„Do chemického skladu, musíš dokázať, že to bol pokus o vraždu,“vysvetlil mi naštvane.

„Si hasič, môžeš si to dokázať sám,“bránil som sa proti jeho nátlaku.

„Nemôžem,“odvrkol.

„Môžeš,“stál som si za svojim.

Čo si ten chlap myslí, že som jeho súkromný detektív?

„Nemôžem!“

„Môžeš!“

„NEMÔŽEM!“

„MÔŽEŠ!“

„KURVA! Nastúp si do toho auta!“ukázal naň nahnevane.

„Na to rovno zabudni! Si cudzí a ja s týmto nemám nič spoločné! Bola to iba moja dobrá vôla, že som ťa informoval. Takže teraz ma ospravedlň, idem DOMOV!“odrhol som sa od neho. Zvrtol som sa mu v rukách a zrýchlil svoj krok. Stihol som ich urobiť dokopy dva a pol, kým ma oblapil rukami a začal ťahať za ním.

„Okamžite ma pusti! Počuješ!“snažil som sa uvoľniť, ale tým ma ešte viac zvieral v zajatí. „Hej!“zavolal som na pomoc do celej ulice. David mi však na oplátku prekryl ústa dlaňou. Neprestával som mu nadávať cez prekryté ústa.

Prešli sme okolo dverí auta a potom ma ťahal ďalej. Zabočil pri jeho zadných dverách a natiahol sa aby otvoril kufor. Bez problémov ma vložil do kufra a zabuchol. Zaliala ma tma.

Čo to robí?!

„Hej!“búchal som z vnútra do vrchného kusa plechu kufra, „okamžite ma pusti! Toto je trestný čin proti slobode a ľudskej dôstojnosti...v mnoho spôsoboch:obmedzovanie slobody, únos, branie rukojemníka, bránenie slobody a nátlak. Vieš koľko rokov ti hrozí?! … HEJ!!,“reval som v tme, ale on ma nebral vôbec na vedomie.

Kufor sa naplnil zvukom motora. Pohli sme sa.

„Si hasič! Máš pomáhať ľuďom, tak ma okamžite pusti! Budem sa sťažovať! Doe, pusti ma! Nemám rád násilie! Udám ťa na polícií. Počuješ?! Polícií! Budeš sedieť natvrdo! Doe! DOE! DOEEE! Ak okamžite nezastavíš, rozmontujem ti auto! Moja sestra je násilníčka a keď sa o tomto dozvie skope ti riť!“

Hneď po tom, čo skope ten môj za to, že som sa nechal uniesť.

Tento boj s kufrom a idúcim autom ma unavoval. Nenechá  ma vystúpiť, kým nebudeme na mieste. Začal som si šetriť hlas.

Veď on ten kufor otvorí.

Pozoroval som tmu okolo seba a začal si zvykať na jej prítomnosť. Auto prudko zabočilo a ja som sa zaprel nohami. Štrk pod kolesami narážal zospodu do auta. Začali sme spomaľovať. Pokojne som ležal na nepohodlných veciach, čo mal  pohodené v kufri. Buchnutie dverami na aute ma presvedčilo, že vystúpil.  Počul som ako prešiel okolo auta a zatlačil tlačidlo aby otvoril. Oblialo ma svetlo. Zažmúril som oči, pred bodavou bolesťou v očiach.

„Myslel si na to, že by som mohol trpieť klaustrofóbiou alebo, že som mohol informovať políciu o tom, že si ma uniesol?“spýtal som sa ho podráždene.

Vykrútil ústa.

„Počúvaj, ak by si trpel klaustrofóbiou povedal by si mi to pred naložením do kufra a nechápem prečo si ich ešte neinformoval, možno ich bude aj potreba,“odpovedal mi.

Naozaj, ten chlap nevie cítiť, žiadnu vinu?  

