Pár sekúnd som sa pozeral na  takmer prázdnu šachovnicu.

„Bola to výborná hra,“ozval sa prvý.

Zdvihol som hlavu a pozrel sa mu do očí. Nezračilo sa v nich nič, iba pokoj.

„Dúfam, že dodržíš svoju časť sľubu, tak ako mám v pláne ja dodržať tú svoju,“upozornil ma a začal elegantne upratovať figúrky na ich správne miesto.

„Bol to sľub,“odpovedal som mu nenadšene.

V tomto prípade doplatíme obaja.

Letmo prikývol do súhlasu.

„Môžem ísť domov?“spýtal som sa ho obratom.

„To je to jediné po čom práve teraz túžiš?“spýtal sa ma sarkasticky.

„Neberte si to osobne. Už v prvom momente som tu nechcel byť, ale nedostal som veľa možností, ako sa tomuto hraniu s vami vyhnúť. O tom ale vy môžete vedieť najviac,“odpovedal som mu a už sa nijako nezapájal do činnosti, ktorá obsahovala aj jeho.

Hlúpo som ho pozoroval.

„Isteže viem. Pravdaže držať ťa tu nemôžem a udržať sa mi ťa nepodarí,“povedal si skôr pre seba.

Postavil som sa zo stoličky. Zdvihol ku mne nezaujato pohľad.

„Ale najskôr si ešte sadni,“požiadal ma.

Urobil som to so zdvorilosťou, s ktorou ma o to požiadal.

„Ako si predstavuješ, že to skončí?“spýtal sa ma.

„Radšej by som neodpovedal. Nerobte to ešte horším než to je. Viem, že toto nieje koniec,“odpovedal som mu nepriamo.

Znova som sa postavil a povedal mu: „Pozdravujte matku.“

„To neurobím,“odpovedal mi.

„Myslel som si,“zašomral som si popod nos a urobil krok mimo hrací priestor.

Rovnako tak sa postavil Terry a nasledoval ma.

Neponáhľal som sa, kráčal som primeranou rýchlosťou a krotil v sebe všetky emócie. Zastavil som pred dverami.

Očividne bolo zamknuté.

Postavil som sa nabok a nechal ho predísť ma. Zastrčil kľúč do dverí a potichu ho pootočil, celý čas sa pozeral na mňa a ja som kvôli nemu začínal byť nervózny.

Vyvolal vo mne ten známy pocit, ktorý mi napovedal, že klame svojim telom i mysľou.

Díval som sa priamo na neho a nevedel ho prečítať.

„Prosím,“vyslovil zdvorilo.

Pootvoril mi dvere a nechal ma vyjsť prvého. Vystúpil som na chodbu, z ktorej sme sa sem dostali.

Spoza rohu sa vynorila postava a pevne sa okolo mňa zovrela.

Bol to muž.

Vzoprel som sa mu silou.

„Neber si to osobne,“požiadal ma Terry prosebne „po našej hre som si uvedomil, že je tu jedna vec, ktorú musím vyriešiť,“priznal mi svoje klamstvo.

Krútil som sa v mužovom objatí, ale ten so mnou nemal trpezlivosť, zovrel mi zápästia na oboch rukách a prekrížil mi ich na hrudi.

Zobral mi tak možnosť pohybu s vrchnou časťou tela.

„Čo?“spýtal som sa ho vydesene.

Terry mi neodpovedal a ani nechcel.

Asi to ani nemalo nič dočinenia so mnou.

Naznačil mužovi očami inštrukcie a ten ma odtiahol.

„Vaše slovo musí platiť! Počujete?!“zavolal som za ním, keď ma jeho poskok tiahol ďalej po chodbe od Terryho.

„O tom niet pochýb. Pustí ťa,“odpovedal mi vážne.

Hoci ma o tom presvedčil, nezbavil som sa strachu.

Ako ma chce indisponovať.

Terry zašiel naspäť do miestnosti a stratil sa mi tak z dosahu očí.

„Ak požiadam, aby ste ma pustili, pustíte ma?“spýtal som sa neznámeho poskoka.

Kým som mu nevidel do tváre bol pre mňa úplne neznámy. Nestíhal som za ním nohami a často som mu stúpal na špičky jeho topánok.

„Nie,“odpovedal mi stručne.

„Čo máte urobiť?“spýtal som sa ho teda z iného súdka.

„Mlč,“skrotil ma ďalšou jednoslovnou odpoveďou.

Nebol to hlupák.

Jeden z jeho najcennejších poskokov?

Zašli sme až na prízemie. Prešli do prístavby a tam ma zatiahol do miestnosti vedľa garáže.

Neuvoľnil ma. Jeho sila okolo mňa ani raz nepovolila.

