„Mám chuť na kávu,“ozval sa, hodil na zem plášť a usmial sa na mňa, „nechceš sa pripojiť?“

Zostávalo mi iba pár sekúnd než sa otvorí výťah a aj budem musieť byť kompletne rozhodnutý.

Ide iba o otázku, pre a proti. Bohužiaľ, každé rozhodovanie má vždy nejakú veľkú chybu. Presvedčili ma dve najdôležitejšie veci: Prvá; na to, aby som sa mohol posúvať za riešením, ho potrebujem a druhá; nechce ma zabiť.

Dôvodov, prečo nie, je mnoho, ale hrdosť a zvedavosť sú tie prvotné dva.

„S potešením,“odpovedal som po sekunde premýšľania a rozhodovania.

Muž z vonku vystupoval odmerane, neprístupne a chladne. Nedával najavo žiadnej známky inej emócie. Ovládal teóriu pokoja a dokonale ju vedel aj aplikovať.

„Poznám jednu výbornú kaviareň, ktorá je odtiaľto iba pár metrov,“prehovoril, keď sme vychádzali z výťahu.

„Určite bude úžasná,“prisvedčil som mu.

Letmo sa usmial.

Musí byť rovnako starý ako David, možno pár rokov hore-dole v závislosti od jeho navyknutého životného štýlu.

Husté orieškové vlasy, mal tiež dokonale upravené, to znamená, že má rád svoje vlasy.

Len málo dospelých mužov si udržuje vlasy, tak ako on. Na prvý pohľad skoro nerozpoznateľné, ale aj napriek tomu mi to neuniklo. Ako ani jemu určite neuniklo mnoho vecí o mne.

Zastali sme pred kaviarňou s francúzskym dizajnom. Zdvorilo mi otvoril dvere a pustil ma prvého. Zamieril rovno na určité miesto, jeho obľúbené.

Aj ja by som si ho vybral.

Usadil sa a čakal, kým si zložím tašku z pleca. Neprestával ma pozorovať. Hodnotil.

Sadol som si a on si pokojom začal prezerať dnešnú ponuku koláčov.

Vôňa okolo nás sa mieša z rôznymi druhmi prísad: Vanilka, čokoláda, škorica.

Vzduch bol presýtený jemnými otieňkami čerstvo pripravenej kávy.

Čašníčka nám nechala primeraný čas na výber z ich ponuky.

On ten čas nepotreboval, dá si to, čo vždy a ja kávu nepijem, nie nejak zvlášť, ale to on vie.

„Čo vám prinesiem,“spýtala sa nás skôr zo zdvorilosti, voči mne.

„Mne to, čo zvyčajne,“usmial sa na čašníčku a tá mu úsmev opätovala.

„A pre vášho priateľa?“otočila sa ku mne.

„Váš najlepší žltý čaj, ak nemáte Yin Čchen,“požiadal som ju.

„Hneď to bude,“oznámila nám obom a pokorne sa vzdialila. Nič nehovoril a ani ja, nemalo to cenu.

Nič z toho, čo sa povedalo nieje dôležité, ako to, čo sa nepovedalo. A on to vie. Čítal ma, ako sedím, ako čakám, i to, čo si myslím, všetko to vedel. Pretože ja som robil presne to isté.

Bolo to ako pokrový bluff. Dvojitý, trojitý na tom nezáležalo.

Viem, že vie, že viem, že vie – jediná veta, ktorá dokonale vystihla naše mlčanie.

Usmial sa, nad mojimi myšlienkami.

„Volám sa Terry Wedson,“natiahol ku mne ruku.

Predstavil sa mi pravým menom. Bola to výzva pre neho aj pre mňa. Poskytol mi možnosť zistiť si o ňom viac, čo bol jeho prvotný úmysel. Chcel aby som ňom vedel, tak ako on vie o mne. Vyrovnáva prevahu.

„Keith Pelow,“prijal som jeho ruku, „ale to už viete,“dodal som.

Wedson sklonil pobavene oči.

