Napriek môjmu železnému rozhodnutiu som nemohol tak rýchlo podnikať. Pravdou je, že v tak skorých ranných hodinách je nemocničný komplex neprístupný verejnosti a práve to bol dôvod, prečo som sa  rozhodol najskôr vyriešiť iné problémy.

Informácie.

Internet je, ako inak, výborným spolupracovníkom, ale nie až tak spoľahlivým ako samotné knihy. Nie všetko sa dá označiť za pravdivú informáciu.

Počkal som si, kým otvoria študentskú knižnicu a povyberal si tituly podľa obsahov na internete. Zabralo mi to hodinu. Len kým som vybral skutočne potrebné veci.

Ráno v meste prichádzalo rýchlejšie, ako môj racionálny rozum.

Položil som kôpku kníh na pult pred mladšie dievča.

„Bude to všetko?“spýtala sa milo. Očami som posledný krát prešiel chrbáty kníh.

„Áno,“odpovedal som skúpo. Skladala moju kôpku kníh z vrchu a vhadzovala si ich do počítača.

„Chystáš sa na skúšky z medicíny?“vyzvedala, kým bolo okolo nás ticho.

„Nie,“držal som sa svojho.

„Ah, tak,“prikývla. Pochopila, že nemám náladu na rozhovori.

Pozoroval som svoj zdroj informácii. Budem ich potrebovať rozložiť.

„Koľko stojí neopraviteľné poškodenie knihy?“napadlo mi spýtať sa jej.

„Podľa druhu knihy, ale ak bude nečitateľná, tak plnú sumu,“odpovedala mi pokojne.

„Koľko stoja všetky knihy dokopy?“zhrnul som to nech to mám z krku.

Som si plne vedomý toho, ako tieto knihy skončia. Zháčene sa na mňa pozrela.

„Ahm,“sklopila k oči k počítaču, „spolu stoja okolo stovky,“ povedala mi.

V hlave som si prešiel svoj stav peňazí na karte. Malo by to stačiť.

Vybral som si peňaženku a podal som jej kartu.

„Zaplatím za ne,“ rozhodol som sa. Zamračila sa na mňa.

„Ale knihy ešte nie sú poškodené. Preto nie je nutné platiť predom,“ vysvetlila mi.

Stále nechápala, že ich osud bol spečatený.

„Zaplatím za ne,“ posúril som ju rukou.

Nesmelo si odo mňa zobrala kartu a priložila ju k terminálu. Zobral som si od nej kartu a teraz už aj moje knihy.

 „Ďakujem. Prajem pekný zvyšok dňa,“ prinútene som sa usmial a nasledoval svoju cestu von.

Ťahal som svoje veci a snažil sa ich nejako prepraviť. Všetky som si ich nechal v úložnom priestore na stanici.

Vybral som si z bankomatu dostatok peňazí a rozhodol sa kúpiť poslednú vec, ktorú som vedel, že budem potrebovať.

Po prebdenej noci ma čakalo už len jediné miesto.

Pred nemocnicu som prišiel v čase raňajok. Ako inak, dostať sa na oddelenie v takúto rannú hodinu bolo ťažké, ale v tomto prípade nie nemožné. Môj náklad mi sťažoval pohyb a zdalo sa, že vďaka nemu som stredobodom pozornosti. No nikto sa ma nepokúsil zastaviť.

Oddelenie, na ktorom strávil noc bolo tiché, nie však prázdne. Vedel som, ku ktorým dverám mierim  a keď som pred nimi stál, nezaváhal som. Nemal som dôvod. Už som nemal nič.

Dvere do jeho pridelenej izby som si otvoril lakťom a kolenom ich potlačil. Nechcene som sa zachytil rukávom o kľučku a všetky knihy vysypal pred seba na zem.  Pri pohľade na ne som si iba povzdychol. Ďalšia práca.

„Čo to máš?“ spýtal sa ma zvedavo David z postele.

Sklonil som sa k zemi, roztiahol ruky a všetky knihy presunul od dverí pred jeho posteľ.