„Zakryl si mi ústa! Ako by som ti to asi povedal?! Nebudem ti robiť psa, nie som detektív a neviem to! Takže, tento celý krok bol úplne zbytočný!“

„Počuj chytrák, ak nechceš o tomto všetkom polemizovať v kufri, tak si to ešte raz premyslíš,“povedal mi výhražne.

„Toto je únos a ja odmietam spolupracovať s násilníckym hasičom,“odpovedal som hrdo.

Nie som pre nikoho hračka len preto, že som viac inteligentný.

„Fajn,“mykol plecami spokojne a chcel ma zatlačiť rukami naspäť do kufra.

„DOBRE!“vykríkol som, keď ma tam znova skoro zavrel. Ustúpil od auta a nechal ma znova sa postaviť. „Pokúsim sa to urobiť, ale potom ma necháš ísť,“určil som si podmienku.

Prešiel ma ľahostajne pohľadom.

„Súhlasím,“prikývol a podal mi ruku aby to spečatil. Neisto som ju prijal.

Letmo mi ju zovrel a hneď potom sa natiahol po môj vak, čo som mal stále cez svoje plece. Rýchlo som sa uhol.

„Už zase mi chceš zobrať veci ako poistku? Povedal som, že to urobím,“zvýšil som na neho hlas.

Unudene mi hu strhol z pleca.

„Nebudeš ho potrebovať. Bude ti iba zavadzať.“ Dal mi ho dole a zabuchol ho v kufri.

Zas som bez vecí.

„Budeš musieť zostať vedľa mňa,“vyslovil s vážnym hlasom, „nie je to moc bezpečné.“

„Tak to by sme to tu mohli utnúť. Vieš aké je percentuálna pravdepodobnosť, že jeden z nás neodíde bez zranení?“spýtal som sa ho.

„Typujem, že vysoká,“odpovedal mi pokojne.

„Naozaj sa nezaujímaš o žiadnu bezpečnosť?“

„Ak by som sa zaujímal, nepracoval by som ako hasič,“odpovedal mi rýchlo.

Vydal sa k obhorenej budove a ja som ho len s prinútenia nasledoval.

Chce dôkaz? Má ho mať. Možno tu nejaký bude a potom to tu konečne utnem.

Prichádzali sme do budovy.

„Dávaj pozor kam šlapeš a nezabúdaj aj na to, čo je nad tebou,“upozornil ma.

„Nemali sme sem v prvom rade ani liezť,“zamrmlal som nepokojne.

Vzduch tu bol ťažký, naplnený oxidom a sparami z požiaru.

Kráčal iba pol kroka pred mnou a dával pozor na všetko okolo nás, akoby mal z každého kúta vyskočiť nebezpečný tvor. V podstate to tak aj bolo. 

Opakoval som jeho postoj a pozeral som sa okolo seba, ale nebolo tu nič, okrem čiernoty a toho ťažkého, horúceho vzduchu. Podlaha nám praskala pod nohami.

Neviem ani, čo tu hľadám. 

„Počuj,“otočil som sa na neho, „toto je zbytočné,“povedal som mu svoj názor.

Pravdou je, že toto zmysel má, ale nie vo dvojici. Ak existuje niečo, čokoľvek, čo by nám prezradilo, že tento oheň nebol nehoda, bude to takmer nemožné nájsť.

Všímam si o dve tretiny viac ako obyčajne inteligentný ľudia, ale to neznamená, že dokážem vidieť hneď to, čo hľadám.

David zastavil a otočil ma prudšie k sebe. V očiach mal hnev, ale jeho tvár bolo priateľskejšia, keď na mňa prehovoril: „Pred pár dňami umrel výborný hasič, ktorý mal rodinu a tá verí, že zomrel za správnu vec. Dnes sa zranil ďalší dobrý hasič, ktorý bol môj veľmi dobrý priateľ. Nerob to pre mňa, ale pre dvoch mužov, ktorý trpeli, možno, zbytočne. Ak sa nemýliš, neklameš a hovoríš pravdu je tu niekto, kto ubližuje mojim priateľom. Vieš, kto je to priateľ ak áno, urobil by si všetko aby si mu pomohol, nie?“

Pozoroval som jeho tvár. Hovoril pravdu, bol zranený. Hnev, ktorý ho tak spaľoval pramení z rany, ktorú som si nechcel všímať, lebo sa ma osobne netýkala.