Čašníčka nám v ten moment priniesla objednávku a znova nás nechala samých. Wedson si premenil poradie svojej uloženej kávy na tácke.

Nešlo o disfunkciu organizovania, úzkosť ani o poruchu psychiky, bol to zvyk.

Sústredil som sa na svoj čaj. Vložil som si sitko s čajom do horúcej vody a počkal dostatočný čas, aby voda nasiakla jeho chuť a vôňu.

„Keith, zvláštne meno na túto dobu,“premýšľal na hlas.

Ignoroval som to. Všimol si môj nezáujem a naklonil sa bližšie nad stôl.

„Takže, akú výšku úrovne inteligencie máš?“spýtal sa bez okolkov.

Zachytil moje vnímanie a hlavne záujem.

„Väčšina obyčajných ľudí by sa skôr opýtala na roky,“poznamenal som.

Viem, že informáciu o mojom veku vôbec nepotrebuje.

„Ale mi dvaja nie sme len tak „obyčajný ľudia“, však nie?“mykol obočím a letmo zdvihol kútiky úst.

Mal moju úplnú pozornosť, už sa nepotreboval nahýňať cez stôl a tak sa oprel o stoličku.

„To je pravda,“súhlasil som.

Skúsil som si odpiť z horúceho čaju a on ma znova čítal pohľadom. Túžil po odpovediach, potreboval sa hrať na slovný poker. Odpútal som oči od jemnej žltej farby čaju.

„193,“odpovedal som mu na otázku po chvíli ticha.

„Ah,“vydýchol spokojne, akoby to skoro odhadol. „Zaujímavé,“dodal.

„Typujem rovnaké číslo.“

„Skoro, rovnaké, to, áno. 194.“odpovedal povýšene.

Takže takto to je.

Prišiel mi priam vtipný jeho náhly povrchný prístup. Má ma za mladého, neskúseného hlupáka.

„Hneváš sa?“vyslovil bez kontaktu s mojimi očami.

„Kdeže,“vydýchol som. Príšerne!

„Ešte študuješ?“

„Prečo sa bavíme stále o veciach, ktoré už dávno viete a neprídu vám zaujímavé?“

„Rád sa rozprávam s ľuďmi, ktorý sú zaujímavý.“

„To je hlúposť, prečo mi jednoducho nezačnete hovoriť pravdu?“

„Si naozaj veľmi všímavý.“

„Nebol to môj nápad ísť po niekom ako vy, bol som k tomu donútený,“odpovedal som mu na otázku, ktorú nevyslovil.

Usmial sa.

„David Doe,“vyslovil s dôrazom jeho meno.

„Na, čo sa chcete teda spýtať?“opýtal som sa netrpezlivým hlasom.

„Nie,“pokrčil nosom, „sme tu kvôli tvojím otázka,“bezočivo sa usmieval.

„Je to, tak jednoduché?“spýtal som sa ho na jeho plán a jednanie.

„Zabíjať hasičov?“tváril sa nechápavo i keď to vedel.

„Zabíjate snáď aj niekoho iného?“nadvihol som prekvapene obočie.

Nezabíjal. Bol to sarkazmus.

„Isteže, nie a musím priznať, že celkom áno,“odpovedal mi pokojne.

„Zvrhlé,“podotkol som a odpil si zo šálky.

„Účinné,“opravil ma.

Skúša ma psychicky analyzovať. Dotoho!

„Hľadáte publikum so stand-up potleskom?“vyrýval som.

Presne po tom túžil, po publicite.

Netúžime snáď všetci po uznaní?“naklonil hlavu. Jemne som si navlhčil pery.

Dobrý ťah.

„Nie,“zamietol som mu s priamym, pevným pohľadom.

„Klamár,“zasmial sa nasilu. Opätoval som mu úsmev.

Je vážne dobrý. Výborný!

„Chcete počuť moje uznanie?“

„Tvoje uznanie mi je k ničomu,“mávol rukou, „keď hovoríš vtip musí ho pochopiť celý kolektív,“preložil si nohu jednu cez druhú a uvoľnene sa oprel.

