Bude to už asi rok. Dvanásť dlhých mesiacov.

Zdalo sa, že je to večnosť, čo som naposledy videl známe ulice blízko svojho domu. Napriek tomu sa tu nič nezmenilo. Mesto zostalo nedotknuté časom za ktorý som bol preč. Zdá sa, že jedine ja som mu dovolil zanechať svoju stopu.

Nebolo to také zlé. Narástli mi vlasy , niečo som sa naučil a tiež som schudol. Inak nebolo nič, čo by som nazval zmenou.

Teda, možno by som mal brať do úvahy aj to, že sa vraciam. Je to zmena, nie?

Každým krokom som si musel pripustiť ako váham urobiť ten ďalší. Predsa len už nejakú dobu som sem nepatril a možno mi už to právo návratu dokonca odpadlo.

Doma práve teraz nikto nebol. Bez premýšľania nad tou náhodou som sa vydal ďalej. Niekam inam.

Bez citov.

I keď som si to musel stále opakovať, boli to práve city, čo ma priviedli späť.

Túžba vrátiť sa.

Asi by som to tak mohol nazvať.

Zabočil som do prázdnej ulice a kráčal hore cestou. Silueta budovy, ktorá schovávala vo mne mnoho dobrých i zlých spomienok ma volala aby som sa prišiel pozrieť bližšie. Okúsiť spomienky.

Spomalil som a zmenil spôsob dýchania. Chodník pod mojimi nohami, dokonca hlúpe stromy mi pripomínali všetko, čo som pri nich zažil. Únos.

Sklopil som oči a kráčal až na úplný koniec.

Okolie bolo dosť tiché.

Všetky zmysli zhodnotili, že na stanici majú výjazd. Netušil som, nie, nemohol som vedieť, kto zostal ako to išiel. No, napriek tomu som mal nutkanie zazvoniť. Počkať a vojsť. Nadýchnuť sa vône, ktorá mi utkvela v pamäti.

Až v momente keď som to tu opustil som zistil, čo všetko si pamätám. Tie hlúposti ako bola vôňa kvetov z maminej záhrady, alebo Davidov pot. Zdalo sa to ako pominuteľný nezmysel a predsa sa stala sinejšou ako smrad niektorých miest vo svete.

Chvíľu som postával pred vchodom, ale nakoniec som sa rozhodol, že to neurobím.

Známi pocit strachu zo zlyhania ma prenasledoval po celý čas. Stiahol som sa do úzadia a svoj pohyb som minimalizoval na státie.

Stal sa so mňa pozorovateľ.

Zrazu mi stačí iba keď ho uvidím. Vidieť na vlastné oči, že je v poriadku sa pre mňa stalo poslaním, za ktorým som šiel proti všetkému. I proti Terrymu.

Čakanie sa pre mňa stalo obyčajnou činnosťou. Tak dlho som čakal, kedy sa vrátim. Čakal som kedy budem môcť odísť. Čakal som na mnoho vecí.

Načúval som tichému prostrediu, ktorému sa zmenil šum. V diaľke bolo počuť približujúce sa auto. Zvuk kolies na ceste ale i hlas motora hasičského auta ho zmenil.

Nepohol som sa. Nebol som na očiach ale vedel som aká je šanca, že to vodič uvidí ak to urobím.

Automatické dvere do garáže sa otvorili a vpustili zásahovú jednotku dnu. Dvere sa však nezatvorili ešte nebol koniec služby. Šetrilo to čas. 

Auto zastavilo presne na určenom mieste a potom sa na ňom otvorili dvere aby mohli vystúpiť hasiči.

Boli špinavý.

Hlasno sa bavili a najskôr sa začali starať o to, čo musia nahradiť.

Moje srdce mi podivne bilo v hrudi a ja som si musel pripustiť, že ho hľadám.

Očami som prešiel po nových i starých tvárach a napäto ich pozoroval. Tmavé, čierne čmuhy mi to sťažovali, ale neznemožnili , pretože som ho uvidel ako sa baví s Willom.

Ten mu prudko prikývol a jeho úsmev na začiernenej tvári mi prezradili iba jeho biele zuby.

Očami som preskočil k Davidovi a bez dychu ho pozoroval. Uvedomoval som si, že sa nedokážem prinútiť urobiť žiadnu vec.

Nič.

Reakcie, pohyby, nádychy. Všetko som potlačil a iba ho pozoroval. Po roku v ktorom som nemal dovolené cítiť som zrazu prežíval svoj vnútorný svet.

Stal sa z neho kapitán.

Známa hodnosť ho navršovala nad ostatných a ja som sa cítil hrdý.

To je úžasné.

Sledoval som ako sa mi David s Willom pohyňajú mimo moje zorné pole až kým sa mi úplne nestratili. To ma presvedčilo, že na dnešok to stačilo.

