„Asi si niekoho riadne vytočil,“vydedukoval som. Pozrel sa na mňa s neidentifikovateľnou emóciou.

„Ja?“spýtal sa ma podráždene. Zovrel som pery a mykol súcitne plecami.

Pevne zovrel čeľusť a natočil sa ku mne. Ups!

Zodvihol som v obrane ruky.

„Ja s tým nemám nič spoločné, prisahám,“snažil som sa ubrániť pred jeho pohľadom.

„Nemáš pocit, že je to ešte viac podozrivé?“spýtal sa prudko.

„Priznávam, že sa veci vyvíjajú proti mne, ale to neznamená, že som vinný. Je mnoho vysvetlení na túto nešťastnú nehodu.“

„Nehodu?“prerušil ma, „horí mi auto,“pripomenul mi očividné.

Pozrel som sa na obhorené auto pokryté penou z hasičských prístrojov. Mykol som plecami.

„Nuž, áno. To je tragické, ale v týchto momentoch sa väčšinou hovorí, že je šťastie, že sa nikomu nestalo nič horšie,“snažil som sa ho povzbudiť.

Pozeral sa na mňa tým pohľadom, ktorý mi povedal, že som netrafil ten správny systém povzbudenia. Vybral si z hasičských nohavíc mobil a vytočil nejaké číslo.

Z toho všetko, čo sa okolo deje to bude asi len odťahovka.

„Som hasič,“zdvihol ruku na ľudí s mobilom v ruke. Pohol sa k ľuďom, ktorí zahasili jeho auto. Niečo hovoril rýchlo do telefónu a medzi tým sa ešte bavil s ľuďmi okolo neho. Cítil som smrad spáleniny, ktorí sa ťahal z jeho auta. Pozeral som sa na tú spúšť a započul ako mi v taške tlmene zvoní mobil. Ihneď som poň ponoril ruku do vaku a snažil sa ho vyloviť. Chvíľu mi to trvalo, pretože sa prepadol až na úplný spodok.

„Áno?“zdvihol som s otázkou svojej sestre.

„Kde si? Suseda volala, že nikto u nás nie je? Nemal si doma byť už dávno?“pýtala sa ma s nepokojom, že sa mi mohlo niečo stať.

Bol to u Anny logický záver. Neporušil som svoj plán dňa už päť rokov a aj v tedy to nebola moja chyba. Spolužiaci ma nechtiac zamkli v telocvični. Dúfam, že nechtiac, v tedy tvrdili, že si ma nevšimli.

„Som v nemocnici,“odpovedal som jej aby som hu upokojil.

„V nemocnici? Panebože! Stalo sa ti niečo?“začala blázniť ešte viac.

„Nie, to horelo auto,“vysvetľoval som jej a ona vybuchla : „Horelo? Aké auto, Keith?! Otec ťa zabije až si mu pokazil auto! Povedala som ti aby si sa ho nedotýkal!“kričala a ja som sa ani nedostal k slovu, aby som jej to mohol vysvetliť. „Keď prídem domov, zabijem ťa prvá! Sľúbil si mi, že sa ho nedotkneš!“

„Nedotkol!“skočil som jej do reči, „to nehorelo otcove auto,“dodal som, kým nastalo chvíľu ticha.

„Kriste na neby! Ty si niekomu podpálil auto!“zrevala.

„Nie!“oplácal som jej to rovnakou hlasitosťou a všetci na parkovisku sa na mňa pozreli, aj s Davidom.

„Nie?“zháčila sa prekvapene.

„Nie! Snažím sa ti vysvetliť, že ma požiadal mestský hasičský zbor, aby som im pomohol s opravou počítača, tak som to urobil. No a potom mi jeden z nich ukradol veci..“

„Počujem ťa,“ozval sa David nabručane blízko mňa.

„..ale vrátil mi ich. Hneď v zápätí desiatich minút ma však uniesol v kufri jeho auta do chemického skladu..“

„Stojím hneď vedľa teba, nemyslíš, že je to trochu divné?“spýtal sa nahnevane.

Otočil som sa mu chrbátom a zakryl si mikrofón na mobile rukou.

