„Nie, počkaj!“zavolal som na Davida, pozrel sa ku mne, ale aj tak otvoril pre návštevníkov dvere.

Dopekla!

Zastavil som v pohybe. Nemal som veľa šancí. Vlastne práve v tejto chvíli skoro žiadne. Otvoril dvere. To bola chyba.

„Keith,“započul som svoje meno spoza dvoch strážnikov.

Otec.

David stále držal dvere a nevedel, čo sa deje.

Policajti si najskôr všimli mňa.

Musím povedať, že to vôbec nevyzeralo dobre. Ani pre jedného z nás.

Vezmeme to od začiatku z pohľadu policajtov.

Stojím polonahý v Davidovej obývačke. Mám na sebe do pol hrude oblečené svoje tričko, ktoré je od krvi. Okrem tohto všetkého mám na sebe všetky dôkazy pohlavného styku. Takže, áno nevyzerá to vôbec dobre. Jedinou záchranou je, že sa David stihol obliecť.

Snažil som o rýchle dokončenie obliekania, ale aj tak to nevyzeralo bohvieako. Zakryl som si svoj penis a čakal. Práve teraz je to asi to najrozumnejšie rozhodnutie.

Policajti si našli miesto po oboch stranách Davida a môj otec akurát vošiel do jeho bytu. Pozrel sa na mňa a potom na Davida.

„Otec,“oslovil som ho, ale on na mňa nereagoval.

Nebol som už v prvotnom štádiu šoku, no aj tak som toho moc nevymyslel, ale za to som aspoň vsádzal na horšie veci.

Pohol sa ku mne a zakryl ma telom pred celým publikom.

„Ste zatknutý,“začal jeden z policajtov a druhý mu podával putá.

„Moment,“vytiahol som sa spoza otcovho chrbáta, aby som zachytil pozornosť policajtov.

Všetko išlo rýchlo.

Prinútili Davida k predklonu a opreli ho o stenu. Otec mi zabránil rukou, aby som akokoľvek zasahoval. Steny Davidovho bytu na mňa začínali pomaly padať.

Čas išiel proti mne.

Nikto ma neberie na vedomie a konajú podľa svojho. Zohol som sa po svoje nohavice a natiahol som sa do nich.

„Budete prevezený na policajnú stanicu,“informoval ho policajt podľa jeho zákonov.

„Počkajte,“požiadal som ich ešte raz, ale dostal som rovnakú odozvu, ako doteraz. Bol som stále obeťou a moje slová sa odrážali od ich postojov a názorov.

Vôbec nepochopili situáciu.

Otec sa na mňa otočil.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma starostlivo. Pozeral som sa na Davidove zatýkanie a nevenoval otcovi ani jeden pohľad.

V tomto momente na mne ležalo mnoho rozhodnutí a nebudem klamať, že na mnohé z nich nie som pripravený, ale moje hodnoty a hrdosť museli byť potlačené aspoň do doby, než zvládnem tento blázninec.

„Musím..“snažil som sa mu to vysvetliť, ale stiahol mi ruku späť k telu a pohladil ma ochraňujúco po pleciach.

„Už si v bezpečí,“povedal namiesto toho, aby si ma vypočul.

Nikto tu snáď nevidí, že je to trik?

David stále počúva rozkazy a neberie ohľad na svoje renomé.

Tlak v krvi mi vysoko stúpal a kvôli tomu ma začínala bolieť hlava. Začínal som cítiť moje hranice. Úprimne som nebol v najlepšej kondícii na hnev, výbuchy ani strach nebol dobrý nápad. Nebol som vhodný na nič, okrem postele.

„Otec,“zvýšil som na neho hlas a on chápajúco prikývol, ale nevedel, že nechápal.

„Ja viem,“dodal v presvedčení, že u neho hľadám oporu.

Nie. Takto to nie je!

Nevedomky ma tlačil do kúta. Snažil som sa ho obísť. 

Chytil ma za ruky a on sa zase snažil udržať ma pri sebe.

Prečo to robí!

Dianie za otcovým chrbtom značne postúpilo. A ja som nedostal možnosť kvôli svojmu otcovi čokoľvek vysvetliť.

Začal som sa cítiť zúfalo a vinne. Nedokážem byť pritlačený v rohu. Môj otec ma nechápe a vždy moje prosby prečíta zle.

Zúfalo som sa mu trhol v rukách.

