„Iba tri celé dva mililitrov,“povedal som mu z plných síl. Skoro som vypadol von z auta, doktor ma zachytil. Natiahol sa po moju ruku a priložil mi palec sa zápästie.

„Ostatné mám ja,“dopovedal som.

„Máš čo?“ David ma započul a sklonil sa k doktorovmu ramenu, aby dobre videl.

Odvrátil som od neho pohľad.

Obviňovanie, hnev a trápenie, na to sa necítim moc dobre.

Pozoroval som, ako sa jeho veliteľ akurát dostal živý do priestorov pre rýchly príjem.

„Pomôžete mi s ním? Musíme ho dostať do nemocnice,“doktor sa otočil na Davida a ten nevidel dôvod, prečo nesúhlasiť.

Jeho tvár bola kamenná a ja som pochopil, že musí potláčať všetky svoje emócie.

Podobral mi jednou rukou nohy a druhou plecia. Prudšie ma potiahol von z auta.

Doteraz som sa nehýbal a až teraz som mohol cítiť dôsledky hyperglykémie na svojom tele.

„Opatrne. Vieš, že to celkom bolí?“zamrmlal som. Hlava mi klesla na jeho rameno a on si ma popravil v rukách.

„Čia je to asi vina?“spýtal sa ma sarkasticky. Začali sme sa hýbať. Doktor mu ukazoval cestu a ja som sa iba viezol. V Davidových rukách.

Ako požiarny hrdina má šancu zachrániť ma. Nakoniec mu to budem musieť povoliť.

„Po hemodialýze budem v poriadku,“pripomenul som mu moje možnosti na život, o ktorých nemal ani potuchy.

Cez jeho zaslepený hnev nevidí, že neumieram. Potrebujem iba vyčistiť krv. Po takejto dávke nebolo možné, aby som umrel. Teda mohol som si pokaziť správne fungovanie hneď niekoľkých vnútorných orgánov, ale zo štyridsiatich percent je šanca, že pri rýchlom zásahu nebudem mať žiadne trvalé následky. No a vzhľadom k tomu, že bola dvadsaťtri percentná šanca na úspech, že oklamem Terryho, zachránim veliteľa Tana a nikto nezomrie, to ide celkom dobre.

„Čo si si vôbec myslel?“precedil pomedzi zuby.

Počúval som, ako hlasno mu bije srdce v hrudi a svojim spôsobom ma to upokojovalo.

„Bol by si zničený, keby tvoj veliteľ umrel. Mal som iba jedinú šancu, tak som rozdelil dávku inzulínu a keď sa mi naskytlo pár sekúnd nepozornosti, pichol som si ju do nohy,“odpovedal som mu.

„Obvinil som ťa z vraždy,“vyslovil ospravedlňujúco.

„Nemusíš sa ospravedlňovať,“povzdychol som si uvoľňujúco. Celkom ma potešilo, že vie pravdu a už ma nebude nenávidieť.

Dostali sme sa na až príliš moc osvetlenú chodbu a mňa z toho pálili oči.

„Ale nie, neospravedlňujem sa. Chcem to zmeniť. Si samovrah,“povedal prísnejšie.

Nemohol som sa neusmiať.

„Neumieram,“pripomenul som mu.

„Mne to tak ale nepríde,“zvýšil na mňa hlas.

Pretočil som nad ním očami. Bolo dosť ťažké držať s ním krok s rozhádzanými myšlienkami v hlave.

„Položte ho prosím vás sem,“vstúpil medzi náš rozhovor rozbehnutý doktor.

Nedostal som možnosť Davidovi odpovedať. Položil ma na tvrdšie lôžko. Do izby sa nahrnulo niekoľko ďalších ľudí, v ktorých sa mi David nakoniec úplne stratil.

Všetci pracovali koordinovane, pričom som dostával otázky rôzneho druhu. Snažil som sa poctivo odpovedať, pretože vďaka tomu som si čistil mozog od hustej tmy, ktorá mi zabraňovala vytvárať myšlienkové pochody.

Veci sa vyvíjali celkom dobre. Môj predpoklad, že sa dostanem na hemodialýzu bol úplne správny. Dali mi infúziu, aby mi zriedili krv a pomedzi to ma presúvali na iné poschodie, izbu a aj posteľ.

Doktor, ktorý ma dostal na starosť, sa mi snažil vysvetliť, o aký proces ide a na čo funguje hemodialýza. Tak, ako mal stanovené spoločenské súcitenie s pacientom, mi nezabudol niekoľko krát povedať, že budem v poriadku. Aj proti svojej vôli priznávam, že ma to upokojilo, i keď som to už dávno vedel. Možno počuť to na istotu je niečo úplne iné.

