rozhovor s doktorom, ktorý ťa prijímal,“odpovedal mi sprisahanecky, keď sa mi začal venovať praktikant. Natiahol som k sestričke ruku a nechal ju, nech mi odoberie krv.

„Bývaš presvedčivý,“pritakal som.

„Keď chcem,“pripustil a pozoroval každý jeden pohyb sestričky, ktorej som sa vložil do rúk.

Moc sa mu nepozdávala. Pozoroval som, ako sa mu začínali čím ďalej, tým viac tvoriť vrásky na čele.

„Ďakujem, že si zostal,“vyslovil som.

David sebou  prekvapene cukol, ale zato sa mi so spokojnosťou pozeral do tváre.

„Rád,“povedal mi s neskrývaným nadšením.

Bol ako dieťa, keď som mu dával nádej. Na chvíľku som sa zamyslel nad svojimi slovami a zhodnotil, či je správne sa vyjadriť k včerajšej vete, čo som mu povedal.

„To, čo som včera povedal som myslel vážne,“odhodlal som sa začať ten rozhovor.

„Hotovo,“zvolala zaaslúžilo. Podala naplnenú ampulku mojej krvi praktikantovi, „pošlem vám vaše veci,“dodala.

„Ďakujeme,“vyslovil sa mu David úprimne a vyprevadil ho pohľadom. „O akej vete sa tu bavíme?“spýtal sa ma hneď, ako nás praktikant so setričkou nechali samých.

„Nepočul si?“prižmúril som oči.

„Nie som si istý,“naklonil hlavu a snažil si to vybaviť.

Vyzeral naozaj hlúpo. Zasmial som sa, to dokáže len on.

„Tvoja škoda,“mykol som plecami. Musím povedať,že mi trocha odľahlo, že to nepočul alebo prepočul.

„Tak teraz by som to rozhodne rád počul.“

„Mal si tu šancu, ale zjavne si ju nevyužil,“odmietol som.

„Je to niečo, čo by sa mi nepáčilo alebo skôr naopak?“vyzvedal.

„Mal si šancu,“pripomenul som mu pevne. Neskutočne ma tešilo vidieť, ako túži vedieť o čo išlo.

„Chytrák...“snažil sa ma požiadať o ešte jednu šancu. Ja som bol rozhodnutý a odsekol som:

„Nie.“

Neprechádzalo ho to ani v momente, keď som sa potreboval obliecť a neskôr si zobrať predpísané tabletky. Vo dverách od nemocnice som si uvedomil, že sa musíme rozdeliť, teda respektívne.

Zastavil som medzi nimi.

„Čo?“ Zabrzdil hneď za mnou.

„Kam pôjdeš teraz?“spýtal som sa ho.

„No s najväčšou pravdepodobnosťou domov. Dnes už sa do nemocnice nemienim vracať. Okrem toho moc som sa nevyspal a to mám nočnú, takže,“na znak toho, akoby to bolo schválne, sa mu zívlo, „sa pôjdem vyspať, vzhľadom k tomu, že mi niekto nedá spať,“usmial sa a letmo sa dotkol mojich vlasov, rýchlo však z nich stihol ruku odtiahnuť, aby mi nenarúšal môj osobný priestor.

Jeho odpoveď ma nijako zvlášť nenadchla.

Je pravda, že som nemal chuť vrátiť sa domov, hoci by to malo byť viac než rozumné.

„Nesľúbil si, že ma nespustíš z očí?“spýtal som sa ho a áno, bolo to čisto taktické.

Nechcem povedať, zober ma k sebe domov, pretože nechcem byť doma sám a čakať, čo bude ďalej. Jediná vec, na čo budem schopný myslieť, je včerajšok a Terry Wedson, ktorý mi šliapol na krk a to nebezpečne.

„Mám to chápať tak, že sa ku mne pozývaš?“nadvihol obočie.

„Znelo to tak?“odvrátil som pohľad od zjavnej lži.