Bol ku mne úplne otvorený: postojom i myšlienkami.

„To bolo nevhodné prirovnanie,“vyslovil som môj nesúhlas, ktorý už očakával s úsmevom.

„Ale o to zábavnejšie,“zašomral dodatočne.

Nechal som ho, odpiť si z kávy.

„Mohli by sme toho nechať. Ak ste sa chceli zabávať, mohli sme zájsť do kasína,“odtiahol som sa od stola a tiež sa oprel. Medzi nami sa vytvoril väčší priestor. Čisto z taktických dôvodov.

„Hm? Trochu prchký na svoj vek,“poznamenal so sklamaným hlasom.

Po pravde nebol sklamaný, páčila sa mu moja odpoveď. Chcel aby som mu protirečil. Jedine tak sa cítil silnejší a dominantnejším.

„Dosť často nemám šancu rozprávať sa z vrahom,“snažil som sa ho uraziť, aby ukázal aj tú zaujímavú stránku jeho osobnosti.

Nepovolil: „Chceš povedať s inteligentným zločincom?“

„Ani nie, predstavoval som si, že budete trochu.. iný,“vytvoril som pauzu, aby som ho zneistil a nechal ho premýšľať, ako iných.

Chytil sa len letmo: „Si sklamaný?“

„To by som netvrdil,“odvrátil som trochu pohľad.

Zneistil som ho.

„Takže nie som tvoj typ. To ma trocha mrzí. Vzhľadom k tomu, že obaja máme puto k hasičom, by som povedal, že si budeme aj viac sympatický,“hral ďalej bez strát. Pokračoval ťahaním za nitky. Nenechá sa klamať.

„Okolnosti nás úplne rozlišujú.“

„Je to tak? Naozaj?“spýtal sa z výsmechom.

Mlčal som. Viem, že má chce zmiasť.

„Povedz mi o Davidovi? Je zaujímavý?“pozmenil trochu smer doterajšej témy, podľa jeho výhod.

„Prečo si to nezistíte sám?“

„Necháp ma zle. Isteže by som to urobil rád, ale v posledných dňoch mám veľmi veľa práce a málo času na socializovanie. Stačí mi tvoj skromný názor. Myslíš, že bude chytrejší, ako jeho predošlí dvaja spolupracovníci?“

„Pochybujem. Možno iba o niečo viac podozrievavý, ale povedal by som, že je menej inteligentný.“

„Škoda, veľká škoda! Chcel som si pripraviť niečo špeciálne,“priznal mi s menším nadšením.

Je to tu! Čakal som kedy to bude chcieť počuť.

Založil som si nahnevane ruky na hrudi. Povzdychol som si.

Je tak zapálený, aby vedel detaily zo včerajšieho sexu s Davidom, že ma to rozptyľuje.

„Ak vás to uspokojí nepamätám si to,“odpovedal som odmerane.

„To je naozaj smutné,“povedal s dôrazom na každom slove, „si skutočne veľmi všímavý,“uznal s rešpektom.

„Ste neopatrný. Rozptyľovalo ma to,“priznal som pravdu.

Prudšie sa odpútal od operadla stoličky a naklonil nad stôl. Jemne si oprel prsty na ľavej ruke pod sklonenú bradu a pozrel sa na mňa cez mihalnice.

Využíva na mňa chemickú reakciu hormónov. Chcel, aby som sa pozeral na jeho vystavenú tvár.

„Napriek tomu, vieš, že bol dobrý,“pousmial sa nad jeho presným odhalením pravdy, „hasiči a ich uniformy,“povzdychol si nad tou myšlienkou.

„Čo presne očakávate, že spravím ďalej?“spýtal som sa ho, ignorujúc jeho poznámku.

Zhlboka sa nadýchol a vrátil medzi nás znova priestor.

„To je jednoduché, pomôž im,“odpovedal mi.