Na malý moment sa uvoľnilo okolo postele viac priestoru a ja som tak mohol vidieť ďalej, než do dĺžky svojej natiahnutej ruky.

Zahliadol som Davida, ako stojí pri dverách, než sa mi do obrazu znova niekto postavil.

„David,“oslovil som ho.

Moje náhle rozhodnutie zavolať k sebe hosťa od dverí nijako moc nepotešilo ani jedného z mojich ošetrujúcich.

Doktor sa k nemu pozrel a tak mu naznačil, že teraz je už v poriadku odpovedať mi.

Priblížil sa viac do vnútra izby.

„Áno?“ozval sa na odpoveď. Znel ticho, pokojne, tak povediac až nečakane podporujúco.

Snažil som sa s ním nadviazať očný kontakt, aby pochopil vážnosť mojej prosby. Konečne sa nám to podarilo.

„Daj pozor na tvojho veliteľa. Ak sa Wedson dozvie, že som ho oklamal, čo už sa pravdepodobne stalo, neviem odhadnúť, čo sa stane. No určite nebude nadšený,“povedal som mu a jeho moja rada zjavne prekvapila.

„Budeš v poriadku?“snažil sa uistiť.

Nechcene som zaškrípal zubami. Tá istá otázka stále dokola. 

„Áno. Tu,“chytil som ťažkopádne doktora za rukáv, pretože ďalej som nedočiahol, „doktor ti to dosvedčí,“povedal som tak, ako to šlo.

Sústredenie mi išlo čím ďalej tým horšie.

Doktor k Davidovi iba na krátko otočil tvár a zopakoval už po niekoľký krát: „Bude v poriadku.“

Privrel som oči, začínam mať pocit, že sa znova všetko točí. „Nehovoril som?“ zašomral som sústredený na rozjímanie.

„Zapnite dialyzátor,“rozkázal pevne doktor.

Bol som pripojený na dve sady hadičiek. Cítil som ich v ruke a naozaj, ale naozaj som sa nechcel pozrieť.

„Vnímate ?“ oslovil ma.

Pootvoril som oči. A točí sa a točí.

„Áno,“odpovedal som mu.

„Je vám nevoľno, máte pocit na zvracanie alebo pociťujete, že sa vám točí hlava, možno je vám na omdlenie?“ položil mi ďalšiu dlhú otázku.

Nechal som si čas na rozmyslenie.

„Točí sa mi hlava a zdvíha sa mi žalúdok,“odpovedal som cez zatvorené oči, preložil som si voľnú ruku cez tvár, aby sa prestala hýbať.

„Nie je to nič neobvyklé, snažte sa to vydržať. Bude to chvíľu trvať, než sa vám ustáli krvný tlak,“posadil sa blízko mňa a sledoval prístroj po mojom pravom boku.

„Môžte to časovo upresniť?“snažil som sa rozptýliť myseľ.

„Zvyčajne je to päť minút, ale je možné, že to bude trvať aj dlhšie, kvôli hyperglykémii,“odpovedal mi stroho. Otočil sa ku mne a skontroloval ešte raz všetky prepojenia.

Ruch v izbe sa začal strácať a ja som vďaka tomu mohol počuť zvuk pracujúcej kapilárky, ktorá mi čistila krv. Okom som sa k nej pozrel.

Vyzeralo to ako všetky nemocničné prístroje, ale tento mal dve sady dlhých hadičiek, monitor, roztok, ktorý mi prečisťoval krv a hlavne teraz už aj mňa.

Vďaka stresu, alebo nech už je to čokoľvek, sa moje pocity začali kompletne meniť.

Pochopil som, že umierať nie je vôbec príjemný pocit a nepotreboval som k tomu ani nikoho zabiť.

„Budete oddychovať?“spýtal sa ma, keď sa chystal na odchod.

Pootvoril som k nemu oči.

Zakryl ma dekou.

„Neviem,“odpovedal som skromne. Naozaj neviem.

Keď je po všetkom, uvedomujem si, aké je to nanič. Zaplavujú ma myšlienky paniky a taktiež neistoty, sebatrýznenia a menejcennosti. Cítil som sa ako obyčajný, zničený človek. Prehra, ktorá ma lízla, vo mne zanechala stopu. Terry Wedson ma možno nedokázal prinútiť urobiť to, čo chcel, ale zato sa mu podarilo niečo úplne iné.