„...tam ma pustil za výmenu, že mu pomôžem nájsť nejaký dôkaz o zločine, ale jediný, kto mohol potvrdiť, že ide o zločin bol v nemocnici a potom tomu hasičovi, čo ma uniesol, zhorelo auto,“dokončil som svoje nadchnuté rozprávanie a na druhej strane som počúval sekundy ticha.

„Vieš, nemusel si si vymýšľať túto historku. Jednoducho si mi mohol povedať, že si jej nechcel otvoriť dvere, pretože si myslíš, že je hlúpa až pod priemer obyčajnej populácie,“povedala mi urazene.

„Ale..“vyslovil som.

„Buď tak dobrý a otvor jej, dobre?“požiadala ma podráždene.

„Ale ja naozaj...“pokúsil som sa o to znova.

„Tie dvere! Choď jej otvoriť tie dvere. Ty si neskutočný! Počkaj keď prídem domov,“hovorila tým istým podráždeným tónom.

„Fajn, otvorím,“vzdal som sa rovnako iritovaný jej prístupom.

„Ďakujem,“vypľula a hneď na to zložila.

Robil som opičky na obrazovku mobilu akoby to bola jej tvár. Vraj si vymýšľam! Ts!

„Frajerka?“zasmial sa na mne.

Zastrčil som si mobil naspäť do tašky.

„Sestra,“odvetil som nezúčastnene, „z nevysvetliteľných dôvodov ste úplne rovnaký,“dodal som.

Nadvihol zaujato obočie a potom sa otočil za zvukom prichadzajúceho väčšieho vozidla. Odťahovka si prišla pre jeho úbohé auto, ktorému som to tepelné spracovanie úprimne doprial.

Aspoň v ňom nikoho nezabije jeho šialenou jazdou.

Z odťahovacieho auta, ktorá sa podobala na prepílenú dodávku s pridanou plošinou na ďalšie auto, vystúpil muž v jeho pracovnej uniforme. David k nemu prišiel a pozdravil sa s ním ako so starým známym.

Pozoroval som ako obaja, pomocou mechanizmu navíjania oceľového lanka, dostali obhorené vozidlo na plošinu. Zaistili ho na nej.

„Budete tak dobrý a zveziete nás do mesta? Budem potrebovať drink, ak mi rozumiete,“požiadal muža z odťahovky.

„Ste hasič a zhorelo vám auto?“opýtal sa ho pobavene muž.

„Tak nejak,“priznal rozmrzelo David.

„Nastúpte si,“muž mykol hlavou k jeho odťahovaciemu autu.

Zľutoval sa, ale úplne zbytočne, pretože ja do tej dodávky nenastúpim.

„Chytrák,“oslovil ma David. Stál pri otvorených dverách auta a čakal, že sa pohnem. Pohyboval som sa pomalým krokom k nemu, kým som hľadal výhovorky ako ho odmietnúť.

„Na to ani nemysli. Dodávka? Štvorkolesá smrť.“

„Nehysterči a nastúp si,“požiadal ma s predstieranou trpezlivosťou.

„Chceš ma mať na očiach, aby si si bol istý, že som to nebol ja, však?“odhalil som ho.

„Tak teraz, keď si si to vyjasnil, nastúp,“zopakoval svoj príkaz.

Zastavil som na dosah jeho ruky. Vodič odťahovky nás pozoroval.

„Nepáči sa mi to,“posťažoval som si.

„Nebuď baba!“potiahol ma za plece a vytlačil až na sedadlo. Vyskočil hneď na sedadlo vedľa mňa a zabuchol dvere.

„Môžme ísť?“spýtal sa nás vodič kompletne oboznámený nezhodami medzi nami.

„Áno.“

„Nie.“povedali sme naraz.

Zostal s rukou na kľúčiku od zapaľovania.

„Nevšímajte si ho. Nerád sa vozí autom,“ozval sa David skôr než ja.

Prudko som k nemu zvrtol pohľad.

Ukázal som na neho prstom a chcel poznamenať niečo štipľavé.

On však, nadvihol obočie a trochu naklonil hlavu nabok akoby sa vysmieval: „No, čo mi chceš?“

Stiahol som prst z jeho tváre a radšej sa pripútal. Múdrejší ustúpi a kým si to budem opakovať celú cestu stále dokola, možno sa dočkám aj momentu vystupovania z dodávky živý.