„Knihy,“ odpovedal som mu.

Som v časovom sklze. 

Zložil som si zvyšok vecí na zem. Vlastne sa mi podarilo pracovať iba vďaka sústredeniu. Nezaťažoval som si hlavu s ničím iným, len s priamou cestou k rozhodnutiu, že to dokážem. Slepo som nasledoval vpred.

Začal som obracať knihy a hrabať z nich najskôr tie najdôležitejšie.

„Keith,“ oslovil ma, keď som sa ani po troch minútach nepostavil zo zeme a nekomunikoval s ním.

„Pracujem,“ odstrčil som ho mimo moje vnímanie.

Kôpka s nápisom dôležité, padli za obeť a otvoril svoju prvú obeť. Prelistoval som pár prvých kapitol a stranu, ktorá bola pre mňa dôležitá, som odtrhol a potom ďalšiu a ďalšiu.

„Čo to robíš?“ zhrozil sa David.

Uvedomil si, že ma neprinúti do rozhovoru a práve preto sa rozhodol, že keď nepríde Mohamed k hore, príde hora k Mohamedovi.

Stál vedľa čela postele a díval sa na mňa s nesúhlasom.

„Zaplatil som za ne,“ ubezpečil som ho ponorený do čítania.

„O to vôbec nejde,“ protestoval.

Otočil som sa a na voľný priestor som rozložil vytrhnuté stránky. Potrebujem zvýrazňovač. V správnom, rýchlom tempe som napredoval a to som potreboval.

Pracovať veľmi rýchlo. Nič iné. Tik-tak. Tik-tak.

„Keith,“ oslovil ma znova.

„Pracujem,“ odpovedal som mu stroho a pustil sa do ďalšej knihy.

„Môžeš mi teda venovať minútu?“ skôr ma požiadal, než ako by sa ma pýtal.

„Nie,“ odsekol som, „musím pracovať rýchlo, nemám veľa času,“ snažil som sa zo slušnosti sformulovať nejakú vetu.

„Dobre, tak ma aspoň iba vypočuj,“ sklonil sa ku mne bližšie, ale ja som sa otočil presne na druhú stranu.

Praktickosť, ktorou som sa obrnil bola dobrá na sústredenie. Dobre viem, že ak mu dovolím dostať sa ku mne, povolím. A ja nesmiem prehrať.

„Počúvam.“ Zreteľne si vydýchol. Veľmi rýchlo pochopil môj únikový plán pred ním.

„Viem, že to, čo som včera povedal, nebolo voči tebe fér,“ postupoval opatrne, „ale nechcem, aby si si myslel, že chcem od teba, aby si sa púšťal do niečoho, čo môže byť veľmi,“ zastavil a ja som priam videl, ako žiada o pomoc.

Chcel ma zastaviť. Dobre vedel, čo sa stane ak prehrám a z toho ma chcel vyslobodiť. Pozná ma, ale ja nemôžem prestať.

Mám možno tri dni. To on nevie. O ničom, čo sa stalo túto noc.

Vytrhol som násilne z knihy celú kapitolu o imunite. 

„Vieš, čo sa snažím povedať,“ snažil sa dostať zo svojho kruhu tak, ako som predpokladal.

„Hm,“ zamrmlal som, „potrebujem niečo na označovanie riadkov,“ postavil som sa energicky, keď sa ma pokúsil dotknúť.

„Iste,“ zašomral a znova sa stiahol.

Pochopil moje slová, nevzdám to. Pretože včera to nebolo len momentom psychickej sily.

Nechcel, aby som to robil, ale nemal to srdce zobrať mi to všetko násilím.

„Spal si?“ zmenil tému.

„No,“ neurčito som prikývol.

„Už si jedol?“

Zopakoval som svoju neurčitú odpoveď. Mal som pocit, akoby som bol postihnuté dieťa a on môj rodič.

„Bol si tú celú noc?“ zaujímal sa.

„Bol som si pre knihy,“ odpovedal som, aby som sa vyhol pravdivej odpovedi a pri tom úplne neklamal.