Zahanbene som sklopil oči. Chce moju pomoc pre priateľov, ale ja ho obviňujem za to, ako si ju chcel vyžiadať. Vydýchol som, ťažobu z pľúc.

„Aj tak je to takto zbytočné,“vyslovil som, „nepoznám túto budovu, neviem o nej nič iba to, čo mám pred očami. Potrebujem viac informácii, ktoré mi postavia príbeh a ja si môžem podľa neho vyvodiť záver,“vysvetlil som mu.

„Čo teda potrebuješ?“spýtal sa ma pokojne.

„Je to smutné, ale potrebujem tvoju pamäť,“odpovedal som a on sa na mňa nechápavo zamračil.

„Bol si tu, videl, dýchal, cítil. Tvoja pamäť si zapamätala všetky tieto vnemy. Potrebujem aby si hovoril, presne to, čo sa stalo,“osvetlil som mu moju požiadavku.

Poobzeral sa stratene okolo seba.

„Prišli sme z týchto dverí,“ukázal na rovnaké dvere cez ktoré sme vošli.

„Nie,“zastavil som ho, „musíš ísť od začiatku. Povedz mi všetko, čo si pamätáš zo zásahu,“požiadal som ho. Zavrel som oči. Vizualizácia je dôležitá.

Začal rozprávať od momentu ako sa obliekli a vybrali výzbroj. Opísal mi príjazd aj políciu, ktorá tu už bola a vypočúval párik tínedžrov. Prvý prechod na hasenie, zvládanie hasenia, ale aj nečakaný výbuch, príchod záchranky po zvládnutí ohňa. Bol celkom presný, neváhal, jeho pamäť nebola až tak k ničomu ako som si myslel, že bude.

„Aké zranenia utrpel tvoj priateľ?“ spýtal som sa ho.

Chýbalo niekoľko dôležitých častí k celému obrazu. To, čo som mal v hlave boli  puzzle, ktoré ešte nevytvorili obrázok z obalu krabice.

Je veľmi ťažké pracovať so spomienkami niekoho iného. Pretože sú veľmi subjektívne. Všetko, čo mi povedal je minimálne z piatich percent nepoužiteľný osobný materiál, ktorý mozog sám prefarbí, keď sa ukladá do krátkodobej pamäte.

„Popálené pľúca a početné popáleniny na tvári a krku i zozadu. Oblečenie ho ochránilo pred priamym ohňom, ale teplo, ktorému bolo vystavené jeho telo, nie. Preto má poškodené aj vnútorné orgány,“odpovedal mi, čo najpresnejšie.

Nešlo mi do hlavy niekoľko vecí: Ak je nahlásený požiar v budovách s chemickými látkami, alebo nebezpečným materiálom, odstavuje sa plyn. Hoci tie budovy môžu byť úplne prázdne, ako je táto. Lenže ak by to bol plyn nerozšíril sa aj ďalej ako na prízemie? Je ľahší ako kyslík to znamená, že musel stúpať a tým by vytvoril väčší okruh poškodenia. Niečo nevidím. Čo ?

„Chytrák, žiješ?“ozval sa a dotkol sa môjho pleca. Nechal som zatvorené oči, ale striasol jeho ruku.

„Nechaj ma, premýšľam,“odsekol som.

„Môžem nejako pomôcť?“ponúkol sa.

Rušil mi myšlienky.

„Nerozprávaj,“požiadal som ho.

