„Presne tak. O život, s tým, že kto prehrá musí dobrovoľne spáchať samovraždu. Milé publikum, kto vyhral tento šachový súboj?“

Zdvihol energeticky ruky do vzduchu. „Neodpovedajte! Ja vám to poviem!“zavolal príkro.

Pozrel sa mi priamo do očí a vyslovil nenávistne: „Terry Weson.“

Predpokladal som jeho priami podraz.

Hrdelne som sa zasmial a práve teraz sme chápali iba dvaja významu môjho smiechu.

Carl sa tiež pripojil krátkym, zúrivým smiechom a potom sa ku mne vrhol.

Automaticky som sa stahol dozadu zo strachu, že sa ku mne dostane. David sa mu avšak postavil do cesty a spacifikoval ho k zemi.

„Opatrne,“vyslovil varovne pomedzi zaťaté zuby.

Sledoval som, ako mu pritlačil líce k zemi.

Ochránil ma.

„Je to pravda?“pozrel sa na mňa otec vystrašene a zjavne hľadajúc kde je pravda.

„Nie.... Nemusel by sem prísť keby Terry vyhral. Zúri pretože je to presne naopak,“odpovedal som mu chabo a trochu stiahnutý z Carlovej blízkosti.

Netváril som sa víťazne. Jedna cesta oknom mi úplne stačila.

„Naozaj?“spýtal sa prekvapene a zároveň zaujato David.

Okamžite sa ma jeho tón dotkol. Asi som dosť povrchný ale trochu som dúfal, že ho poteší, že som vyhral nad Terrym.

„Podceňuješ ma snáď?“zvýšil som na neho podráždene hlas ale on si moje slová ani nepripustil. Mykol slabo obočím a pokračoval s držaním Carla pri zemi.

Ten sa nebránil. V tomto prípade nemal dôvod. Nedosiahol to, čo chcel ale ani nezlyhal.

Susedstvo začalo žiť v ďaka príjazdu policajtov. Už nerušili nočný kľud, no napriek tomu neprišli nerušene. Bolo isté, že našu pozíciu v dome mohli lokalizovať už z ulice.

Dovolil som si trochu povoliť v striehaní. Začínali ma bolieť nohy. Oprel som sa o roh stola a čakal.

Mama sa rozhodla im otvoriť, pretože ako jediná nestála v izbe, keď som sa obzrel a práve ona ich zaviedla do mojej izby. Okrem toho som počul ako jasne im objasňuje čoho bola svedkom.

Zjavne úplne zbytočná vec. Hoci jej odhodlanie a náhli prísun pokoja úplne chápem, viem, že jej úsilie nebude odmenené a táto nahlásená situácia sa stratí zo správ polície, pričom bude Carl zachránený Terrym. Nemôžem presne určiť prečo si ho stále drží blízko seba a pravdepodobne ešte nejakú chvíľu bude. Možno ho Carlove odhodlanie a zapálenie natoľko baví, že je ochotný ho trpieť tak ako ostatných svojich pracovníkov, ale Carl je isteže niečo iné.

Policia ho prevzala z Davidovich rúk. Na začiatku bol tak odhodlaný a plný nenávisti. No napriek tomu nebojoval celou svojou silou. Mohol sa vzoprieť Davidovi a možno dokonca ovládnuť situáciu, ale on o to už nemal taký záujem, prehrával tak ako Terry.

Prechádzali okolo mňa a Carl sa na mňa ani nepozrel. Nedával najavo, že som mu na dosah iba niekoľkých centimetrov, akoby som už ani neexistoval.

Chlad ma pohladil po tele ako ma minuli než vyšli von z izby.

Toto bol pre mňa ten správny moment, aby som mohol uvoľniť i zostávajúce svaly v strehu. Privrel som oči a zapieral sa o svoj stolík.

Zostával iba chlad. Každý rozprával cez každého a zhluk slov sa mi spájal do nezrozumiteľnej vravy. Bolela ma z toho hlava a upadal som do bodu únavy.