Vyšiel som zo svojho stanoviska a prešiel okolo otvorených garáži bez toho aby som sa do nich pozrel. Možnosť, že by si ma niekto všimol by bola sedemkrát vyššia.

V meste som sa ubytoval v jednom hotely. Zaplatil som na celý týždeň a v hotovosti.

Veci, ktoré musím urobiť, chcem a čo som musel, ma nechali trochu apatickým voči vonkajšiemu svetu.

Zastrel som si všetky okná a odpojil telefón aj s televíziou. To v čom som vynikal bola samota a ticho.

Natiahol som sa na posteli a chvíľu načúval okoliu, než som sa rozhodol, že môžem zaspať.

Spočítal som v pamäti hodiny, ktoré som musel vydržať do momentu, než bol spánok možný. Tridsaťšesť hodín a päťdesiat minút.

Spal som povrchne a zobudil som sa ešte pred večerom.

Už vyše roka som sa skutočne nevyspal. Nedokázal som nájsť vo svojom okolí pokoj v ktorom by som mohol skutočne vypnúť.

Osprchoval som sa, prezliekol sa a na večeru som zjedol cestoviny a vypil pohár vody.

Do polnoci som pozoroval mesto cez balkón a potom sa vybral pred náš domov. Rovnako ako predtým na hasičskej stanici aj tu som iba stál a pozoroval ako sa pohol život mojich rodičov a sestry ďalej.

Otec prišil pred pol jednou nad ránom a ako vždy si pred vchodom do domu dal dole bundu. Prehodil si ju cez ruku a potom vošiel.

Svelo z domu preniklo na ulicu ale stratilo sa hneď zarovno s ním.

Napočítal som do sedemdesiatich sekúnd a potom sa pozrel do okien na vrchné poschodie. Zasvietilo sa. Otec vošiel do chodby.

Bohužiaľ, rodičovská izba mala okná do záhrady, preto bolo jasné, že nič viac neuvidím. Preto ma prekvapilo keď sa rozsvietilo v mojej izbe. Presne na tridsať sekúnd a potom nastala znova tma v celej časti prednej strany domu.

Chvíľu som sa ešte pozeral a potom sa rozhodol vrátiť do hotela. Nemal som tu už, čo robiť.

Nočné mesto žilo svojim obvyklým zlým nádychom alkoholu, cigariet a dunivej hudby. Žilo tak ako jeho obyvatelia.

Vo svojej hotelovej izbe som do rána ležal a s pohľadom na strope. Oddychoval som s otvorenými očami.

Na raňajky som prišiel prvý a odišiel ešte pred príchodom niekoho iného.

Vrátil som sa k hasičskej stanici a zostával v pozadí až kým David neodišiel zo svoje služby po striedaní šíft. Tak sa to opakovalo ešte ďalšie dva dni.

Stával som sa nenásytný vediac ako blízko mu som.

Viem, že sa so mňa stával stalker. Bol som ten sexuálny násilník, ktorý pozoruje svoju obeť až do momentu kedy to nevydrží a znásilní ju. Priťahoval ma, ale znásilnenie nehrozilo.

Pred koncom jeho ďalšieho dňa v práci.

Tretí deň mojej stalkerskej činnosti sa jeho sterotypný deň zmenil. Pred hasičskou stanicou ho desať minút po konci jeho šifty čakala moja sestra a on to vedel.

Keď sa konečne ukázal, ospravedlnil sa, že ide tak neskoro a kráčal vedľa nej dole cestou. Sledoval som ako spolu odchádzajú.

Rozžehlo to vo mne zvedavosť.

Vzdal som sa toho, že budem počuť ich rozhovor a sledoval ich z dostatočnej diaľky aby som sa neprezradil.

Nesprávali sa k sebe s veľkou náklonnosťou. Skôr ako dvaja kolegovia.

Až po siedmych minútach sledovanie som vedel kam idú. K nám domov.

Ihneď som zastal a ďalej už nešiel. Možno mi v tom zabránil strach alebo len neistota, no ďalej to už nešlo.

Otočil som sa presne opačným smerom a rozhodol sa ísť niekam úplne inam. Pred jeho dom. Tak budem vedieť kedy sa vráti bez toho aby som riskoval, že ma uvidí.

Predpoklad, že nezmenil bydlisko bol úplne správny.

Dokonca ani táto časť mesta sa nejako nezmenila. Ako som tak postával blízko sídliska kde býval a pozoroval okná jeho bytu. Napadlo ma, či sa nejako zmenil jeho byt. Odolával som svojmu hlúpemu nápadu ísť sa pozrieť. Viem, že si náhradný kľúč schovával.

Ak ho má stále na tom istom mieste dostanem sa dnu a von bez problému.

Bolo to hlúpe no napriek tomu som už kráčal po schodoch do jeho bytu.

Nechával som sa ovládať svojimi pocitmi. Hlúpym nápadom a ešte aj hlúpejším rozhodnutím.