Zastali sme.

Oddelil mi pravú ruku od tela a vystrel ju predo mňa.

Zovretie zápästia na mojej druhej ruke trocha povolilo a ja som to využil.

Odtiahol som sa od neho a pokúsil sa zvrtnúť.

Dokázal ma udržať za zápästia, ale poistil sa a zhodil ma z nôh.

Moja stabilita úplne povolila a on sa nechal stiahnuť mojou gravitáciou.

Dopadol som na zem chrbtom a dostal tak dokonalý výhľad na jeho poskoka. Nevadil mu môj pohľad, dokonca bol voči nemu ľahostajný.

„Vy ste policajt,“spomenul som si na jeho tvár.

Pokojne pracoval proti môjmu odporu.

„Teraz nie,“odpovedal mi viac ako troma písmenkami.

Prudšie mi vyrovnal ruku, keď ho prestalo baviť hrať so mnou preťahovanú.

Vzoprel som sa mu teda nohami, ale jemu to nijako nezasahovalo do práce s mojim telom. Zobral si prichystaný predmet z pultu, ktorý si tam predtým stihol vytiahnuť.

Zacielil som očami na jeho ruku.

„Čo to je?“spýtal som sa ho hlasnejšie.

„Nerob si to ťažšie,“poradil mi varovne.

Pätami som sa zaprel o podlahu a snažil sa od neho odtiahnuť.

Stačil mi jediný pohľad, aby som podľa znakov spoznal, čo bolo Terryho riešenie na indisponovanie ma.

„Nie,“požiadal som ho s očami na tenkej injekcii.

Zápasil som celou svojou silou.

„Nezabije ťa to. Bude to fungovať iba pár hodín,“informoval ma všeobecne.

Iba pár hodín, žartuje? 

Nerozmyslel som si to. Droga, ktorú tam mal pripravenú bol pervitín. Nemohol vedieť, čo to so mnou urobí, ale ja to môžem vedieť.

„Môžme sa dohodnúť,“vykríkol som keď sa ihla dotkla mojej ruky. Zastavil s pohybom a pozrel sa mi do očí.

„Nie,“odsekol.

Oklamal ma tak o pár sekúnd a ja som zostal nehybný akurát na toľko, aby mohol v kľude aplikovať drogu.

Takmer okamžite som mohol cítiť prítomnosť opiátu. Ustúpil o niekoľko krokov akoby sa bál, že môžem explodovať.

„Koľko?“vydýchol som otázku, kým som sa dostatočne sústredil. Nemôžem úplne presne vedieť, čo ma čaká, ale nebude to ani euforické ani šťastné. 

„Okolo 40 miligramov,“odpovedal mi.

Srdce sa mi rýchlo rozbúchalo a vzápätí nasledoval príval horúcej energie. Prúdila mi v krvi a pálila mi kožu na celom tele.

Pohľad sa mi rozostrel a oči ma okamžite začali páliť. Rozum mi radil byť v pokoji, ale telo mi kázalo žiť a užívať si.

Neexistoval žiadny príval dobrej nálady ani zázračného lietajúceho prášku.

Zosilneli mi emócie a moje túžby, hrôzy sa stali iba možnejšie na splnenie.

Policajt mi pomohol zo zeme.

Chvíľu som lapal po dychu. Srdce mi udieralo ako po dlhom adrenalínovom maratóne.

Metamfetamín fungoval ako budič.

Neexistovalo nič iné, než iba reagovať na situáciu okolo mňa rovnako energicky. Byť otrokom vlastného tela.

„Odporúčam ti rovno zamieriť domov,“ozval sa vedľa mňa. Pozeral sa na mňa spod nadvihnutého obočia.

Bola to rada, ktorú som nepotreboval, ale musel splniť.

„Kadiaľ?“spýtal som sa ho a on mi automaticky uvoľnil cestu von.

Pustil ma cez bočný vchod / východ.

Vonku bola tma. Uvedomil som si to až teraz.

Kráčal som po ceste a veci okolo mňa ma pútali svojimi zloženými skupenstvami. Jednoduché drevo sa zmenilo na drevo s miliónmi prívlastkov a chýb.

Môj mozog šalel. Ja som šalel.

Droga na mňa nefungovala ako na väčšinu obyčajných ľudí.

Prepadal som sa do stavu, ktorý sa nazýval „bad trip“. Môj vlastný mozog sa začínal brániť droge a telo sa tomuto rozhodnutiu rýchlo podvoľovalo.

Zvuky prechádzajúcich áut ma rezali v ušiach a nočné osvetlenie ma pálilo v očiach.

Iba som odhadoval cestu.