Zneistiť ma a hlavne vydesiť.Pretože našiel vo  mne tú najtemnejšiu časť.

„To nevadí, skúste to. Ak budete niečo potrebovať, stačí nás ohlásiť,“povzbudil ma úsmevom, než ma nechal osamote.

Zostala mi zima, tak som si vytiahol okraj deky o niečo vyššie. Snažil som sa nemyslieť na to, ako sa cítim a radšej cvičil svoju voľnú ruku v pästi, ktorú som mal úplne bez sily a ľadovú.

Naozaj tu nechcem byť sám.

V hlave mi išlo stále dokola, ako ma David odsudzoval, možno až nenávidel, alebo bol sklamaný z toho, keď si myslel, že som jeho veliteľa takmer zabil. Neviem popísať, čo to je, nepoznám to, ale nepáči sa mi to, ako to bolí.

V hlave mám jeden veľký bordel a najhoršie na tom je, že ho nedokážem ani vypnúť, utriediť, či aspoň pochopiť a zmieriť sa s tým.

Po chvíli na prístroji, ktorý mi čistil krv, som sa aspoň cítil lepšie. Prestala sa mi točiť hlava, hoci nevoľnosť zostala.

Zhlboka som dýchal a pokúsil sa teda zaspať, aj tak som bol unavený, čo mi hralo do karát.

Zavrel som oči a počúval tlmené zvuky, ktoré sa spájali z viacerých podnetov. Počul som tiché otvorenie dverí do mojej izby, ale nereagoval na cudziu prítomnosť.

Možno doktor alebo sestra. Alebo David.

Zahriakol som tú predstavu iba preto, že ma to nadchlo. Potrebujem pokoj od všetkých pocitov. Potrebujem si oddýchnuť a zbaviť sa všetkého.

Počul som, ako zahrkotala malá stolička na koliečka vedľa mojej postele.

Z nejakého dôvodu som zostal trochu nervózny. Sprvu som nevedel, čo ma prinútilo inštinktívne sa tak cítiť.

Počúval som hlboké dýchanie môjho návšteníka.

Na ženu je to príliš hlboké. Muž. Nie je to David, jeho prítomnosť poznám.

Roztvoril som vydesene oči a strhol sa.

„Pokojne,“snažil sa ma upokojiť Carl.

Zatlačil ma rukami k posteli. „Chvíľu som si myslel, že spíš,“povedal mi.

Mykol som sa pod jeho rukami, ale bol som skôr ako vták vo vrahových rukách.

„Pokojne, pokojne,“opakoval niekoľko krát, aby tomu dodal naliehavosť. Posadil sa naspäť na stoličku, ale nepúšťal ma. „Neprišiel som ťa zabiť,“ubezpečil ma.

Stúpol mi tlak a mne sa kvôli tomu začala znova točiť hlava.

„Čo odo mňa chceš?“spýtal som sa ho a nemohol zabrániť tomu, aby sa mi netriasol hlas.

„Nič. Prišiel som ti odovzdať odkaz,“oznámil mi. Vtedy mi pustil ruky.

Využil som to a siahol po zvončeku. Bol rýchlejší. Zovrel ho a zahodil ho z môjho dosahu.

„Pokojne,“zopakoval znova, ale už o niečo výhražnejšie.

„Čo je to?“spýtal som sa ho s odvahou, ktorá mi zostávala.

„Nič zvláštne. Musím priznať, že rovnako, ako si prekvapil Wedsona, si prekvapil aj mňa. Hoci mňa sa to vlastne netýka, musím uznať, že to bolo nečakané. Kto by to bol povedal! Malý génius bez štipky výnimočných emócií sa rozhodol zachovať ako hrdina a zachránil bezvýznamnú osôbku,“hovoril nadšene a pri tom svoje slová úplne prevracal na sarkazmus.

Pevne som zovrel zuby.

„Naozaj dokonalé,“pochválil ma rovnakým tónom. Naklonil sa ku mne bližšie.

„Ešte ťa nikto neupozornil na to, že sa nemáš hrať so zápalkami?“spýtal sa ma varovne. Náhle som si spomenul aj na varovanie od kapitána Tana.

„Mám po svojom boku hasiča,“odpovedal som mu vzdorovito.

Carl sa zasmial.