Kľúč bol presne na svojom starom mieste. Zrazu mi už nič nestálo v ceste. Vošiel som do jeho bytu bez pozvania. Vlúpal som sa tam. Taká hlúposť.

Dlane sa mi potili a ruky sa mi triasli. Nervózne som sa poškriabal na zátylku a aj napriek svojim oprávneným pocitom som otvoril dvere.

Srdce sa mi divoko rozbúchalo keď som prekročil prah jeho bytu.

Nemal by som to robiť. Nemal by som tu byť.

Oči mi padli na pohodené rifle pri dverách od kúpeľne.

Nezmenil sa.

Tá myšlienka ma trochu upokojila a ja som spravil chybu, že som sa po ne zohol a zodvihol ich.

Nemal by som sa ničoho dotýkať.

No napriek tomu som ich položil do obývačky na nový gauč.

Bolo tu čistejšie ako si pamätám. Otočil som sa k dverám do jeho izby. Boli pootvorené.

Prstami na ruke som na ne zatlačil aby sa úplne otvorili. Obraz, ktorý sa mi naskytol spôsobil, že som sa musel zasmiať.

Rukou som si zakryl ústa. Bol to bolestivý smiech a ja som si nemohol dovoliť podliehať svojim citom. Nesmel som.

Bol tu neskutočný bordel.

Od rozhádzanej postele až po obyčajné predmety. Všetko.

Môj starý notebook ležal na jedinom čistom mieste v celej jeho izbe. Na nízkej komode oproti postele.

Odvážil som sa vstúpiť a vo svojej hlave som počul naše staré rozhovori o bordeli. Zdalo sa to tak živé, že som mal pocit, že sa to deje práve teraz.

Dotkol som sa bruškom prsta znaku svojho notebooku a prekročil nejaké staré noviny.

Nepochopím ako dokáže žiť v takom svinčíku.

Na nočnom stolíku som si všimol náramkové hodiny.

On má môj notebook ale ja nemám nič, čo by mu patrilo.

Vzal som ich a pripol si ich na zápästie. Bola to krádež a k tomu mi vôbec nesedeli.

Oprel som sa o stenu vedľa okna s výhľadom na vchod.

Vedel som, že sa bude musieť vrátiť každú chvíľu. Bola to otázka naozaj krátkeho času.

Na parkovisku zastavil taxík. Vystúpil z neho David.

Môj čas tu skončil.

Posledný krát som si prezrel jeho izbu a prekročil ten bordel, ktorý tu mal. Vyšiel som na schodisko a zamkol za sebou.

Zreteľne som počul ako vystupuje po schodisku.

Vyšiel som o po schode vyššie a zostal stáť jemne naklonený nad zábradlím. Zaštrngotal kľúčmi ako si ich vyberal z vrecka. Niečo si sám pre seba zamrmlal a vsunul kľúč do zámku, otočil ním a šťuknutím odomkol.

Hlasný zvuk sa ozvenou rozniesol aj s následným zvukom otvárajúcich a zatváracích dverí. Chvíľu som len tak stál a počúval svoje hlasné srdce pumpujúce v ušiach než som sa rozhodol zísť dole. Vrátiť kľúč tam kde bol a odísť.

Vo východe som zamieril smerom z ktorého mal cez jeho okno zastretý výhľad a odišiel.

Každý deň po celý rok som rozmýšľal nad tým či sa vrátim a ak áno: Znamená to, že sa vrátim k všetkému tak ako bolo?

Jeho hodinky ma príjemne ťažili na ruke.

Že sa vrátim k nemu.

Prvé mesiace som si v odpovedi bol stopercentne istý ale čím viac času ubehlo tým menej som vedel odpovedať na túto otázku. A práve teraz, tri dni po tom, čo som pozoroval svet bez seba som už na to nedokázal už vôbec odpovedať.

Terry ma vymazal zo sveta. Stal sa zo mňa aký si druh spomienky o ktorej si ľudia nedokážu byť istý, či je pravdivá alebo naopak.

Plnohodnotný spánok neprišiel ani dnes.

Na raňajky som nešiel. Zostal som v izbe a v slabom svetle, ktoré presiahlo cez záclony som pozoroval tapetu. Už od začiatku som vedel, že sa mi nepáči. Jej monotónne opakovanie mi spôsobovalo bolesti hlavy a nič nerobenie mi žralo nervy.

Po obede som si dal dlhý kúpeľ.

Nakoniec som predsa len musel niečo zjesť a tak som sa v hotelovej reštaurácií najedol. Zo servítku som poskladal labuť a odišiel do jediného baru, ktorý som poznal v tomto meste. Zašiť sa. 

Tam kde ma zobral David.

I napriek tomu, že bolo len niečo pred tretou, ľudia už sedeli za barom nechávali sa obslúžiť barmanom v stredných rokoch. Poznal som ho iba z toho dňa. Ak sa to tak dá pomenovať.