„Dobre,“stiahol sa o niečo z môjho priestoru, „bolo by však lepšie ak by si chcel radšej premýšľať vonku. Bez kyslíkovej masky sa tu dlhší pobyt po požiari neodporúča,“dodal a ja som na jeho slová reagoval iba na polovicu.

„Kyslíkovej masky,“zopakoval som zamyslene.

„Áno,“prikývol, „látky z požiaru sa držia pri zemi. Bude ešte pár dní trvať kým úplne vyprchajú,“informoval ma o bežnej veci, ktorá mi nebola cudzia.

Pozeral som sa na neho. Jeho oblek z práce bol špinavý a rovnako tak aj jeho tvár. Jediné ako tak čisté miesto bolo okolo úst a nosa. Hypnotizoval som to čisté miesto.

„Kyslíková maska,“zamrmlal som si pre seba. NO, áno! „Z ktorého uhla prišiel výbuch? Od boku alebo presne z miesta kam šiel Simon?“spýtal som sa ho v rýchlosti.

Na chvíľu sa na mňa zaskočene pozeral. Moje rýchle reakcie ho zastihli nepripraveného.

„Rozmýšľaj,“ posúril som ho, „je to dôležité!“

Pozeral sa na moje pohybujúce sa ruky.

„Myslím, že od neho,“odpovedal neisto.

To mi stačilo. Spálené pľúca s maskou na tvári.

„Isteže my to nemohlo utvoriť obraz. Ja hlupák!“zovrel som naštvane pery.

Bolo to celý čas pred mnou a napriek tomu som sa pozeral inam. Otočil som sa k východu.

„Kam ideš?“zavolal za mnou vykolajene.

„Sme tu zbytočne,“odpovedal som mu cez plece, „celý čas sme na špatnom mieste.“

„To znamená, že už vieš, kde bude dôkaz?“spýtal sa ma. Zasmial som sa nad jeho otázkou a obrátil sa k nemu:

„Žiadny neexistuje,“povedal som smutnejšie, „si hasič, premýšľaj, ktorá látka sa považuje za najčastejšie oxidačné činidlo?“spýtal som sa ho.

Zamračil sa na mňa.

„Chceš ma poúčať o mojom vlastnom zamestnaní?“zamrmlal nespokojne.

„Proste odpovedz,“rozkázal som mu.

Nenadšene vzdychol.

„Kyslík?“odpovedal ako otázku, hoci to vedel.

 Nadvihol som obočie. Stále mu to nedošlo.

„Ty si chytrák, nie? Tak, čo mi ušlo?“spýtal sa nedočkavo, keď videl moje sklamanie z jeho jednoduchosti.

„V tomto prípade ti to vysvetlím  cestou do nemocnice, kde leží Simon,“odpovedal som mu cestou von.

Ďalej sa nepýtal.

Opatrne som išiel po zhorenej podlahe až von, kde ma náhli nádych kyslíka, vo vyššom percente, prebudila.

Išiel za mnou a mlčal. Otvoril mi jeho auto kľúčom na diaľku. Nastúpil som dozadu a pripútal sa do stredu. Pozoroval ma z jasným zaujatím.

„Mohol si si jednoducho sadnúť dopredu,“navrhol mi.

„Nie, to už by som radšej išiel do kufra, aj tam by to bolo bezpečnejšie,“odvetil som mu. 

„Aha,“povzdychol si.

„Netuším aký si vodič a preto nič neriskujem. S týmto miestom si zaistím 28 percentnú šancu na prežitie pri ťažšej nehode, vzhľadom k tomu, že nemáš airbagy,“zhrnul som mu celú situáciu.

„Ďakujem za dôveru,“poznamenal ironicky.

„Nie je začo,“odpovedal som mu za vďačnosť.

Videl som spätnom zrkadle ako pretočil očami a pokračoval v šoférovaní.

„Už mi to vysvetlíš?“načal tému, kým som za neho úporne sledoval cestu. Na záchranára je to príšerný vodič. Bezočivo obiehal autá a popri tom sa somnou rozprával.