„Vlastne áno. Davida. Teplého Davidka,“rozčarovával sa hnevom. „Myslíš, že je taký úžasný ? Hrdinský, dokonalý ochranca ? Doteraz bol so Simonom a robil pre neho rovnakú službu, ako teraz pre teba. Nikto predsa nedokáže milovať chytrých ľudí, ale vlastne, kvôli tomu som sem neprišiel. Wedson nebol nadšený, keď zistil, že si ho obišiel. I keď, vlastne ho to celkom potešilo. V jeho emóciách sa moc nevyznám, ALE to, čo som chcel povedať je, že tentokrát sa nebude dvakrát premýšľať nad svojim ďalším krokom,“hovoril mi.

„To je ten odkaz?“spýtal som sa ho prísnejšie. Wedson by z úst nevypúšťal takéto bla-bla žvásty.

„Nie, vlastne ti gratuluje k výhre a odkazuje ti, že si právoplatne vyhral Tanov život,“odovzdal mi správu.

Potešilo ma, že moja obeta, ak to tak môžem nazvať, nebola k ničomu.

„Ale?“spýtal som sa. Vždy tu je ale.

„Nič,“mykol plecami, „praje ti skoré uzdravenie a teší sa na ďalšie stretnutie,“dokončil.

Žiadne ale, to je zlé.

Carl sa preukazuje ako úplne iný človek, ale v skutočnosti nie je. Hrá lojálneho psa a baví ho to. Nie je s ním zo strachu, ale vďaka moci, ktorú mu poskytuje spolupráca s Terrym Wesonom.

„Keď ťa nebude potrebovať zabije ťa,“povedal som mu do očí. Celkom ho to naštvalo.

Postavil sa zo stoličky a naklonil sa nado mňa. Zrazu sa iba pousmial a vystrel v chrbte. Všetko v ňom sa driapalo v hneve, ale on sa správal vyrovnane.

Vďaka niečomu sa držal ďalej, ako dravec, ktorý vyčkáva na korisť aj niekoľko hodín.

Ďalšia zlá správa. Srdce sa mi zovrelo v neočakávanom pochopení.

„Čo máš urobiť?“spýtal som sa ho s neskrývaným strachom.

„Naozaj si taký múdry?“zažmúril na mňa oči a vložil si ruky do vreciek.

„Za chyby sa platí,“uvedomoval som si nahlas.

Carl sa uvoľnil v tvári a vytiahol chirurgické nožnice.

„Presne tak, dokonalý odhad. Za to, že si urobil chybu musíš byť potrestaný,“vyslovil preformátované Wedsonové slová.

Mohol som tušiť, že sa to stane. Bez poriadku a trestov nedostaneš moc, po ktorej túžiš.

„Vraj ťa nemám zabiť,“povedal a otočil sa mi chrbtom, „ani ti nijako bolestivo ublížiť. Mám ťa vydesiť k smrti,“hovoril pomaly a natiahol sa po dialyzátor. Než som stihol zareagovať počul som, ako chirurgické nožničky cvakli. Počul som ten zvuk hlboko v hlave a bál som sa zistiť, čo spravil.

Čas sa strašne spomalil.

Carl sa ku mne otočil s nožničkami v rukách. Usmial sa a potom urobil krok bokom, aby mi ukázal, čo bolo jeho plánom.

Prestrihol hadičku s krvou prúdiacou na vyčistenie, Takmer až pri stroji.

„Nie,“vyhŕkol som.

Celou silou som sa zošuchol z postele a vrhol sa k prerušenej hadičke, z ktorej z oboch koncov vytekala moja krv a to až moc rýchlo.

Carl sa pobavene pozeral, ako sa šmýkam kolenami vo svojej krvi.

Ruky sa mi triasli nie len od strachu. Snažil som sa prstami zovrieť hadičku, ale stále som na to nemal dostatok síl.

Carl si ku mne kľakol.

„No tak Keith, rýchlo, inak to nebude pekný pohľad,“povzbudzoval ma. 

Nereagoval som na neho. Môj mozog sa rozbehol a snažil sa vyhodnotiť situáciu. Nemohol som si vytiahnuť hadičky zo žíl. Mal som ich prilepené, a kým by som sa ich zbavil, prišiel by som o všetku krv v stroji a pravdepodobne aj zamdlel. Jedinú šancu som mal v utesnení oboch prestrihnutých častí. Najsilnejšie zovretie má človek v zuboch.

Potiahol som sa ešte bližšie k stroju, ale infúzia, ktorú som mal v ruke, bola prepletená spodkom postele a tak sa hadička zamotala.