Na ľavej ruke mi odhalil dlaň, čo znamená, že hovorí úplnú pravdu, bez žiadnych postranných úmyslov.

„Na pár dní musím, bohužiaľ, odcestovať, ale v tomto prípade sa to dokonalé hodí. Budeš mať nejaký čas na prípravu, keďže aj ja som mal nejaký čas na premýšľanie, budeš ho potrebovať aj ty,“dopovedal vysvetlujúco.

„Ale moje zapojenie je, čisto na mojom rozhodnutí,“dodal som to, čo nepovedal.

Iba si rozpojil zapletené prsty.

„Iste, je to na tebe,“potvrdil.

„Kto bude ďalší?“

„Pýtaš sa na Davida? Nie, on nie. Je celý tvoj,“zaprel odpoveď celý svojím telom, akoby sa mu David hnusil.

„Za tedy,“znova som dokončil to, čo vynechal.

Spokojne sa usmial. Bol to prvý pravý, nefalšovaný úsmev nadšenia.

Presne ako som si myslel, nehovorí celú pravdu.

„Čo znamenalo to jeho auto? Výstraha?“

„Ah!“roztvoril nadšene oči. „ Aj tak si to auto nenávidel. Nebola to žiadna strata. Samovznietenie, zlé izolanty a vysoká teplota, ale ako hovoríš, bolo to varovanie. Nemaj obavy, na teraz, je s ním koniec,“odpovedal mi hrdý na svoj úspech. „NO,“zvolal hlasnejšie, „asi by sme to tu mali rozpustiť. Mám ešte veľa práce a dnes som sa až veľmi dlho venoval svojím osobným aktivitám.“

„Predpokladám, že sa ozvete,“odhadoval som na základe všetkých udalostí minulých i budúcich.

„Určite, áno. Budeme si musieť dnešok zopakovať,“odpovedal mi s úsmevom a jemne naznačil nacvičený signál pre čašníčku.

„Zaiste,“súhlasil som stroho.

Čašníčka prišla k nášmu stolu, ako na zavolanie.

„Budeme platiť. Naúčtujte to na jeden účet,“oznámil jej milo.

„Dobre,“jemne prikývla a išla nám uzavrieť účet.

Vytiahol peňaženku. Nechal som ho zaplatiť. Nebolo to nič, o čo by som sa hádal.

Podľa jeho vystupovania, je určite aj tak pekne bohatý, ale to, že ho nepoznávajú ľudia znamená, že nie až tak alebo robí niečo mimo záujem veľkých novinárskych plátkov.

Nerozlúčili sme sa. Nebolo to nutné. Ani jeden z nás to nebral ako ignorovanie alebo urážku, nepotrebovali sme zdvorilostné frázy, pretože nám nič nepriniesli.

Zostal som ešte chvíľu sedieť v kaviarni a pozoroval ľudí. Hlavu som mal zaplnenú dedukčnými informáciami o Terrym Wedsonovi.

Všetko, čo som o nem zistil bolo iba to, čo mi skutočne dovolil vidieť. Nie je to hlupák, naopak, jeho neopatrnosť je strategická. Nemôžem si pomôcť cítiť vnútorné nadšenie, ktoré nie je namieste.

Naozaj je to dokonalý zločinec. Nie je to klamár, ale ani žiaden pravdomluvec. Všetky kroky si premýšľa. No, napriek tomu je flexibilný aj k nepredpokladaným situáciam.

Žije v pokoji a hlavne sám, to všetko bolo ,tak jednoduché zistiť už len z postoja akým somnou komunikoval. Tak tiež sa mi ujasnila ešte jedna vec, ten vírus v hasičskom počítači nebola jeho osobná práca. Je príliš veľký perfekcionista, aby to nechal, tak jednoduché by to nenechal ani ako trik.

Nerád upratuje, ale miluje organizovanie, tak ako ja. Bojí sa neúspechu a nie je sentimentálny typ.