„Keith,“započul som svoje meno.

Pootvoril som oči ako reakciu, nie len na svoje oslovenie, ale aj na slabý dotyk Davidových rúk okolo mojich ramien.

„Si v poriadku?“spýtal sa ma jednoduchú otázku s niekoľkými odtieňkami farby hlasu. Od smútku až po strach.

Vedel som, že sa hnevá. Nemohol som to zniesť.

Nadýchol som sa do polky svojej kapacity pľúc a nebránil sa rozhodnutému pohybu.

Objal som ho okolo rebier. Priložil som hlavu na jeho hruď. Počul som ako dýcha a srdce mu pumpuje krv do žíl. I vďaka tak symetrickému úkonu bol teplý.

Uvedomil som si, že musím mať teplotu ľadovej sochy.

„Prepáč,“vydýchol som.

„Vedel si, že ťa vyhodí von oknom, tak prečo si ho provokoval?“obvinil ma tichým hlasom.

„Urobil by to aj tak. Stáli by sme tu do nekonečna. Vieš, že by sa to tak aj tak skončilo. Skôr či neskôr,“odpovedal som mu.

Na sekundu prestal dýchať a potom vydýchol. Vedel to.

„Nemusel si to robiť. Štve ma, keď sa takto rozhoduješ,“vyslovil svojim silným barytónom.

Pozrel som sa k jeho tvári.

Díval sa niekam preč.

„Viem,“zašomral som nesmelo.

Sklonil bradu a pozrel sa ku mne.

Videl som tú strhanosť v jeho očiach. Akoby znova stratil Simona.

„Mohol si zomrieť,“povedal už o niečo hlasnejšie.

Opieral som sa o neho a snažil sa s ním rozprávať, nie hádať. Nechcem sa hádať. 

„Nič by ho neurobilo šťastnejším ale ja som aspoň...“

Otec ma prerušil hneď ako vošiel späť do mojej izby.

„Od seba,“zavelil.

Trvalo sekundy než sme sa rozhodli.

Uvoľnil som okolo Davida svoje ruky, pretože sa rozhodol poslúchnuť. Urobil od mňa krok dozadu.

Otec mu naznačil, že to nestačí. Ukázal mu teda aby urobil najmenej ešte ďalšie dva.

Nemal ani najmenšiu nechuť voči slovám môjho otca. Znova poslúchol.

„Naozaj nemám ani najmenšie tušenie čoho som tu bol svedkom, ale urobím tomu koniec hneď a zaraz,“hovoril vyrovnane a sebavedome.

Za rozhodným hlasom sa vždy skrývali iba nepríjemné správy a ja osobne som mohol čakať, že budem musieť podať niekoľko vysvetlení.

„Veľmi sa ospravedlňujem, pane,“vyslovil David úprimne.

Zadalo sa mu, že v momente ticha, kedy otec premýšľa je správna chvíľa aby vyjadril svoju úprimnosť.

„Teraz nie,“odbil ho otec. Prehliadol si ho, „k tomu sa dostaneme,“ubezpečil ho prísne.

Hneď potom sa otočil ku mne. Verím, že ten moment ticha bol určený i pre moje ospravedlnenie.

Sklonil som oči k zemi ako úprimnú reakciu k tomu, že svoje činy ľutujem, hoci som k pri ich vykonávaní nemal moc na výber.

Otec sa prešiel k oknu a zavrel ho. Uťal tak ukrutnú zimu.

„Keith, máš byť múdrejší ako celá naša domácnosť. Aspoň to nám tvrdia ľudia, ktorí sa s tebou stretli ale ja som bol dnes svedkom presného opaku. Zahrávať sa zo svojim životom. Klamať, podvádzať a robiť poza náš chrbát nebezpečné veci, k tomu sme ťa nevychovali. Trochu som dúfal, že budeš dieťa, ktoré vie aspoň rozoznať dobré od zlého,“karhal ma. „Vlastne, to by bola jediná, drobná vec, ktorá by ma ako otca, ktorý ťa vychovával, potešila,“prechádzal počas rozprávanie od hnevu ku sklamaniu.