David sa vtedy vyrovnal a posadil sa na posteľ tak, aby videl na každý môj pohyb.

„Vieš, že viem kedy klameš. Takže buď si mi doteraz nepovedal ani raz pravdu alebo som sa doteraz mýlil,“ povedal mi vážne.

Jediné, čo som dokázal vpustiť medzi svoje myšlienky o učení určitej časti medicíny bolo, že stráca trpezlivosť.

Mlčal som.

„Skúsime to ešte raz,“ navrhol.

Jeho hlasa ultímatum mi gumovalo myseľ.

Povoľoval som.

Jeho hnev ma rozptyľoval viac ako to, že je iba niekoľko centimetrov odo mňa.

Musím všetko uťať.

Postavil som sa mu otočený chrbtom a až potom sa otočil k nemu.

Išiel sa niečo pýtať, ale keď sa mi pozrel prvý krát do tváre nechal ma hovoriť.

Cítil som, že toto bude prvý krát, čo sa proti nemu postavím a v týchto pár dňoch to možno nebude posledný krát.

„Nemám čas,“ povedal som mu prísne.

To, čo som videl v jeho odraze očí bolo práve to, čoho som sa tak dlho bál. Terryho.

Všetko, čo tak na mne miloval už nedokázal nájsť. Videl vo mne iba Terryho.

Netušil, že mi to nevedome ukazuje.

Slabo sklonil tvár akoby dúfal, že v inom uhle nájde v mojom vnútri aspoň kúsok svetla.

„Nejedol som a nespal som. Nemám čas. V noci som bol vonku. Potreboval som si utriediť myseľ,“ odpovedal som mu na otázky, ktoré mi predtým položil.

Iba Terryho som vynechal. Pretože táto téma by spustila ďalšie otázky.

Prišiel som o necelú minútu drahého času.

Rozhodol som sa vrátiť k svojej jedinej úlohe. David ma však veľmi obratne chytil za predlaktie a potiahol späť pred seba.

„Prestaň,“ rozkázal mi, „to, s čím bojuješ, nie je moja choroba ale ty sám. Možno, že ja zomieram, ale ty už si zomrel. Chcel si počuť, že budem bojovať a všetko bude v poriadku. Dúfaš, že podporím tvoje šialenstvo, aby si v dňoch, kedy chcem byť s tebou, zabíjal svoje vnútro nad týmto nezmyslom,“ ukázal k zemi zahádzanej stránkami kníh. „Dobre vieš, že ťa milujem. Tak to príjmi,“ požiadal ma.

Tvrdohlavo som si chcel vytrhnúť ruku z jeho zovretia.

Pevnejšie ju stisol.

Na toto nemám čas.

Druhou rukou mi zovrel krk zo zadu a pritiahol si moje ústa k svojim.

Okrem hnevu, že sa nechápeme, som vďaka jeho bozku prebudil aj všetko ostatné. Hádku s otcom, strach z jeho smrti, samotu, bolesť z jeho choroby a záväznú povinnosť k Terrymu.

Trvalo mi len chvíľu, než som ho od seba odstrčil.

Všetky tie pocity, ktoré sa mi podarilo pochovávať, aby som mohol fungovať, mi hodil bezcitne do tváre jedným bozkom.

Srdce mi divoko bilo a ja som sa prichytil steny, ku ktorej som sa odsotil, aby som sa nadýchol. 

Keď nič iné, tak ma prekvapuje, ako rýchlo sa dokáže dostať do jadra mojich citov.

Cítil som jeho pohľad. Trhane som sa nadychoval.

„Prepáč,“ uvedomil si svoju chybu.

Netušil, že má jedna pusa takú moc a ani ja.

„Nechaj ma to dokončiť,“ požiadal som ho ako náhradu za jeho napadnutie.

„Nechcem, aby si siahal na dno,“ vyslovil to, čo sa bál mi povedať už pred pol hodinou.

„Tam už som. Tak ma to nechaj dokončiť,“ povedal som mu úprimne.

Nemal ani len tušenie.