„Áno, len sleduj cestu, prosím.“

David sa iba mojim slovám zasmial a vybočil do ďalšieho pruhu.

„Tak?“natiahol.

„Ak opomeniem tvoju vraždiacu jazdu, mal by si vedieť, že ...videl si tu značku, že máš ísť štyridsiatkou?“ukázal som mu na okrúhli príkaz, pridusene.

„Chytrák, má des z jazdy v aute? To by som nečakal.“

„Nie je vtipné vysmievať sa úzkostiam druhých ľudí,“vyčítal som mu, „okrem toho je to úplne logické auto je štatisticky najnebezpečnejší dopravný prostriedok.“

„To bude tým,že ich je najviac,“odpovedal mi.

„Tým sa nič nemení,“odsekol som s očami zabodnutými na ceste. Aspoň jeden z nás by sa mal sústrediť.

„Prečo chceš ísť za Simonom?“spýtal sa po krátkej odmlke. Stáli sme na červenej. Chváľabohu.

„Je jediný, kto môže potvrdiť, že mám pravdu a nemýlim sa,“

„Ešte stále neviem na čo si prišiel,“pripomenul mi urazene.

„No, áno. V tom sklade neboli hlásené už žiadne nebezpečné chemikálie, ktoré by boli pri vysokých teplotách a ohňu nebezpečné, to bola pravda. Sami o sebe tam neboli. Zvládali ste oheň, ktorý tiež nebol sám o sebe ničím výnimočným, ako si hovoril. Požiar potrebuje zdroj kyslíku aby sa šíril, rástol a postupoval, ak sú moje poznatky správne,“zastavil som v rozprávaní aby mi to potvrdil.

„Správne, ale kyslík sa pri požiari odburava prvý, vodnou parou sa riedia látky vo vzduchu aby sa nespájal s okolím požiaru,“vysvetlil mi dodatočne.   

„To je presne to o čom hovorím, postup, ktorý je jasný všetkým sčítaným ľuďom, odoberanie kyslíku. Požiar sa začína rednúť a vzniká tlenie,“vysvetľoval som a on ma pokojne počúval,videl som na ňom ako nenávidí moju prednášku, ale zároveň to chcel vedieť, takže nemal na výber. „Je to doba kedy začína nedokonalé horenie, v tedy pri nedostatku kyslíka v dyme vznikajú plynné látky, napríklad taký oxid uhoľnatý.“

Chcel mi namietať, že nie je tak hlúpy a toto už dávno ovláda, ale potom si uvedomil, čo sa stalo.

Červená preblikla na oranžovú a potom na zelenú. Stáli sme. Autá za nami začali trúbiť.

Prebudil sa z šoku a vyštartoval.

„Kyslík,“zopakoval si, nápovedu, ktorú som mu už raz podsunul, už pochopil „Oxid uhoľnatý zoxidoval s kyslíkom a to bol ten výbuch. Simon bol jediný, kto bol nablízku to znamená, že ho tam priniesol on, ako?“ pootočil sa ku mne, na odpoveď.

„Oči na vozovku?!“zvýšil som hlas. Poslúchol a obrátil sa. „Toto bol sekundu oriešok aj pre mňa, ale aj na to som prišiel. Každá kyslíková fľaša ma dva ventily, označené H a Y, stačí aby bol jeden z nich povolený a tak unikal  kyslík. Preto mal popálený krk zo zadu. Pretože kyslík unikal z poza jeho chrbáta,“vysvetlil som mu. Prichádzali sme k nemocnici.

„A tiež pľúca, ale Simon by takú chybu nikdy nespravil. To znamená, že niekto z hasičskej zbrojnice povolil ventil na jeho dýchacom prístroji,“vydedukoval zhrozene.