Ticho som ho počúval.

Vystrel ku mne varovne ruku a pohrozil sa mi.

„Neželám si aby si pokračoval v tom, čo si robil poza náš chrbát, nech už je to čokoľvek. Je to jasné?“zvýšil na mňa svoj otcovský hlas.

Držal som oči na špičkách svojich nôh.

„Áno,“odpovedal som ako satisfakčnú odpoveď. Hoci som si bol celkom istý, či je to nemožné splniť.

„Viem, že ma klameš. Tvoj skromný súhlas ma o tom utvrdzuje. Neviem ako ti mám ešte pohroziť aby si pochopil, vážnosť mojich slov,“zvýšil na mňa hlas.

Zdvihol som oči do jeho tváre.

„Mrzí ma, že som spôsobil taký chaos a klamal,“povedal som mu priamo do očí.

Na malí moment na mne zastal pohľadom a potom sa otočil k Davidovi.

„Chceš mi niečo povedať?“spýtal sa ho. Prešiel pár krokov k nemu, ktoré ho pred malou chvíľou nútil urobiť odomňa.

„Moje slová ospravedlnenia budú iba hlúpe, prázdne slová,“odpovedal mu.

Otec prekvapene mykol obočím. Nečakal, že sa nebude brániť.

Mlčky som sledoval všetko, čo sa odohrávalo vo vnútornom svete môjho otca.

Videl som ako sa jeho postoj k Davidovi rapídne zmenil. Hoci ho na začiatku nenávidel, práve teraz to bol jediný pocit, ktorý som z neho nečítal.

Bol voči nemu otvorený akoby bol ochotný vypočuť si všetky jeho slová. Možno nie ich prijať, ale aspoň ich zobrať na vedomie.

„Nič?“spýtal sa ho pre istotu prekvapene.

„Je toho mnoho pane, ale nechcem byť nezdvorilí v momente kedy stojím v noci vo vašom dome, v izbe vášho syna a to všetko bez vášho povolenia,“vyslovil hrdo a úprimne.

„Ak by to tak nebolo, čo by si mi povedal?“zaujímal sa prekvapene otec.

I mňa prekvapuje aký je David otvorený voči môjmu otcovi.

Hoci odpovedá otvorene, politicky si vyberá slová. Veľmi uvážene prechádza pomedzi nebezpečnú pôdu.

Diplomatický David.

„Že milujem vášho syna,“odpovedal mu otvorene a priamo do očí. Perfektne David, práve teraz si to pokazil.

Otec zostal v tichu a pozrel sa ku mne. Neviem ako mám zareagovať a tak pokračujem v tom, čo som robil do teraz. V kaní.

„Keith?“vyzval ma keď videl, že moja časť odvahy vyprchala v momente keď som priznal, že som spal s Davidom.

Neochotne som sa popravil na stole a pozrel sa na otca.

Ešte som neodpovedal a on prikývol na pochopenie. Vyčítal to.

„Je to jedine a úplne tvoje rozhodnutie,“povedal mi s náznakom vyhrážania a odtieňkom podráždenia.

„Ja viem,“odpovedal som skromne, pričom som si neodpustil krátky pohľad na Davida.

„Ale aby sme sa všetci správne pochopili,“vyslovil hlasnejšie otec keď si všimol môj krátky pohľad. „Ty,“ukázal na mňa, „zlatý môj, máš domáce väzenie.“dopovedal pevne. Povedal práve väzenie a domáce?

„Čože!?“postavil som sa mu ostrejšie, keď to ku mne došlo.

„Neskáč na mňa,“okríkol ma. „a aké čože?! Máš domáce väzenie do odvolania. O tom mi dvaja ani nebudeme diskutovať,“sekol náš rozhovor.