Pravú ruku som teda natiahol k posteli a voľnou rukou som si do úst vložil najdôležitejšiu časť prestrihnutej hadičky. Tú, ktorá mi viedla z ruky.

Zovrel som ju zubami a zavrel tak otvor.

Druhú časť som zdvihol ľavou rukou do vzduchu, aby sa ostatok vyfiltroval naspäť do mojich žíl. To bude asi ešte nejaký čas.

Zostal som kľačať vo svojej krvi, ktorá za tú dobu stihla vytiecť, nebolo to ani štyristo mililitrov, čo je približný priemer pri darovaní krvi.

Carl mi začal tlieskať.

„Výborne!“zvolal. „Dúfam, že takto vydržíš nejaký čas, kým ťa tu nájdu,“zabával sa.

Mal som rozpažené ruky a jednu som mal o niečo vyššie. Hadičku z pravej ruky som v ústach, aby som nevykrvácal. Srdce mi divoko bilo a bol som vydesený k smrti.

„Taká škoda, že to Wedson nevidí,“postavil sa a upravil si oblečenie, ktoré sa mu pokrčilo, keď sa skrčil do mojej roviny.

„Chceš mu niečo odkázať?“spýtal sa ma.

Pevne som zovrel zuby k sebe a držal hadičku zavretú.

Carl sa zasmial, keď pochopil, čoho sa dopustil.

„Prepáč, ty vlastne nemôžeš. No nič, pôjdem a ty si to tu uži,“mávol mi na pozdrav.

Keď otvoril dvere, na malý moment sem preniklo slabé svetlo, ktoré sa ale veľmi rýchlo stratilo.

Znova som osamel.

Obe ruky sa mi nekontrolovateľne zatriasli.

Musím vydržať.

Privrel som oči a snažil sa pokojne dýchať. Bolo to naozaj ťažké. Chuť mojej krvi v ústach ma napínala a k tomu sa vysoká hladina cukru v mojej krvi začínala vracať.

Bolo to príliš krátko. Nestrávil som pripojený na prístroji ani pol hodinu a kvôli tomu sa takmer nič nestihlo prefiltrovať. Za tú chvíľu, čo som zosilnel, som teraz začínal príliš rýchlo slabnúť. Všetky príznaky hyperglykémie sa vracali jedna po druhej.

Bol som nastavený sústrediť sa. To jediné ma delilo od vzdania sa, povolenia všetkých svalov na mojom tele a v poslednom rade ľahnutie si na zem.

Neumieram. Neumieram.

Psychická sila ma prešla už pekne dávno.

Kde je David? Naozaj stráži kapitána Tana, alebo už odišiel ? Nevráti sa? Sľubujem, že ak príde a pomôže mi, budem sa ho snažiť pochopiť a aj tie jeho city..... 

Sľubujem, že už nepoviem, že je to hlupák a tiež mu poviem pravdu, že mi nevadí, keď sa ma dotýka.....  Čas plynul.

Ak hneď niekto príde, i keď to nebude on, sľubujem, že budem k nemu úprimnejší a možno mu povolím aj pár bozkov.... 

Nech už príde ktokoľvek, sľubujem, že si urobím jasno vo svojich citoch k Davidovi. Tak prosím.....prosím.....

Hučalo mi v ušiach a bol som vyčerpaný k slzám.

Všetko ma bolelo, ale aj cez zavreté viečka som uvidel malý odtieň svetla, ktoré vošlo do mojej nemocničnej izby. Roztvoril som oči a snažil sa ešte chvíľu vydržať.

„Keith?“ozvalo sa do ticha pracujúceho stroja, ktorý stál, pretože do neho neprúdila krv.

Nevidel ma, dialyzátor ma ukrýval a keď som sa nemohol ani pohnúť, bolo takmer nemožné na seba upozorniť.

Použil som jedinú pomoc a to svoj hlas. Neznelo to ako slová, no napriek tomu som vydal zvuk na identifikovanie môjho umiestnenia.

„Keith!“vyslovil naliehavejšie, keď počul moje volanie.

Neviem, čo si myslel, keď  to huhlanie započul, ale asi nečakal to, čo sa mu naskytlo. Zostal v šoku na mňa hľadieť a ja som práve teraz potreboval jeho rozvahu zo všetkého najviac. Silu, ktorou sa púšťal do bojov.

O stotinu sekundy zareagoval a snažil sa nájsť zahodený zvonček, ktorý padol za posteľ.

Podarilo sa mu k nemu dostať. Okamžite sa ku mne otočil.