„Nie nutne,“vyviedol som ho zmiery, „nevnímaš viacero faktorov. Okolo vás sa mihne mnoho ľudí, mohol to byť ktokoľvek šikovný, stačí aby Simon okolo neho prešiel. Je veľa spôsobov ako sa to mohlo stať, ale náhoda to určite nebola.“

Zaparkoval na najbližšom mieste na parkovisku v areáli nemocnice. Obrátil sa ku mne a ja som sa zatlačil chrbátom o sedadlo.

Zase tá šelmia tvár.

„Uvedomuješ si, že iba zhoršuješ moje upodozrievanie voči tebe?“

„Stále si myslíš, že je to moja práca?“

„Keď nad tým poriadne zapremýšlam, čím ďalej tým viac,“dodal odmerane. Pozrel sa do spätného zrkadla a pretrel si dlaňami tvár. Vôbec mu to nepomohlo. Vyzeralo to stále rovnako.

„To ma z nejakého dôvodu uráža ešte viac, než by som chcel,“zamrmlal som. Snažil som sa iba pomôcť.

Vystúpil za auta. Urobil som to isté.

Otvoril kufor.

„Chcem hovoriť so Simonom sám,“informoval ma vážnou tvárou. Podal mi veci, „mali sme dohodu a tú si splnil.“ Zabuchol kufor, zamkol a kráčal k budove. Naše cesty sa konečne rozišli.

Obrátil som sa mu chrbátom a vydal sa smerom domov. Na hranici som si to však rozmyslel.

Zabudol som ho varovať, že keď to Simon prežil a bude si pamätať, čo sa stalo, stane sa chybou v pláne, ktorý bol tak dobre naplánovaný a tak bude musieť zomrieť.

Naozaj sa mi tam nechcelo. Musím ešte dokončiť svoju rozpracovanú opravu a potom je tu mnoho iných povinností. Mám jasné stanovený plán a v ňom, žiadne varovania a nezmyselné vyšetrovania nie sú. Napriek tomu, aké som mal záporné body, tu bolo mnoho bodov za to, aby som sa vrátil.

Nahnevane som sa zvrtol.

Analýza stojí za hovno!

Nakráčal som si to do nemocnice a vyšiel na intenzívnu starostlivosť. Logický utvorený záver.

Ako jediná časť celej nemocnice, tu bolo ticho a okolo všetkých tých mŕtvych dverí bez zvuku života sa tvorila hustá atmosféra. Zároveň tu však bolo aj najviac personálu a to bol značný a vlastne jediný problém.

Bez riadneho oprávnenia sem nemali, okrem rodiny, návštevníci prístup.

David má výhodu je to hasič, dostane sa kamkoľvek.

Z toho automaticky vyplýva, že budem vyhodený. Pristúpila ku mne sestrička s prísny pohľadom. Išla na ako na  zavolanie.

Prepodla ma očami keby som sa díval svojej sestre do tváre.

„Ako ti môžem pomôcť?“spýtala sa ma rovnako prísnym tónom.

„Vlastne to je veľmi dobrá otázka,“natiahol som si čas na premýšľanie, „volám sa Filip Darson a som nový praktikant, poslali ma, za doktorom,“začal som akože úpenlivo premýšľať a snažil som sa ju rukami pritlačiť, aby mi automaticky pomohla s menom.

„Doktorom Serveyom?“skúsila mi to vyčítať z pier.

Šťastne som sa usmial.

„Áno, ďakujem. Je mi to tak strašne ľúto, nemám moc dobrú pamäť na priezviská. No, áno. Tak tiež mi povedali, že bude asi ešte pri pacientovi s popáleninami, hasiča, myslím, že vraveli, že sa volá S..s-simon?“hral som a privrel oči, aby si myslela, že to bola pre mňa nová informácia a tak som si ju nestihol poriadne zapamätať.

„Tým si nie som istá, ale môžem to ísť zistiť,“navrhla mi milo. Mávol som rukou.