Typoval by som ho na diplom z Humánnych vied, ale nemohol som to potvrdiť, pretože mi to mlžil. No napriek tomu som si istý, že vie pracovať s ľuďmi. Nie je podriadený typ a nech sa teda živý akoukoľvek prácou nebude nad ním už nikto. Nezniesol by to.

Má rád sladké, ale nechce ho jesť.

Možno veľký výskyt cukrovky v jeho rodine? Je to naozaj ten najinteligentnejší človek akého som stretol. Nedesí ma, to čo robí, ako to čím je.

Jednoduchá logika, pretože sme v hĺbke duše rovnaký.

To, čo nás naozaj odlišuje je iba to, že ja svojich démonov krotím. Nemám namysli, že by som niekdy chcel zabíjať ľudí, ale aj ja túžim ukázať aký som chytrý. Je to peklo pre každého nenasýteného génia.

Isteže sme si toho obaja vedomý, ale narozdiel od neho, mám iné zásady.

Nastávajú ťažké časy.

Ani raz som nepomyslel na to, že by som sa ako pacifista stranil. Po prvé nemá to cenu. Ako náhle by umrel niekto ďalší, David Doe by ma hnal do prípadu. Po druhé, napriek tomu, že mi dal na výber mi odstrihol všetky cesty, teda okrem jednej.

No, a po tretie, aby som bol k sebe úplne úprimný, musím povedať, že ho chcem dostať. Nebude to šachový turnaj, ani poker, ale strategicky vybraná taktika. Bude to hra naslepo.

Mal by som si jasne rozmyslieť svoje ďalšie kroky. Mám pár dní, aby som zistil, čo najviac k tomu, čo si nachystal. Ak mi túto šancu dal, znamená to, že si verí. Neviem, či mám byť za to rád. Z jedného hľadiska, o to to bude zaujímavé a z druhého nebezpečnejšie.

Vyšiel som na ulicu pred francúzsku kaviareň a vôňa, ktorá ma doteraz obklopovala úplne zmizla.

Práve teraz sa musím rozhodnúť, iba nad jednou dôležitou vecou a to, či príjmem Davida Doeho, ako spojenca alebo nie.

Keby to bolo čisto na mne, bez logického uvažovania a možných scenárov, ani by som nad tým nerozmýšľal.

V tomto prípade, však bude mojím jediným spojencom v hasičstve. Nie je to môj boj. Som iba Terryho výzva. Chce sa hrať.

Zabočil som do ulice s hasičskou stanicou. Určite tam David bude, o to nemám ani tak obavy, ako o to, ako sa zachová.

Jeho mozog je ako opičí zadok, oproti mozgu Terryho Wedsna.

V každom prípade budem to musieť risknúť.

Zastavil som pred tými istými dverami ako včera a zazvonil na ten istý zvonček, presne ako včera.

Nenazval by som to deja vú, ale rozhodne to mu nebolo ďaleko.

Dvere sa otvorili a skoro deja vú sa pokazilo, pretože mi otvoril úplne iný hasič.

„Dobrý deň,“vyslovil som zdvorilo.

„Dobrý,“odpovedal mi. „Ako pomôžem?“

„Vy mi ani nemáte ako pomôcť, ale moc by mi pomohlo stretnutie s hasičom z vašej stanice, Davidom Doem,“ podal som mu moju požiadavku.

Stále krčil čelom.

Naozaj? Tieto reakcie ma vytáčajú!

„Je to možné? Alebo na stretnutie s ním budem musieť založiť oheň?“dodal som sarkasticky.

„Poď,“pustil ma dnu z prinútenia, „nasleduj ma,“požiadal ma.

Zabočili sme do prava.

Vedel som cestu.

Tam boli ďalšie dvere do gáraží z prízemia. Na každom poschodí sú dvere do nich.

„Nebol si tu včera?“zaujímal sa, kým ma viedol vpred.