„To platí pre vás oboch,“otočil sa aj na Davida. „Neželám si žiadne nočné návštevy, ani denné. Môj syn bude doma a to i keby horelo,“upozornil nás oboch.

„Rozumieme sa?“prešiel z Davida ku mne a potom naopak.

Prehltol som svoju hrdosť.

To, čo ma na tom vydesilo najviac bolo, že nás vlastne oddelí. Ešte som nebol bez Davida viac ako dva dni.

Zrazu sa cítim oklamaný a zranený. Mohol som to čakať, ale nečakal. Možno som nechcel?

„Otec,“snažil som sa akosi v rýchlosti reagovať ale moja hlava bola v úplnej panike a to jediné na čo som myslel boli problémy, ktoré nadchádzajú.

Bol som dieťaťom, ktorému vysádzajú dudel. Myslím, že to tak je.

„Nebudeme o tom diskutovať a koniec,“zastavil príval mojich slov, ktoré som ešte nestihol nájsť. „Dobrú noc,“ uťal jasne, čím dal jasne najavo, že David tu už nieje vítaný, na neurčito.

Otec sa pohol k dverám a ja som si uvedomil, že presne toľko času nám zostáva, než odíde aj on.

Pozrel som sa k Davidovi a on porušil tie dva kroky. Povzbudzujúco sa usmial.

„Uvidíme sa,“zaklamal mi.

„Stále môžem ujsť,“zamrmlal som si popod nos.

David to jasne počul. S unaveným nádychom mi priložil dlane na tvár a palcami mi pohladil lícne kosti.

„Dávaj si pozor a nevymýšľaj hlúposti, hm?“prízvukoval mi.

Sklonil tvár a dúfal, že mu to prisvedčím. Rozmrzelo som uhol pohľadom.

Prečo by mi to malo tak strašne vadiť? Prečo by som si mal pripadať akoby sme sa už nemali nikdy vidieť?

Stiahol som si nahnevane jeho ruky z tváre.

Zasmial sa.

„Aj ja ťa milujem,“zamrmlal.

Sklonil sa.

Tvrdohlavo som uhol hlavou a tak ma pobozkal do vlasov.

Zovrel som zuby a dúfal, že si nevšimne, že som tak tvrdohlavý pretože je mi to ľúto a nemôžem proti otcovmu rozhodnutiu nič urobiť.

Počul som ho kráčať preč.

Prečo sa mi chcelo plakať nepochopím ale kvôli tomu som bol naštvaný ešte viac ako doteraz.

Prečo?

Pretože ho milujem. A práve preto je toto taká katastrofa.


Zvykol som si na neho. Možno viac než len zvykol. Presne to som si uvedomoval. Všetko, čo sa deja v mojom vnútornom svete a ja si to neviem vysvetliť, bude iba kvôli tomu, že ho milujem. Či už to je, že po tom, čo som ho videl odchádzať z dverí, som sa cítil okamžite osamelí alebo, že sa nedokážem prestaň nenávidieť pretože som mu nepovedal pri odchode niečo inšie.

V každom prípade i keď je to úplne niečo iné, je mi jasné, že som úplne stratený.

Prestal som sa len opierať o stôl a hrať sa na to, že som v poriadku. Vedel som, že mi Terry alebo niekto od neho ešte ublíži ale nepočítal som s tým, že si ublížim ja sám. Tvrdohlavec.

Navalilo sa na mňa množstvo problémov. David, Terry, rodičia a to jediné, čo som potreboval bolo, spýtať sa Davida na jeho názor na moje riešenia. Zbláznil som sa.

Dokonca mi ani nevadí, že som musel priznať, že s ním spávam. Zrazu mi to príde ako tá jediná správna vec, čo som dnes spravil.

Roztrasene som si vydýchol  a zošuchol sa zo stola až k zemi.

Objal som si ľadové nohy svojimi zmrznutými rukami a hlavu si položil na kolená.

Bolí ma hlava.