Prežíval som svoju nočnú moru. Bol som ako vystrašená postavička z hororu, ktorá bola už od začiatku odsúdená zomrieť.

Snažil som sa upokojiť. Nadýchnuť sa, ale nemohol som dýchať. Kyslík zredol.

Bola to moja predstavivosť.

Musela byť.

Boli to drogy. Bol som ako ponorený v hlbokej vode. Nemohol som poriadne dýchať. Zvuky duneli a telo som mal až príliš ľahké.

Potkol som sa na schode a dopadol tvrdo na zem.

Oči mi dopadli na veľký kvetináč. Spoznával som ho.

Sústredil som sa na neho a on sa vlnil v tmavých farbách.

Neviem, ako som sa dostal domov. Vôbec si to nepamätám.

Utekal som pred temnotou, ktorá ma nasledovala celú cestu. Pokúsil som sa postaviť, ale tá ma chytila za nohu a ťahala hlboko do seba. Snažila sa ma zabiť.

Nechtami som zovrel spád schodu a snažil sa uchytiť na betónovej kocke, z ktorej boli urobené schody, ale nedarilo sa mi to.

Išla po mne. Pot mi tiekol po krku a vpíjal sa mi do trička.

Zrazu sa objavilo obrovské svetlo a oslepilo temnotu, tak ako mňa.

„Keith? Sú dve hodiny ráno. Myslela som si, že sa k nám niekto snaží vlúpať!“pokarhala ma.

Zdvihol som tvár k dverám. Natiahol som ruku k zárubni a zachytil som sa jej.

„Pomôž mi, zabije ma,“požiadal som sestru vydesene.

Mal som príšerný strach.

„Prosím ťa, prosím,“lapal som po dychu.

„Čo je to s tebou?“zhrozila sa. Zachytila ma za ruku a pretiahla cez dvere.

Ihneď som sa zvrtol k dverám a nohami som ich zabuchol.

„Dostane sa dnu,“zašomral som zo sedu.

„Kto?“nechápala sestra.

„Nevidíš ju? Ide po mne,“stíšil som hlas, aby ma nepočula spoza dverí.

Blížila sa bola, stále bližšie. Bola tu.

„Vstaň,“požiadala ma prudšie sestra a zobrala ma za ruku, aby ma zdvihla zo zeme.

„Umriem,“povedal som jej do tváre a ona na chvíľu zamrzla. 

Dneska naozaj umriem. Možno by bolo jednoduchšie uľahčiť jej to. 

„Choď do izby,“rozkázala mi, „tam ťa nenájde. Som si tým istá. Zdržím ju,“hovorila ku mne sprisahanecky.

Pozrel som sa smerom kadiaľ ma posiela. Nebol to zlý nápad a aj tak som nemal moc na výber.

Šplhal som sa po schodoch po štvornožky.

Zabuchol som sa vo svojej izbe a zostal sedieť v tme civiac na dvere.

Môže prísť každú chvíľu, temnota. Ale bola tu všade okolo mňa. Nedalo sa proti nej bojovať.

Svetlo. Potrebujem svetlo.

Prikradol som sa k svetlu na stole a stiahol ho k sebe. Zapol som ho.

Svetlo ihneď vystrelilo do izby a všade zostalo šero. Pozrel som sa okolo seba.

Papiere. Všade boli papiere.

Načiahol som sa po jeden.

Papiere. Práca. Moja práca. 

Sústredenie mi pomáhalo vyrovnať sa so strachom a paranojou, ktorá mnou vládla.

Utrel som si spotené čelo. Bolo mi ako v pekle. Zrýchlený tep nespôsoboval len nekontrolovateľné búšenie srdca a návaly energie, horúčky a potenie.

Bolo tak veľa vecí, čo som chcel urobiť.

Pustil som sa do reorganizovania.

Bolo tu mnoho nepotrebných informácií.

„Keith,“sestra vošla do mojej izby v momente, keď som krčil a vyhadzoval nepotrebné papiere do jedného z rohov mojej izby. „Čo to robíš?!“ zasyčala.

„Musím to roztriediť. Je tu málo priestoru. Pracujem,“odpovedal som jej.

„Nie, nemusíš. To, čo musíš je ľahnúť si,“odporovala mi.

Zobrala ma za ruky a viedla ma do postele.

„Nie! Nie som unavený!“vytrhol som sa jej.

Mám dosť energie na to, aby som to stihol urobiť ešte lepšie. Množstvo vecí je neaktuálnych, nepravdivých alebo som ich nestihol dokončiť.

Prešiel som očami po informáciách, ktoré som zozbieral.

Moja myseľ fungovala úžasne rýchlo, ale všade okolo sa zbierala nebezpečná aura.