Sadol som si ďalej od baru ale nie do rohu. To bolo druhé miesto kam sa návštevníci pozrú.

Vybral som si iné miesto a zamiešal sa tak medzi skupinku turistov. Objednal som si pivo cez ich stôl ale nemal chuť ho skutočne vypiť.

Sledoval som ten neustávajúci kolobeh tohto miesta.

Vo mne sa medzi tým ukladal ten nepokoj, ktorý hovoril, že sa musím rozhodnúť.

Zamyslene som sedel na barovej stoličke až kým ma neprebral rozruch. Dvaja z mužov sa hádali ohľadom dvoch najväčších tém na svete. Peňazí a ženy.

Barman si z rozvahou oboch odchytil a upozornil ich na nevhodné správanie pri čom ich rozdelil.

Jedného odviedol bokom ale jeho protivník nebol ochotný sa vzdať a hneď ako som uvidel jeho úmysel postavil som sa, než ho však ktokoľvek stihol zastaviť hodil po barmanovi s mužom zapálený absint, ktorý mal byť pokrstením nováčika v práci.

Alkohol sa rozpŕchol po barovom pulte a zapálil fľašu, ktorú tam barman nechal aby zastavil hádku.

Všetci reagovali rýchlo, tak ako sa dalo čakať, ale oheň sa pomocou alkoholu šírili ako nádcha. Našťastie tu bolo naozaj veľa hasičov po službe, čo sa ukázalo hneď vo vypuknutí problému.

Hádka skončila a nastával rozruch.

Všetci dostali pokyn aby nikto neodchádzal do príchodu hasičov.

Neviem ako by som nazval situáciu v ktorej som uviazol. Karma, osud, náhoda? 

Situácia sa vďaka rýchlemu zásahu stala zvládnuteľná, no napriek tomu sme tu všetci zostali uväznení kvôli z alarmovanej pohotovosti.

Ocitol som sa v pasci.

Tak ako ma sem predtým zatiahol David aby som bol v pasci, teraz som to urobil ja. Sebe.

Nesadal som si späť na svoje miesto. Oprel som sa o stenu len meter od vchodu aby som nepozorovane vykĺzol, keď bude potreba.

Sirény hasičov upokojilo atmosféru v bare.

Odvrátil som tvár od vchodu len chvíľu pred tým než vošli dnu.

David ako kapitán musel byť prvý.

Okrem toho. Toto bolo jeho miesto.

Hluk z ulice sa zmiešal so zásahom hasičov.

Vedel som ho rozoznať i zo zadu a nepotreboval som k tomu ani aby rozprával.

Jeho hlas sa mi dostáva do každého kúsku tela.

Toto je po prvý krát, čo sme k sebe tak blízko.

Počujem každé zachvenie jeho hlasu a ja si uvedomujem, že tam stále stojím pretože ho chcem ešte chvíľu počúvať, hoci jeho profesionálne slová nie sú vôbec určené mne. Nehýbal som sa a David sa otočil aby zvládol situáciu aj s ostatnými návštevníkmi baru, ktorí nepatrili k tomuto odvetviu.

Tak ako som bol ja.

Sklonil som tvár a trochu sa posunul za ten istý párik turistov.

Do baru vošiel Will a zastavil hneď pri vchode a iba takmer pol metra od mňa.

„David,“oslovil ho.

Zachytil som iba Davidove hmknutie ako sa k nemu musel otočiť.

Celé telo sa mi roztriaslo keď som počul, že sa rozhodol prísť k nemu na kus reči.

Nebol som naivný. Moja šanca, že ma neuvidí ak príde k Willovi bola nižšia ako desať percent.

Otočil som sa tvárou k stene a zrušil medzeru medzi mnou a Willom.

Pozeral som sa pevne na stenu.

Nesmel som s ním nadviazať očný kontakt. To je pravidlo.

„Prepáčte,“oslovil som. Wil ku mne zbežne tikol pohľadom, ale skutočne sa na mňa nepozrel.

„Iste,“odpovedal a pri tom sa mi uhol z cesty aby som mohol prejsť poza jeho chrbát.

Hodinkami som slabo zavadil o rám dverí a prešiel na ulicu.

Vonku sa zdvíhala verejná zvedavosť ako vždy keď sú niekde niektorí zo zachranárov z čísel 112.

Ponáhľal som sa mieriac do skupín plných ľudí, aby som sa v nich stratil.

„Počkať,“zvolal David k davu kde som mieril.

Pre mňa to bol impulz aby som to nerobil. Zrýchlil som krok.

„Ty, stoj!“zavolal a ja som jasne pochopil, že myslel mňa.

Zastal som pred prekvapenou staršou paní, ktorá tu stála mysliac si, že kričí na ňu.

Stačilo urobiť iba jeden krok aby som sa mu stratil z dohľadu a on by ma nemohol nasledoval aby sa uistil vo svojej predtuche.