Bolo tu hrozné ticho. Zasunul som sa hlbšie pod stolík a úplne sa podeň schoval.

Dnes toho asi moc nenaspím.

V mojej posteli boli črepiny zo skla.

Pozrel som sa na zatvorené okno a podvedome som sa pomodlil aby sa už nevrátil. Nie, aby už nikto neprišiel.

Je mi tu zima.

Otočil som sa od okna a rozhodol sa pozerať na uzavretú zadnú stranu stola. Skrčil som nohy a ľahol si na zem. Nemal som chuť ani upratovať tú smŕšť.

Do rána som sa snažil udržať pokoj a spať, ale bolo to iba moje zbožné prianie, pretože spánok ma dnes už nenavštívil. Slnko na moje prekvapenie však vystupovalo na oblohu celkom rýchlo a ja som mohol začať odkrúcať svoj trest.

Prvý deň som dostal za rozkaz iba upratovať. Snažil som nájsť spôsob ako sa skontaktovať s Davidom, ale silná kontrola mi to nedovoľovala. Cez noc som sa znova moc nevyspal.

Pozoroval som noc cez okno.

Možno som prechádzal istým štádiu depresie. Nie som si istý. Nikdy som sa nad tým nezamýšľal.

Na druhý deň mi otec s láskavosťou namontoval bezpečnostné zariadenie na okno. Dostať sa von i dnu bolo o niečo ťažké. Nie nemožné.

Menšia kreditná karta. Magnet a špendlík. To jediné bolo potrebné na to, aby prelomili zabezpečenie.

Na tretí deň som sa tváril, že som vo svojom starom ja. Čítal som si. Bolo to asi tým, že som začínal zvládať svoje emócie. To však neznamenalo, že som im prišiel na koreň a vedel ich úplne ovládať. Pri každej myšlienke na Davida som sa musel ísť napiť vody. Pomohlo mi to sústrediť sa na niečo iné. Napríklad na potrebu ísť na vecko.

Bol som si pre vodu už dvadsiaty prvý krát v priebehu hodiny.

Pri myšlienke na čokoľvek, čo sa týkalo Terryho a Carla, som musel vylúštiť krížovku.

Už nemám žiadne.

Nervózne som sa točil na stoličke.

Kde mám vôbec mobil a notebook? U Davida, že je to tak? Je.

Znudene som ťukal nohou o podlahu a snažil sa nejako zabaviť.

Nemožné.

„Môžem?“spýtala sa ma sestra keď nakukla z poza mojich dverí do izby. Isteže nezaklopkala.

„Je to na dlho?“spýtal som sa otrávene obratom.

Dobre viem, že moja mama vymýšľa plán, ako ma zapojiť znova do chodu. Asi si myslí, že som si nevšimol, ako sa mi snaží zjednať hodiny doučovania. Ale v tom sa míli, dobre viem, že to plánuje poza môj chrbát.

„Vlastne nie,“prešmykla sa cez dvere. Opatrne sledovala či ju niekto nepozoruje a potom zavrela dvere.

Nezvyčajne podozrivé správanie.

Okamžite vystrela ruky a odhalila mi celú pointu jej návštevy.

Balíček z pošty. "Tak zaujímavé."

Zaprel som sa lakťom o stoličku a podoprel si znudene hlavu. Bola v zjavnom nadšení a očakávaní.

„Čo je to?“ukázal som na balíček v jej rukách.

Čo to asi bolo, aby ju to tak tešilo a ja som mohol žiarliť na jej úprimný pocit šťastia? Ó, áno ako len žiarlim na jej jednoduchý spôsob vnímania sveta a pokojný duševný svet.

„Niečo veľmi zaujímavé,“natiahla a očami mi poslala veľké gesto.

Začína to byť zaujímavé.

Pozrel som na jej tvár a potom spätne na jej ruky. No jasné.. Prudko som sa postavil.

„David,“vyhŕkol som a prevzal si určený obsah.