Viem, že sú to drogy a že ak sa poddám tomu pocitu temnoty, zhltne ma.

Zostával som na jednom mieste a nervózne klepal pätou o zem. Musím sa sústrediť, niečo robiť, inak ma zničí.

Zuby mi škrípali. Drogy musia vyprchať.

„Prestaň s tým prosím ťa,“vrhla sa na mňa sestra a zovrela mi sánku, aby som nemohol spojiť zuby.

„Tu máš,“pustila ma.

Prišla k stolu a vyhodila zo šuflíka niekoľko vecí, kým nenašla to, čo hľadala. Potom mi podala do ruky jeden z plagátov, ktorý som mal na stole.

„Vyrieš to,“prikázala mi odhodlane. Akoby už vedela správnu odpoveď.

Pozrel som sa na plagát.

Eulerova-Mascheroniova konštanta. Nevyriešený matematický problém.

Zdvihol som oči k sestre a tá nadvihla obočie.

„Nedokážeš to snáď?“spýtala sa ma vyzývavo.

Obišiel som ju a stiahol všetko zo stola. Položil som naň plagát a sadol si k nemu.

Dokážem to. Je to len problém, ktorý potrebuje vyriešiť.

Vytiahol som nejaké čisté papiere a začal.

Sedel som za stolom a snažil som sa na to prísť. Vedel som na čo a kde sa táto konštantíva používa, aj ako funguje, ale jej riešenie bolo v nedohľadne.

„Počúvaš ma?“spýtala sa ma sestra.

Ruku položila na plagát a zakryla mi naň výhľad.

Nereagoval som, potreboval som udržať myšlienku.

Bolo to dôležité.

Začal som už po niekoľký krát od začiatku. Potiahla mi plagát z pod nosu a strhla spolu s ním aj niekoľko mojich popísaných papierov.

Nepohol som sa. Všetko som si pamätal naspamäť.

Musím na to prísť. Nemôže to byť až tak ťažké.

„Keith!“vyslovila hlasnejšie. „Vieš koľko je hodín? Je sedem ráno.“

Uzavrel som sa pred jej hlasom.

Nemôžem sa nechať rozptyľovať, kým to nevyriešim. Ťukal som nohou o podlahu. Rýchle rytmické klopkanie ma upokojovalo a nechávalo v strehu.

Škrabal som špičkou pera na popísaný papier a skúšal teóriu stále dokola. Nešlo to.

Do podvedomia sa mi dostávalo dianie z môjho prostredia. Sestra sa prechádzala hore-dole po izbe.

Viem, že sa chcela rozprávať, ale najskôr jej dokážem, že to viem vyriešiť.

Vďaka droge som sa mohol dokonale sústrediť a plynutie času som nemusel vnímať.

Tlmene som cítil svoju telesnú bolesť, ktorá sa začala objavovať až pred koncom môjho výletu, ale sústredenie to všetko prerážalo.  

Zostávalo toho ešte dosť, čo som mohol otestovať. Teórie sa dajú skontrolovať.

Sestra strhla z okna papier, kde museli byť informácie o Davidovi a pokračovala v prechádzaní.

„Haló..Tu je Anna... Neviem, čo mám robiť. Môj brat, vlastne Keith, je ako v tranze. Nereaguje na mňa...Odišli. Povedala som im, že spí... Neviem,čo mám robiť,“rozprávala do mobilu.

Snažil som sa vytvoriť vzorec, ktorým by šlo pozmeniť znenie teórie, ale jediný papier, ktorý mi zostal pod perom bol popísaný tak, že sa nedalo rozoznať staré od nového.

Otočil som ho. Vyšlo to narovnako.

„Od druhej rána sa nepohol. Ak by nedýchal asi by som verila, že je mŕtvy,“ozvala sa po chvíli Anna.

V mojej izbe pribudol ďalší človek. Čas a dej prebiehal mimo mňa. Rovnako tak ako čiastočné výpadky energie.  

Počul som ho prichádzať.

David.

Nemal som čas, musím sa sústrediť, inak sa znova vráti. Čím menej som sa snažil, tým viac som prepadal panike.

Cítiť strach je ľudské, ale môj strach bol až chronický.

„Čo sa mu stalo?“spýtal sa jej.

Letmo sa ku mne dostával ich bezprostredný rozhovor.

„Neviem, prišiel v noci a bol úplne mimo. Hovoril, že ho niekto prenasleduje, ale nikto tam nebol a potom bol hrozne energický, akoby musel niečo robiť, inak sa stane niečo zlé. Povedala som mu nech vyrieši tento vzorec,“podala Davidovi plagát, „je to nevyriešený matematický problém a odvtedy tu sedí. Keď som ráno prišla ani nereagoval,“rozprávala na neho vystrašene.