Pravá ruka, ktorú som musel mať vystretú k posteli, ma už neuveriteľne bolela.

David si všimol, ako s ňou bojujem a kľakol si ku mne, aby mi ju chytil. Ihneď som uvoľnil svaly a nechal celé moje držanie tela pomaly na ňom.

„Čo sa stalo?“spýtal sa ma v rýchlosti.

Pokýval som do nesúhlasu hlavou. Do izby vošiel doktor a zasvietil si svetlo.

„Tu,“ozval sa David okamžite nedočkavo. Doktor tiež nečakal, že príde do takejto situácie.

„Čo sa tu stalo?“zvýšil na Davida hlas.

Vypol prístroj a najskôr uchytil jeden odstrihnutý koniec a potom mi uvoľnil zamotanú ruku. David ma položil na posteľ a hneď potom musel odstúpiť doktorovi, ktorý okamžite začínal vymieňať poškodenú hadičku za novú.

Netrvalo to ani minútu a prístroj začínal znova filtrovať moju krv.

„Čo sa stalo?“doktor svoju otázku otočil na mňa.

Privrel som oči. Čo mám asi tak povedať?

Vyslobodil ma žalúdok, zdvihol sa naposledy a ja som mohol s určitosťou povedať, že budem vracať.

David sa naklonil po smetiak pre lekárske potreby a podložil ho v pravú chvíľu.

Doktor ho zrengénoval nahnevaným pohľadom.

„Túto časť sme si mi dvaja stihli už nacvičiť,“povedal mu trochu neisto.

On sa vrátil pohľadom späť ku mne.

„Ráno sa na to opýtam znova,“upozornil ma a potom mi položil ešte pár otázok k môjmu zdravotnému stavu, než odišiel a nechal ma tu s Davidom, dokým sem príde sestrička prezliecť a upratať moju krv.

„Si v poriadku?“spýtal sa ma starostlivo a ja som po jeho slovách začal plakať, keď ma prepadla  ľahkosť. Len tak z ničoho nič.

Nepamätám si, kedy to bolo naposledy, možno ako dieťa. Plač nikdy nemal pre mňa logický základ.

David si povzdychol a sadol si na kraj mojej postele. Pohladil mi ruku.

„Prestaň plakať,“požiadal.

„Urobil by som to, keby som mohol,“vyslovil som plačlivo a zakryl si uplakanú tvár. Triasol som sa a vzlykal tak, že ma bolela z toho hlava.

David sa pousmial.

„Toto je pre teba asi tiež novinka,“vydedukoval s vtipom, aby ma povzbudil a zakryl rozpaky.

„Nevysmievaj sa mi. Je mi vážne zle,“pokarhal som ho.

„Mám zavolať tvojim rodičom?“spýtal sa ma zdvorilo.

„Nie,“odmietol som a vtedy vošla sestrička s vecami.

David mi pustil ruku a ustúpil trochu na stranu.

„Necháte nás?“spýtala sa Davida zdvorilo a ten jej iba chápavo prikývol.

Keď sa mi otočil chrbtom na cestu, zasiahol ma znova ten silný strach, ktorý vládol celý čas, čo tu nebol.

„Nie!“vytrhol som sa jej z rúk. „Nech zostane,“prehodil som si svoje.

Položila mi opatrne ruky na ramená a zatlačila ma do postele.

„Pokojne,“vyslovila rovnako ako Carl.

Okamžite ma prepadol poznaný pocit takmer až nešťastného strachu. A to sa mi podarilo pred chvíľou prestať plakať.

Zovrela ma tuhšie rukami a opakovala presne tie isté ťahy, ako robil Carl.

Logika mi radila ustúpiť voči jej sile a pravdaže podriadiť sa jej pomoci, ale namiesto toho som sa ako dieťa vzpieral.

„Dobre, dobre to by stačilo,“vrátil sa David o pár krokov späť a postavil sa pred moju posteľ. Pozrel som sa k nemu a vtedy mi prečítal niečo v očiach, čo mu zmenilo postoj aj slová. Natočil sa bližšie k sestričke a natiahol ku mne ruky.

„Vlastne on je trochu asociál a nemá rád cudzie dotyky,“vysvetlil jej opatrne, aby si nebrala moja správanie k srdcu, o čom ja naozaj pochybujem.

Uvoľnil mi moje ruky a ja som sa konečne mohol trochu upokojiť a hlavne prestať myslieť na strach.

„Ak mi to dovolíte, pomôžem vám,“navrhol okamžite sestričke.