„A keď sa ti to nepodarí? Neznesiem pomyslenie, že som to mohol stopnúť.  Než ťa to zničilo,“ zdôveroval sa mi.

„Ak sa mi to nepodarí, príde si pre mňa,“ obišiel som ho cestou k zemi.

„Kto?“ spýtal sa ma, hoci svoju predstavu už mal dosť jasnú.

„Wedson,“ potvrdil som mu.

„Bol si v noci za ním,“ premýšľal nahlas. Nepotvrdil som mu to, ale to som ani nemusel.

„Prečo?“ vyslovil ublížene.

„On jediný mal odpovede.“

„Povedal ti, že ma môžeš zachrániť?“ typoval čím ďalej presnejšie.

„Áno,“ priznal som v momente, kedy prišla sestrička.

Uvidela ma na zemi s hromadou papierov a chcela niečo namietať, ale David ju zastavil.

„Koľko?“ spýtal sa ma pred ňou na čas, koľko mu zostáva.

„Približne tri dni mám ja a ak sa mi to nepodarí, tak asi týždeň,“odpovedal som mu s očami prikovanými k zemi.

Nedokázal som to inak povedať.

Sestrička nechápala, ale nezabudla, čo chcela povedať.  David ju predbehol.

„Vybavím si od primára povolenie aby tu zostal“ povedal jej.

„Ako chcete,“ urazila sa, „potrebujem vám zmerať teplotu,“ povedala hneď vzápätí a ignorovala ma.

Potom som celý deň ani raz neprehovoril.

David ma mlčky pozoroval a nič mi nehovoril. Aj napriek tomu, že z jeho úst nevychádzal žiadny hlas, bol výrečný dosť.

Do obeda som zvládol hlbšie základy zložiek krvi a reakcie. Horšie mi to išlo s imunitou.

Jej zložky sa mi učili ľahko, ale funkcie a spolupráce medzi bunkami, ochorenia, oslabenia boli komplexné a často spojené s viacerými vplyvmi. Vedel som, že dosiahnem na dno svojich síl a budem bojovať nielen s časom, ale aj so sebou samým. Po obede prišla malá pozornosť od Terryho Wedsona.

Poslal mi zbierku symptómov a správu z pitvy.

Rozhodilo ma to, ale k progresu to bol obrovský krok vred. 

Podvečer  ma zo sústredenia bolela hlava a z čítania ma pálili oči. Kľačanie spôsobilo, že mám kŕče v nohách a boleli ma.

Vynechával som akékoľvek požiadavky svojho tela aby som sa do polnoci stihol naučiť všetky dôležité veci na jeho záchranu, ale zrazu to vyzeralo nemožne.

Vedel som však, že prídem do tohto bodu, kedy sa to stane.

„Oddýchni si,“ navrhol mi keď videl, že zápasím so svojim telom a energiou.

Začínalo sa stmievať. Všimol som si to až teraz.

Prvý deň takmer ubehol a ja stále nič nemám.

„Nie,“ odmietol som a stvrdil som pohľad na zostávajúce strany, ktoré sa mi rozmazávali pred očami.

Nesúhlasil, ale rozhodol sa nezasahovať. Vedel, že je to pre mňa dôležité, ale nedával som pozor na svoje okolie a ak sa ma snažil aj zapojiť do jedla, nevnímal som.

Oprel som sa chrbtom o stenu a čítal, učil sa.

Keď sa však už nedalo vydržať pálenie mojich očí, na chvíľu som ich zavrel a vtedy som si uvedomil, že zaspávam. Trochu som sa šmykol po stene a musel sa vystrieť, aby som nepadol.

Postavil som sa.

Jedine tak som si mohol zabrániť zaspať.

Prišlo mi, že to bola iba chvíľa od momentu, čo mi David navrhol, aby som si oddýchol, ale ja som sa zrazu potuloval po nočnej izbe.

David zaspal v polosede s rukami prekríženými na prsiach. Unavene som k nemu prešiel a prikryl ho. Dlaňou som sa slabo dotkol jeho tváre. Mal horúčku, bol bledý.