Lenže ja som zastavil. Srdce mi divoko bilo a ja som vedel, čo chcem urobiť ďalej.

Pozrieť sa.

Pomaly som sa otočil.

Naše oči sa stretli.

„Keith?“vyslovil akoby ho niekto práve buchol celou silou do brucha.

Pokúsil som sa zatváriť normálne alebo aspoň povzbudivo.

„Ahoj,“odvetil som smutne.

„David!“vbehol na scénu Will ale zastavil sa ešte pred tým než prišiel až k Davidovi.

Zostal na mňa visieť pohľadom.

„Ježišikryste,“zhodnotil vydesene.

Všetci sme tam stáli pred zrakmi niekoľkých ľudí ako herecké obsadenie.

Prechádzal som medzi nimi pohľadmi a naozaj sa necítil na to byť prvý kto prehovorí.

David urobil ku mne krok a pozorne sledoval či cúvnem.

Neurobil som to.

Videl som v ňom akoby neveril, že by som mohol stáť pred ním a že to potrebuje skontrolovať.

Z neistých, roztrasených krokov začal robiť pevnejšie a rozhodnejšie.

Srdečný tep mi veľmi rýchlo stúpal a svrbelo ma celé telo. Vzduch sa mi strácal z pľúc ja som sa musel nadýchnuť ústami aby som nezamdlel. Bol takmer pri mne. Pevne som držal svoje nohy na tom istom mieste aby som sa nerozbehol.

Prudko pred mnou zastal a slabý vietor mi vial jeho vôňu a pracovný smrad do nosa a úst.

Sucho som prehltol.

Neodvážil som sa mu pozrieť do očí a tak som sa zostával pozerať na zapínanie jeho hasičskej bundy na krku.

Periférne som si všimol ako zdvihol ruku a ja som sa stihol.

Zastal.

Neisto som si zovrel pravou rukou lakeť na ľavej ruke.

„Moje hodinky,“vyslovil slabo.

Sklonil som svoj pohľad na jeho hodinky. Vyčnievali na mojom zápästí ako na výstave zeleniny.

Slabo sa dotkol náramku hodiniek aby sa naozaj uistil, že sú to ony.

Mlčal som a odvážil som sa pozrieť k jeho tvári, keď som si bol istý, že sa pozerá na jeho ukradnutú vec.

Okrem šoku a prekvapenia v ňom vírilo množstvo pocitov. Prsty jeho ruky ma začínali hriať i cez hodinky a to teplo, ktorým ma hrial sa dostávalo veľmi rýchlo do zvyšku tela. Začal som chápať, že ma nedrží kvôli hodinkám.

Skĺzol som pohľadom k naším nohám a pozoroval som jeho voľnú ruku pri tele. Pomaly som k nej natiahol ruku a dotkol sa jeho hánok.

Slabo takmer neciteľne sa mu zatriasla. Cítil som rovnakú energiu na svojich prstoch. 

Sklonil ku mne tvár a dovoľoval mi dotknúť sa ho.

Chcel som to viac a viac.

Jeho uniforma smrdela. Dotkol som sa jej nosom a potom otočil hlavu do strany. Opieral som sa lícom zľahka jeho uniformy.

Cítil som sa akoby som sa konečne mohol skutočne nadýchnuť.

Urobil prudší pohyb. Objal ma a zovrel ma k nemu silnejšie. Automaticky som zavrel oči. Až teraz som akoby pochopil ako moc unavený som.

„David musíme ísť,“vmiešal sa do našej prítomnosti Will.

Ihneď som roztvoril oči a uvidel ho ako stepuje pri našom boku. Všetci už Davida čakali.

Museli sa vrátiť.

Pochopil som prvý, že je čas prestať. Rukami som medzi nami vytvoril priestor ale David s tým nesúhlasil.

Zovrel mi ruky za jeho náramkové hodinky a ťahal ma bez slov k hasičskému autu. Dobre som vedel o čo sa pokúša.

Zaprel som sa silou tela dozadu ale jemu to ani nesťažilo kráčanie. Otvoril mi zadné dvere a naznačil mi nech si nastúpim.

Chcel som namietať.

Všimol si to a tak ma bez problémov vyložil takmer až dnu.

„Sedíš vpredu,“oznámil Willovi keď si David  nastupoval za mnou. Ten ho okamžite poslúchol.

Presadil posádku aby som si mohol sadnúť na miesto, ktoré som si pred rokom vybral.

Všetky oči ma pozorovali. Ich zvedavosť sa rozhodla, že mi znepríjemní celú cestu.

Nikto nehovoril ani slovo, čo bolo horšie ako keby sa hádali.

Do garáži sme vchádzali v napätej situácii. Auto zastavilo a všetci vystúpili okrem Davida a mňa.

Zavrel oboje dvere.