„Môžem?“spýtal sa jej o povolenie.

Nezaznela odpoveď, ale bol som si takmer na sto percent istý, že prikývla.

David sa priblížil opatrne k môjmu stolu a sklonil sa k jeho rohu tak, aby mi videl do tváre. Snažil sa zachytiť môj pohľad a neustával v trpezlivosti, kým to nespravím.

Ťukol som k nemu na sekundu pohľadom.

Naozaj to bol on. David.

„Čo robíš?“spýtal sa ma milo.

Musím sa sústrediť, zbláznim sa, ak sa znova nebudem mať na čo upnúť. 

Asi sa začínam viac obáváť toho, čo sa stane ak droga úplne vyprchá.  

David sa zodvihol a prišiel bližšie. Bol pokojný a voňal. Všade okolo mňa sa zvíjala jeho energia.

Netrpezlivo som začal ešte rýchlejšie ťukať nohou o podlahu.

Uvedomoval som si, že čím je bližšie, tým menej myšlienok sa mi v mozgu tvorí.

Natiahol sa ku mne ľavú ruku, položil mi ju na trepajúcu sa nohu a druhú mi položil na písajúcu ruku.

Otočil ma k sebe na stoličke.

„Viem, že je toho práve teraz na teba veľa, ale potrebujem súrne tvoju pomoc,“požiadal ma priateľsky.

Pevne som zovrel sánku, aby mi prestali mimovoľne škrípať zuby. Akoby som niekedy mohol odmietnuť jeho prosbu. Môže ísť o niečo vážne.

„Potrebujem, aby si sa na mňa pozrel a povedal mi úprimne, čo je to za drogu,“oslovil ma intímne.

Nikomu som nikdy nechcel pomáhať tak, ako jemu a on potreboval pomôcť, ale mne.

„Metanfetamín, pervitín, piko, pedro, péčko, perník, speed,“vyslovoval som všetky názvy a prehodil svoju teraz už stagnujúcu energiu a sústredenie na svoju odpoveď.

„Dobre,“vydýchol, „a teraz. Stále sa na mňa pozeraj,“žiadal ma vážne.

Robil som to, ale nepomáhalo mi to s mojim problémom.

„Musím sa sústrediť,“zložil som si jeho ruky z môjho tela a otočil sa späť k stolu.

„Prečo?“spýtal sa ma.

„Ak sa nesústredím, je všade okolo mňa a sleduje ma. Chce ma zabiť. Sústredenie mi pomáha,“prezradil som mu tak, ako predtým mojej sestre.

Sledovala nás od dverí a prestupovala na nohách.

„Kto?“pýtal sa ďalej.

„Temnota. Tú ktorú poslal Terry. Je všade. Všade. Musím to dokončiť. Bolí ma z toho hlava,“vysvetľoval som mu rýchlo, aby som sa mohol čo najskôr vrátiť k svojej práci.

„Dobre,“prikývol, „teraz mi povedz, čo by si rád robil,“oslovil ma pokojne.

Zacvakal som zubami.

„Chcem, aby to už prestalo,“vyslovil som svoje myšlienky.

Cítim sa akoby som bol v napätí a nedokázal sa uvoľniť. Psychicky som bol vyčerpaný, ale moje telo si nechcelo oddýchnuť.

Vedel som však, že sila drogy začína slabnúť.

„Som tu. Nemusíš sa báť, že by sa ti niečo stalo. Budem tu pre teba,“povzbudil ma.

Opatrne sa ma dotýkal a ja som mu dovolil zobrať mi moju nevyriešenú úlohu.

Naznačil mi aby som sa postavil.

Neochotne som spolupracoval. Takmer okamžite som vedel, že sa vraciam do svojho predošlého stavu paniky.

„Myslím, že sa to volá Bad trip,“posťažoval som sa za tak úplne očividnú vec, až to bolo hlúpe.

„To vidím,“pousmial sa.

Posadil ma na moju posteľ a odkryl mi priestor, kde ma chcel uložiť.

„Nezaspím,“informoval som ho skôr než zistil, že jeho snaha v tomto smere bola zbytočná.

Triasol som sa. Nútiť niekoho spať po tom, čo pred chvíľou vstal, bolo úplne márne aj napriek konca mojej jazdy.

„Ale zaspíš,“ubezpečil ma dominantne, akoby mi chcel naznačiť, že si nemôžem príliš vyberať.

Potom sa otočil k dverám na moju sestru. Stále nás mala na očiach.

Keď zistila, že sa na ňu David pozerá vystrela sa.

„Budeme potrebovať vodu,“požiadal ju nepriamo o pomoc.