Nemôže však vysvetliť nič, čo už je predom odsúdené na nepochopenie. Ako mám povedať otcovi pravdu, ako mám povedať komukoľvek pravdu, keď ani ja sám ju celkom nechápem ?! Milujem Davida. O, áno, tak moc, ako doteraz nič a mám strach, že budem prinútený odísť.

„OTEC!“ zreval som výhražne a on sa zastavil v tom neopodstatnenom chránení mojej cti.

Stratil som mnoho času dúfajúc, že ma pochopí a dovtedy ho odtiahli od steny a chceli ho odviesť. Konaj!

„Stáť!“zakričal som, „Žiadam o jeho obhajobu!“zavolal som za policajtmi a tí sa na mňa prekvapene pozreli.

„Keith,“zarazil sa otec. Snažil sa upútať moju pozornosť, ale ja som neuhýbal pohľadom od Davida.

„Čo je to s tebou?“obvinil ma nechápajúc moju zjavne výstrednú reakciu. Preskočil som mu pohľadom do očí.

„Zdá sa ti to trochu výstredné, nevhodné, divné alebo snáď nejako zle vyhodnotené?“zavalil som ho otáznikmi.

Zamračil sa na mňa.

„Nechápem, čo tým chceš povedať.“

Nemám čas na vysvetľovanie.

„Je mnoho vecí, ktoré nechápeš a práve teraz je v tejto miestností mnoho takých ľudí. Musíš mi veriť, keď ti poviem, že to nie je tak, ako si myslíš alebo o čom si presvedčený,“povedal som mu rýchlo a kontroloval, v akom stave sú policajti. V čakacom.

„Si zranený,“nechápal naďalej a pozrel sa pri tom na moje tričko.

„Nie, nie som, nič mi nie je. David sa ma ani raz nedotkol, teda s úmyslom ublížiť mi,“snažil som sa mu to rýchlo nejako podsunúť, ale on ma aj tak nechcel pustiť.

„Prečo si teda..“ od krvi?

„O tom sa porozprávame neskôr,“prerušil som ho a podarilo sa mi spraviť pár krokov k východu, kde ma stále čakali.

„Kedy neskôr?“zavolal za mnou malátne. 

„Keď budem mať dosť odvahy,“odvetil som mu v zhone.

Je mnoho vecí, ktoré budem musieť vysvetľovať. Napríklad, že som sa zamiloval do muža. To bude rozhodne zaujímavé a verím, že si to sestra bude natáčať na mobil, aby ma mohla ponižovať do smrti. Keby len tušila, aká je jeho prítomnosť neuveriteľne návyková.

„Keith!“zavolal za mnou otec nahnevane.

Zastavil som sa pri dverách a otočil som sa k nemu.

„Dôveruj mi, otec,“požiadal som ho dôverne. Trochu ma uráža, že si tú dôveru potrebuje premyslieť. „Prosím,“natiahol som.

„Neviem, o čo tu ide,“vyslovil stále zmätene.

„Viem, ako hrozne to vyzerá, ale nie je to tak. Som v poriadku a vlastne by som povedal, že mám konečne pocit, že žijem. Mám neuveriteľný strach,“povedal som a on sa na mňa neprestával mračiť, čím ďalej tým viac.

Presne tak, mám neuveriteľný strach. 

Usmial som sa na otca.

„Naozaj neviem, čo si mám myslieť,“pozrel sa na mňa a hľadal odpovede, ktoré som mu ešte nemohol poskytnúť.

„Na začiatok mi ver v tom, že toto bol iba úskok jedného veľmi zlého génia,“odvetil som a potom už letel dole schodiskom.

„Akého génia?“vybral sa otec za mnou, ale ja som na odpovede už nemal čas. Ponáhľal som sa za políciou. Toto bude katastrofa.

Pohybovať sa bol pre mňa doslova trest. Všetky moje svaly boli kompletne vyčerpané a keď k tomu dodám, že som v telesných výkonoch nikdy nevynikal a že som za noc prišiel približne o štvrtinu zložiek krvi, žil som svoju nočnú moru.

Pri východe som sa vážne potreboval oprieť a predýchať svoj výkon.

Policajti akurát nakladali Davida do zadu svojho auta. Trochu som si ešte pobehol, ale na dnes mám už dosť.

Zastavil som sa za jeho chrbtom. Nemohol som poriadne dýchať a bol rád, že môžem stáť. 