Davidove prekvapenie a šok prešielo do obviňovania. Doteraz sa snažil skrývať ako sa hnevá ale teraz sa už o to vôbec nesnažil.

Snažil som sa prehovoriť prvý, ale nevedel som, čo mu mám povedať.

„Stal si sa kapitánom. To je..,“

„Naozaj chceš práve toto riešiť? Kde si bol? Čo si robil? Kedy si sa vrátil?“chŕlil na mňa otázky.

Všetko na, čo som mu nemohol odpovedať. Rok, ktorý som strávil s Terrym Wedsonom bol plný hustej hmly.

„Gratulujem k tomu,“vydýchol som a neodvážil sa mu to povedať oni do očí.

Nahnevane sa skĺzol so svojho sedadla. Kľakol si na kolená aby zachytil môj pohľad.

„Povedz mi to Keith,“vyslovil so slabo zdvihnutým hlasom, čo s časti vyznelo ako príkaz.

Bez citov. Zdvihol som k nemu tvár a usmial sa.

„Naozaj je to úžasná správa. To znamená, že si sa úplne vyzdravel,“nútil som sa k zdvorilosti.

Musel som však znieť zastrene.

Zamračil sa na mňa.

„Čo sa stalo?“spýtal sa okamžite.

„Vyzeráš dobre,“vydýchol som si. Prstami na pravej rukami som sa chcel dotknúť jeho tváre ale on mi uväznil ruku v tej jeho.

„Keith,“upozornil ma tónom jeho hlasu ako vyslovil moje meno.

Prinútil ma pozerať sa mu do očí.

„Vyzeráš dobre,“zopakoval som.

„Prestaň,“požiadal ma prísne. „Vedia tvoji rodičia, že si sa vrátil a hlavne si v poriadku?“

Pri jeho opatrných slovách sa ku mne pritiahol. Sledoval som ho.

„Tvoji rodičia boli bez seba. Nahlásili tvoje zmiznutie na polícii. Bál som sa, čo sa s tebou stalo,“oznámil mi rozrušene.

„A ty ?“spýtal som sa slabo.

„Hm?“nadvihol jemne svoje obočie a mykol bradou.

„Si v poriadku?“vyjasnil som svoju otázku.

Pár sekúnd skenoval moju tvár.

„Áno. Nič mi nie je, som zdravý,“vyslovil impulzívne a rýchlo akoby to bola jediná odpoveď na ktorej nezáleží.

„Kde si bol?“spýtal sa znovu, dúfajúc, že dostane odpoveď za odpoveď.

„Je to zložité,“vydýchol som.

„Nič nieje zložité jednoducho mi odpovedz!“  Vyslovil prudšie. Krv vo mne na pár sekúnd prestala prúdiť. Nemyslel som si, že prídem a na všetko sa zabudne, ale inak to nešlo. 

„Prvé dni si na nič nepamätám. Pár prvých mesiacov mám hustú hmlu a potom to bolo mesto za mestom po celom svvete,“odpovedal som mu na čo tak potreboval odpoveď a pripadal si akoby som sa mu musel znova priznať k užívaniu drog.

„Keith,“nadýchol sa, že bude so mnou súcitiť.

„Nemôžem o tom hovoriť,“upozornil som ho namiesto toho aby som podľahol jeho ochranárskym citom. Zostal na mňa v tichu pozorovať. Snažil sa pochopiť, prečo. Plecia mu klesli nižšie.

Rozhodol sa, že sa nebude ďalej pýtať. Na teraz. Určite je veľa vecí, ktoré bude chcieť vysvetliť.

„Som rád, že si späť,“vyslovil úprimne, „chýbal si mi,“dodal.

Úprimne som musel dvihnúť kútiky svojich úst do úsmevu. Bol som rád za jeho slová. Hoci som dúfal, že pre jeho dobro by ani nespoznal moju tvár.

Sklonil som sa k nemu nižšie a on veľmi ľahko pochopil konanie môjho tela.

Rukami sa nadvihol pomocou mojich kolien a pobozkal ma. Trhane som vydýchol nosom.

Myšlienkana to, že som si myslel, že by som už nikdy nepocítili tento pocit ma rozrušila. Bol to úžasný pocit. Akoby som po prvý krát ochutnal sladkosť čokolády.

Hruď sa mi plnila ľahkým svrbivým pocitom.

V skutočnosti to nebol nejak zvlášť výnimočný bozk no ja som aj napriek tomu plakal ako malé dieťa. Rukami som ho držal pri svojej tvári.

Vedel, že plačem.

Nedovolil som mu prestať.

Neboli to slzy smútku, skôr naopak. Bol som šťastný, že je späť. Ten pocit, že je späť. Intimita a pocit vzrušenia.

Prudké zaklapnutie plechu na pravé miesto nás od seba oddelilo.

Niekto robil kontrolu vozidla.