Ona iba letmo prikývla a mlčky odišla.

Prvý krát ju vidím v tak zmätenom stave. Nechápe, ako som sa dostal k drogám, ale to by sa jej ani nepodarilo pochopiť. 

David sa ku mne sklonil.

„Čo sa dialo, keď ťa odniesol?“spýtal sa ma potichu, akoby sa bál, že sestra počúva pri dverách, ale práve preto ju poslal po vodu.

„Hrali sme šach,“odpovedal som mu.

Zahrabal som sa tvárou do vankúša a bojoval. Drogy začínali pomaly vyprchávať a ešte len teraz začínal boj.

Doteraz som bol v neustálom tranze. V uzavretom kruhu, ktorý pre mňa vytvorila známa psychotropná látka, avšak keď sa začínala odbúravať prichádzala bolesť.

„Šach, to znie nevinne,“poznamenal pre naše uši.

Neprichádzajú abstinenčné príznaky, ale niečo ako „opica“.

„Áno, ale iba znie,“zašomral som znechutene.

David ma opatrne pohladil po chrbáte.

„Chceš sa rozprávať?“navrhol mi pokojne.

Nechal ma rozhodnúť, ale práve v tento moment som to nedokázal. Zovrel som vankúš a vydýchol. Musel som vyventilovať zlú energiu.

„Už prestávajú fungovať?“vydedukoval z môjho rýchleho výpadku energie.

„Uhm,“vydýchol som súhlasne do vankúša.

Dych som mal horúci a pot ma začínal mraziť na koži. Do nášho takmer tichého rozhovoru vbehla moje sestra.

„Mám tu vodu.“

Cítil som, ako sa po ňu David zdvihol a počúval zvuk jeho pohybu, až kým sklo pohára nekleplo o podlahu v izbe.

„Môj brat nikdy nebral drogy,“snažila sa presvedčiť Davida, ten v tom ale nepotreboval urobiť jasno.

„Ja viem,“upokojil ju svojou odpoveďou.

Zostalo medzi nami všetkými klasické štvorsekundové, trápne ticho.

„Pôjdem. Budem vo svojej izbe, ak by sa niečo dialo,“oznámila už istejším hlasom.

Nebola vo svojej koži, ale ja som v nej nebol už hodne dlhú dobu.

David sa zošuchol nižšie na posteli a ľahol si ku mne.

Dotýkali sme sa len občas, ale mne to ako povzbudenie z jeho strany stačilo. Odvážil som sa k nemu pozrieť aspoň jedným okom.

Pozoroval ma.

Tak, ako som si vďaka mojej intuícii myslel.

Vyzeral unavene. Nič na ňom zrazu nebolo ako v deň, keď sme sa stretli.

„Čo?“spýtal sa ma potichu.

Prepadla ma myšlienka, že tušil, na čo myslím.

„Vyzeráš zle,“povedal som mu úprimne.

Zaprel si rukou hlavu a pousmial sa na mňa.

Rozprávali sme sa šeptom.

„Ale aj tak som na tom určite lepšie ako ty,“podpichol ma.

Aspoň, že jeho osobnosť sa nemení. Rozhovor s ním mi pomáhal. Cítil som sa oveľa lepšie už len preto, že bol pri mne. 

„Nespal si.“ Prezradili mi to Davidove oči.

Vrásky, ktoré nie je takmer vidieť zosilneli. Zdalo sa, že zostarol. Kvôli mne.

„To je pravda. Nemohol som, kým som si nebol istý, že si v poriadku,“povedal mi milo.

Vyložil si ruku nad moju hlavu a ľahol si ku mne na vankúš.

Ticho som ho sledoval.

Niečo mu zrazu napadlo, všetko som to mohol pekne sledovať v jeho očiach. 

„Čo by si povedal na výlet?“spýtal sa ma zrazu.

Bolo to impulzívne rozhodnutie.

„Kam?“

„Niekam preč. Na pár dní. Len ja a ty. Nič viac a nikto iný.“

„My dvaja.“

„Presne tak. Ďaleko od všetkého a všetkých.“

„Na veľkú expozíciu novo otvorenej vesmírnej vyhliadky do budúcnosti. Od NASA,“vyslovil som takmer mechanicky.

„Skôr som mal namysli niečo s názvom, ktorý neobsahuje toľko cudzích slov. Povedzme vychádzka do prírody a pozrieť si pamiatky. Možno niečo v okolí vody.“

„Nie. Príliš veľa nebezpečných podnetov,“vyjadril som svoj nesúhlasný názor.

„Takže ty si budeš ešte aj sťažovať.“

„Uchádza ti ale hlavná pointa,“pochválil som sa mu. Srdce mi plalo po pochválení. Terry nemal pravdu.