Trochu ma ukludnilo, keď sa ukázalo, že muž za volantom je vskutku dobrý, pokojný a hlavne vnímavý vodič. Úplný protiklad Davida Doeho. Pri spomienke na neho som sa k nemu trochu pozrel. Pozoroval cestu za oknom. Keď sa na neho nikto nepozeral, vyzeral až moc unavene. Ako by sa svetu nezveroval so svojimi pravými emóciami.

„Mohli by ste nám zastaviť?“otočil sa na vodiča s otázkou.

On sa pozrel na miesto, kde ukazoval David a potom stočil volant. Pristavil voz ku krajnici.

„Je v poriadku, ak sa ozvem ohľadom môjho auta až zajtra?“spýtal sa ho David než vystúpil z dodávky.

„Nevidím dôvod, prečo nie,“odvetil mu úctivo vodič.

Odopol som si bezpečnostný pás a vystúpil hneď za Davidom, odtiahol ma za golier trochu nabok a zabuchol na dodávke dvere.

„Mal by som sa vrátiť domov skôr než niekto z mojej rodiny. Bude to veľmi podozrivé ak ma tam nenájdu,“povedal som mu pravdivo. Teda, ja sám som tomu veril.

V rýchlosti zdvihol kútiky úst a potom ich znova pustil dole.

„Zaplatím ti jedno pivo, ako bolestné..“

„Bolestné za tvoju prítomnosť?“dopovedal som jeho vetu.

Ignoroval to, otočil sa mi chrbátom.

„Nasleduj ma, chytráčisko,“mávol do toho rukou aby ma privolal.

„Vážne chcem ísť domov. Som hladný a potrebujem ísť na vecko,“ozval som sa smutne.

Zastavil a počkal kým nebudem dostatočne blízkou. Objal ma okolo ramien a pritiahol ma k sebe.

Smrdí, čím ďalej tým viac. Zjavne mu to však neprekáža.

„To nepôjde, kým mi nepodáš pádny dôvod AJ k môjmu zhorenemu autu. Dosť by ma zaujímalo, aký máš príbeh na toto,“vysmieval sa mi so sarkastickým hlasom.

„Keby si zapojil aspoň jedno percento svojho mozgu, zistil by si, že jediná možnosť, ktorá je najviac možná je, že niekto už vie o tvojom vyšetrovaní na vlastnú päsť, kontroluje si stanovište a celý, čas ťa pozoruje. Pravdepodobne sa díva aj teraz,“

„Prečo to hovoríš s takým pokojom?“

„Ja nie som hasič, neprídem mu zaujímavý,“odpovedal som a on ma pretlačil dverami do baru.

„Tiež si si to štatisticky vypočítal?“spýtal sa ironicky.

Ukázal k baru dva prsty, ukazovák a prostredník, barman sa okamžite pohol do práce.

„Ja nejdem piť,“upozornil som ho, kým ma tlačil k baru. Posadil sa na stoličku a pred ním sa objavilo pivo.

„Zaujímavé,“natiahol nezaujato.

Pritlačil svoje pery k okraju pohára a odpil si niekoľkými hlbokými glgmi.

Barman položil pred mňa rovnaký pohár s rovnakým pitím.

„Ja nebudem piť,“ospravedlnil som sa aj pomocou rúk, „dám si vodu,“požiadal som ho namiesto toho.

„Nič mu nedávaj,“zahriakol barmana a pozrel sa na mňa otrávene , „v bare sa voda nepije,“upozornil ma.

„To nieje pravda,“namietol som.

Barman sa otočil na Davida ako mi odpovie.

„Dolej mi deci vodky,“požiadal barmana. Ten sa natiahol jednou rukou po fľašu a druho po pohárik.

„Dnes ti už padla?“spýtal sa Davida familiárne.

Mal som vedieť, že sa poznajú.

Zobral si od barmana vodku a na jeden šup ju do seba hodil.

„Áno, než sa opýtaš, mal som naozaj zlý deň,“vyslovil úprimne.

„Môžem ísť na vecko?“spýtal sa barmana.

Obaja sa na mňa prekvapene pozreli.

Čo? Je zdvorilé pýtať sa.

„Najskôr mi daj tvoje veci,“ David ku mne natiahol ruku.

Nahnevane som našpúlil pery.