„Chcem sedieť za spoluvodičom,“upozornil som Davida a ignoroval pohľady od policajtov.

Možno si mysleli, že to nemyslím vážne. S týmto postojom som sa už stretol. 

David sa ku mne pozrel a posunul sa za vodiča.

Policajt, čo držal otvorené dvere nevychádzal z údivu nad tým, čo sa v jeho službe deje. Z obeti sa nakoniec vykľul obhajca a to sa pre neho ani zďaleka deň nekončí.

Posadil som sa vedľa Davida a nepočítal so zjavnou nepríjemnosťou, ktorá mnou striasla. Okrem toho, že to nebolo bohviečo na pocit, ani na moju hygienu.

Potrebujem sprchu. Nutne.

Môj spolusediaci si to všimol. Toto nie je dobrý nápad.

„Všetko v poriadku?“spýtal sa ma a snažil si popraviť ruky v putách.

Nepohodlne som sa oprel o operadlo a s hrôzou som zistil, že tu nemajú vybraté pásy.

„Pokúšajú sa nás zabiť,“otočil som sa k nemu so šepotom.

Pozrel sa na miesto, kde som doteraz hľadal bezpečnostný pás.

„To nebude ono, skôr tu nieje kvôli bezpečnosti,“vysvetlil mi.

Mlčal som a nechal ho nad tou vetou porozmýšľať s mojim upreným pohľadom.

Zháčil sa a potom sa na mňa pousmial. „Bezpečnosť polície,“dodal.

„Neskutočné,“vydýchol som rozladene.

Nechal ma vyjadriť svoj nesúhlas a nezasahoval.

„Prečo si to urobil?“spýtal sa ma k niečomu inému, konkrétne k môjmu nevšednému kroku.

„Nehraj, že ti to nelichotí,“odvetil som štipľavo a sledoval, ako zareaguje.

Držal vážnu tvár. Vôbec sa nenechal ovplyvniť svojim zatknutím. Bol úplne pokojný.

„To vieš, že áno. Stavím sa dokonca, že v tomto,“pomykal svojimi spútanými rukami, „má niečo dočinenia samotný pán zasraný stratég,“pochopil správne.

Sledoval som cestu a občas som sa na ňom zastavil očami.

„Správne. Je to jeho práca. Neprekvapuje ma to, i keď som s tým nepočítal.“

„Ako mohol vedieť, čo robíme?“spýtal sa už s väčším záujmom a nepochopením.

„Nehľadaj v tom genialitu. Sú to ťahy ako v šachu. Zavoláš. Ak je odpoveď áno, pokračuješ tým smerom, ak nie, pokračuješ iným. Nie je to vlastne nič ťažké a to, že to bolo až takto presne, bola z polovice matika a z polovice nešťastná náhoda,“vysvetlil som mu.

„Tvoj otec vyzeral veľmi naštvane a taktiež ma mrzí, že bol tohto svedkom. Naozaj ma to mrzí,“vyslovil úprimne a s veľkým dôrazom na poslednú vetu.

„Nemôžeš za to. Okrem toho, nie je to až tak zlé. Práve teraz nie,“odpovedal som mu a snažil sa vymýšľať si kroky dopredu.

„Čakáš niečo zlé?“spýtal sa ma prekvapene. Oprel sa o predel medzi policajtmi a nami, aby na mňa videl.

„Nepodceňuj Wedsona,“zašomral som, „vyhrať môžeš na viac ťahov,“odpovedal som mu s krátkym pohľadom.

„Si taký dospelý a hrdý, keď premýšľaš,“poznamenal zahľadený do mňa.  

„Nerozptyľuj ma,“požiadal som ho a snažil sa natočiť bokom od jeho očí.

Neprestával sa usmievať a bezvýhradne mi dôveroval. Zveril mi jeho česť do rúk.

Nie je mi príliš príjemné vedieť to, ale moje ego to príjemne zohrieva. Som neskutočne rád za jeho bezvýhradnú dôveru.

Pomaly sme prichádzali na stanicu a ja som skoro nič nevymyslel, čo znamenalo, že viem predvídať iba 52 rôznych scenárov a ich niekoľko koncov, ktoré sa môžu odohrať.

Nechali vystúpiť Davida a ja som kráčal voľne za ním v sprievode policajtov. Oboch nás zavreli do vypočúvacej miestnosti tak, ako sa to už raz stalo, ale vtedy si ju prepožičali dvaja poskoci Terryho Wedsona.