Pozrela sa ku mne. Zvažovala to.

„Buďte opatrný na ruku,“požiadala ho.

„Dám si pozor,“prisvedčil jej David s úprimnosťou celého srdca.

„Ak to tu spolu zvládnete, doneste jeho osobné veci aj so smetným košom do izby sestier. Viete, kde to je?“

„Iste,“odpovedal jej v skratke a prevzal si od nej všetky úlohy. Ako prezliecť ma, trochu očistiť a upratať tú spúšť.

„Dobre,“prikývla na súhlas a nakoniec mu úplne odstúpila.

Pri odchode ešte na chvíľu zaváhala, či sa rozhodla správne, ale už nič nepovedala.

David sa na mňa upnul. Vytiahol niekoľko vlhkých servítok z prinesených vecí a machroval, ako zdravotná sestra.

Vytrhol som mu ich z ruky.

„Dokážem to aj sám,“zadržal som ho.

„Do toho,“posúril ma.

Voľnou rukou som si utieral ústa.

„Pred chvíľou si plakal, potom si sa bránil a teraz si zase nedostupný. To robí to predávkovanie, alebo..“

Skočil som mu do reči.

„To som ja,“skrátil som jeho uvažovanie nad mojimi emóciami. Potláčanie mi ide lepšie, ako vyjadrovanie.

„So slzami v očiach si bol ale roztomilejší,“oznámil mi s úsmevom a dočistil mi miesta, ktoré som nevidel.

„Nedoberaj si ma,“požiadal som ho vážne.

Na sekundu mu tikol úsmev a potom mi starostlivo začínal vyzliekať jednotlivé časti oblečenia. Spolupracoval som, hoci sa mi veľmi ťažko pracovalo s vlastným telom.

„Nerobím to. Iba čisto konštatujem a dúfam, že sa mi tak aspoň vzdáš a povieš mi pravdu,“začal ma zapájať do vážnejšej konverzácie.

Nebol som moc nadšený, ale zjavne ho k zožraniu trápilo to, čo mu tajím. Tak to sme boli dvaja, aj mňa trápilo to, čo mu nehovorím.

„Prečo?“spýtal som sa ho neisto. Povzdychol si nad mojimi vyzlečenými nohavicami a pokúsil sa mi zložiť tričko, ale zistil, že to bude nemožné.

„Pretože aby som ti mohol pomôcť, musím vedieť, čo sa ti stalo,“odpovedal mi pokojne a úplne to vzdal s vrchnou časťou môjho oblečenia.

„Zvládam to,“skúsil som sa z toho vykrútiť, čo bolo nemožné. Raz určite.

„Nie. Povedz mi, čo sa stalo,“požiadal ma prísnejšie a ako tak ma dostal do nemocničných nohavíc.

„Je to príkaz?“

„Teraz už áno,“odvetil jednoducho a zastal, keď dokončil moje prezliekanie a čistenie.

Je mnoho vecí, ktoré je dôležité, aby vedel, ale omnoho viac ako to, je tu pár informácii, ktoré sa ešte nesmie dozvedieť. Napríklad o Carlovi. Nie práve teraz.

„Bol som potrestaný za svoju chybu. Nič viac,“odpovedal som mu tak stručne, ako to šlo.

„Kým? Terrym Wedsonom ?“zaujímal sa.

Sklonil sa k zemi a zotieral podlahu okolo stroja od mojej krvi. Chvíľu som ho sledoval a potom mi pomaly došlo pár vecí.

To, čo sa stalo dnes, sa nesmie opakovať. Nesmiem sa priblížiť k Wedsonovi a on sa nesmie priblížiť ku mne.

David mal pravdu, je nebezpečný a pre mňa ešte viac, než som si myslel.

„David? Ja už to nechcem robiť,“povzdychol som si a uvoľnil sa na posteli.

Vystrel sa a zahodil pomôcku pri umývaní podlahy. Neisto sa na mňa pozrel a ja som sa sústredil na protiľahlú stenu.

„Budeš ešte plakať?“spýtal sa po chvíľke ticha, nechával mi priestor na premýšľanie, keď mi to stále vŕtalo v hlave a on to videl.

„Neviem, možno, asi áno,“odpovedal som postupne tak, ako som to cítil.

„Tak mi povedz, že naozaj končíš a ja ti odpoviem: Dobre,“vyslovil pokojne a naklonil sa tak, aby si bol istý, že mu vidím do tváre, keď mi to hovorí. 