„Aká?“spýtal sa ma s jasným, nehraným záujmom. Toto bolo to, čo som chcel, potreboval - byť normálny.

„Súhlasím s tvojím nápadom,“usmial som sa neho a David na chvíľu zaskočene mlčal, no nakoniec uvoľnil tvár do ľahšieho úsmevu.

Rukou, ktorú si vyložil nad moju hlavu, ma pohladil po vlasoch.

„Ďakujem,“telom sa trocha nadvihol a prisunul sa ku mne tvárou, „za to,“dopovedal v jedinom výdychu.

Inštinktívne som si navlhčil pery.

Sklonil hlavu a dotkol sa môjho čela tým jeho.

Natiahol som k nemu ruku a slabo sa ho dotkol.

Cítil som ako privrel oči.

Všetky moje pocity mi hovorili, čo mám urobiť, aby som sa cítil ešte bezpečnejšie po jeho boku. To, čo mi mohlo pomôcť zabudnúť na triašku a bolesť svalov po triezvení.

Dotyk som premenil na stisk a prisunul som sa k jeho telu, aby som ho objal. Hlavou som sa oprel o jeho hruď a počúval, ako mu bije srdce.

Zaspal.

Ale to mi bolo už jedno. Bol tu, pre mňa a pri mne. Nič iné som už nepotreboval.

Neviem, ako dlho trvalo, kým som zaspal a aj keď sa mi to konečne podarilo, nebolo nutné hľadať na to odpoveď. Dostal som sa do bodu úplnej únavy. Kedy si moje telo vyberie toľko energie, koľko vyprodukovalo počas účinkov drogy.

Výpadok mojej mysle i počas spánku mi však nekonečne pomohol.

Nezregeneroval som sa. Možno trochu, z istého hľadiska.

Tento drogový výlet bol pre mňa cestou späť a Terry to vedel. To, že ma zdržal bola úplná pravda.

Stratil som čas, ktorý som mohol venovať jeho chytaniu. Čím bližšie som mu tam bol, tým väčšiu šancu som mal na to, že ho zvládnem. Ale on mi ukradol tie najvzácnejšie hodiny a čistú myseľ.

Z toho, čo sa stalo v jeho dome, dokonca ako vyzeral, či kde sa nachádzal. To všetko upadlo do zabudnutia. Tak rýchlo, ako si môj mozog chcel predtým všetko zapamätať, som teraz zabúdal, keď drogy vyprchávali.

Poistil sa.

Zobudil som sa prudkým precitnutím. Bola mi zima. Bolel ma žalúdok a v ústach som cítil pachuť.

Nemotorne som prešiel rukou prázdne miesto vedľa seba.

David tu nebol.

Otvoril som oči do tmy. Vonku bola hlboká noc. Rozhodol som sa ísť na vecko.

Celý drevený som zišiel z postele a vylial pohár, ktorý bol stále položený vedľa nej. Ucítil som smäd, ale práve teraz som o tú možnosť uhasiť ho prišiel.

Zabalil som sa do svojej prikrývky a prišuchtal sa až k dverám.

Bol som po riadnom žúre.

Na chodbe bola tiež tma. Prešiel som cez chodbu a splnil všetky svoje životné potreby. Od tých najzákladnejších.

Započul som hlas.

Zastavil som vodu z kohútika a utrel si ústa chrbtom ruky. Neviem, či môžem dôverovať všetkému, čo počujem, ale logicky z teoretické hľadiska by som mal byť už v poriadku.

Chvíľu som načúval do šumivého ticha a pomaly sa tak pohol von z kúpeľne.

Započul som ho znova.

Tenký ženský hlas.

Sestra.

Otvoril som dvere do jej izby, ale nebola tam.

Otočil som sa teda úplne opačným smerom a zastal pred schodiskom, než som sa rozhodol zísť po ňom. Možno mi napadlo, že by som sa mal trocha obávať, čo sa vlastne snažím objaviť, ale viac než to som to chcel iba vedieť.

V našej kuchyni sa svietilo.

„To sa nedá,“nesúhlasila sestra pobavene.

„Nie, hovorím ti pravdu,“odpovedal jej David pobaveným hlasom.

Moji rodičia sú určite doma. Musel sa pred nimi schovať. Inak by tu asi nemohol byť. Sestra sa chichotala s ním, až sa ozvala prvá:

„Myslím, že je to úplne nemožné..“

David ju energicky prerušil.

„...a preto chceš vedieť, ako a prečo som sa do neho zamiloval,“vydedukoval vážne.