Davida pripútali k stolu, kde bola na to určená tyč a potom prichádzalo na radu čakanie.

Za tie minúty, o ktoré sa čas posunul kým sa to všetko dialo, som už prepracoval 81 scenárov a ich koncov.

Odpočítavam viac nemožné, ako možné scenáre typu: apokalypsa zombíkov, nečakane zahájená vojna v štáte a iné.

„Čo môžeme čakať?“spýtal sa ma po dlhých minútach ticha, za ktoré nepadlo medzi nami ani jediné slovo, či pohľad.

„Máš namysli najpravdepodobnejšie scenáre,“upresnil som jeho otázku skôr pre seba.

Otočil som sa k nemu tvárou, že mu poskytnem aspoň nejaké informácie, ale niekto prišiel k dverám do vyšetrovačky a ja som sa k tomu nedostal.

Postavil som sa kvôli nepísaným pravidlám a tak sa úctivo privítal s prideleným vypočúvajúcim.

Skutočne to nebolo tak potrebné a vlastne ani tak príjemné.

„Vitajte,“privítal nás Wedson. Scenár 50.

Rozpažil ruky a usmial sa. Jeho priateľské gesto sa však nestretlo s opätovaním. Okrem toho nebolo priateľské.

Ustúpil som o krok uhranutý jeho telom.

Toto je prvý krát, čo sa stretávajú a David pochopil kto prišiel až z môjho postoja a reakcie. 

Davidove spútané ruky zahrkotali na železe. Chcel ma ukryť pred mojim najväčším strachom, ale nemohol to urobiť.

Zavrel nás s ním do miestnosti a získal tak omnoho väčšiu presilu.

Polícia a zatýkanie boli pekné ťahy, aby nás získal oboch do priestoru, ktorý je bezpečný pre neho.

„Keith,“oslovil ma David dominantne.

Vedel som, aký je, ale aj tak ma jeho prítomnosť po včerajšku ničí, je krabica z mnohými temnými praktikami.

Nedokázal som sa od neho odpútať pohľadom.

Kráčal k nám a zastavil blízko pri mne, aby mi podal ruku.

Urobí všetko preto, aby mi to spravil ešte o niečo nepríjemnejšie.

Na sekundu som sa pozrel k Davidovi. Upokojujúco si vydýchol.

„Ver mi,“požiadal ma David. Vo všetkom. V tom, že nie som on, že k nemu nepatrí, že som silnejší ako on. Vo všetkom.

Natočil som sa k nemu a pošepkal mu.

„Udusím sa s ním v jednej miestnosti.“

„Páni, páni,“požiadal nás Terry o pozornosť.

Neochotne som sa odvrátil od Davida.

Práve teraz bol jedinou vecou, ktorá ma drží na správnom mieste, ale to si Terry zmení.

Usadil som sa na stoličke a on si sadol hneď oproti. Bolo to výhodné miesto.

„Vyzeráte hrozne,“vyslovil s prebehujúcimi očami medzi nami.

„Bolo už aj horšie,“odpovedal mu David.

Terry sa na neho ochotne otočil a prisunul sa bližšie. Preplietol si prsty.

„David,“prehliadol si ho a nakláňal sa k nemu, „nečakal som, že budeš taký veľký hrdina. Vyzeráš dobre , ale to som už videl. Myslel som si, že budeš trochu jeden z tých, čo nemajú dobrú gramotnosť, ale ty sa vyfarbuješ ako celkom inteligentný. Aký to úžasný muž. Však, Keith?“pozrel sa ku mne bokom očí, ale ja som sa sústredil na falošné zrkadlo zasadené v stene. Prečo on? Prečo dnes? V scenári 50 sa mení koniec z A na C.

„Vynechajte ma z tohto,“požiadal som ho pevne.

Nemal som silu stále mu odporovať. Nalomil ma a ja ho už nechcem vo svojej hlave. Vo svojom živote.

„Prečo?“nechápal s predstieraným smútkom.

„Je tak nutné sa stále opakovať?“otočil som sa k nemu s pohŕdaním.

Nezasiahol ho môj postoj.

„Nie, ale tak ani ty sa zjavne nedokážeš držať stanovenej hranice,“vrátil mi to pevnejšie.