Zovrel som pery a presviedčal sa, aby ma nezačali znova ovládať emócie.

„Mám strach,“priznal som sa mu, než som to vyslovil na istotu.

David prikývol a posadil sa tak, aby ma mohol vypočuť.

„Z Wedsona?“spýtal sa takým štýlom, aby ma vyslovenie jeho mena nerozrušilo.

„Áno. Vieš, nepoznáš ma tak dobre, ako si myslíš, ale on to vie,“otočil som k Davidovi tvár a šepkal, akoby som sa bál, že nás môže počuť. „Vie, čo si myslím, manipuluje ma tým najhorším spôsobom a lezie mi do tých najhorších častí mozgu,“zdôveril som sa mu vydesene.

Pri myšlienkach na to som pocítil, akoby tam stále bol.

David ma chytil za roztrasené zápästie.

„Poznám ťa a si silnejší ako on,“povzbudil ma.

Zatriasol som hlavou.

„Nie,“vyslovil som plačlivo.

David horko prehĺtol, keď som sa zase rozplakal, ale nejednal, vyčkával.

„Zabil by som ho,“priznal som mu tú najtemnejšiu časť mňa, ktorú určite znenávidí. „Zabil by som ho,“zopakoval som takmer bez hlasu.

„Prečo?“spýtal sa vyrovnane. Nedával najavo, že by so mnou súcitil, alebo mi chcel nejako uľahčiť moju bolesť.

„Pretože by som to chcel urobiť zo zvedavosti. Sme rovnakí, nechcem byť ako on,“pozrel som sa na neho a prosil ho o niečo, čo mi nemohol dať, aby som nebol ako Terry Wedson, aby som nebol ja.

David mi vložil ruku do vlasou a pohladil ma ňou aj na tvári.

„Prečo si to neurobil?“položil mi ďalšiu otázku, ale tentokrát ma prinútil sa mu pozerať do očí.

„Nenávidel by si ma. Viem, že je pre teba tvoj veliteľ niekto ako otec, hoci nechápem váš vzťah, ale uvedomil som si to dnes, keď som ťa videl, ako sa na neho hneváš. Mrzelo ho to, čo spravil, keď si ho konfrontoval so svojim sklamaním. Vtedy som vedel, že je pre teba jeho život dôležitý, nech už spravil čokoľvek tak, ako pre kapitána ten tvoj“odpovedal som mu.

Davidovi zjemnela tvár a naklonil sa ku mne.

„Vidíš, nie ste rovnakí, je tu mnoho vecí, v ktorých sa líšite,“pošepkal mi na čelo. Vyrovnal sa bez toho, aby ma pobozkal.

Srdce mi divoko bilo.

„Čo ak ma však nakoniec presvedčí niečo urobiť?“

„Na to som tu ja, nie? Nevynechávaj ma, počuješ? Už nikdy nerob nič, prečo by som sa mal báť,“povedal mi prísne, no až nevhodne pekným barytónom, ktorý moje telo chcelo poslúchať ako pes píšťalku.

„Nenechávaj ma už nikdy samého,“požiadal som ho.

„Inak urobíš nejakú blbosť,“dodal o niečo spokojnejšie.

Pozoroval som ho v šere izby a neodolal som, ohol som v lakti ruku s infúziou a končekmi prstov som dúfal, že dosiahnem až k jeho tvári.

Uhol sa mojim prstom a chytil mi ruku v dlaniach, pohladil ma po nej.

„Áno?“položil otázku mojej túžbe v tele.

Zohrieval mi ľadovú ruku jeho teplom.

„Som unavený,“odpovedal som naprieč všetkým zložitým emóciám, ktoré ma nútili sa naučiť porozumieť.

Pousmial sa na mňa a položil mi ruku k telu. Natiahol sa po deku na konci mojej posteli a natiahol ju cezo mňa.

„Tak spi, pôjdem zaniesť tvoje veci sestričkám a hneď potom sa vrátim,“ubezpečil ma vážne.

„Hneď budeš späť.“

„Sľubujem,“prikývol mi úprimne.

Privrel som oči, chvíľu sa nechal unášať únavou a počúval som, ako zbiera moje veci.

Nechával som sa jeho prítomnosťou uspávať, ale stále tu zostávala jedna vec, ktorú som sľúbil, že spravím a on o nej nevie.

„Ak na mňa počkáš, ujasním si ten zmätok v mojej hlave a budem ťa milovať tak, ako ty mňa,“zabrblal som mu v polospánku.