„Poslúži moja odpoveď dobru?“

„Nie si moc slušný, však?“

„Chýbajú mi správne predpoklady, ale nenazval by som sa neslušným. Skôr ako to, mi príde hlúpe odpovedať na otázky, ktoré odpoveď, už pýtajúci vie. Spoznal ste ma pri dverách, takže táto otázka bola kompletne zbytočná a jej rozber nám zabral necelú minútu. Pri čom ste sa radšej mohli spýtať na niečo omnoho dôležitejšie. Napríklad: Ako sa volám,“vysvetlil som mu.

Zastal pred dverami od herne a rukou mi naznačil, aby som počkal vonku.

Práve teraz príde na rad jeho chybný výber otázky. Keby sa ma skôr opýtal na meno, vyriešilo by sa viac vecí naraz.

„Aký chalan?“počul som Doeho.

Aha! Hovoril som to.

„Sám sa pozri, zo včera,“dodal rozladene môj prevádzač.

Doe si iba pootvoril dvere vykúkol.

„Á, chytrák,“zavolal s entuziazmom.

„Keith,“opravil som ho.

„To je predsa jedno, nie?“mykol obočím a vyšiel z herne celým telom.

„Nie, ale to je pre tentokrát úplne jedno. Môžem s tebou hovoriť?“

„Teraz?“spýtal sa hlúpo.

„Môžem?“pokračoval som trpezlivo ďalej, aby som sa dostal k tomu, pre čo som vlastne prišiel.

„Fajn, o čom sa chceš rozprávať?“

Konečne sa začal tváriť vážne.

Hluk z herne ma nútil, vždy o niečo zvýšiť hlas.

„Osamote?“

„Ježíš, ty si tak náročný,“posťažoval si. Pohladil sa prstami na čele, kým rozmýšľal a mykol hlavou do boku, „poď,“prikázal mi. Viedol ma k hasičským autám a otvoril mi dvere do jeho vnútra.

„Nastúp, tu nás nikto nebude počuť,“odôvodnil mi jeho výber miesta.

Vôbec sa mi nepáči, ako to povedal: Tu nás nikto nebude počuť. Ako keby si trúfal niečo robiť.

Vydriapal som sa hore a urobil rýchlo rozbor sedadiel.

„Nikam nejdeme, tak si jednoducho jedno vyber,“zašomral podráždene a posadil sa na miesto, ktoré som si jednoducho vybral.

„Ahm, môžem si tam sadnúť ja?“spýtal som sa ho a on mi daroval nechápavý výraz.

„Vážne?! Teraz som si sadol,“pripomenul mi dožratý, mojím správaním.

„Tak, môžem?“nenechal som ho odpovedať.

S teatrálnym povzdychom, mi uvoľnil miesto.

Spokojne som sa usadil.

„Rozprávaj, než sa začne niečo diať,“ozval sa prvý.

„V prvom rade, chcem, aby si bol úplne pokojný. Nerobím to rád, ale nemám na výber nikoho lepšieho.“

„To ma neuveriteľne teší,“poznamenal sarkasticky.

„To som rád, že si nadšený. V nemocnici...“

„Pravda, čo to malo znamenať, povedať nejaké kraviny a len tak si zmiznúť?“posťažoval sa.

„Keby si mi neskákal do reči, možno by som sa k tomu aj dostal!“zvýšil som na neho hlas.

Ľahostajne nadvihol obočie.

Ja toho, človeka zabijem! Namočím ho do kyseliny dusičnej a nechám ho rozleptať sa.

„Prosím,“pokynul mi rukou.

„Tak, v nemocnici som bol iba preto,že bolo dosť možné, že sa tam objaví človek, ktorého tak strašne chceš chytiť. Vlastne si ho aj videl, ale predpokladám, že tvoj úbohý mozog si ho ani nezapamätal.“

„Chceš mi nahovoriť, že ten vrah bol v nemocnici?“

„Nie, len to. Bol pri tom ako Simona odpojili. Nemohol si to nechať ujsť.“

„Prečo si mi to nepovedal?!“oboril sa na mňa.