„Viem, čo bolo správne,“upozornil som ho, že nebudem ako on, aj keď sa mu to nepáči. Vražda je neodpustiteľná.

„Odporovať mi,“skonštatoval jeho hranice.

„Nezabíjať,“odpovedal som mu správnu odpoveď. Nemá svedomie. Jeho priority sú inde, ak ide o jeho túžbu.

„Oh! No jasné, toto! Nie, to nebolo správne rozhodnutie,“otočil sa hneď na Davida, „nemám pravdu?“spýtal sa ho.

„Nie,“odvetil mu a vložil do toho celý svoj hnev k nemu.

„Čo máte obaja proti mne?“zahral sa na ublížené neviniatko. Dobre vedel prečo a k tomu bol za to rád.

„Zabili ste dvoch ľudí a to nehovorím o dvoch pokusoch o vraždu,“vyhŕkol mu David do tváre, pretože nevedel, že to bolo iba predstierané nechápanie.

Terry sa zaujato odtiahol a ukázal na Davida rukou.

„Maličkosť. On to nechápe.“povedal ku mne sprisahanecky. „Pokúsiš sa mu to vysvetliť?“požiadal a ma oprel sa o stoličku.

Všetko, čo chce, dneska dosiahne a ja nemám možnosti povedať nie. Na jeho strane stojí to jediné, s čím sa veľmi ťažko pracuje. Vydieranie.

„Nechajte ma na pokoji,“požiadal som ho na oplátku.

Nahováral som si, že keď bude David vedľa mňa a ja budem pokojne dýchať zvládnem to, ale všetko v mojej mysli ho automaticky čítalo, čím som si iba ubližoval.

Vesmír, vymeniť vesmír.

Otočil som sa na sekundu k Davidovi a ten napäto zvieral železo, ku ktorému bol pripútaný.

Ak to urobím, nebudem ho môcť ochrániť.

Zhlboka som sa nadýchol a ignoroval všetky vnútorné signály a jednoducho sa snažil proti nemu obrniť. Tváriť sa, že nič nevidím.

„Nebuď hlúpy,“zasmial sa mi do tváre Terry. Vie, o čo mi ide.

„V pokoji by si s začal nudiť,“nabíjal ma svojou energiou a naznačil mi, aby som nad tým porozmýšľal. Isteže by to tak bolo.

Po chvíli by ma vlastnil a potom sa ma jednoducho zbavil. Ako to urobí s Carlom.

„Ale aspoň by mi nebolo zle,“odvetil som s narážkou na môj vzdor.

Je na čase, aby mi odhalil niektoré z krokov. 

„Dobre vieš, že je to tvoja chyba, mal si na výber. Okrem toho, musíš uznať, že to bola celkom dobrá skúsenosť a pozri na Davida, je k tebe ešte viac upnutý. Bolo to dobré pre váš začínajúci mladý vzťah,“poznamenal sarkasticky.

„Aj moji rodičia patria do prospievania?“spýtal som sa ho. Nešiel by sem keby si niečo nevymysel.

„Neber si to k srdcu,“požiadal ma mechanicky.

„Neberiem,“odvetil som mu rovnako fádne.

„Tak vidíš, vieš, že som to aspoň musel skúsiť. Verím, že vďaka mne sa vám teraz otvoria nové obzory,“povedal k Davidovi.

Snažil sa ho vyštvať, ale David vyčkával. Sledoval náš rozhovor a snažil sa zasiahnuť v momente, keď ma stiahne na zlú stranu. Bude to ťažké poznať, pretože Terry to už robí. Spracováva mňa i Davida.

„Väzenie?“spýtal som sa sarkasticky a oprel sa o stoličku, aby som nadobudol viac priestoru. Zle sa mi dýchalo.

„Nie,“zasmial sa úprimne, „nie, ešte nie, najskôr chcem, aby si zabil Davida,“dodal mi pevnejšie do očí. „Mal si šancu nacvičiť si to,“pripomenul mi nezaujato.

Neušiel som pohľadom. Ak by som uhol, zlomil by ma. 

„Kto si kur..“vyskočil David, ale Terry ho posadil svojim charakterom naspäť na stoličku.

„Pšššt, David,“zamračil sa na neho a jeho zlá stránka vystúpila. Hovoril potichu, ale to stačilo. „Keith, chápeš, čo mám na mysli?“otočil sa späť ku mne s vážnym výrazom.