Pohýbal prstami na ruke a vyžiadali si tak môj vak. Bližšie som si ho k sebe pritiahol a on mi ho znova stiahol z pleca. Položil si ho pred seba na bar. „Teraz môžeš ísť,“pustil ma.

Neviem, čo si mám myslieť. Explodujem mi hlava z jeho neľudského, nelogického prístupu.

Vykonal som rýchlo potrebu.

Priečilo sa mi myslieť na to, čo sa na mňa chystá v každom kúsku kúpeľne a radšej som ani nemyslel, akú hrozbu to to okolie pre mňa predstavuje a to len z bakteriálneho hľadiska.

Vrátil som sa do baru a na otvorenie dverí som použil tlak chrbátom. Predral som sa pomedzi partičky ľudí alebo iba jednotlivcov.

„Je mi to naozaj ľúto. Ako to zvládaš?“opýtal sa barman Davida s jasným súcitom.

Spomalil som krok, aby som mohol načúvať cudziemu rozhovoru. Presne tak. Načúvať, cudziemu rozhovoru.

„Rozišli sme sa skoro pred dvoma mesiacmi, takže sme sa v podstate v poslednom čase len hádali. Chodil za mnou s absurditami, že sa mu všetko kazí pred očami, že ho nový priateľ neoceňuje. Dnes som kvôli tomu vybuchol a pohádali sme sa pár hodín predtým než sme vyrazili na akciu. Najviac ma serie to, že som nemal šancu mu povedať, že tie kraviny, čo som povedal neboli pravda. Zajtra ho odpoja od prístrojov. Začínam si myslieť, že aj mne sa lepí smola na podrážky,“posťažoval si David s poloprázdnym pohárikom vodky v ruke.

„Pre Simona už nič nespravíš, ale skús spraviť niečo pre seba. Je to hasič a hrdina a bude ním aj keď umrie,“snažil sa ho povzbudiť barman.

David nadvihol pohári do vzduchu: „Na to si pripijem,“zvolal depresívne. Nalial ho do seba a položil hlasným ťuknutím vedľa ďalšieho prázdneho pohárika na barovom pulte.

„Musíš sa odreagovať,“navrhol mu jeho priateľ barman a David prikyvoval súhlasne hlavou.

„Máš úplnú pravdu. Dneska sa ožeriem a v polnapitom stave budem flirtovať pri bare,“stanovil si jasný cieľ.

Už som nemohol robiť menšie kroky a tak som sa dostal do obzoru barmana. Ten ku mne mávol bradou.

David sa otočil na barovej stoličke

„Si späť,“zvolal. Potľapkal na miesto vedľa seba a ja som bol prinútený sadnúť si na ňu.

Bolo to skôr nepriame vydieranie, mal všetky moje veci.

„Ideš v tú najlepšiu dobu, akurát si pripíjame na hasičov,“oznámil mi nadšene, ale znelo to smutne.

„Uvedomuješ si, čo spôsobuje požívanie alkoholu pre tvoje telo? Mal by si brať pri pití ohľad na váhu, výšku, zdravotný stav a mnohé iné faktory. Jeden pohárik je prospešný pre čistenie organizmu, ale väčšie množstvo ho začína ničiť. Pri 0,5 promile už začínajú...“ David sa znechutene zamračil a hodil mi veci na kolená.

„Ticho! Kvôli tebe mám ešte väčšiu chuť sa opiť pod obraz boží,“zašomral.

Potiahol po bare svoj pohárik a naklonil sa až ku mne. „Robíš si hanbu,“zašepkal a očami mi naznačil aby som sa pozrel okolo seba.

Nikto sa na mňa nepozeral, ale zato všetci pili alkoholický nápoj, aj keď ich hodnoty alkoholu boli rozdielné.

„Aj tak nechcem piť,“odpovedal som mu rovnako pošepky.

David sa odtiahol z hlasným nádychom .

„Tušil som, že to povieš a tak som ti dal načapovať nealko. Aspoň sa tvár, že piješ,“ukázal k môjmu poháru s pivom.

Nemám však pocit, že by sa jeho obsah zmenil. Nedôverujem mu až tak moc, že som sa nenapil.

Ublížene sa pozrel na barmana a ten stisol pery, privrel oči a prikývol ku mne v súhlase, aby ma posmelil.

„Tak a teraz,“ nadvihol pohárik, čo stále držal v ruke, „na hasičov,“predniesol.