„To nie je nutné, určite toho máte veľa, potrebujem iba podpísať nejaké papiera a spýtať sa, že kedy bude najlepšie aby som začal s praxou. Je to len chvíľa a nechcem vás tým obťažovať, ktoré dvere ste hovorili, že to sú?“zakončil som svoje rozprávanie otázkou a pootočil som k nej svoje ucho. Jej mozog jej automaticky napovie, že mám zlú pamäť a musí mi tú informáciu zopakovať, bez toho aby si uvedomila, že mi ju ešte ani neposkytla.

„250,“odpovedala okamžite a ukázala na dvere za mnou na pravej strane.

„Ďakujem,“vydýchol som akoby mi odľahlo.

„Nieje začo, dúfam, že sa ti u nás bude páčiť,“vyslovila zdvorilo.

„Tým som si istý,“umelo som sa usmieval a pár krát rýchlejšie súhlasne prikývol. Pozrel som sa na dvere a ona si uvedomila, že ma tiež niečo na práci.

Ospravedlnila sa a nechala ma na chodbe.

250. Pozrel som sa, či ma nepozoruje. Nie, zašla niekam mimo môj zorný bod. Pootvoril som dvere veľmi potichu. V celkovej podstate som sa sem vkrádal a k tomu s klamstvom o praktikantstve.

Zákerné. Som to, ale rebel!

Okolo postele stálo viacej ľudí. Okrem Davida Doeho v izbe museli byť všetci ostatný, blízky príbuzný, hasiča Simona. Na neho som cez všetkých. jeho návštevníkov, nevidel. Počul som iba ako sa za neho nadychoval kyslíkový koncentrátor s ventiláciou, postavený z druhej strany postele. Nechcem predpovedať, že všetci plakali, ale plakali. Najviac, najstaršia že na v izbe. Starší muž bol, podľa obrúčky, ktorá sa podobala na tú ženinu, manžel. Ju objímal okolo pliec a hovoril jej niečo súkromné. Mladšia žena, sa nakláňala nad Davida a držala ho za plece. On jej iba niečo povedal a potom sa znova otočil na Simona. Naklonil sa blízko k jeho tvári a pobozkal ho. Na pery. Simona.

Prekvapilo ma to, pretože som nepredpokladal, že by mali taký druh vzťahu.

Posunul sa k jeho uchu a hovoril mu niečo mimo všetky reality.

Takže sú viac ako priatelia. Osobnejší vzťah, ktorí tajili pred svojimi kolegami, ale prečo by to robili? Prečo by klamali o tom, že sú spolu? Vlastne by ma to nemalo prekvapovať, že mi to zatajil, je to jeho vec.

Zavrel som potichu dvere a moje oči sa stretli s nahnevaným pohľadom dvoch ľudí, sestričky z minula a doktora Serveya. 

„Praktikant, hm?“spýtal sa doktor.

Vystrel som sa.

„Doktor Serveya,“podal som mu ruku ako starému známemu.

Držať sa klamstva bolo percentuálne najlepšie riešenie.

Mračil sa, ale potriasol si somnou rukou.

„Nepočul som o žiadnom praktikantovi, ktorý by mal nastúpiť v najbližšej dobe,“prehovoril s úplnou istotou. Stisol som pery.

„Máte pravdu,“stále som si s ním triasol rukou, aby som ho rozptyľoval, „pomýlil som si dátum. Taká nehorázna chyba,“zasmial som sa hlúpo, „verili by ste tomu?“

„Nie,“pokývala nahnevane hlavou sestrička. Prekliate ženské!

Prestal som sa umelo usmievať. Klamstvo spľaslo ako mydlová bublina.

„Do akej školy chodíš?“doktor mi položil presne mierenú otázku. Je to trik. Každá nemocnica, môže mať zmluvu s inou zdravotníckou školou. Pravdepodobnosť, že sa trafím na prvý krát je nulová. O počte zdravotných školách v meste moc neviem.  