Viem, čo má na mysli, presne to, čo som očakával. Nemožná úloha, ktorá zničí génia. Okrem toho nie je tu kvôli tomuto. Je toho viac.

„Nie,“zaklamal som takticky.

„Zatrpknutosť,“zamrmlal podráždene.

„Keith vám nebube robiť poskoka, ak ma chcete zabiť, spravte to sám. Ste predsa chlap, nie?“ vyslovil David v obrane.

Namiesto toho mu však dával iba to, čo chcel. Reakciu.

Potrebujem odísť. Musím ísť na vzduch.

„Čo to má všetko spoločné s mojim mužstvom?“spýtal sa rozladene Davida.

Poobišiel stôl a postavil sa predo mňa.

Cítil som sa, akoby mi umieral vlastný mozog. Panika.

Bola to panika a Terry ju začínal využívať proti mne. Prinútil ma mať pocit, že tu už nie sú iné východiská.

Nemôžem sa mu ubrániť, pretože už nie som jediný, koho život závisí na mojom rozhodnutí.

„Viem, že to všetko robíš kvôli Davidovi, ale on taký nie je. Nesmieš sa podriaďovať podľa jeho ideálov. Máš naviac, ako byť podriadený jeho citom,“hovoril mi priamo do očí. Manipuloval ma, aby dostal Davida a pri tom aj mňa. 

Rozprával k veciam, v ktorých som si bol neistý. Chcel zatlačiť na tie body, v ktorých som bol najviac zraniteľný. Využíval ich náročky.

„Zmlknite!“vyskočil na neho David. Na záchranu však začínalo byť neskoro.

Všetko, čo spravil robil len preto, aby nás oboch dostal.

Nie na jeho stranu, viem, že ma po jeho boku nečaká pokoj ani sláva.

Chce nado mnou vyhrať. Byť ten, kto všetko vyhrá a zničí. Všetko, čo postavil.

Nechával ma pri Davidovi a postrkoval, čakal na to, aby som sa k nemu pripútal tak, ako David ku mne.

Ostatne, teraz môže urobiť čokoľvek.

Otestoval, že si dôverujeme a nemôže nás len tak rozdeliť. Je spokojný so svojim dielom. Bol na vrchole jeho cesty.

Dnes prišiel ten zlom, od ktorého všetko pôjde proti.

Získal svoje ciele a teraz ich iba využije pre svoje túžby.

Díval sa mi do očí a videl všetko, čo si myslím.

„Vieš, že to tak musí byť, nesmieš si brať za vinu, že je neskoro. Jednoducho som to mal premyslené. Za to sa ospravedlňujem. Ohľadom tohto si vo veľkej nevýhode, ale dám ti ešte pár možností. Čo ty na to?“spýtal sa ma povzbudzujúco.

Mal možnosti, ale ani jedna nebola pre mňa výherná. Prehrávam. Prehrávam hru o tú najcennejšiu vec, Davidov život, ale najskôr získa svoj zámer dnešnej návštevi.

Nech som sa snažil ako som chcel, nenapadal mi žiadny protiútok. Práve teraz v tejto chvíli ma opäť drží v hrsti. Nech urobím akýkoľvek ťah, dosiahne to čo chce.

Oslabli mi ruky a chvíľková slabosť, ktorá doteraz vyzerala, ako psychické vyčerpanie z Terryho Wedsona, mi spustila krv z nosa.

Ten okamžite zareagoval.

Vložil ruku do saka a podal mi jeho vreckovku. Priložil mi ju opatrne k nosu.

Pri nemocničnej procedúre, hemodialýze, som prišiel o niektoré zložky krvi, ku ktorým som dostal lieky a práve teraz doplácam na nedostatok doštičiek, ktoré zrážajú krv.

Kvôli ich nedostatku sa to však nedeje. Pokoj a žiadny Terry by všetko vyriešil bez problémov.

„Keby si bol len tak poslúchal,“povzdychol si zúfalo Terry a smutne sa usmial.

David sa strhol, keď si to všimol.

Nemohol sa ma dotknúť, ani pre mňa nič spraviť. Taktiež tú šancu dnes už nedostane.

„Čo ste mu spravili?!“postavil sa zo stoličky v obrannom postoji, ale to, že bol pripútaný, z neho stále robilo obeť.

Sklonil som sa k stolu a oprel sa o neho hlavou.