„Presne. Balík bol na moje meno ale 99% obsahu je zjavne tvoj,“povedala mi.

„99%. čo zbytkové jedno percento?“zdvihol som k nej zrak, než som sa pozrel na obsah. Ten hlúpy balík mi spôsobil nával endorfínov. Je to len hlúpy papier.

„Bol tam aj list určený pre mňa,“odpovedala mi a aby potvrdila svoje slová zamávala mi s ním pred nosom.

NO iste. Nie je hlupák. Poistil sa, že všetko príde do správnych rúk.

Rýchlo som nazrel do balíka.

Ako inak poslal mi späť môj telefón a tiež maličkosť ako list určený pre mňa.

Anna sa zaškerila.

„Nedúfaj, že ho prečítam nahlas,“uzemnil som ju okamžite.

„Určite je to romantický list,“vzrušovala sa do nebies.

„Ako keby som sa s ním chcel deliť s nejakou šialenou ženskou,“zabrblal som a zovrel som ho silnejšie v dlani ak by sa pokúsila mi ho vziať.

„Vidíš,“nenechala sa uraziť, „a práve preto ti ho dávam až teraz, hoci prišiel už včera,“vrátila mi to plnou ranou.

„Ty bosorka,“zagánil som na ňu.

Mykla sebavedome obočím a vydala sa k dverám.

Bola plne spokojná.

Sledoval som jej chrbát až kým sa mi nestratila z očí.

Má šťastie.

V prvej stotine sekundy som sa nevedel rozhodnúť, čo chcem urobiť prvé. Čítať list alebo počuť ho. Isteže to druhé, ale vyznie to až moc nedočkavo.Takže som si otvoril list, veľmi pomaly, aby som sa mohol naďalej klamať o patričnom nezáujme.

No, nie som hlupák?

Romantický list, hm? Prešiel som očami po dvoch vetách: Chýbaš mi. Zavolaj, keď budeš môcť.

Naozaj?

Otočil som list, aby som skontroloval, či som niečo neprešvihol.

Nič.

David Doe!


Vybral som si z balíka mobil a prostredným tlačítkom rozsvietil obrazovku s reklamným nápisom: Partner pre život a pod ním svietila Davidova tvár.

To ma celkom pobavilo.

Potiahnutím som odomkol obrazovku a vybral sa do kontaktov.

Stavím sa, že to spravil náročky.

S prstom na jeho čísle som na pár sekúnd zaváhal ale nedokázalo ma to odradiť.

Dlhé sekundy vyzváňania sa odpočítavali.

Nedvihol a ja som bol prepojený na odkazovú službu.

Sklamane som skončil hovor.

Rozhodoval som sa, či vytočím druhýkrát ale neurobil som to. Možno, práve teraz nemôže.

Sklamanie a smútok.


Oprel som sa o operadlo stoličky.

Naozaj ho milujem až tak moc? 

Mal som nutkanie kontrolovať každú sekundu svoj mobil, ale nič sa nezmenilo. Jedine tak čas, ktorý mi hovoril, že bude večera.

Rozhodol som sa že dnes nemám chuť večerať.

Ľahol som si do postele a tváril sa, že som unavený.

Znova sa mi chcelo na vecko a tentokrát sa moja metóda obrátila proti mne. Nutkanie na vecko mi ho iba pripomínalo.

Následujúcu noc som strávil v posteli.

Ani som sa nepohol.

Mal som pocit, že na to nemám silu.

Prečo mi dáva nádej, keď mi ju potom nechce oplatiť? 

Samota. A to mi pred tým vôbec nevadila. Možno ma mama pravdu? Možno ak by som pokračoval vo svojom stereotype o chvíľu by som bol znova ja.

Niečo mi však hovorilo, že je to iba blbá lož a ja sa nemôžem vrátiť.

Všetko ma bolí.

David.

David.


S povzdychom som zmenil pozíciu, aby sa mi prekrvila ruka, na ktorej som si doteraz ležal. Prebudil som obrazovku mobilu a na sekundu na mňa zasvietila Davidova tvár.