„Ak sa bojíš môžeš zostať než ti bude lepšie,“povolil a prešmykol sa vo dverách okolo mňa, „ale zavoláš rodičom,“dodal, keď kráčal dozadu.

„Nebojím sa!“zavolal som za ním, ale on ma nepočúval, iba sa zabával. „Nebojím!“ani sa neotočil, rozbehol som sa za ním k autu. „Počuješ!“ohriakol som ho, keď som stál skoro za jeho chrbtom.

„Včera si mi ale celkom dôkladne odhalil svoje vnútro,“pochválil ma hrdo.

„To - to bolo od liekov,“uhol som mu pohľadom a zbavil sa toho jeho, ktorým ma tak profesionálne prevŕtaval.

Nadýchol sa hlasno kyslíku a pretočil ma na plech auta, ku ktorému ma priklincoval.

„Možno,“zamyslel sa a sklonil ku mne tvár, „ by si ich mal používať viac krát. Tvoje srdce je v tedy ku mne TAK nádherne otvorené, že mám chuť,“zastal s hlasom plným hladu a kolenom sa dotkol mojej roztrasenej nohy, „chrániť ťa pred ním, ako inak,“odtiahol sa a počkal, kým necúvnem, aby mohol odomknúť auto, ktoré musel mať zjavne požičané.

„Chrániť ma,“zopakoval som na prázdno.

„Ako inak, mal si pocit, že som chcel povedať niečo iné?“rozprával už znova normálne.

„Nie?“zneistel som a mal som pocit, že mi aj vyschlo v krku.

Malátny, takmer až omráčený, som si nasadol dozadu do auta a pripútal sa. Na prázdno som hľadel pred seba a snažil sa zistiť, čo sa to v tom momente vo mne dialo.

„Si v poriadku?“otočil sa na sekundu ku mne.

„Ja neviem,“priznal som sa zasnene.

Zaujatý mojím rozpoložením sa otočil na sedadle a dotkol sa môjho kolena prstami, aby upútal moju pozornosť.

„Niečo zlé?“skúsil sa trafiť. Všetká krv sa mi odfiltrovala z hlavy.

„Nie, myslím, že mám erekciu,“vysvetlil som mu.

Zasekol sa v pohybe a nevedel sa rozhodnúť, ako sa má zatváriť. Okamžite si uvedomil, že jeho ruka nie je práve správne rozhodnutie a stiahol ju.

„Myslíš?“spýtal sa ma so skrývaným pobavením, kvôli použitiu tomu slovíčka.

„Vlastne som si tým stopercentne istý,“povedal som mu.

„Dobre,“nadýchol sa upokojújuco.

„Čo chceš aby sa dialo?“položil mi svoju otázku veľmi opatrne.

„Nechcem mať s tebou žiadny pohlavný styk,“upozornil som ho okamžite, hoci moje telo si to zjavne nemyslelo. Čo si to nehováram?

„Dobré,“natiahol a otočil sa späť na volant. Otočil kľúče v zapaľovaní a tak sme mohli vyraziť.

Toto bolo prvý krát, čo sa to stalo bez možnej stimulácie, teda ak sa nepočítajú mokré sny, ale to sú stimulácie tak isto, ako Davidove bozky a obchytkávanie, lenže on sa ma dotkol sotva kolenom. Zjavne ma čakajú ťažké časy testovania mojich sexuálnych hraníc.

Povzdychol som si nad svojím zúboženým osudom a snažil sa s ním vyrovnať.

Veľá možností mi veru nezostávalo. Krok za krokom si sám budem musieť začať pripúšťať, že som už úplne niekým iným.

Ako moc ma to rozrušuje?

Keď na to myslím, začína ma chytať záchvat, ale zmena nemusí byť tak zlá, ak je správna.

Po nejakom čase som si ani neuvedomil, že parkujeme na parkovisku pred jeho činžiakom.

Musím pripustiť, že sa za volantom správal o niečo opatrnejšie. A vlastne sa tou opatrnosťou zameral aj na našu cestu von z auta. 