„Ja nič,“ vyslovil úprimne Terry a postavil sa dominantne pred Davida, „ale ty si ho zničil,“povedal mu výhražne do očí.

Úžasné.

Motala sa mi trocha hlava a nebol som schopný zasahovať tak, aby som povedal niečo zmysluplné.

„Milujem ho, nikdy by som mu neublížil,“vzoprel sa mu David s hnevom v hlase.

„Isteže nie úmyselne,“povedal medovo Terry. Úlisný krok. „To, že ho miluješ je pre neho tým najhorším spôsobom ubližovania,“hovoril mu o niečo pokojnejšie Terry.

David sa hrdelne zasmial.

„Kurva, vy asi žartujete? Ste úplný cvok!“ trhal s rukami a dúfal, že sa dostane z pút, aby na neho dosiahol.

„Stačí,“vyslovil som medzi nich , ale ani jeden nezareagoval. Lepšie povedané, ani jeden z nich nechcel.

„Neuvedomujete si, že ste psychický chorý? Manipulujete ľudmi a užívate si to. To je choré,“vysmial sa David Terrymu do očí.

Neuvedomuje si, akú hroznú chybu práve teraz robí.

„Chceš vedieť, čo sa mu stalo?“spýtal sa ho s postranným úmyslom.

David neodpovedal a Terry to bral za kladnú odpoveď.

Zachytil som ho za sako skôr, než otvoril ústa.

„Mlčte a nepokúšajte sa ho zneistiť,“povedal som mu jasne a pevne.

Otočil ku mne tvár a usmial sa. Nebral ma na vedomie.

„Prečo? Je to predsa tak romantické. Kaith si vybral veriť ti. Urobil presne to, čo by si pochopil a kvôli tomu zachránil Tana, ale vieš, čo je na tom ešte úžasnejšie?“ nadchol sa a David pevne zovrel sánku. Nepodliehaj mu, David, to chce.

„Že keď to viem, môžem to proti nemu využiť. Pozri sa na to, tvoja “láska“ ho oslabuje. Ľudia, ktorí milujú, sú až nemožne predvídateľní a vďaka tebe viem dokonale predvídať Keitha. Ďakujem,“povedal Davidovi priamo do očí. „Viem toho viac, ako ty a preto ti hovorím, že ho práve teraz zabíjaš,“manipuloval Davida a urobil to tým najzákernejším spôsobom.

David hrá proti stene pretože nič, čo mu povie, ho nedokáže naozaj vyprovokovať. Pretože on nie je obyčajný človek. Bojoval vo vopred prehranom boji.

Terry zase vedel úplne presne, čo musí povedať Davidovi.

Odhaduje ľudí a vie sa dostať pomocou vlastných síl ďalej, ako ktokoľvek iný.

Tým, že mu David slovne odporuje, ho iba posúva tam, kam sa chce dostať.

Terry práve teraz chce zneistiť Davida. Spracovať jeho myseľ tak, aby fungovala ako on chce. A to sa nesmie stať. Nesmie mu uveriť ako ja.

Terry Wedson nie je blázon, či cvok. Je to génius.

Všetko, čo robí je na jeho vlastný prospech. Miluje vyhrávať a získavať čo chce, a preto potrebuje pracovať veľmi rýchlo na tom, aby bola výhoda na na jeho strane a keď zasiahnem, čo sa stane, bude už úplným výhercom boja.

Dostane Davida do neistoty a mňa ako na podnose. Je to ľúto, pretože ak to neurobím stane sa, že získa ešte viac, než kúsočky jeho psychiky.

Všetko bude v poriadku. Všetko Davidovi vysvetlím, keď budem znova pri vedomí. Vysvetlím mu to potom.

„Prestaňte!“vyhlásil som hlasnejšie. Musel som.

Postavil som sa, tlak mi stúpol a to spustilo krvácanie ešte rýchlejšie.

Bolo to nutné, bolo to tak, ako som to musel urobiť, aby ho nechal na pokoji. Bolo to tak, ako som si to vypočítal a nakoniec bolo to tak, ako si to Wedson vypočítal.

Hral so všetkými figúrkami a že mu to išlo sakramentsky dobre. Hrali sme s rovnakými figúrkami.

Dnešok mohol skončiť rôznymi spôsobmi, ale nakoniec to dopadlo iba jedným.

Koniec scenára 50 typ konca Š.

Stratil som vedomie.