Je tak nerálny a ďaleko.

Pol dvanástej.

Za pol hodinu to budú už štyri dni. Štyri dlhé dni.

Potrebujem ísť von, trochu sa nadýchať vzduchu.

Potrebujem sex. Chýba mi. Nie len to chýba mi jeho perverzné správanie. Nepotrebujem tak ľudský rozhovor ako kontakt... s ním. Jeho sprosté ruky, ktoré si vždy robia to, čo chcú. Hlúpa myseľ a nepolavujúca ochrana
.

Impulzívne som sa rozhodol pre ďalší telefonát. V tmavej izbe bolo jediným svetlom práve mobil. Zvukom mi oznámil, že vytáča a o pár sekúnd šuchot, že hovor sa spojil.

„To je celkom zaujímavé. Práve som chcel vytočiť tvoje číslo,“ozval sa pobavene bez pozdravu.

Mlčal som, pretože som nevedel, čo mu mám povedať. Zrazu som nemal v hlave nič. Ani hnev ani lásku.

„Keith?“prerušil moje ticho.

„Áno?“skúsil prehovoriť do mobilu.

„Bál som sa, že hovor ohluchol,“odpovedal už tichšie a vážnejšie.

„Volal som ti a ty si nedvihol,“obvinil som ho smutne.

„Nuž, áno. Stále som v práci. Práve teraz je ticho, ale mám pocit, že budeme mať ešte dlhú noc,“vysvetlil mi viac, než som očakával.

Neistota, ktorú som cítil počas tohto rozhovoru aj ja sa u neho preukazovala dlhými odpoveďami a u mňa mlčaním.

„Aha,“vydýchol som.

Počul som ako sa David na druhej strane pobavene usmial.

„Chýbaš mi,“vyslovil s úprimnou, šťastnou náladou po odmlke, kedy sme obaja mlčali.

Doteraz som si myslel, že mi iba chýba, ale až teraz som pochopil, že som sa mýli. On mi príšerne chýba.

Premohli ma vlastne emócie o ktorých som ani netušil, že ich mám tak silné.

Nadýchol som sa po kyslík a snažil som sa zatlačiť, tan hlúpy nápad plakať.

Veď už k čomu by mi to len pomohlo? 

Drsnejšie som si utrel oči.

Správam sa ako by bol milióny rokov a kilometrov ďaleko.

„Keith?“znova sa ma pokúsil nájsť v hluchom rozhovore.

„No?“ozval som sa iba natoľko, aby to nebolo poznať, že plačem ako malé, rozmaznané dieťa.

„Ty plačeš, že?“odhadol ma okamžite po sekunách ticha.

Zadržal som na pár sekúnd dych, aby som mohol vysloviť slovo bez vzlyku.

„Možno?“

„Mrzí ma, že som si nevšimol tvoj hovor skôr. Naozaj som ťa neignoroval,“ospravedlnil sa vážne.

„To nie je preto.“

„Nie, a prečo?“spýtal sa ma pokojným hlasom. Upokojoval ma.

„Pretože ťa počujem a nemám taký pocit, že mi chýbaš,“odpovedal som mu pravdivo.

„Ááh tak,“ natiahol a na sekundu mlčal akoby váhal, „vieš, za dve hodiny končím... Nechceš porušiť na pár minút zákaz?“spýtal sa ma.

Celým mojim telom prešiel slabý prúd, ktorý postavil do pozoru všetky moje chĺpky na tele.

„Chcem,“odpovedal som až príliš nedočkavo.

„Za dve hodiny,“zašepkal sprisahanecky.

Jeho hlas ma pohladil. Srdce sa mi rozbúchalo v náhlej nervozite a očakávania. Táto kombinácia spôsobila, že sa moje telo nabilo sexuálnou energiou.

„Počkám ťa,“vydýchol som do mobilu.