Pohľad na neho mi dodával bojovnosť a vytrvalosť pokračovať, avšak nie silu.

Mal som triašku z nedostatku spánku a mozog mi hovoril, že má dosť celodenného učenia sa. Ale keď som sa pozrel na to, koľko mi toho zostávalo, nemohol som si dovoliť poľaviť, čas ma tlačil. Pretože len predstava, že by som mohol kedykoľvek prísť o Davida ma desila. Než som si uvedomil, že som sa vlastne už dávno rozhodol, som odhodil posledný kúsok zábran.

Vedel som, že to bude nutné, práve preto som si to kúpil.

Drogy.

Moja posledná zastávka pred návratom do nemocnice bola na mieste, kde som ich zohnal. Vlastne ma prekvapuje, že to bolo až nečakane ľahké. 

Počítal som s touto variantou ešte skôr, než sa to stalo. Vedel som, prečo to tak je.

Keď som dostal drogový zážitok ako rozlúčku s Terrym, dokázal som sa sústrediť  a pracovať. Presne to potrebujem.

Vyšiel som von z izby a zamieril preč.

Nevedel som, kam vlastne chcem ísť, až kým som si  nesadol na požiarne schodisko. Priestor bol slabo osvetlený do bielej farby.  Elektrické žiarovky vydávali slabý zvuk a ja som sa desil svojho rozhodnutia, za ktorým som si ale bohužiaľ pevne stál.

Zrazu viem, že Terryho nápad zdrogovať ma nebol len hlúpy pokus o vytrhnutie ma z cesty. Otvoril mi nebezpečnú cestu k dosiahnutiu cieľa podvodom, ale hlavne rýchlejšie. Nikdy som to nerobil a hovoril si, že to už nikdy neurobím a zrazu sedím s kokaínom v ruke a rozmýšľam, aká dávka mi bude stačiť. Ironické. Patetické a na nanajvýš hlúpe.

Rozhodol som sa pre najnižšiu dávku a vsal ju do seba. Bol to najefektívnejší spôsob.

Vedel som, čo môžem čakať a čo mám čakať. Hoci som mal predtým metamfetamín, ich prvotný účinok by sa nemal líšiť.

Kokaín bol však rozumnejšia voľba. Pretože pri pervitíne som si takmer nič nepamätal, ale pri správnom dávkovaní kokaínu si zapamätám všetko.

I keď jeho účinok na telo je pomerne o dosť kratší.

Vstal som a rozhodol sa vrátiť do izby.

Bolel ma nos a stŕplo mi podnebie.

Uvedomujem si, že to nebolo najlepšie riešenie mojich problémov. Vlastne to bolo to najhoršie riešenie.

Potichu som za sebou zavrel dvere a napil sa vody priamo z kohútika. Srdce mi divoko bilo už predtým, ale až keď sa nechcelo upokojiť som vedel, že droga už začína fungovať. Ako inak. Moja únava zmizla veľmi rýchlo. Sadol som si k papierom. Vybral som si nejaké papiere z tašky a začal skutočne napredovať. 

Zrazu sa zdalo, že je všetko jednoduchšie. Teórie i riešenia. Moje presvedčenie, že musím zachrániť Davida a napredovať úplne prebili všetky tie zlé efekty.

Nebolo to správne, ale to bolo to jediné, čo som práve teraz nepotreboval riešiť.

Bolo to však iba dočastné riešenie a to presnejšie iba takmer na takmer hodinu a pol. Vtedy začínali všetky účinky veľmi rýchlo vyprchávať a ja som, ako inak, skončil v rovnakom probléme ako na začiatku.

Predtým, než vyprchal, som celý proces zopakoval.

Fungovalo to dokonalo. Možno až príliš.

Spokojne som si klepal nohou do rytmu. Prísun energie som dokázal dokonalo spracovať vo svoj prospech.

„Stále si hore?“ opýtal sa ma David, keď sa prebudil.

Vyzeral strhane.

Mal bolesti. To ho prebudilo.

Zdvihol som k nemu pohľad.