„Moment! Chystal som sa ,presne dvakrát, ale nakoniec som si to rozmyslel. Iba by si to zhoršil. Pozval ma na kávu a...“

„Pozval ťa kam?“znova ma zastavil.

„Si tak hlúpy alebo to iba tak perfektne hráš?“naštval som sa ešte viac než som doteraz bol.

„Neviem, kto je z nás blbší? Bol si na káve s vrahom! Mohli sme ho udať polícii,“rozkrikoval sa.

„Úžasný nápad. Naozaj konečne ti to začalo myslieť,“hovoril som ironicky, „a ako by si mu to chcel asi všetko dokázať? Slovo proti slovu, čin proti činu,“vysvetlil som mu. Trochu sa upokojil.

„Pokračuj.“

Povedal som mu úplne všetko, čo som sa dozvedel. Netešilo ho to, vlastne čím viac vedel, tým viac sa zdal naštvaný, ale aspoň mi veril. Na konci môjho vysvetľovanie sa odmlčal na pár sekúnd.

„Čo navrhuješ?“spýtal sa ma nečakane.

„Ja? Nuž, nebude mimo mesto večne a jediné, čo nám skutočne zostáva urobiť je zistiť si, čo najviac sa toho dá. Nebude to jednoduché. Bol až moc sebavedomí, ale pretože vie o mne všetko, možno by nezaškodilo vedieť na oplátku o ňom,“navrhol som.

Opieral sa predlaktiami o kolená a mal spojené ruky. Nechal si to preležať v hlave. Letmo pokýval do súhlasu hlavou.

„Ako vyzerá?“otočil ku mne pohľad, zaujato.

„Rozhodne inteligentnejšie ako ty,“odpovedal som.

Nezasmial sa a ani len sa neusmial. Tupo na mňa pozeral.

„Vysoký, hnedé udržiavané vlasy, mladý asi ako ty, stačí?“

„Terry Werdson,“zopakoval si jeho meno. „Ako sa chceš o ňom niečo dozvedieť?“

„Podľa toho, ako vyzeral a vystupoval, nájdeme niečo málo aj na internete. Možno,“odpovedal som mu s myšlienkami, zapojenými hľadaním ďalších možností.

„Ja toho parchanta chytím,“zašomral si pre seba.

Otočil sa k dverám od veľkej cisterny a otvoril si ich, aby mohol vystúpiť.

„Na to by som moc nespoliehal, budeš potrebovať viac než svaly,“pripomenul som mu jeho slabý bod.

Stál na stupníku a pozrel sa ku mne.

„Na to „viac“ si tu ty,“ povedal mi s vážnou tvárou a zoskočil dole.

Šokovane som sa díval na miesto, kde sa stratila jeho tvár.

„JA?“zopakoval som si sám pre seba.

Prečo ma to tak prekvapilo? Zrazu znel ako tímový hráč.

Posunul som sa k otvoreným dverám a otočil sa, aby som mohol zísť na rovnú zem. Zachytil som sa malého výčlenku na boku dverí, aby som nepadol z toho jediného stupienku, čo tu bol.

Na mojich bokoch sa objavili ruky. Strnul som v pohybe, keď som ucítil jeho dotyk aj cez látku.

„Čo si myslíš, že robíš?“otočil som sa prudko k Davidovi a úplne zabudol, že stojím, iba na kúsku železa.

Nohy sa mi z neho šmykli.

David sa pritiahol k CAS automobilu a zabránil tak môjmu pádu.

Jednou rukou som sa chytil jeho pleca a druhou trak.

Bol som iba pár centimetrov nad jeho tvárou.

„Zabraňujem tvojmu pádu,“odpovedal mi, keď som už nemal šancu padnúť. Stále na mňa tlačil telom.

Rýchlo som odvrátil pohľad. Toto je pre mňa veľmi nepríjemná poloha!

„Môžeš ma už uvoľniť,“ozval som sa odmerane. Moje srdce veľmi rýchlo zrýchľovalo údery za minútu.

„Hneď!“dodal som viac hystericky.

David sa uškrnul.