Vzal som si pohár a odpil si z neho. „Primerané množstvo piva pomáha vo viacerých zdravotných veciach.“ Tým som sa prehováral prehĺtať.

David ma pozoroval a pridržal mi dno pohára vyššie.

„Pri prípitku do dna,“upozornil ma.

Poslúchol som iba do momentu než mi došiel kyslík.

Usmial sa : „No, skoro.“

Barman sa s nami začal baviť o tom, čo sa dneska dopočul v bare, ale skutočne som tušil, že sa ma snaží iba rozptýliť. Bol to veľmi očividný krok z dielne Davida.

Dopil som svoje pivo a na malý moment sa započúval do ich rozhovoru. Bol to „nezáväzný pokec“. Keď som sa otočil môj pohár bol zase plný.

David sa ku mne otočil a znova si somnou ťukol.

Priložil si pohár k perám nezaváhal som. To, že mi očami naznačil nech nezaostávam, bolo zbitočné.

Odpil som si iba zopár hltov a znova som počúval ako sa bavia o svojich problémoch. Keď ma ich reči začali nebaviť obzeral som sa okolo seba. Ľudia okolo nás sa bavili a popíjali. Bolo tu celkom dobre. Všetci boli zaujímavý. Otočil som sa k Davidovi a ten si odpil z piva.

„Na, čo sme pripíjali?“spýtal sa ho pokojne, lebo som si nebol istý.

„Na všetkých chytrých ľudí,“odpovedal mi milo a usmieval sa na barmana.

„Tak teda na géniusov a vynálezcov, tí sú dôležitý,“doplnil som ho nahlas a odpil si znovu.

„Nezabudni na svetový mier,“ozval sa David a ja som sa k nemu otočil z pohárom v ruke. Trochu som si znova odpil a v pohári už nič nezostalo.

V miestnosti začínalo byť horúco. Bojoval som s rukávmi na mikine aby som si ich vyhrnul.

„Prečo je to tak ťažké?“zamrmlal som sám pre seba a zasmial som sa.

Všimol som si ako mi barman čapoval ďalšie pivo a prilial mi do neho alkohol z druhej fľaše. Čo to robí?

„Čo spolu kujete?“spýtal som sa ich podozrievavo, keď pred mňa znova položil plný pohár.

Snažil som sa ich odhaliť, ale nejako som sa nemohol prinútiť sústrediť sa. Tie ich pohľady sú viac než podozrivé.

„Vôbec nič,“usmial sa David.

Vystrel som k Davidovi ukazovák a trochu som zabojoval so svojou rukou, aby som ju udržal namierenú na jeho tvár.

„Doe, ty mi klameš. Niečo ste vyviedli,“preskočil som prstom na barmana, „vy dvaja,“dopovedal som ťažkopádne a všimol si ako mi ušla ruka do boku. Pridržal som sa baru. Prehĺtol som chuť alkoholu v ústach a obzrel som sa okolo seba, sedel som okolo cudzích ľudí a bez myšlienok, že by som nemal, som pil. Ako?

Obraz mi občas ušiel z roviny a moje vnútorné ucho klamalo môj mozog. Zdvihol som prudko hlavu.

„Ty si... sa ma pokúšal opiť?!“obvinil som Davida a on sa začal smiať.

„No, chytrák. Blahoželám,“zatlieskal mi.

Odtiahol som sa rukami od pultu, aby som sa mu postavil. Čo si to vôbec o sebe myslím?!

Postavil som sa na nohy a jeho tvár mi zmizla z pred očí.

„Opatrne,“vytiahol ma na nohy a posadil späť na stoličku.

„Toto ti neprejde!“chňapol som po ňom rukou a on sa úplne v poriadku a ľahko uhol.

„Nebolo to ani tak ťažké, dve alkoholické pivá a v každom tri poháriky vodky,“prezradil mi pobavene.

„Hnevám sa!“vykríkol som na neho, „nesmej sa, keď sa hnevám. Si szlý.. hassič a VODIČ! Zavrel ši.. uhm! si ma do kufra,“mávol som k nemu rukou a on mi ju zovrel za zápästie.

Druhou rukou som na seba ukázal, „Mňa. Som zzáza, nie, zázzračné dieťa!“gestikuloval som aby som trafil slabiky.