„Áno,“ usmial som sa povzbudivo.

Zaprel som sa svojimi roztrasenými rukami o stenu a postavil sa. Prešiel som k nemu.

Vďaka stále prevladajúcim účinkom drogy som mal výnimočný pocit nedosiahnuteľnosti.

Sebavedomo som sa dotkol jeho vlasov a slabo ich zovrel v dlani. Nebol som si istý, z čoho mi bije rýchlejšie srdce. Z toho, že sa ho dotýkam alebo z kokaínu.

„Keith,“ oslovil ma a ja som si uvedomil, že sa usmievam.

Zvážnel som a privrel trochu oči, aby som vyzeral unavene. Popravil sa na posteli a ihneď ma chytil za zápästie.

„Prinesiem ti niečo?“ spýtal som sa ho vyrovnane.

Nepúšťal ma. Venoval som mu ďalší úsmev, ale o trochu nesmelší.

Mlčal a pozoroval ma. V šere bolo ťažké vidieť si do tváre.

„Nie,“ povedal zahalený vo svojich myšlienkach. Viem, že mu niečo nesedelo, ale  nevedel to potvrdiť. Nevedel to pomenovať. Opatrne som sa mu uvoľnil z ruky.

„Máš bolesti?“ spýtal som sa ho s profesionálnou rozvahou.

„Trochu,“ odpovedal unavene a rozhodol sa nechať to tak.

Zaklonil hlavu, oprel sa o chladnú stenu. 

„Chceš lieky od bolesti?“ spýtal som sa ho.

„Nie,“ odmietol ma prísnejšie.

Privrel oči a zhlboka dýchal.  Bojoval. 

Vedel som, že to musím zastaviť. Otočil som sa k svojmu stanovisku. Bolo plné papierov a výpočtov. Porovnávaní Davidovych výsledkov so subjektom Z. 

„Chcem, aby si sa stretol s mojimi rodičmi predtým, než umriem,“ vyslovil slabo.

Zasekol som sa v polovici cesty.

„Prosím?“ spýtal som sa hlúpo, akoby som ho nepočul. Pravda bola, že som počul, čo povedal a to veľmi dobre.

„Zajtra im chcem zavolať a dať im vedieť, kde som,“ hovoril mi ďalej.

Neotáčal som sa. Sklonil som sa k podlahe a sadol si.

„Neumrieš,“ povedal som iba.

Ubral mi dobrý pocit z progresu. 

„To neznamená, že by som to nechcel urobiť, keby sa toto nestalo.“

„Vyzerám a som všelijaký, ale určite nie som typ, s ktorým by si ťa predstavovali. Či už ide o pohlavie alebo charakter,“ snažil som sa mu vyhovoriť jeho nápad.

Nechcem mu zakázať stretnutie s rodičmi, ale ja nemám pocit, že by som bol vítaný.

„Si inteligentný, rozumný, zachraňuješ mi život a to najdôležitejšie - miluješ ma. Čo iné ešte potrebujem?“ vyslovil s istou hrdosťou a mňa to viac zranilo ako potešilo.

Pretože počas tohto rozhovoru som na drogách. Moja inteligencia ani zďaleka nestačí na to, aby som mu mohol zachrániť život a práve preto podvádzam používaním psychotropných látok a tým som poprel všetku rozumnosť, ktorú som mohol mať.

Zasekol som sa nad svojou rozrobenou prácou a nechal sa rozožierať pocitom viny.

„Keith,“ nadvihol sa na  posteli aby skontroloval, či som náhodou nezaspal.

Natiahol som sa pre papier po mojej pravici a roztriasla sa mi ruka. Pevnejšie som ju zovrel v päsť a prinútil som fungovať svoje telo.

„Nespím,“ ubezpečil som ho mdlo.

Počul som, ako sa slabo usmial a než som si to uvedomil, dotýkal sa prstami môjho ramena.

„To rád počujem, ale možno by si mal,“ usmial sa na mňa, keď som sa k nemu odvážil pozrieť. Pokrčil nosom a rozstrapatil mi vlasy.