Pustil mi ruku a zaujal výhražný postoj.

Oblizol som si pery.

„Možno by som asi mal odísť,“navrhol som s prstom na východe.

Obaja súhlasne prikývli.

„Asi by to bolo najrozumnejšie,“pritakal doktor.

Pomaly som sa sťahoval preč a všimol si, že dvere 250-tky sa otvorili.

Vyšiel David a chcel niečo povedať doktorovi pred dverami, ale nestihol to, lebo si ma periférne všimol.

Zamračil sa na mňa, nie priateľským pohľadom.

„Chytrák,“nadvihol obočie a čakal vysvetlenie.

Potom sa ku mne otočili aj doktor, aj sestrička.

„Už som na odchode,“ukázal som znova na dvere.

David sa nenechal odbiť: „Prečo si tu?“

„Chcel som ti ešte povedať o tom, že Simon bude v nebezpečenstve, keď sa preberie, ale viem kedy nie je vhodná doba,“odpovedal som pravdivo. 

„Simon sa nepreberie,“povedal mi, keď som sa chystal znova na odchod. Nepreberie?

Jeho tvár sa upokojila a svaly na nej mu ochabli. Zosmutnel. Tvár, ktorú mal špinavú, ale zato plnú mladosti zostarla ťažobou života.

Bodaj by nie, bol to jeho ,viac než , priateľ.

Obecenstvo sa začalo sťahovať a doktor aj sestrička mali zrazu kopec roboti.

„To je mi ľúto,“vyslovil som smutne.

Prikývol mi na prijatie mojej úprimnosti.

„Tak, keď už som povedal všetko, čo som chcel, pôjdem,“rozlúčil som sa so zapeklitej emočnej situácie.

„Počkaj, zaveziem ťa. Ako splátku za ten únos,“navrhol mi ochotne.

„To radšej nie?“pokýval som energeticky rukami.

Preskenoval ma urazeným pohľadom. 

„Vážne to nieje nutné, vonku je pekne a ty by si mal radšej zostať pri priateľovi,“snažil som sa ho odhovoriť od tak zlého nápadu.

„Potrebujem sa odreagovať, okrem toho. Myslím, že jeho rodina s ním potrebuje byť sama,“nedal sa presvedčiť.

„Odreagovať jazdou na aute. To vôbec nie je dobrý nápad.“

„O tom rozhodujem sám,“rozhodol tvrdohlavo.

Pohol sa k východu a nečakal na mňa.

„Len aby si vedel. Ja s tebou do toho auta už nenastúpim,“informoval som ho o mojom konečnom rozhodnutí.

„O tom sa s tebou hádať nebudem,“odpovedal stojac za svojim.

„Zavrieš ma do kufra ak odmietnem?“

„To by bola pre teba odmena. Pripútal by som ťa k sedadlu spolujazdca,“odpovedal mi so zdvihnutými kútikmi úst.

Striela si zo mňa!

Vyšli sme pred vchod a z parkoviska sa dvíhal hustý čierny dym. David ihneď spozornel.

„Horí,“oznámil mi, kým bežal k miestu požiaru. Zovrel som si popruh na taške, aby sa mi lepšie bežalo a snažil som sa udržať s ním krok. 

David zrazu začal spomaľovať a ja som sa pozrel na, čo sa díva.

Jeho auto horelo, ale oheň mali pod kontrolou niekoľký muži s hasičskými prístrojmi. Nebolo to nič strašné.

To znamená, že už s ním nemusím ísť v aute?! Chváľabohu!

Pozeral som sa na ten jav a striedal ho z obrazom prekvapeného Davida. Nemal už ako zasiahnuť.

„Asi si niekoho riadne vytočil,“vydedukoval som.

Pozrel sa na mňa s neidentifikovateľnou emóciou.

„Ja?“spýtal sa ma podráždene.

Zovrel som pery a mykol súcitne plecami.