Potichu som za ním stúpal hore do bytu. Bola to večnosť a ja som sa unavil už na prvom poschodí, nehovoriac, keď som sa konečne dostal na cieľové stanovisko.

Oprel som sa o stenu, kým odomkol dvere.Ten doktor mal pravdu, namáhanie je hrozný nápad. 

Pozoroval ma bokom očí a netajil sa tým, že sa zaujíma.

Vpustil ma prvého.

Jeho dom som už videl a hneď pri vstupe som mohol povedať, že sa tu nič nezmenilo. Dokonca aj bordel bol na to istom mieste. Jedine sa zvýšilo percento prachu na všetkom, čo tu mal.

„Ako si hovoril, že tu môžeš žiť?“spýtal som sa ho.

„Ak máš problém, môžeš ísť domov,“pripomenul mi ostro.

Nemal v úmysle ma uraziť a ja som to ani neplánoval. Počul som, ako si za mojim chrbtom skladá topánky a odkladá kľúče.

Dá sa povedať, že som sa bál postúpiť dnu. Mohli by to tu zavrieť do karantény na skúmanie bakterialného delenia a rast kultúr.

„To, že nehovoríš neznamená, že neviem, čo si myslíš,“upozornil ma, keď ma začínal pozorovať v mojom tranze.

„Vážne sa obávam o životné prostredie a tvoju životnú úroveň,“podotkol som rengenujúc prostredie.

David sa šuchol rukami okolo mojich bokov a položil si hlavu na moje plece. Objal ma rukami okolo trupu a nosom ma pošteklil na krku.

Na koži mi vyskočili zimomriavky.

„Chcem ťa,“zašomral mi do pokožky.

Poslal do každého kútiku môjho tela elektrický inpulz, ktorý sa šíril a opakoval stále dookola. To, čo sa stalo pred siedmimi minútami bolo späť. Moje pľúca mi začínali kolabovať v dôsledku nedostatku kyslíku.

„Hovoril som...“

„Nie,“dopovedal za mňa, ale to pre neho, ako inak, nebola odpoveď.

Posunul sa dlaňami do môjho rozkroku a znova viedol situáciu vo svoj prospech. Pobozkal ma na bok krku a špičkou jazyka sa dotkol môjho ušného lalôčika.

Striaslo ma.

Okamžite som si prikryl dlaňou ucho. Svojou voľnou rukou skontroloval, ako na tom stojím so svojim penisom, nuž stál som.

„Áno alebo nie,“spýtal sa rázne môjho tela, ktoré zase hralo podla toho jeho.

Privrel som oči a otočil som sa k nemu.

Chcem to? Veruže chcem. Nech je to akokoľvek zlé, moje končatiny ma svrbia, pretože im chýba jeho telo a môj rozkrok už dávno rozprával vlastný príbeh.

„Vezmeš si ma?“spýtal som sa jeho pier.

„To teda áno,“prikývol s úsmevom a rukami nezaostával.

Vyhrnul mi tričko a pretiahol mi ho cez hlavu. Na chvíľu som ho stratil z dohľadu a keď sa znova objavil, pošepkal mi s úsmevom: „Ahoj.“

Pevne som zovrel k sebe zuby a snažil sa nedať najavo, čo všetko sa odohrávalo v mojej hĺbke.

To slovo ma nadchlo ako malé dieťa lízatko, mal som chuť vyškierať sa a zotrieť mu ten úsmev z pier. Ukradnúť mu ho násilím tak, ako on si berie kúsky mňa.

Myslím, že začínam chápať, čo znamená milovať.

Zasekol sa tesne pred mojimi ústami.

„Milujem ťa,“povedal.

Objal som ho okolo krku a prinútil ho k bozku.

Neodmietal ma.

Na moment som sa mu oddal, ale v mojom mozgu sa zapla kontrolka a ja som sa necítil v jeho blízkosti príjemne.

„Myslíš, že je taký úžasný?“vynoril sa Carl z hĺbky môjho mozgu tam, kde som ho doteraz väznil.

Prudko som prerušil náš bozk.