„Začínaš si spomínať?“spýtal sa šibalsky.

Bojím sa, že kúsok po kúsku áno.

Pevne som zovrel sánku a odtlačil sa chrbátom od požiarného auta a rukami od Davida.

„Nie,“zamietol som.

Prečo by som si mal spomenúť na niečo také? Prečo?

On sa po mojej odpovedi iba pobavene zasmial a ustúpil nabok.

Tak moc som sa zameriaval na to, aby ma uvoľnil, že som si neuvedomil, že je jeho telo to jediné, čo mi bráni od pádu. Zletel som všetkými štyrmi na podlahu v garáži. Oddýchol som si, že som neumrel.

„V pohode?“natiahol ku mne ruku.

Nabručane som ju odbil.

„Máte tu internet, že?“ postavil som sa s otázkou. Trochu som si upravil, nohavice a oprášil ruky.

„Na poschodí,“ukázal mi schodisko, ktorým som sa včera dostal do garáži.

Výborne. Je čas, nájsť Terryho Werdsna.

Vydal som sa ku schodisku a vyšľapával si ho hore.

David kráčal o jeden schod nižšie.

Len jeden jediný schod.

Natiahol ku mne ruky a držal ma za ramená. Mojim telom prešli ľadové zimomriavky.

„Čo zas?!“vyskočil som.

„Padnúť zo schodov, by už nebolo bez zranení,“odpovedal mi pobavene.

Poplácal som ho po rukách, ktoré ma zvierali.

„Už nie som, dieťa!“

„Áno, to som videl,“zašomral sarkasticky a začal ma tlačiť hore. Neprestal ani na chodbe.

„To už preháňaš!“upozornil som ho a on ma uvoľnil, až pri zavretých dverách, ktoré mi zdvorilo otvoril.

Za stolom s prepojeným systémom sedel včerajší pracovník.

„Môžme si na chvíľu na náhradný počítač? Nebudete ťa to rušiť?“spýtal sa ho zo slušnosti.

„Nie, poslúžte si,“odpovedal nám milo.

Sadol som si na jedinú voľnú stoličku a pripojil sa k internetu. Prehliadač si žiadal moje príkazy. Zadal som: Terry Wedson.

Na stránke sa začali ukazovať príspevky s modrými nápismi. Čítal som si jednotlivé odseky a nemohol sa prestať usmievať.

Je dokonalý, naozaj dokonalý.

David sa oprel o moju stoličku.

„Čo si našiel?“spýtal sa.

Prečo musí stáť tak blízko?

„Prečítaj si sám,“odvrkol som s pohľadom upnutým na obrazovke.

Naklonil sa nad mňa a položil si ruku vedľa mojej na stôl.

Cítil som jeho dych vo vlasoch.

„Si slepý, že sa musíš cez mňa nakláňať,“posťažoval som si.

Pritiahol som sa bližšie k monitoru a oddialil naše telá.

Nech ma ani len nenapadne pripustiť si, že moje telo na neho začína reagovať. To tak!

Ignoroval moju poznámku a oprel sa lakťom o stôl, aby mi videl do tváre.

„Nič tu nie je,“vyslovil s domnenkou, že to pochopil nesprávne.

„Presne tak, nič tam nie je. A to je to najdôležitejšie,“súhlasil som.

„Dúfam, že mi to vysvetlíš.“

„Isteže áno. Toto znamená len pár vecí, ale obávam sa, že správna je tá najhoršia možnosť a teda..“

„A teda,“prerušil ma.

„Prečo mi skáčeš do rečí!“pokarhal som ho. Mimoverbálne sa ospravedlnil.

„Čo ti hovorí združené spojenie: tajné organizácie, bojujúce proti zločinu?“

„Chceš mi nahovoriť,že pre ne pracuje?“

„Áno, teda ak jednu z nich sám nevedie,“odpovedal som mu a pozrel sa na vyhľadané články o zbytočnostiach.

Je naozaj dokonalý, dokonalý zločinec.