„Nie som unavený,“ ubezpečil som ho.

„O tom pochybujem. Nespal si už dva dni. Stavím sa, že ti už nič nejde do hlavy,“ protirečil mi a naznačil mi, aby som ho nasledoval do jeho postele.

Zrazu sa  jeho pokojná tvár zamračila. Rýchlo som sa postavil, aby som mu pomohol.

„Zavolám doktora alebo sestru,“ hovoril som mu, kým sa mi ho podarilo dostať späť do postele.

Videl som, ako mi čas ubieha priamo pred mojimi očami. 

„Nie,“ zastavil ma v pohybe, „som v poriadku. Len pre mňa niečo sprav,“ chcel ma o niečo požiadať a ja som ho hltavo prerušil: „Čokoľvek.“  

Dúfal som snáď, že by mu to pomohlo vyliečiť sa. Zastaviť celé toto šialenstvo.

David pevne zovrel pery aby sa nemusel usmiať.

„Zostaň pri mne chvíľu ležať,“ požiadal ma.

„Robíš to iba preto, aby si ma uspal,“ obvinil som ho.

Privrel oči. Nadýchol sa, vydýchol a ja som videl, že naozaj trpí.

„Možno,“ vydýchol slabo. 

Nemal som dôvod ho odmietať a ani som nechcel. Sadol som si na kraj postele a potom sa pritisol k jeho boku na úplný kraj.

„Prečo nechceš lieky na bolesť?“ spýtal som sa ho.

Rukou som ho objal cez brucho a položil si hlavu na jeho hruď.

„Pretože by som bol ďalší deň úplne mimo a nedokázal sa na teba pozerať,“odpovedal.

Mlčal som. Bál som sa, že keď otvorím ústa, aby som niečo povedal alebo sa hlbšie nadýchnem, zase sa rozplačem.

„Vlastne,“načal, „ešte som ti nepoďakoval za to, čo pre mňa robíš. Doteraz som ťa len odrádzal, ale naozaj ma teší, že to pre mňa robíš,“ urobil si prestávku.

„I keď si  myslíš, že je to zbytočné,“ dokončil som.

„Chcel som povedať ďakujem, nie, že je to zbytočné,“ opravil ma.

Tuhšie som sa k nemu prisunul. Nedokážem si predstaviť, že by odišiel. Nechcem aby odišiel.

„Nenechávaj ma tu samého,“ požiadal som ho znova.

Mlčal. Neodpovedal mi.

Možno zaspal. Nechcel som sa hýbať, aby som ho neprebudil. Privrel som oči a snažil sa cez moje rýchlo bijúce srdce počuť to jeho.

Bilo.

Rozhodol som sa potichu načúvať tomu rytmu.

David zrazu niečo zamrmlal a ja som sa k nemu pozrel.

Voľnou rukou si držal nos. Krvácal.

Ihneď som sa posadil. Dobre som vedel, čo to pre mňa znamená.

Vystrelil som na nohy. Zazvonil som na sestričku skôr, než sa mi snažil protirečiť.

„Posaď sa,“ prinútil som ho poslúchnuť ma.

Chcel mi niečo povedať, ale ja som ho odbil s tým, nech nič nehovorí a šetrí dych.

Zhoršovalo sa to a vtedy prichádzala do izby sestrička.

Vedel som kedy ustúpiť.

Svetlo naplnilo celú miestnosť a zrazu sme tu už neboli ani dvaja, ani traja.

Pozoroval som, ako mu dali lieky na zrážanlivosť krvi, ale bolo mi jasné, že to nepomôže.

Jeho doštičky sa pohybovali na nízkych číslach.

Dianie predo mnou sa zhoršovalo. Na rad prichádzal ľad. Spomalenie krvného obehu.

Slepo som sa sklonil k papierom.

Všetci pomáhali Davidovi. Moje nádeje sa rozpadajú.

Z dvoch zostávajúcich dní mi zostal nanajvýš jeden.

Pokrčil som Terryho papier symptómov, ktorý mi slúžil ako merateľ Davidovho času.