Oprel som sa o stenu vedľa kuchyne. Nemal som pocit, že to nie je správne. Hovorili o mne, chcel som vedieť, čo jej chcel povedať.

„To rozhodne,“pripustila sestra.

Počul som, ako sa Anna pohybovala po kuchyni a veľmi potichu niečo pripravovala.

„Nie je to zas tak romantické ako by sa zdalo. Na začiatku som ho skutočne nenávidel. Je veľmi narcistický voči jeho genialite. Liezlo mi to na nervy, ale potreboval som ho. Prvé, čo som však spravil bolo, že som ho opil a , no, ublížil mu,“rozprával a Anna dodala:

„Vyspal si sa s ním,“doplnila tú časť, ktorú vo svojom rozprávaní chcel premlčať.

Na sekundu zostalo ticho, ale ja by som stavil na všetko, že David sa pousmial, aby zakryl neistotu.

„Áno, máš pravdu, asi o tom vieš,“vyslovil trochu zahanbene.

„Niečo málo, to priznávam.“

Šramot ustal, keď si k nemu prisadla.

„Áno, vyspal som sa s ním a vedel som, že keby som ho predtým neopil, nikdy by sa to nestalo. Neviem, čo presne som tým sledoval, možno som nakoniec bol naozaj iba naštvaný na to, že Keith dokáže urobiť pre niekoho, koho nepozná viac ako ja a to som toho človeka poznal roky. Po jeho boku som prvýkrát začal spoznávať boj s neistotou a bezcennosťou. Má ma za hlupáka. A možno to je pravda. Oproti tomu, aký je on chytrý.“

„Miluješ ho strašne, však?“skočila mu Anna zamilovane do rozprávania. David sa sykavo nadýchol.

„Áno,“vydýchol vzápätí, na čo ustal v rozprávaní. Nastalo chvíľkové ticho.

„Prosím,“popohnala ho sestra.

„Čo ti mám k tomu ešte povedať?“

„Kedy si si to uvedomil, to, že ho miluješ?“

„Nebolo to tak, že by som sa zrazu zamiloval. V ten istý deň, ako som ho opil a on odpadol, som sa o neho musel postarať. Vtedy mal takú chvíľu, kedy sa so mnou bavil zo sna. Možno to bol ten moment, keď som mu podvedome začal dávať priestor v mojom živote. Pretože po tej noci som ho už nedokázal nenávidieť,“povedal jej osobne.

Bez dychu som načúval.

Vôbec som o tom nemal tušenie. Nepamätám si to.

„Čo ti povedal?“vyslovila nedočkavo svoju otázku.

Odpoveď, pre ktorú zostalo ticho som túžil vedieť aj ja.

„Vlastne nič zaujímavé. Povedal niečo ako:"Ty si ten najhorší idiot, akého poznám.“ dopovedal pobavene David.

Pritlačil som si rukou úsmev, aby nebolo počuť môj smiech.

Áno, presne toto sa mi podobá. Uraziť ho, keď mi pomáhal so zvratkami.

„A to ťa prinútilo naďalej ho nenenávidieť?“nechápala.

„Nie. To on ma prinútil. Pretože mal pravdu. Ublížil som mu, pretože som bol hlúpy a neveril mu. Moja hrdosť bola pre mňa dôležitejšia ako to, čo pre mňa spravil, hoci vôbec nemusel,“snažil sa jej objasniť jeho lásku ku mne.

„Prepáč, ale asi tomu nechápem,“zasmiala sa nesmelo a David urobil nejaké tiché gesto, ktoré som nemohol ani vidieť, ani počuť.

Usmieval som sa a vedel, že vďaka jeho slovám som sa do neho zamiloval ešte viac, ako som skutočne bol schopný zniesť.

Pritiahol som si na plecia prikrývku, ktorá mi skĺzavala dole.

Viem, že mi jeho úprimné slová neboli určené. No aj napriek tomu som necítil vinu.

Zabránil som svojmu pokušeniu prísť do stredu ich rozhovoru a tak som sa otočil k odchodu. Pravdepodobne to tu aj tak za chvíľu zabalia.

Potichu som sa znova zakrádal po schodoch do izby. Bola to krátka cesta a čím vyššie som stúpal, tým viac mi chlad objímal holé nohy.

Do mojej mysle sa vnorilo zlé tušenie.

Ticho, ktoré vládlo na poschodí bolo prerušené studeným večerným vzduchom.

Moje dvere do izby boli jediné, z ktorých mohol prúdiť vzduch do domu.

Boli pootvorené.

Potichu som prekročil prah dverí z chodby do mojej izby. Videl som iba obrysy vecí a nábytku.

Vkročil som dnu a dvere do izby sa za mnou zavreli. Vystrašene som sa zvrtol.