„Keith?“oslovil ma David.

„Hrdinský, dokonalý ochranca? Doteraz bol so Simonom a robil pre neho rovnakú

službu, ako teraz pre teba,“pokračoval ďalej.

„Miloval si takto aj Simona?“zdvihol som k nemu pohľad a on akoby nečakal, že sa to spýtam, trochu zneistel v tvári.

Nečakane som si uvedomil, že ak povie áno, nahnevá ma to. Rozzúri a vydesí viac ako, čokoľvek doteraz.

„Prečo sa ma to pýtaš?“nechápal a svoju neistotu sa snažil schovať za pobavený úsmev.

„Miloval?“postrčil som ho prísnejšie. Povie áno?

„Nikto predsa nedokáže mať rád chytrých ľudí“hovoril sebavedome Carl.

Nech zmĺkne!

Bol ako ohraná platňa, opakoval dokola to isté.

„Ty a on ste úplne rozdielni ľudia, Keith,“vyhýbal sa odpovedi a moja neistota a strach narastali.

„Tým, že ja žijem a on nie?“spýtal som sa mu priamo do očí a hneď potom som pochopil krutosť svojich slov.

 Prečo sa správam tak nevyrovnane, vydesene a sebecky?

David Doe ma desí.

Je mojou najhoršou životnou skúškou. Robím všetko, čo chce a k tomu verím, že to chcem aj ja.

Nie!

Nie je to len viera, je to presvedčenie. Bozkáva ma naprostred ulici a ja to chcem, má so mnou sex a ja to chcem, miluje ma a ja to chcem.

Čo ak je Terryho Wedsona skúška. Možno mal Carl pravdu. Robí presne to, čo pre Simona a nakoniec zomriem ako on. Šachová figúrka, ktorú je ťažké vyhodiť. Terry ho nezabil, hoci tvrdí, že kvôli mne. Neexistuje však nič, čo by mohlo vyvrátiť opak. Všetko ostatné by dávalo zmysel. Davidov nátlak zo začiatku, nútenie k spolupráci. Možno je to iba jeho hra, tak ako je ním kapitán Tan a Carl, všetci.

Biele kone.

Neexistuje nikto, komu môže človek dôverovať v momente, ako je tento. Stratég obetuje čokoľvek, aby vyhral celý boj.

Zaryl som mu nechty do kože a on sa zamračil.

„Keith, nad čím premýšľaš?“ spýtal sa s obavami. Prebodol som ho prudkým pohľadom a jeho obavy ešte viac vystúpili v podobe vrások na jeho čele.

„Čo má Terry Wedson skutočne v úmysle?“spýtal som sa ho prudko. Možno, že je to celý čas inak.

„Neviem,“povedal prekvapený mojou náhlou otázkou.

Jednou rukou ma chytil za biceps a zovrel ma tak, aby som mu neušiel. Kým si nedal dole svoju ruku z mojej tváre, snažil sa zbaviť sa môjho zovretia.

„Prečo ty?“spýtal som sa ho s rovnakým zápalom. Čo ak si vybral práve jeho, aby ma zmanipuloval?

„O čom to hovoríš tak zrazu?“snažil sa ma prebrať z niečoho, čo tu nebolo.

Bol som pri zmysloch.

Akoby ma mohol taký obyčajný človek zneistiť vo všetkom, čo robím a manipulovať so mnou podľa toho, ako sa mu chce? Všetko, čo doteraz robil bola jeho úloha.

„Ako ťa k tomu prinútil?“

„Kto a k čomu, Keith?“

„Terry Wedson, k všetkým tým schématickým veciam, čo mi robíš,“vyslovil som ublížene.

„Nikto ma k ničomu neprinútil,“ubezpečil ma, čím to vyznelo ešte horšie.

Sklonil sa do mojej roviny očí a zopakoval potichu: „Nikto.“

Bojím sa objaviť, že je to klamár.

„Klameš ma?“spýtal som sa úprimne, keď sa mi díval do očí v mojej rovine, takto viem určite určiť, či ma klame.