Pozeral som sa na Davida ako počúva naše okolie. Pozeral sa niekam do diaľky a keď zistil, že nehrozí žiadne vyrušenie zaostril späť na moju tvár.

Rovnako ako on i ja som sa mlčky prizeral jeho očiam, perám. Boli časy kedy som pohľad na neho nenávidel.

Naklonil hlavu.

A teraz, je pre mňa ťažké nemilovať ho. Nedotýkať sa ho.

„Na čo myslíš?“spýtal sa so záujmom. Sklopil som oči k jeho rozkroku a potom späť na jeho tvár. Nechcieť ho.

„Na sex,“odpovedal som jasne.

Zaskočilo ho to. Skryl svoje zaváhanie za nesmelý úsmev.

Dotkol sa späť mojich pier svojimi a prehĺbil náš bozk. Rukou ma jemne pohladil na krku a následne ma k sebe viac stiahol. Oprel sa chrbátom o sedadlo oproti. Kľakol som si medzi jeho nohy. Bolo to tu tesné ale nie nemožné.

Bolo mi jasné, že si predstavoval ako mi to tu robí aj ja som si to predstavoval.

Veľmi ľahko som prenikol pod jeho kombinézu. Rukou som sa dotkol jeho rozkroku.

Vydýchal nejaký vulgarizmus ale dovolil mi dotýkať sa ho aj na tomto mieste, ktoré po mne zjavne túžilo.

Bol to celý rok, čo som necítil jeho teplo. Celý rok, čo som si musel vystačiť iba so svojou spomienkou na neho. Boli i dni kedy to bolo neznesiteľné.

Teraz som sa konečne cítil ako človek. Ako tým kým som bol, hoci, čo i len na malú chvíľu.

„Kvôli teba budem mať problémy,“zamrmlal.

„Na to si mal myslieť pred rokom keď si ma zavrel do svojho kufra a uniesol,“povedal som mu ostrejšie.

Dovolil som mu preniknúť do môjho priestoru. Odopol mi pár spodných gombíkov na košeli a aj ten na nohaviciach.

„Kedykoľvek môžeme ísť na zásah,“upozornil ma.

„Tak to aby sme to urobili rýchlo,“skonštatoval som.

Stiahol mi nohavice z bokov za tedy, čo ja som mu pri tom asistoval.

Železná zem proti šmýkaniu ma tlačila na kolenách keď som si sadol do jeho lona s rukami stále zvierajúc jeho stoporený penis.

„Bude to v poriadku?“spýtal sa ma na schopnosť môjho tela prijať ho. Jemne ma pobozkal na krk, kým čakal na moju odpoveď.

„Nestal som sa úplne svätým,“odpovedal som mu rýchlo aby to nemusel ďalej spomínať. Pochopil, že nebol nikto iný. Slabo zovrel moju jemnú kožu na krku medzi svoje zuby a dychom sa slabo zasmial.

Vedel, že ma ďalšou otázkou privedie do rozpakov.

„Myslel si pri tom na mňa?“

Dotkol sa svojimi prstami môjho otvoru.

„Áno,“odpovedal som strnulo.

Čakal som každý jeho krok. Chcel som každý ten krok.

Stále ma vedel dokonale ovládať. Slabo si oblizol prsty a pomaly ich do mňa vsunul.

Bolo to iné, bolo to také aké som dúfal, že to bude keď som zostal iba so svojimi spomienkami. Pohyboval nimi v určitom rytme aby dosiahol svoj ciel. Tlak jeho prstov ma vzrušoval. Vôňa jeho erekcie i potu ma vzrušovala.

Plytko som dýchal a on mi ten zbytok kyslíku kradol z úst. Dýchal nepravidelne tak ako ja.

„Bol som dobrý?“spýtal sa pridusene a opustil ma svojimi prstami.

Nesúhlasne som sa zahniezdil.

Pozrel sa mi hlboko do očí. Jeho viečka slabo klesli.

Pokračovanie prenechal mne.

Posunul som sa k nemu vyššie a bližšie kolenami. Musel som sa trocha nadvihnúť. Len toľko aby sa vmestil presne medzi moje polky. Srdce mi divoko bilo a vnútro mi pulzovala ako do mňa prenikal hlbšie.

„Veľmi dobrý,“odpovedal som keď som prestal zadržiavať dych.

Rukami ma objal zozadu rukami a prevážil ma dozadu. Položil ma skrz celý priestor medzi miestami na sedenie a zahniezdil sa vo mne.

Trhane som vzdychol.

Pozrel som sa mu do očí a videl ako v tých jeho blčí túžba.

Pootvoril som ústa a on sa sklonil po moje bozky.

Bokmi sa pomaly hýbal do rytmu a bral si ma na tvrdej nie príliš pohodlnej podlahe.

Bolo mi horúco. Príliš horúco.

Zapadal do mňa. Vzdychal som do rytmu jeho pohybu. Cítil som každý jeho pohyb v sebe a spôsobovalo mi to triašku, studený pot.