„Áno?“nadvihol obočie prekvapene.

Vymanil som si od neho ruku a priložil si k ústam ukazovák.

„Ššš, nie sme .. tu sami,“ ukázal som mu celú miestnosť.

Prikývol sprisahanecky.

„Si opitý,“oznámil mi pobavene.

Zabával sa. Urobil som prekvapenú tvár, zakryl si ústa a prikyvoval mu k tomu hlavou ako psík na palubnej doske.

„Som opitý,“zasmial som.

„Hovoril som ti, že to nedopadne dobre,“ozval sa barman ustarane, „ak nepije. Už len to, čo vypil ho úplne zloží,“upozornil Davida a ten sa pozrel znova ku mne.

„To som potreboval,“odpovedal s vážnym pohľadom.

Stiahol som sa na stoličke trochu dozadšie.

Postavil sa z barovej stoličky a zovrel mi plecia.

„Povedz mi, čo máš spoločné s tým, čo sa deje?“spýtal sa ma prudko.

Pozrel som sa na neho. Preskočilo mu?

Prudko mnou trhol. „Odpovedaj!“prikázal mi.

„NIČ!“odpovedal som mu podráždene. Koľko krát to budem musieť tvrdiť, kým mi uverí?! „Nič som zaz- uhm -račné dieťa.“

„Áno, áno zázračné dieťa, čo to znamená?“

„Že veľa viem,“usmial som sa.

„Si blázon!?“pokýval nad mnou hlavou.

„Opitý,“vyškeril som sa ne neho a on mi uvoľnil plecia.

„Mal by si ho zaviesť domov, ak je to všetko, čo si chcel vedieť,“navrhol barman vážne.

David si založil rukou hlavu a pozrel sa ku mne.

„Naozaj som si myslel, že za všetkým si ty,“prehovoril na mňa ospravedlňujúco.

Povzbudivo som sa usmial.

„Nebol,“pokýval som hlavou, ale to sa ukázalo ako blbý nápad. Miestnosť sa na chvíľu rozhúpala. David ma znova zachytil a pomohol mi do správnej polohy.

„Zavoláš nám taxík?“spýtal sa barmana.

On iba prikývol a stratil sa mi z očí.

Vysmädol som. Natiahol som sa po pivo a David mi ho vzal so slovami: „Už ti stačilo.“

Znova som si spomenul, čo spravil.

„Opil si ma,“obvinil som ho.

Nebral ma na vedomie. Vybral si z peňaženky peniaze a zaplatil.

„Áno a už teraz ma to mrzí.“

„Spravil si to kvôli Simonovi?“

Na chvíľu sa zháčil.

„Odveziem ťa domov,“vyhol sa odpovedi. Mávol na odchod barmanovi a pomohol mi na nohy. Prehodil si cez plece moju tašku a vydal sa ku vchodu.

„Smrdíš,“vydýchol som.

„Ani z teba nevanie príjemný kyslík,“odvrkol.

„Vzduch,“opravil som ho a zamrmlal som: „To kvôli tebe.“

„No, veď áno, áno.“

Chvíľu sme čakali pred barom než sa pri nás zastavil taxík. David ma do neho naložil a sadol si hneď vedľa mňa. „Kde bývaš?“spýtal sa.

„Ja to viem a ty si to zisti,“zachechtal som sa. Nebavil sa.

„Kam to teda bude?“otočil sa k nám taxikár a ja som prepočul, adresu.

„Ako vieš o mne a Simonovi?“opýtal sa ma zrazu po chvíle ticha, kým sme sa viezli.

„Videl som ťa v nemocnici, bozkal si ho. Na pery,“odpovedal som mu pokojne.

„Iste. Mrzí ma, že som ti neveril,“ospravedlnil sa a zmenil tému.

„Nie si prvý, ani posledný, ale nikto ma kvôli tom ešte neopil,“otočil som k nemu hlavu. Moja energia začínala klesať a David sa unavene zasmial.

„Za chvíľu budeme vystupovať,“prehovoril potichu, akoby tušil, že zaspávam.

Taxikár prudšie zatočil do uličky, kde sme mali vystúpiť. Naozaj to trvalo len chvíľu.