Myslím, že tušil v akom štádiu sa práve teraz nachádzam, pretože ešte chvíľu načúval môjmu dychu než sa so mnou rozhodol rozlúčiť.

Hneď ako sa hovor prerušil som vyskočil na nohy. Zobral som si čisté oblečenie a zavrel sa v kúpeľni. Jeho slová sa mi odrážali v hlave a ja som dokázal myslieť iba na to, že dve hodiny je 120 minút alebo 7 tisíc 200 sekúnd, ktoré sa míňali.

Umyl som si  každý kúsok svojho tela. Vyčistil si zuby a osušil si vlasy. Jediné, čo mi zostávalo bolo, aby zostali všetci vo svojich posteliach a nezobudili sa.

Prezliekol som sa do čistého oblečenia a zišiel na prízemie.

Zostávalo 45 minút.

Ďalšia večnosť.


Usadil som sa v tme v kuchyni za stolom a čakal, tak ako som mu sľúbil.

Myslel som na deň kedy sme sa stretli a nemôžem ani poriadne uveriť aký kus času od vtedy ubehol.

Terry sa na chvíľu pravdepodobne stiahol a možno aj on potrebuje čas na ďalšiu akciu. Pochybujem, že by ho ale nejako trápila tá prehra. Predsa len, má Carla a ten sa vyjadril celkom jasne. Ak ma Terry nezabije, urobí to on. Stavím sa, že aj on si zobral niekoľko dní dovolenky.

Mobil v rukách mi zavibroval.

Prepol som si zvonenie vedel som, že sa ozve keď bude blízko.

Vstal som od stola a prešiel k oknu, aby som sa nahol a skontroloval kde sa nachádza. Blížil sa, vlastne, zakrádal sa bokom nášho domu.

Naklonil som sa bližšie k oknu a kolenom vyliezol na linku, aby som ho mohol otvoriť a dať Davidovi vedieť kde sa nachádzam.

Snažil som sa potichu otočiť kľučku, aby tesnenie na okne povolilo.

Drevený rám trocha zapraskal. Urobil som grimasu do tmy.

Toto okno sa moc neotvára.

Chladný nočný vzduch mi pohľadil vlhkú kožu od sprchy.

„David,“oslovil som ho do tmy.

Držal som sa kolenami na kraji linky a rukami sa pridržiaval otvoreného okna.

Videl som iba tmavý pohyb osoby až potom sa vynoril blízko predomnou.

„Ahoj,“pozdravil ma sprisahanecky.

Pravda, porušovanie zákazu bola sladko-horká chuť. Neodolateľný vzruch nebezpečenstva a sexuálnej radosti z vydarenej misie.

Naklonil som sa viac von a pridržal sa jeho pliec.

Samovoľne som sa sklonil po bozk.

Jeho pery boli horúce a okolie jeho tváre ma slabo škriabalo kvôli vyrastajúcej brade.

„Okúpal si sa,“zašomral mi do pier.

Kladne som vzdychol a ponoril sa hlbšie do bozku.

Nechal som sa ovládať pocitmi.

Kolená ma tlačili od tvrdej linky, ale ja som sa podával iba okamžiku, kedy som bol znova s ním.

„Utekáš?“ prerušilo nás prudké svetlo a otcov hlas.

Moje svedomie nebolo vôbec čisté a okrem toho som to nečakal.

Vystrašil som sa.

Svaly mi stŕpli v strachu a tak sa mi kolená šmykli z pultu. Zachytiť sa bolo nemožné.

Zletel som dole a tvrdo som dopadol na zem.


Průměrné hodnocení: 4,84
Počet hodnocení: 57
Vaše hodnocení: Zatím žádné :)

Pro hodnocení se přihlašte.

JaneM
JaneM

Profil: Nieje nič horšie ako keď máte hovoriť o sebe. Jediné čo viem na isto: Milujem yaoi. Na Iana a …

Pro přidávání a čtení komentářů se přihlašte. Děkujeme.