„Lepší ako teraz?“spýtal sa s perami pri mojom uchu.

Obratne prirazil k mojej panve a ja som sa trocha prehol aby som ten pocit tlaku predĺžil.

„Nie,“opakoval som akoby to slovo malo opačný význam.

Nechtami som zovrel jeho vrchnú časť hasičského oblečenia a látkami mi vzdorovala pod rukami. Skryl mi v dlani môj penis a skombinoval svoju prácu s bokmi s prácou s rukou. Stehenné svaly sa mi jemne roztriasli pod jeho nátlakom. Na odhalenej koži mi vystúpili zimomriavky len moment predtým ako som vyvrcholil. Do jeho ruky.

Zaprel sa rukou o železný rám auta a pár krát nasucho prehltol aby nabral dostatok dychu a zvládol ma uvoľniť.

Dýchal som ústami.

„Milujem ťa,“vyznal som sa mu.

Sklopil ku mne zrak a ja som v nich uvidel vinu a smútok. I po tomto všetkom.

„Prečo si odišiel, keď si dokázal zachrániť ma?“spýtal sa to, čo ho ťažilo celý rok. Netušil o ničom. Nevedel o Wedsonovi.

Bola to odpoveď, ktorú si zaslúžil vedieť. Stiahol som sa pod jeho telom a obliekol si späť svoje nohavice. Necítil som sa odpovedať na to s holým penisom.

„Mrzí ma to,“vyslovil som.

„Isteže áno, ale to nieje vysvetlenie. Bol si preč celý rok a ja sa ťa nebudem nikdy pýtať na to, čo si videl alebo zažil, kým mi to sám nebudeš chcieť povedať. Chcem iba vedieť prečo si sa zrazu stratil a vrátil sa až teraz,“hovoril ku mne a tiež sa upravil.

Nechal som ho žiť vo vine. Nevedel, že to bola dohoda. I keď tušiť, že je to Terryho práca.

„Bola to dohoda,“vyslovil som slová o ktorých som dlho premýšľal, že mu poviem, keď sa náhodou znova niekedy stretneme.

Strávil som hodiny zavretý v miestnosti a túto časť svojho života som spracoval toľkými spôsobmi, že neviem ako mám pokračovať.

„Terry ma chcel vlastniť, ale vedel, že ma nedostane ak sa nevzdám. Nestihol som to David. Nedokázal som vyhrať a zachrániť ti život,“hovoril som to, čo mi prišlo na rozum a pri tom som si uvedomil, že sa usmievam.

Bola to, časť mojich spomienok, ktoré som dokázal prekonať iba tak, že ich zjednoduším úsmevom. „Vedel, že to nedokážem. Mal to výborne vymyslené. Prišiel úplne pri konci a ponúkol mi novú dohodu. Povie mi, čo mi chýba na tvoju záchranu iba  pôjdem potom s ním,“mykol som plecami a zakrýval za úsmev slzy, „tak som odišiel,“dopovedal som. David sa na mňa mračil.

„Prečo si urobil takú hlúposť!“pokarhal ma.

„Milujem ťa. Nedokázal som prehrať. Bola to dobrá dohoda,“snažil som sa v tom nájsť svetlú stránku.

„Si hlupák,“pritiahol ma k sebe keď mi začali padať prvé slzy z očí.

Bál som sa. Celý čas som slepo čakal, kedy sa budem môcť vrátiť k Davidovi.

„Kde je teraz?“spýtal sa ma, keď som sa trocha upokojil. Kde je?

Dvere na aute sa prudko otvorili. Stál v nich Will a tváril sa rozrušene.

„Je tu polícia,“povedal k Davidovi v rýchlosti. Nereagoval na to, čo sa dialo v aute predtým než otvoril. To značilo, že je to zlé.

„Polícia? Prečo?“

„Prišli pre Keitha,“povedal mu neisto.

David tušil, že sa deje niečo zlé a ja som to vedel. Uvoľnil som ho a na pár sekúnd sa na neho pozrel. Uvidel, že som mu niečo nepovedal.

„Keith!“zavolal na mňa keď som sa mu otočil chrbátom aby som zišiel.

Will  tiež vedel, prečo prišli. Určite mu to povedali a preto sa ma ani nepokúsil zastaviť, ale zastavil Davida. Pre jeho vlastné dobro.

„Je mi to ľúto,“povedal som mu keď som zoskočil z auta. Popravil som si tričko a ignoroval všetky jeho stopy, ktoré mi zostali po chvíle strávenou s ním.

Prešiel som popred auto a zamieril ku skupine troch policajtov.

Spoznali ma okamžite. Zareagovali automaticky.

„Keith Pelow ste zatknutý za vraždu Terryho Wedsona,“oznámil mi jeden zo strážnikov a ja som zdvihol ruky nad hlavu, aby nenastali komplikácie medzi komunikáciou.