David mi pomohol von z taxíka a potom aj hore schodmi. Otvoril si dvere pomocou náhradného kľúča a posadil ma na gauč. Unavene sa zložil vedľa mňa.

Hlava mi nechcela držať na krku a nechcene mi klesala bližšie k jeho rameni. Tak to nie.

Zaprel som sa rukou a odtiahol sa od neho.

Očami sa pozrel k svojim nohám a ja som si všimol , že som sa odťahoval od neho s rukou na tom najnevhodnejšom mieste: v jeho rozkroku.

Stiahol som ju späť veľmi rýchlo.

„Ten penis ma mrzí,“ozval som sa do trápneho ticha.

„Necháme to tak,“navrhol mi rozladene.

Pozeral som sa na jeho tvár a videl v nej, že sa asi hnevá.

„Naozaj som ti nechcel siahnúť na vtáka,“zašomral som.

„Myslel som to vážne, keď som navrhol, aby sme to nechali tak,“odpovedal mi prísne.

Postavil sa z gauča a odišiel niekam preč.

„Prečo ste sa rozišli?“zavolal som za ním kvôli trápnemu tichu, ktoré nastalo po jeho odchode.

„Vieš, že keď si opitý kladieš nevhodné otázky?“neodpovedal z niekadial.

„Ale stále ho máš rád,“povedal som.

„Hej, chytrák, sú veci, na ktoré je nevhodné sa opýtať,“povedal mi. Vošiel do izby a zložil si traky z hasičských nohavíc z pliec. Najskôr jednu traku a potom aj tu druhú. Pozoroval som ten pohyb. Všimol si ma a za trest ma potiahol z gauča a vytiahol na nohy.

„Kam ideme?“spýtal som sa ho.

„Musíš sa umyť, aby is konečne trochu vytriezvel,“odpovedal mi.

„Ako hasič máš radšej sprchu ako vaňu, však?“blbotal som.

Neodpovedal. „Nikomu to nepoviem,“pošepkal som mu.

Nadvihol obočie na jeho tvári sa vykúzlil pohľad, ktorý hovoril: Vážne?

„Mlčím ako hrob,“dodal som, aby mi veril.

„Ak neprestaneš rozprávať, pustím ti ľadovú vodu,“varoval ma.

Zvrtol som sa mu v rukách a chcel namietať, ale vrazili sme do seba a ja som zakopol pätou o zárubňu. Padol som na zem a David na mňa.

Keď som zistil, že žijem začal som sa smiať.

„Naozaj vtipné,“zamrmlal, „poďme vstaň,“snažil sa ma zdvihnúť. Oči som mal zabodnuté na jeho brade.

„Vieš, že z dola vyzeráš, mladšie?“spýtal som sa zamyslene.

„Čo nepovieš,“zasmial sa pobavene.

Natiahol som sa k jeho strapatým vlasom a dotkol som sa ich.

„Páčia sa mi tvoje vlasy. Sú voľné. Jednoduché,“mrmlal som zamyslene, kým som ich jemne hladil v končekoch prstov.

Zostal na štyroch a díval sa mi do tváre. Stretli sa nám oči.

„To je kompliment pre ženy,“zašepkal barytónom. Jeho telo len nepatrne kleslo no napriek tomu som zacítil jeho prítomnosť nad mojim telom. Neisto som zložil ruky z jeho vlasov. Pozoroval ma svojimi očami. Nútili ma cítiť jeho celkovú prítomnosť, ktorá mi z tejto blízkosti spôsobovala nedostatok voľného priestoru na dýchanie.

Pomaly klesol ku mne a ja som zadržal dych.

Vložil som medzi nás ruky a dotkol sa jeho tela cez tričko. Davidove svaly na hrudi pracovali pri každom jeho jemnom pohybe pod mojimi prstami a to ma zneisťovalo.

„Ale teba to neurazilo,“vyslovil som do našeho voľného priestoru potichu a trochu šokovane.

„Nie,“prisvedčil. Sklonil sa ešte viac. Cítil som ako sa mi zovrela hruď, keď mu zapracovali svaly. Oči mi zbehli po jeho tele a znova k nemu do očí. To bude tým, že mám v sebe veľa promile!

„Neurazilo ma to,“dodal takmer pri mojich perách. Nasucho som prehltol. Moje myšlienky sa rýchlo rozohnali. Určite to je kvôl-li .. čo?